Valentín Balaša Nestal sa dobrým mužom ani bohatým pánom a ani slávnym bojovníkom, iba veľkým básnikom

Niekde sa uvádza, že Valentín Balaša zavítal takmer na každý hrad a takmer do každého mesta Horného Uhorska.

On sám sa podpisoval po latinsky ako Valentinus Balassi, lebo v 16. storočí, keď tento muž žil, si aristokracia ešte vyberala, akým jazykom bude hovoriť.

On sám ovládal osem jazykov, ale svoje ľúbostné, vojenské či duchovné básne písal po maďarsky. Možno aj vďaka tomu, že ho k maďarčine viedol jeho učiteľ. 

Básnik Balassi Bálint sa teší v Maďarsku veľkej úcte, ale keď si tam v roku 1994 pripomínali vo veľkom štýle 400. výročie jeho smrti, tak sa časť osláv konala na Slovensku. Nie div.

Asi tri štvrtiny svojho štyridsaťročného života strávil Valentín Balaša v Hornom Uhorsku, teda na slovenskom území. 

Okrem toho ovládal aj slovenčinu, dokonca sa mu jeden čas pripisovali aj slovenské ľúbostné verše, ktoré boli v päťdesiatych rokoch minulého storočia nájdené v rakúskej národnej knižnici, ale pochádzali z obdobia, keď Balaša žil. 

Potom sa síce Balašovo autorstvo prvých slovenských ľúbostných veršov spochybnilo, ale je pravdepodobné, že nájdené slovenské básničky s anonymným autorom vznikli v okruhu Balašových priateľov, možno boli Balašovou poéziou aj inšpirované.

A tak môžeme Valentína Balašu, aspoň takto sprostredkovane, klásť na začiatok slovenskej ľúbostnej lyriky.

Ale nejde len o básne. Traduje sa historka, že osemnásťročný Balaša sa dostal s otcom na korunováciu kráľa Rudolfa II. do Dómu sv. Martina, potom aj na bujaré oslavy a tam Valentín očaril aj samotného kráľa pastierskym tancom, ktorý tu predviedol a ktorý sa zrejme naučil od slovenských bačov pod Tatrami. 

Takže sa s miernym zveličením hovorí, že bol aj prvým propagátorom slovenského folklóru na kráľovskom dvore.

Pamätná tabuľa na Zvolenskom zámku, kde sa Valent Balaša narodil. Foto: wikimedia

Narodil sa na Zvolenskom zámku 20. októbra 1554 ako prvorodený syn významnej šľachtickej rodiny, jeho otec získal veľkú vážnosť aj majetok ako bojovník proti Turkom. 

Keď sa Valentín narodil, otec bol zvolenským županom, ale často spolu chodili na rodové sídla do Novohradu, teda do Balážskych Ďarmot, na hrad Modrý Kameň a Divín.

Ale aj iné časti horného Uhorska sa spájajú so životom Valentína Balašu. Rodine patril istý čas aj hrad v Považskej Bystrici, tu aj zomrel Valentínov otec, tu sa vydávali jeho sestry.

Časť svojej vojenskej služby strávil v pevnosti v Nových Zámkoch, dramatické chvíle prežil v Sklených Tepliciach, pri kúpeľoch Vyhne sa pokúsil znásilniť istú banskoštiavnickú vdovu, žil aj v Pezinku, rodine patril istý čas aj Vígľašský zámok a večné spory mal Balaša so stredoslovenskými banskými mestami.

Dôležité udalosti týkajúce sa jeho života sa udiali v Trnave, kde sa arcibiskupský úrad zaoberal jeho pochybným manželstvom.

Ale najmä Liptov bol dôležitý pre život Valentína Balašu. Tam hore na severe bolo koncom 16. storočia pokojnejšie, keďže v Novohrade sa viedli neustále bitky s Turkami a balášovské rodové hrady boli dlhé roky Turkami aj obsadené.

Na Liptove Valentín trávil čas na lúkach pod Tatrami, cvičil tu svoje sokoly, chrty, popíjal s priateľmi a recitoval ľúbostné básničky, ale aj obchodoval s vínom a koňmi, opravoval hrad, viedol neustále spory s príbuznými, susedmi, mestami. Hore na Liptove bol obyčajný život. 

