Pozor na každé slovo Kultúrne a intelektuálne trendy zo Spojených štátov budú formovať skôr či neskôr aj nás

Nielen na toto sa pýta nemecký novinár René Pfister vo svojej knihe Pozor na každé slovo, ktorá len nedávno vyšla v slovenskom preklade vo vydavateľstve denníka Postoj. Počas leta vám postupne budeme prinášať ukážky z kníh, ktoré sme vydali a ponúkame ich aj v našom e-shope.

Dnes je to práve Pfisterova kniha. Stala sa bestsellerom a podľa nášho šéfredaktora Martina Hanusa je „možno tým najlepším dielom o nebezpečenstve nového doktrinárstva“.

„Na Slovensku by sme potrebovali takých novinárov ako René Pfister. Píše o témach, ktorým sa jeho liberálni kolegovia radšej vyhýbajú, a odmieta dnešnú emocionálnu žurnalistiku, ktorá nadbieha pudom svojho kmeňa. Noviny ho vyslali do Ameriky, aby pokrýval hrozby trumpizmu. Ale keď videl, že problémom nie sú len populisti ako Trump, ale aj progresívne hnutie, ktoré umlčiava každú odchýlku od svojich zjavených právd, rozhodol sa o tom písať. Jeho obšírna správa o Amerike je varovaním aj pre nás na Slovensku,“ napísal Martin Hanus.

Ukážku z tejto knihy v podaní Michala Lukáča si môžete vypočuť tu, trvá približne 25 minút. Alebo si ju nižšie môžete prečítať vlastným tempom.

Úvod alebo prečo je demokracia ohrozená aj zľava

Dúhové vlajky boli prvou vecou, ktorá mi udrela do očí. Keď som v apríli roku 2019 letel do Washingtonu, aby som hľadal dom pre svoju rodinu, maklérka mi odporučila mestskú časť Chevy Chase na pokojnom predmestí so slušnými verejnými školami pre našich dvoch synov. Štvrť mi pripadala asi taká moderná ako Friedrich Merz – a napriek tomu viala na skoro každej tretej verande vlajka hnutia gejov a lesieb.

Keď som sa na to spýtal maklérky, povedala mi, že vlajky vyvesili po tom, čo sa novozvolený republikánsky viceprezi­dent Mike Pence v roku 2016 nasťahoval do tejto oblasti. Americkému viceprezidentovi patrí rezidencia v areáli ob­servatória vojnového námorníctva Spojených štátov, ale na prechodné obdobie si hľadal dom na prenájom práve vo štvrti Chevy Chase. Podľa mojej maklérky boli dúhové vlajky vyve­sené na znak tichého protestu proti novému susedovi a ne­skôr ich už nezvesili. Treba vedieť, že Pence je kresťan, ktorý Bibliu interpretuje veľmi doslovne. Ako kongresman za štát Indiana sa ponosoval, že sa na školách neučí príbeh stvore­nia. Keď mi raz v Berlíne na stole pristál text o Penceovi, pri­písal som k nemu slová „ajatolláh z Indiany“.

Musím sa priznať, že tieto vlajky ma so štvrťou Chevy Cha­se uzmierili. Predtým než sme sa so ženou rozhodli pre­sťahovať do Spojených štátov ako spravodajcovia týždenníka Spiegel, viac ako desať rokov sme žili v mestskom byte v Ber­líne. Vždy som mal averziu voči predmestiam a dúhové vlajky vo štvrti Chevy Chase mi dali pocit, že som neskončil v úplnom malomeštiackom pekle. O tri dni som podpísal nájomnú zmluvu na dom s peknou verandou a malou záhradkou.

