O víťaznej knihe Anasoft litera 2024 Slovenská Babička od Ivany Gibovej nie je žiadna romantika, kruté a ťažké to je

Neschopnosť rodiny poskytnúť deťom normálne podmienky na dozrievanie, ale aj nedostatok lásky, obetavosti či láskavosti sú jednou z kľúčových tém viacerých ocenených kníh.

Ono sa to v Anasoft Litere trochu strieda, občas vyhrá na literárnej scéne už pevne usadený spisovateľ (Pavel Vilikovský, Stanislav Rakús, Veronika Šikulová, Balla, Etela Farkašová) a potom sú ročníky, keď je to meno menej známe alebo nemá také spisovateľské renomé, ale jeho kniha porotcov zaujme pre silnú generačnú výpoveď. Vlastne často je to akýsi zúfalý výkrik.

Neraz je ústrednou témou zlyhávajúca rodina, ťažké detstvo či dospievanie. 

Taká bola kedysi napríklad Piata loď Moniky Kompaníkovej aj exotické Šeptuchy Aleny Sabuchovej, ale aj víťaz minulého roka – veľmi smutná kniha s názvom Dôvod na radosť, kde tých dôvodov naozaj veľa nie je. A kde je veľa hrdiniek bezdetných smutných žien alebo mladá matka nezvládajúca svoje poslanie, či rodina, ktorá sa rozpadne a zničí detstvo dieťaťu. Aj v tomto príbehu bola babička skôr negatívnou postavou.

Niečo podobné nachádzame aj v tohtoročnej víťaznej knihe. Opäť raz veľmi, veľmi smutnej knihe, je to až zdrvujúce čítanie. A viaceré veci sa opakujú, bezdetná dospelá žena, ktorá nevie akosi normálne žiť, borí sa s alkoholom, občas s drogami a vlastne aj dosť promiskuitným životom, opäť je v knihe veľa vulgarizmov a opäť to celé vyznieva dosť depresívne.

Kniha Ivany Gibovej sa volá Babička, ale na konci je prilepený znak copyrightu. Takže názov je takýto: Babička©

Akoby autorka mala na Slovensku vlastný copyright na babičku. Zabudnite veľmi rýchlo na Boženu Němcovú.

Aj keď vám ten názov hneď evokuje tú jej Babičku. Boli iné časy. V ťažkých časoch chudoby, národnostného útlaku či manželských problémov napísala česká spisovateľka romantický portrét dokonale šťastnej ženy. Niečo, k čomu sa dá upínať, niečo, čo môže inšpirovať a tešiť.

Němcovej romantická babička je stelesnenou láskavosťou a symbolom šťastnej ženy. Pokorná, milujúca, odovzdávajúca sa, svojim vnukom zanechá vzor, ako prežiť šťastný život. Možno nedosiahnuteľný, ale niekde tam na obzore sa vždy hrdo týči.

Božena Němcová sa borila s kadečím, ale ideál babičky si so sebou niesla, a keď bolo najhoršie, opísala ho v krásnej knihe. Neprekážala ani idealizácia, vtedy to zafungovalo, vlastne Němcovej Babička v niečom funguje dodnes. Aj keď to môže byť iba romantická ilúzia. Vďaka za ňu.

No a teraz tu máme slovenskú Babičku. S tým znakom copyrightu.

Obálka knihy je ružová, kvetinková, akoby niečo sladké v nej bolo zabalené. Ale autorka nám berie romantizujúcu predstavu o babičke. Babička môže byť aj odpudzujúca žena, ktorá svojim blízkym ničí život.

V knihe je to osoba, ktorá sa nám až hnusí, tak nám ju autorka opísala. 

Hnusí sa nám jej dominantné správanie, ktorým ovláda svoju dcéru, zaťa, vnukov, lebo žijú v jej byte. Odporná je jej panovačnosť, ale aj šetrnosť, ktorú má zapísanú v kóde ako mnohí z generácie, čo poznali vojnu. Ale hnusí sa nám aj fyzicky, lebo autorka v poslednom štádiu detailne opisuje jej staré rozpadajúce sa telo, jej chrčanie, škriekanie, chrápanie... aj jej fyzické potreby, ktoré treba vykonať s pomocou druhých ľudí, no všetko, čo k vysokej starobe patrí.

Takže toto je slovenská Babička. A potom je tu jej vnučka, už dospelá žena, ktorá opisuje svoje detstvo, dospievanie, pričom sa to prelína so súčasnosťou.

Nie je to žiadna slepačia polievka pre dušu, či ako sa to hovorilo tým láskavým inšpirujúcim príbehom v knižnej sérii.

O víťaznej knihe Anasoft LiteryVolá sa Dôvod na radosť, ale je o zúfalstve, ľahostajnosti a rezignácii

Eva Čobejová

Niekde som čítala recenziu slovenskej Babičky, v ktorej sa zdôrazňovalo, že autorka ukazuje „tradičnú slovenskú rodinu“. Rodina finančne ledva nad vodou, v sídliskovom byte žijú tri generácie, sme v slovenskom malomeste kdesi na východe. Občas sa tu zamieša aj východniarsky dialekt, je to milé. Aspoň niečo.

Trochu sa nám podsúva, že toto je slovenský štandard. Otec alkoholik, babka tvrdá manipulátorka a mama s anjelskou submisívnosťou, ktorá situáciu ešte viac komplikuje. Lebo nedokáže zasiahnuť ani proti tvrdej babičke, ani proti mužovmu alkoholizmu. 