Tu je Valentín spolu s bratom a otcom aj pochovaný, v kostole v Hybiach, ktoré patrili pod hrad v Liptovskom Hrádku. Preto sa dnes v Hybiach občas objavia maďarskí turisti, chcú si uctiť miesto, kde spočíva ich významný básnik, a chcú si aj pozrieť hrad v Liptovskom Hrádku, kde prežil dôležitú časť svojho života.

Hrad v Liptovskom Hrádku, ktorý je dnes už pekne obnovený súkromnými majiteľmi. Foto: Pavol Kozák

Ale aj po Valentínovej smrti zohrali ľudia so slovenským pôvodom významnú rolu v uchovávaní či šírení slávy tohto básnika. Po jeho smrti vyšiel zborník literárnych prác na jeho počesť, prispeli doň študenti jezuitského kolégia v Kláštore pod Znievom, ako aj liptovskí kňazi a iniciovala ho rodina Mokošiniovcov. V Levoči a v Bardejove sa veľmi skoro začali vydávať Balašove básne.

Významnú úlohu pri objavení Balašu ako básnika zohral Ján Rimaj z Dolnej Strehovej, ktorý písal básne po slovensky aj po maďarsky. Bol priateľom Valentína Balašu a po jeho smrti v roku 1604 zostavil súbor jeho poézie a napísal aj štúdiu o jeho diele.

Časť Balašovej literárnej pozostalosti sa našla až v 19. storočí, a to v radvanskom kaštieli pri Banskej Bystrici. Až potom mohlo vyjsť súborné dielo Balašovej tvorby.

A potom sa udiala ešte jedna vec: v polovici 20. storočia slovenský literárny vedec Ján Mišianik našiel vo Viedni v archíve zborník s básňami Valentína Balašu, ako aj so slovenskými básničkami od neznámeho autora. A tento súbor básní v rukopise patril liptovskému zemanovi Jánovi Jóbovi Fančalimu z Prosieka, na Liptove bol teda s Balašovcami sused.

Tých prepojení so slovenským prostredím je veľa a ešte jedno spomeňme. 

Osudovou láskou a múzou Valentína Balašu bola Anna Lošonciová (známejší je prepis mena Losonczyová). Anna pochádzala z obce Lošonec (blízko Smoleníc) a dodnes tam stojí kostol, ktorý ona dala postaviť.

Socha Valentína Balašu v Ostrihome. Foto: Pavol Kozák

Valentín Balaša bol však nepokojná duša, nikde nevydržal dlho, ani na tom Liptove. Vydržal všade najviac dva-tri roky a išiel inde. Buď hľadať nové dobrodružstvá, alebo za pokojnejším životom do poľského azylu, alebo išiel do vojenskej služby za žold, keď mu chýbali peniaze aj vojenský život. 

Bol vychovaný v tom, že ako šľachtic sa vojenskej službe nesmie vyhýbať. Meno svojho rodu by mal presláviť najmä ako odvážny bojovník.

Išlo aj o rodinnú tradíciu. Valentínov starý otec zahynul v roku 1526 pri Moháči spolu s kráľom Ľudovítom II. Jagelovským. Turecký šíp mu prestrelil krk.

Ale nešlo len o vec hrdosti. Balašovcom v Novohrade Turci dobyli a obsadili najdôležitejšie rodové sídla. Preto bolo treba ísť do boja. Bojovníkom bol Valentínov otec aj brat.

A Valentín napokon umrel ako štyridsaťročný po zraneniach pri dobývaní Ostrihomu v roku 1594. Stojí tu preto aj jeho socha a je tu aj múzeum Bálinta Ballasiho.

Nie je síce jasné, kde presne zomrel, pretože po zranení žil ešte jedenásť dní a asi ho preniesli niekam na bezpečnejšie miesto.