Tešil som sa na Spojené štáty, na krajinu – neviem to inak vyjadriť –, ktorá mi bola vždy hlboko sympatická. Moji ro­dičia nikdy nepociťovali kyslú skepsu mnohých Nemcov voči Amerike. Ešte dnes básnia o ceste do San Francisca, ktorú podnikli v polovici 70. rokov. Ako dieťa som vyrastal s Coltom Seaversom a so seriálom Riptide. Mojou prvou veľkou láskou bola Melissa zo seriálu Falcon Crest. Prvý film, ktorý som vi­del večer v kine, bol Top Gun s Tomom Cruisom, ktorý sa postaral o to, že chalani na mojom gymnáziu nosili hnedé le­tecké kožené bundy s nášivkami amerického námorníctva. Mal som rád výstižnú stručnosť Hemingwaya a erotické sebaskúmanie Philipa Rotha a nič ma nerozveselilo rýchlejšie než anarchistický humor Larryho Davida.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Keď sme v lete 2019 dorazili do Washingtonu, poslali sme naše deti na americké školy, aj keď po anglicky vedeli len zo­pár slov. Bolo to rozhodnutie, ktoré sme neoľutovali. Učitelia sa ujali oboch chlapcov s energiou, na akú sme neboli z nemeckých škôl celkom zvyknutí. Slečna Lamersová, triedna učiteľka môjho mladšieho syna, si do mobilu stiahla jazykový program, aby porozumela slovám, ktoré ešte nedokázal pre­ložiť. Starší syn navštevoval strednú školu a už po niekoľkých dňoch si našiel amerických kamarátov. Po polroku už obaja hovorili tak dobre po anglicky, že ma požiadali, aby som týmto jazykom v ich prítomnosti nerozprával, lebo im môj nemecký prízvuk pílil uši.

Noví susedia nás privítali dojímavým spôsobom. Židovka Judith, pôsobiaca ako právnička už v piatej generácii svojej rodiny, nás pozvala na hostinu pri príležitosti Dňa vďaky­vzdania. Vyššie na našu ulicu sa prisťahoval Kapil so svojou ženou Mashurou, kardiológ a biologička, ktorých deti čosko­ro poskakovali na trampolíne v našej záhrade. A potom tam bol ešte právnický pár Tim a Megan. V ich záhrade sme popíjali americké remeselné pivo a stále sa zaujímali, čo som zažil počas svojich pracovných ciest po Amerike.

Keď som im o tom rozprával, pripadal som si, akoby som podával správy z nejakej ďalekej krajiny. To, čo som videl po­ čas Trumpových volebných podujatí, nemalo nič spoločné s kozmopolitnou otvorenosťou, ktorú sme zažívali v Chevy Chase: zberba kričiaca „jú-es-ej, jú-es-ej“, len čo Trump vkročil na pódium; zúriví muži syčiaci slovo „klamári“, keď prechádzali okolo uzavretého priestoru, kam nás novinárov napchali ľudia z Trumpovho tlačového oddelenia. Zakompo­novať štuchance do novinárov patrilo k štandardnému re­pertoáru prezidentských príhovorov. Trump rozhorčeným hlasom rozprával, ako novinári klamú americkému ľudu.

„Vidíte, toto neodvysielajú, červené svetlo na kamerách je vypnuté,“ hovoril prezident, kým hala jednohlasne kričala „CNN sucks“ (CNN je nahovno).

Bežný život v Chevy Chase

Po návrate do Chevy Chase mi hnev a nenávisť, ktoré tak strašne sužujú krajinu, pripadali ako vzdialené hromobitie. Keď som susedom rozprával o Trumpovi a jeho priaznivcoch, boli v rozpakoch. V ich tvárach sa zračil hnev, ako aj náznak hanby za človeka, ktorý je teraz aj ich prezidentom. Bola to zvláštna skúsenosť: Amerike, tejto hrdej a mocnej krajine, ktorá pomohla oslobodiť svet od nacistov, poslala prvého človeka na Mesiac a zrazila komunizmus na kolená, teraz vládla postavička rovnako smiešna ako nebezpečná – chva­stúň a podvodník, ktorého talent spočíval v tom, že dokázal ovládnuť temné emócie národa.