Muž už postupne nie je schopný ani uživiť rodinu, už len pije, žena má dve zamestnania, aj deti musia veľmi skoro ísť na brigády, aby sa dalo prežiť. Ale stanú sa oveľa horšie veci.

Veľmi tragické najmä pre rozprávačku príbehu, mladú ženu. Jej brat z tohto rodinného bahna vyviazol dobre. A to je pre rozprávačku ešte krutejšie, pretože musí skúmať, či to len ona podedila otcove „zlé“ gény a prečo sa práve v jej živote diali také hrozné veci. V dospelosti bojuje s depresiami, so závislosťami, padá do zlých vzťahov, akoby nemala žiadnu sebaúctu a ani schopnosť založiť si ďalšiu „tradičnú rodinu“.

Otcov pohreb jej však poskytne príležitosť, aby si to všetko akoby prežila odznova, všetky traumy. Príde z veľkého mesta do malého mesta, vidí tváre príbuzných, susedov, priateľov a všetko to prežíva odznova.

Je tam sexuálne zneužitie dieťaťa blízkym príbuzným, je tam sebapoškodzovanie, veľmi skoro nastupujúca túžba byť nezávislá od rodiny, vyzerá to najprv nevinne, cigarety, alkohol, partia, ale v trinástich sa stane obeťou pedofila. To je už potom na celoživotné liečenie traumy aj rôznych závislostí.

V poslednej časti knihy sa však niečo zlomí, tušíme to. Hrdinka príde opatrovať na týždeň babičku, lebo matka je v nemocnici, a zrazu sa nám pred očami rysuje aj iný uhol pohľadu na túto nedokonalú rodinu. Nekonečná obetavosť matky, jej láska k deťom, pekný súrodenecký vzťah, súdržnosť rodiny, matka neopustí muža alkoholika, nejako to s ním nesie, a tá zlá babička má aj dobré vlastnosti a neustále, aj v dospelosti, vnukom pomáha finančne.

Rodina nedá babičku, o ktorú je už naozaj ťažké sa starať, ani do ústavu, jej dcéra sa o ňu obetavo stará a vypomôžu aj vnuci. Aj naša hrdinka, občas má i záchvaty, keď chce pre babičku to najlepšie, keď jej veľmi záleží na tom, aby ju videla spokojnú, šťastnú, a zrazu za tým cítime aj lásku. Alebo sa nám to javí?

Tesne pred koncom knihy zaznejú dôležité otázky: „Prečo si ma lepšie neochránil, oco? Chcel si, aby som bola ako ty?“

Nuž, napísané je to v takom strhujúcom tempe, že sa to dá prečítať na jeden záťah. Ivana Gibová nie je v literárnom svete začiatočníčka, svoj text má pevne v rukách, aj keď ju ako keby on sám unášal. Ale je v tom autorská zručnosť aj zrelosť.

Akoby to však autorka písala v nejakom tranze, akoby potrebovala dať to všetko zo seba rýchlo von, aby prišla úľava – a ten tranz sa môže zmocniť aj čitateľa. 

V niečom to možno pripomína rap, keď teda raperi idú svoje skladby a vykričia do sveta všetko zlé a ťažké, čo v detstve zažili. Dobrý raper bez ťažkého detstva je hádam nepredstaviteľný. Tak ako bez vulgarizmov. Aj v tejto knihe ich je dosť.

Napríklad náš hviezdny raper Rytmus sa netají svojím ťažkým detstvom, otec rodinu opustil, keď mal chlapec pol roka, mama mu neskôr povedala, že ju bil. A v jednom rozhovore Rytmus vyslovil smerom k otcovi dôležitú otázku: „A kde bol, keď mi nadávali do Cigánov?“

Niečo podobné zaznie aj v knihe Ivany Gibovej. Tesne pred koncom knihy padnú tie dôležité otázky: „Prečo si ma lepšie neochránil, oco? Chcel si, aby som bola ako ty?“

Ale po tých otázkach cítime, že naša hrdinka niečo v sebe uzatvára, aspoň všetci čitatelia v to veľmi dúfame. Lebo toľko trápenia už je ťažké uniesť.

Nechceme happy end, k tejto knihe sa to nehodí, chceme aspoň náznak zmierenia či pokoja v duši, aby sa naša hrdinka odpojila od svojich detských tráum a aby už nekládla svoj nie veľmi vydarený dospelý život za vinu iba rodine, aby sama prebrala zodpovednosť. A aby to zvládla.

Hoci dnes je akosi v móde, aby každý mal nejakú traumu, a teda aj dôvod riešiť ju a ostať zaseknutý medzi detstvom a dospelosťou. Niekde sa hovorí, že aj Gibová je akýmsi hlasom svojej generácie.

Ak nemáš traumu, akoby si ani nebol. Priznávam, veľmi ťažko sa o tej knihe píše človeku, ktorý mal pekné detstvo v tradičnej rodine. Možno by som preto o tej knihe ani nemala písať.

Ale po dočítaní víťaznej knihy Anasoft litera 2024 a po prečítaní si rozhovoru s jej autorkou, v ktorom otvorene hovorila o boji s alkoholizmom, som si priala jediné: aby autorka alebo, lepšie povedané, hrdinka knihy (nie je to je čistá autobiografia, hoci isto je tu inšpirácia vlastným trápením) našla pokoj v duši, aby dokázala odpustiť, prijať všetko to utrpenie a pretvoriť ho na niečo pekné. Vlastne z toho utrpenia zrejme vzišla táto kniha.

Takže niečo dobré sa stalo po všetkom tom zlom, o ktorom sme čítali v slovenskej verzii Babičky.