Keďže tých nejasností bolo viac, koncom 19. storočia sa robil antropologický výskum telesných pozostatkov, ktoré boli uložené v hybianskom kostole. Vtedy bolo potvrdené, že sú tam pochovaní traja Balašovci, otec Ján a jeho synovia Valentín a František, ale nenašli sa tu pozostatky matky. Miestny historik František Bizub však tvrdí, že nie je doriešené, či je v Hybiach Valentín Balaša skutočne pochovaný.

No iné je dôležité: niektorí jeho životopisci ho totiž chceli zachovať v historickej pamäti ako udatného bojovníka, aristokrata hodného obdivu a veľkého básnika.

No mnohé nesedelo. Až na jedno: Balaša bol naozaj talentovaný a originálny básnik vyčnievajúci aj z maďarského kontextu. 

Balašove básne vyšli aj po slovensky, a to vďaka prekladom Ľubomíra Feldeka a Vojtecha Kondróta, v krásne urobenej knihe Si palác, kde chcem byť doma (2019, vydavateľstvo Perfekt). Jeho melodické básne ospevujú lásku, ženy, ale aj mužnosť, boj.

Vďaka tým básňam si vieme predstaviť aj to, aký bol asi tento muž. 

„Čo mi chýba? / Nič, len výborný kôň, chytrý chrt, / mladá chasa, šabľa, dobrí vtáci, chrabrá hruď, / v bohatierskom kruhu / vždy mi padne k duhu, / keď je vína plný sud.“

A ešte záver básne s názvom In laudem confiniorum (Vojenská pieseň):

„Pre dobrý chýr, meno, / pre svoju česť, nemo / vedia všetko zanechať, / svojou statočnosťou / svojou mužnou zlosťou, / slúžia druhým za príklad; / jak sokolom dravým, / život je im drahý, / tak sa ženú zabíjať.“

V čase života Valentínu Balaša, keď Uhorsko bojovalo s Turkami, sa však šľachtici hodnotili najmä podľa svojich vojenských zručností.

Takto bol vychovaný aj Valentín Balaša. Jeho otec bol pritom vzdelaný muž, aj on sa trochu venoval poézii, ale veľmi mu záležalo na tom, aby jeho najstarší syn Valentín bol nielen vzdelaný muž ovládajúci jazyky, diplomaciu aj vojenské remeslo, ale aby bol odvážny bojovník.

Najal pre syna mimoriadne vzdelaného učiteľa Petra Bornemiszu, ktorý ho viedol k viere, vlastenectvu a poézii. Syna poslal na rok štúdia aj do Norimbergu. Valentín zdedil otcov talent na jazyky, ovládal ich osem, maďarčinu, nemčinu, latinčinu, taliančinu, slovenčinu, poľštinu, rumunčinu aj turečtinu. Už ako štrnásťročný písal básne aj prekladal básne z latinčiny či nemčiny.

Ale to nemalo byť to hlavné. Otec ho učil narábať so zbraňami, vodil ho na poľovačky, v rodine sa pestovalo sokoliarstvo. Otcov sen bol, aby Valent bol aj veľkým bojovníkom aj významným mužom, ktorého si bude panovnícky dvor vážiť a predchádzať. 

Lenže najstarší syn Valent mal neskrotnú povahu, rýchlo vzplanul, občas sa zaťal, bol prudký, nie vždy sa vedel ovládať a mal problém rešpektovať autority. Bol to sebavedomý dobrodruh a bohém s veľkým nepokojom v duši. 

Ako vojenský veliteľ nevynikal, oveľa väčší vojenský talent, triezvosť a vojenskú disciplínu mal jeho brat František.

Valentín vedel byť voči svojim vojakom krutý, ale vedel s nimi aj veľa vypiť. Nezáležalo mu na ich vojenskom výcviku, žiadal od svojich vojakov len odvahu a hrdinstvo.

Na druhej strane bol to aj človek melancholický, miešala sa v ňom krehkosť, zádumčivosť s divokosťou a vášnivosťou.

Nevyhýbal sa síce bojom, ale k vojsku sa pridal zvyčajne vtedy, keď mu chýbali peniaze a potreboval stály žold. Alebo keď v pevnosti, kde slúžil, bola žena, do ktorej sa zamiloval. Nezískal si veľkú dôveru ani na panovníckom dvore, jeho svojhlavosť bola známa, jeho večné spory, poklesky, dlhy, súboje.