Z Chevy Chase k Bielemu domu je to len šesť zastávok metrom. No politicky bol Trump od môjho nového domova vzdialený na svetelné roky. V záhradkách pred domami našich susedov stáli tabule, ktoré nikoho nenechávali na pochybách, pokiaľ išlo o ich pokrokové zmýšľanie: „Biden/Harrisová“, „Matky žiadajú činy“ (heslo odporkýň strelných zbraní v USA) alebo proste „Bernie“. Po vražde Georgea Floyda sa zrazu na basketbalovom ihrisku vedľa základnej školy môjho syna objavil grafit „Nemôžem dýchať“. Keď v októbri 2019 Donald Trump navštívil štadión bejzba­lového družstva Washington Nationals, vypískali ho tisí­ce ľudí.

V Chevy Chase sa dalo ľahko prepadnúť dojmu, že Trump ani neexistuje. Vo vchode základnej školy môjho syna visel portrét Baracka Obamu, ktorý každé ráno vítal žiakov s ta­kým priateľským úsmevom, akoby bol stále vo funkcii. Keď sme sa v decembri 2019 zúčastnili na večierku v našom su­sedstve, vyvolalo veľký rozruch, že medzi štyridsiatkou hostí bol aj republikánsky lobista. „Je to Trumpov volič,“ pošepkal mi jeden známy s mierne vzrušeným tónom v hlase, pripo­mínajúc výskumníka, ktorý objavil vzácny živočíšny druh.

Zdalo sa, že trhlina, ktorá sa tiahla krajinou, nedosiahla idylický Chevy Chase. Aspoň taký dojem som mal niekoľko mesiacov. Ak niekto mohol za to, že Spojené štáty sa menili na čoraz znesvárenejšiu krajinu, bol to zurvalec v Bielom do­me, ktorý sa o svoj hnev delil s národom v každodenných tweetoch: Mexičanov nazýval násilníkmi a zločincami a mi­lióny dolárov z rozpočtu na obranu presmeroval na výstavbu múru na južnej hranici USA. Keby bola celá krajina dokázala po­zbierať toleranciu a ľudomilstvo štvrte Chevy Chase, aspoň taký som mal dojem, Trump by bol čoskoro zmizol ako zlá nočná mora.

K narušeniu tejto perspektívy prvýkrát došlo, keď som na jar 2020 sedel s priateľom na lavičke a sledovali sme našich synov počas futbalového tréningu. Môj priateľ je Rakúšan s americkým pasom a rozprával mi o svojom synovi, ktorého v škole napomenuli, lebo povedal, že sa mu nezdá nič zlé na tom, keď si bieli ľudia dávajú narásť dredy. Dredy sú v USA už niekoľko rokov predmetom urputnej kultúrnej vojny, keďže zaznieva tvrdenie, že sú súčasťou afroamerickej kultúry, a preto je „kultúrnym privlastnením“, keď ich nosia belosi. Medzitým v USA neprejde týždeň, aby nepadlo obvinenie z „kultúrneho privlastnenia“. Diskusia o tom sa niekedy zvrtne dosť čudným smerom. V roku 2015 uverejnil gurmán­sky časopis Bon Appétit článok s titulkom Ako pripraviť naozaj dobré Hamanove taštičky. (Hamanove taštičky sú sladké pečivo zo židovskej kuchyne.)

