Jean-Claude Juncker sa asi zbláznil

Zvolenie Donalda Trumpa bolo šokom, ktorý museli viacerí západní lídri sťažka predýchať. Aj z prvej reakcie nemeckej kancelárky Merkelovej bolo zrejmé, že nezvíťazil jej favorit a že ona sama má z nového prezidenta obavy. Merkelová však starostlivo vážila slová a nepovedala nič, čím by sa Trumpa osobne dotkla a hneď od začiatku zaťažila nemecko-americké vzťahy. To je normálne a rozumné správanie.

Lenže takéto samozrejmosti neplatia pre predsedu Európskej komisie Jeana-Claudeho Junckera. Ten o novozvolenom americkom prezidentovi najskôr povedal, že „najbližšie dva roky budeme mrhať časom, kým pán Trump bude cestovať po svete, o ktorom nevie nič“.

Zrejme ho za tieto vety na bruselských chodbách výdatne potľapkávali (Jean-Claude, vy máte odvahu, to ste mu ale dali!), pretože po pár dňoch pridal k dobru ďalšie glosy: „Osobne som jeho kampaň považoval za nechutnú,“ vyznal sa Juncker. Ďalej vyslovil obavu, že Trump bude realizovať všetko, čo hovoril v kampani, a že povedie obchodnú politiku do „totálneho izolacionizmu“, čím poškodí EÚ aj USA.

Kým aj dosluhujúci americký prezident Barack Obama, ktorý bol s Trumpom počas kampane v bezprecedentne ostrej konfrontácii, volí teraz z pochopiteľných dôvodov mierne slová a priateľské gestá, predseda Európskej komisie sa vyjadruje, ako keby ešte stále bežala v USA predvolebná kampaň a Trump by vyzeral odsúdený na porážku.

Juncker však už nie je ani len premiérom luxemburského veľkovojvodstva, ale šéfom európskej vlády, ktorá by sa mala usilovať zachrániť zvyšky dohody TTIP a mnoho ďalších vecí. Trump je nevyspytateľný narcis, pri jeho politike voči svetu bude veľmi záležať na osobných vzťahoch. Tomu rozumejú Obama aj Merkelová, preto je v politike pokrytectvo užitočnou normou. No na čele dôležitej inštitúcie Európskej únie je euronarcis, ktorému akoby už nezáležalo na ničom.

Už pred pár mesiacmi, keď Juncker zavítal na Slovensko, som písal, že tento veterán európskej politiky sa nikdy nemal stať šéfom Komisie, rovnako ako sa Robert Kaliňák nikdy nemal stať ministrom vnútra.

Vtedy som sa venoval jeho kauzám, do ktorých bol v Luxembursku zamotaný aj v mene veľkého biznisu, rovnako by sa dalo písať o jeho úlohe, akú zohral pri tesnom víťazstve tábora brexitu. Juncker stelesňuje všetky neduhy establišmentu, na aké si v dnešných konvenčných debatách spomeniete. A práve tento chlapík teraz vystupuje ako svedomie Západu proti Trumpovi.

Keď sa budú európski premiéri a prezidenti opäť na bruselskom summite zamýšľať, ako prežiť novú éru a zabrzdiť rastúci odpor voči Únii, urobili by najlepšie, keby sa rozhliadli vôkol seba a istého už dávno presluhujúceho Bruselčana stiahli.