Bol skôr takou trpenou postavou, no čím ťažšie chvíle Valentín prežíval, tým viac sa darilo jeho poézii. 

Lebo jeho básne nie sú len melodické veršíky zamilovaného muža, ktorými chce ohúriť svoju milú. Balašovi básne umožňovali aj vyplakať sa, precítiť svoje trápenie a nájsť v nich úľavu z odmietnutí, sklamaní a pádov.

Miestnosť v obnovenom hrade v Liptovskom Hrádku zariadená tak, aby sme si vedeli predstaviť, ako sa na tomto hrade asi žilo. Foto: Pavol Kozák

Valentín chcel žiť na vysokej nohe, ale príjmy mu nestačili, neustále sa preto sporil, súdil s kadekým, mal dlhy a neváhal o svoj majetok aj viesť súboje.

Nakoniec však dúfal, že mu k zbohatnutiu pomôže jeho osobný šarm, ktorým očarí bohatú ženu. V tomto smere mal prehnané sebavedomie a rád zvádzal aj vydaté ženy, dokonca aj ženy svojich veliteľov.

Zachoval sa zápis, v ktorom po mnohých pádoch skonštatoval, že on už zbohatne len vďaka svojmu... (pohlavnému údu). Ale bohatú vdovu Annu, ktorú miloval, za ženu nezískal. 

Bola prefíkanejšia a ctižiadostivejšia ako on. Chvíľu ho aj držala v napätí, ale napokon si vzala podstatne mladšieho, no ambiciózneho muža Žigmunda Forgáča. A od Valentína Balašu žiadala vrátiť naspäť vysokú sumu, ktorú mu požičala na svadbu jeho sestier.

Balaša jedno manželstvo aj uzavrel, bola to čistá katastrofa. Túto svadbu neskôr bral ako trest za svoj život.

Narýchlo si zobral v decembri 1584 svoju sesternicu Kristínu Dobóovú. Nebola to svadba z lásky, bol v tom pragmatizmus a akýsi náhly popud. Vzali sa v kostole reformovanej cirkvi v Blatnom Potoku, narýchlo po riadnej bohoslužbe. Valentín si do kostola doviedol vlastného kňaza a po rýchlom obrade hneď išiel dobýjať hrad, ktorý chcela Kristína s pomocou Valentína získať späť od svojho brata.

Lenže toto nevyšlo, manželia sa napokon usadili v Liptovskom Hrádku, ale ich manželstvo bolo považované za krvismilstvo. Katolícka cirkev vtedy prísne trvala na tom, že nie sú možné svadby medzi takto blízkymi príbuznými.

Obaja sa aj zriekli kalvinizmu a vyznali katolícku vieru. Aby obmäkčili cirkevné autority, dokonca vypovedali z Východnej aj z Hýb protestantských kňazov, ale neuspeli. Arcibiskupstvo v Trnave vyhlásilo v roku 1587 ich manželstvo za neplatné. Syn Ján sa tak stal nemanželským dieťaťom a nemohol sa stať ani dedičom.

Kristína si rýchlo našla náhradu, o štyri roky sa vydala a o nemanželského syna stratila záujem. Valentín chudorľavého chlapca zveril do výchovy svojej sestre (syn umrel ako šestnásťročný sedem rokov po svojom otcovi).

Kostol v obci Hybe, kde sú pochovaní traja Balašovci. Foto: Pavol Kozák

Prestup Valentína Balašu z protestantskej na katolícku vieru sa mohol zdať celkom účelový. Ale pravdou je, že Valentín Balaša mal blízko k jezuitom, obdivoval ich vzdelanosť a dokonca si pred smrťou prial, aby bol jeho syn u nich vzdelávaný.

Najmä v posledných rokoch života sa prehlboval aj jeho duchovný život. Istý čas strávil pod Tatrami ako pustovník, potom dlhší čas žil v Poľsku a bol čoraz viac fascinovaný biblickým kráľom Dávidom. Aj do poslednej bitky v Ostrihome išiel so zástavou, na ktorej bol kráľ Dávid zobrazený.