Recept sa na webovej stránke časopisu nachádzal celé roky bez toho, aby sa niekto pohoršoval – až kým sa jedna newyorská foodblogerka na Twitteri posťažovala, že autorka receptu nie je Židovka. Netrvalo dlho a Bon Appétit uverejnil kajúcne ospravedlnenie. „Pôvodná verzia tohto článku bola napísaná jazykom necitlivým k tradičnej židovskej kuchyni a nespĺňajúcim štandardy našej značky,“ napísala redakcia pod text a zároveň oznámila, že sa pustí do „projektu úpravy archívu“, v rámci ktorého bude pátrať po podobných prehre­škoch v iných receptoch.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Myšlienka „kultúrneho privlastnenia“ bola vždy veľmi klzkým terénom. Ak tento koncept dotiahnete do logických dôsledkov, rýchlo sa vynoria komplikované otázky: smie čínsky klavírny virtuóz hrať Bacha? Nie je prejavom kultúrnej arogancie, keď britský šéfkuchár pripravuje indické karí? A nemali by sa obyvatelia Mníchova ohradiť, keď sa tisíce Ja­poncov, Talianov a Nemcov zo severu krajiny každoročne obliekajú do kožených nohavíc a tradičných topánok „Ha­ferlschuhe“ počas Oktoberfestu? Aj spor o dredy je komplikovanejší, čím bližšie sa naň pozrieme: boli bežné medzi az­téckymi kňazmi a dodnes ich nosia niektorí hinduistickí mnísi. Je preto ťažké argumentovať, že sú výhradne vyjadre­ním afroamerickej kultúry.

Ďalšia iritujúca udalosť nasledovala okolo 12. októbra 2020, keď v USA oslavovali Kolumbov deň a aj na vyučo­vaní môjho syna došlo na tému talianskeho moreplavca. Sa­mozrejme, v ponímaní školy už Kolumbus nebol tou hrdinskou postavou, ktorú z neho robili počas mnohých desaťročí. Nebol už mužom, ktorý „objavil“ Ameriku, ale podlým kšef­tárom, ktorý uvrhol nespočetné množstvo ľudí do otroctva a skazy.

Je správne a potrebné hovoriť o hrôzach, ktoré sa pre pô­vodných obyvateľov Ameriky začali príchodom lode Santa Maria. Nie je však stále epochálnym počinom to, že sa Euró­pania na troch lodiach odvážili do neznámych diaľav Atlan­tiku? Pri rozhovore so synom som si uvedomil, ako neradi on a jeho spolužiaci o takejto dvojznačnosti v škole vôbec disku­tujú. Keď sa môj syn spýtal amerického kamaráta, či má v triede povedať, že Kolumbus – napriek všetkým svojim chybám – bol tiež dieťaťom svojej doby, on mu poradil, aby si tento názor radšej nechal pre seba. „Dostane ťa to do pro­blémov.“ Deti majú jemný cit pre intelektuálnu atmosféru, v ktorej sa pohybujú. Hoci sa mojim synom páčilo chodiť na americké školy, chápali tiež, že ide o zóny, kde treba veľmi starostlivo vážiť slová.

Ide o podstatu liberálnej demokracie

V USA prebieha ostrá diskusia o tom, či sa verejné školy stali baštou ľavicovej indoktrinácie. Na oboch stranách dominujú dogmatici. Kým republikáni v mnohých štátoch práve zakot­vujú svoju predstavu o vlasteneckej výchove do zákona, de­mokrati často zatvárajú oči pred nebezpečenstvom ideolo­gicky nasiaknutého vzdelávania. Samozrejme, že v školách treba hovoriť o zločine otrokárstva a o tom, ako od začiatku formovalo Spojené štáty americké. No rozumiem rodičom, ktorí namietajú proti tomu, aby sa ich deti v škole učili, že skutočným dátumom založenia USA nebolo vyhlásenie Deklarácie nezávislosti v roku 1776, ale príchod prvých otrokov do Virgínie v roku 1619. Ak rodičia trvajú na tom, že americký projekt nie je len o násilí a útlaku, ešte to z nich nerobí reak­cionárskych obmedzencov.

Novinár Damon Linker v jednom pozoruhodnom článku napísal, že americká ľavica v súčasnosti opakuje rovnakú chybu, akej sa dopustila počas éry republikánskeho požierač­a komunistov Josepha McCarthyho. Namiesto toho, aby bo­jovala proti nedemokratickej hystérii a súčasne brala vážne hrozbu komunizmu, videla jediné nebezpečenstvo v mccarthizme – zatiaľ čo autoritársku hrozbu zľava prehliadala. Má s týmto hodnotením pravdu?

Nepochybujem o tom, že ak by sa Trump opäť dostal k moci, ani na sekundu by neváhal a premenil by USA na au­tokratický režim. Keď som v auguste 2020 s kolegami vo Washingtone napísal titulnú reportáž časopisu Spiegel s názvom Operácia volebný podvod, následne sme si vypočuli posmešné poznámky. Vyčítali nám, že enormne zveličujeme nebezpečenstvo pre americkú demokraciu. Keď bol 6. januára 2021 obsadený Kapitol, už sa nám nikto neposmieval.

Ako spravodajca týždenníka Spiegel som celý volebný rok 2020 opisoval existenčné ohrozenie americkej demo­kracie. A toto nebezpečenstvo sa doteraz nepodarilo odvrá­tiť. Trumpov pokus ukradnúť volebné víťazstvo Joeovi Bide­novi zatiaľ zlyhal. Medzitým sa však v mnohých štátoch ovládaných republikánmi zmenili volebné zákony. Cieľ je jasný: v roku 2025 dostať Trumpa alebo iného pravicového populistu do Oválnej pracovne, hoci za sebou nebude mať väčšinu.
 
Prečo teda táto kniha? Prečo sa trápiť s výchovným prí­stupom, ktorý je síce rigidný a dogmatický, ale chce predsa len to najlepšie? Prečo plytvať atramentom pre niekoľkých mužov a ženy, ktorí prišli o prácu po neuváženej vete na prednáške alebo po provokatívnom tweete? Prečo si robiť starosti o intelektuálnu atmosféru v denníku New York Ti­mes, veľkej bojovej lodi liberálnej žurnalistiky, keď v tom istom čase vplyvné pravicové televízne stanice, ako naprík­lad Fox News, zdegenerovali na propagandistické hlásne trúby, ktoré sa už nezaujímajú o pravdu?

Pretože si myslím, že by bolo od nás nedbanlivé, keby sme si pred fundamentalizmom časti americkej ľavice zatvá­rali oči iba preto, že Trump a republikáni sú oveľa väčší hriešnici. Ako je možné, že školská rada v San Franciscu príde s nápadom premenovať Základnú školu Dianne Feinsteino­vej preto, že táto demokratická senátorka bola v 80. rokoch proti manželstvám homosexuálov? Prečo sa študenti na amerických univerzitách búria, keď sú na prednášku pozvané ženy ako Christine Lagardová alebo bývalá ministerka zahraničných vecí Condoleezza Riceová? A ako sa mohlo stať, že časti hnutia #MeToo majú taký vlažný vzťah k základ­nému kameňu právneho štátu – prezumpcii neviny?

Je dôležité zaoberať sa týmito otázkami, pretože v nich ide o podstatu liberálnej demokracie. Tá nie je vystavená len útokom populistickej pravice. Je tiež pod tlakom dogmatickej ľavice, ktorá sa v mene boja proti rasizmu, v mene rovnosti a ochrany menšín snaží podkopať zásady, ktoré sú pre libe­rálnu demokraciu kľúčové: sú nimi sloboda slova a prejavu; myšlienka, že všetci sú si pred zákonom rovní; či zásada, že nikto by nemal byť znevýhodňovaný pre farbu pleti alebo po­hlavie.