Ale k divokému životu Valentína Balašu patrí aj to, že bol upodozrievaný z toho, že svojho syna vychováva ako mohamedána. Že tak zatrpkol na cirkev, ktorá neuznala jeho manželstvo, až sa preklopil na vieru Turkov.

To sa nepotvrdilo, ale znalci konštatujú, že u Balašu sa objavujú aj turecké vplyvy. On sám ovládal turečtinu, naučil sa ju od tureckých zajatcov svojho otca, ktorý tiež vedel po turecky. A Balaša vraj rád počúval turecké piesne. Jedna z legiend hovorí, že písal dokonca niektoré básne aj po turecky.

Takže Balašovu poéziu neovplyvnil len taliansky básnik Petrarca či poľskí básnici, ale aj turecká poézia.

Zaujímavé je, že Valentín Balaša je označovaný naraz dvoma slovami: turkobijec a turkofil.

Zrejme vedel oceniť tureckú kultúru, asi ho aj fascinovala, ale zároveň mu to nebránilo vrhať sa do protitureckých bitiek.

Vonkajšia tabuľa pred kostolom v Hybiach pripomínajúca Valentína Balašu a vnútorná tabuľa označujúca miesto pochovania troch mužov z rodiny Balašovcov. Foto: Pavol Kozák

Básnik napokon zomrel ako bojovník. Pri dobývaní Ostrihomu bol zranený, prestreli mu obe nohy a dostal otravu krvi. 

Umieral vo vysokých horúčkach a v bolestiach jedenásť dní. O jeho posledných dňoch je veľa legiend. 

Niektorí pamätníci píšu, že pri Ostrihome umrel „bezbožný muž“, iní zas píšu, že pod Ostrihomom umieral ako veľmi katolícky muž, prosiac Boha o milosť, a myslel najmä na svojho syna, na jeho výchovu v katolíckom duchu. Iná legenda hovorí, že si pred smrťou spieval turecké piesne.

Smutné je, že Valentín Balaša zomrel v bitke, ktorá nebola úspešná ani veľmi heroická.

Do bitky o Ostrihom išli cisárske vojská plné nádeje, lebo v predchádzajúcom roku 1593 sa podarilo dobyť od Turkov späť Fiľakovo. Turci boli vytlačení aj z balašovských hradov Modrý Kameň a Divín. To mohlo pre Valentína Balašu znamenať nový začiatok.

Ale ešte bolo treba oslobodiť aj Ostrihom, dôležité miesto Uhorska, a tak sa Balaša po ťažkom období svojho života opäť odhodlane prihlásil do služby v cisárskom vojsku.

Do boja v Ostrihome sa v máji 1594 išlo s nádejou, že to bude rýchla bitka, že Turci sa už nevedia brániť.

Ale  uhorským vojakom sa nepodarilo dobyť vodný hrad ani vyhnať Turkov z Ostrihomu. V niektorých záznamoch sa píše, že viedli boj plný chýb a chaosu.

Turci napokon ovládali Ostrihom až do roku 1683 a odísť museli až po slávnej bitke pri Viedni.

Valentín Balaša teda v posledných chvíľach života nezažiaril ako muž s veľkými bojovými úspechmi.

Nestal sa z neho ani veľký pán, ani slávny protiturecký bojovník, ale po jeho smrti prišlo celkom iné uznanie.

Veľký básnik. A o tom niet pochýb.

Keď stretol Júliu,

Valentín Balaša

Keď stretol Júliu,

takto pozdravil ju

Svet je pre mňa poľná tráva

Bez teba, ty moja drahá.

Teraz, keď ťa, duša sladká,

stretám znova, buď mi zdravá!

Srdca môjho potešenie,

Aj túžba a utrpenie,

Moje šťastie drahocenné,

Nech ti Pán Boh žehná denne!

Si palácom, kde chcem byť doma.

Si ruža, čo krásne vonia

Nad fialkou tvojho lona.

Júlia, stoj večne o mňa!

Prebásnil Ľubomír Feldek