V tejto knihe opisujem duchovné korene tohto nového dogmatizmu. Pokúsim sa objasniť, ako sa abstraktné akade­mické myšlienky, ktoré v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch vo Francúzsku rozvíjali myslitelia ako Michel Fou­cault, neskôr zmenili na účinné zbrane v politickej názorovej vojne v Spojených štátoch. Zároveň vysvetlím, ako sa tieto zbrane použili na potlačenie otvoreného diskurzu na ame­rických univerzitách. Ukážem, ako duch neliberálnosti opus­til prednáškové sály a knižnice a prenikol do inštitúcií, ktoré formujú každodenný život v USA: médiá ako New York Times alebo CNN; korporácie ako Amazon alebo McDonald’s; ale aj školy a verejná správa.

Fenomén, ktorý sa snažím v tejto knihe opísať, sa zvykne označovať mnohými bojovými pokrikmi: „politika identity“, „wokeness“, „kultúra vymazávania“. O týchto pojmoch a o otázke, nakoľko sú presné a zmysluplné, budem hovoriť neskôr. Častou námietkou zo strany ľavice je, že nič také ako kultúra vymazávania vlastne neexistuje; vraj je to len mýtus, že pre nesprávne slovo alebo kontroverzný článok mož­no prísť o prácu alebo o svoju povesť. Táto kniha je preto čiastočne aj cestou po Amerike.

Skutoční ľudia, skutočné príbehy

Hovoril som s ľuďmi, ktorí sa stali obeťami tohto nového ducha doby, ale aj s tými, ktorí z neho profitujú. V Hudson Valley som sa stretol s lanom Burumom, milým postarším pánom, ktorého po búrke rozhorčenia na internete zo strany aktivistiek #MeToo vyhodili z funkcie šéfredaktora magazí­nu New York Review of Books. V jednej newyorskej kaviarni som sa rozprával s Davidom Shorom, mladým demokratic­kým analytikom verejnej mienky. Ten prišiel o prácu pre tweet, ktorý bol podľa všetkých rozumných kritérií úplne ne­škodný. V hoteli v Orlande som sa stretol s Chrisom Rufom, pravicovým aktivistom, ktorý sa vďaka svojej kampani proti „woke“ časti Ameriky stal bohatým mužom.

Čo to má však spoločné s Nemeckom? Táto kniha je zá­roveň varovaním. Všetky kultúrne a intelektuálne trendy zo Spojených štátov budú formovať skôr či neskôr aj nás. Tak ako v USA, aj v Nemecku hľadá ľavicový tábor od pádu komu­nizmu nový vzorec na výklad sveta. Karl Marx označil nábo­ženstvo za „ópium ľudu“, čo nie je bez irónie. Jeho učenie to­tiž dokázalo časom nadobudnúť taký vplyv aj vďaka tomu, že vo svojej praktickej aplikácii vyvolávalo jasné analógie k spá­sonosným náboženským doktrínam.

Ideológia, ktorú opisujem v tejto knihe, je veľmi podobná. Aj ona vystupuje pod rúškom úplne sekulárneho emancipač­ného hnutia, ale je plná náboženských odkazov: prvotný hriech belošstva, ktorý sa nedá odstrániť ani neustálym a kritickým sebaspytovaním; manichejské rozdelenie sveta, v ktorom bieli muži utláčajú všetkých ostatných ľudí (ženy, černochov, homosexuálov, transrodové osoby). Verejné sebabičovanie, ktoré je nevyhnutné aj po tých najmenších pre­hreškoch.

Každému, kto si myslí, že v tejto chvíli maľujem príliš hrubým štetcom, odporúčam, aby si prečítal knihy Robin DiAngelovej a Ibrama X. Kendiho, ktorí patria medzi najvplyvnejších autorov americkej antirasistickej školy a ktorí sú nesmierne populárni aj v Nemecku. „Pozitívna identita bielych nie je možná,“ píše DiAngelová vo svojom bestselleri Biela krehkosť. „Biela identita je vo svojej podstate rasistická, bieli ľudia neexistujú mimo systému bielej nadvlády.“ Na druhej strane Kendiho knihy sú sčasti zámerne štruktúrova­é ako náboženské návody na spytovanie svedomia.

Možno si myslíte, že tento vývoj je možný len v Spojených štátoch amerických. No dokonca aj v nemeckej vláde sa inak potrebný boj proti diskriminácii nebielych ľudí teraz označuje ako „antirasizmus“ – čo je ideológia, ktorá vznikla v USA, a ako ukážem neskôr, riadi sa prísnymi vieroučnými zásada­mi. Aj v Nemecku sa objavujú tendencie médií verbovať svoju novú generáciu vždy z toho istého názorového prostredia. Hovoril som s profesormi, ktorí veľmi živo opisujú, ako sa na nemeckých univerzitách šíri nepríjemný dogmatizmus.

My v Nemecku máme stále ešte možnosť zabrániť pola­rizácii, ktorá otravuje politickú kultúru v USA. To si akiste vyžaduje boj proti politickej pravici, ktorá opustila ústavou vymedzený rámec. Na to, aby sme si však uchovali živú de­mokraciu, musíme pozorne sledovať aj neliberálny vývoj v politickej ľavici. Bolo by chybou, keby sme v Nemecku nasledovali rovnakú dynamiku ako v USA, kde sa extrémy na­vzájom posilňujú a dogmatická ľavica sa stala hybnou silou a vodou na mlyn radikálnej pravice.

Táto kniha nie je napísaná z konzervatívneho, ale z libe­rálneho pohľadu. V posledných dvoch kapitolách vysvetľu­jem, prečo si demokratický tábor sám škodí, keď sa uchyľuje k neliberálnym metódam. Myslím si, že je fatálne, keď už nie je dôležitá váha argumentu, ale farba pleti alebo pohlavie osoby, ktorá ho predkladá. Som presvedčený, že len nepriateľom demokracie prospieva, keď sa otvorená diskusia po­tláča slovníkom pohoršenia; keď ľudia nadobúdajú pocit, že už nemôžu vyjadriť svoj názor, pretože sú potom okamžite označkovaní ako rasisti, dezoláti, ako popierači pandémie alebo apologéti Putina.

V Nemecku zatiaľ žiadny Trump nie je. No v Spolkovom sneme a v pätnástich krajinských parlamentoch sedí pravi­covopopulistická strana, ktorá sa aj preto stala takou silnou, lebo mnohí voliči nadobudli pocit, že médiá a etablované strany neberú ich obavy vážne. V lete 2021 sa prieskum in­štitútu pre výskum verejnej mienky Allensbach na chvíľu postaral o sebareflexiu aj v ľavicovom tábore. Podľa tohto prieskumu len 45 percent Nemcov verilo, že môžu slobodne vyjadriť svoj politický názor, kým 44 percent s tým nesúhla­silo. Na krátky okamih sa zdalo, že sa rozbehne diskusia o tom, či by pre demokraciu nemohlo predstavovať problém, ak už občania nemôžu otvorene vysloviť, čo si myslia.

No následne sa takéto úvahy zmietli zo stola s argumen­tom, že prieskum v podstate nemá žiadnu výpovednú hod notu. Otázka výskumníkov z Allensbachu totiž znela: „Máte pocit, že dnes v Nemecku môžete slobodne vyjadriť svoj po­litický názor alebo je lepšie byť opatrný?“ V komentári na webe Zeit Online zaznelo, že z tejto otázky nemožno vyvodiť žiadne závery o slobode prejavu, pretože opatrnosť je vždy namieste „už len z dôvodu vlastnej ochrany“. No problém je práve v tom, že demokracia dáva každému možnosť vyjadriť svoju nespokojnosť a protestovať anonymne. A to vo voleb­nej miestnosti, ak má človek pocit, že tak nemôže urobiť otvorene.

Zaujala vás to? Chcete vedieť viac o Pfisterovej ceste po Amerike? Knižku Pozor na každé slovo si môžete kúpiť v našom e-shope.