Pán Juncker, cíťte sa u nás ako doma

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Pán Juncker, cíťte sa u nás ako doma

Jean-Claude Juncker a Robert Fico na Bratislavskom hrade pri príležitosti začiatku slovenského predsedníctva.

Oddnes je v Bratislave šéf Európskej komisie. Keď sa dozvie, prečo opozícia odvoláva ministra vnútra, nebude cítiť pohoršenie, ale súcit.

So štartom slovenského predsedníctva v EÚ sa u nás vzmáha obava, či neutŕžime vo vyspelejšej časti Európy hanbu, keď sa pozornosť upriami aj na to, z čoho všetkého je podozrivý slovenský minister vnútra. Nebudú niektorí ministri a predstavitelia inštitúcií EÚ až príliš dvíhať obočia, čo za krajina sa práve ujala európskeho kormidla?

Jean-Claude Juncker možno naozaj nadvihne obočie a Roberta Fica sa počas dvojdňovej návštevy v Bratislave opýta, ako to vlastne robí, že sa mu stále darí držať svojho prepieraného ministra.

Ak bude čas aj na drink, možno slovenskému premiérovi s pohnutím porozpráva o tom, ako to bolo vtedy pred tromi rokmi, keď odstúpil z pozície luxemburského premiéra. Že si už myslel, že je to jeho politický koniec, no vďaka EÚ sa napokon všetko vyvinulo inak. A tak ťažko skúšaného predsedu Smeru ešte povzbudí „junckerovským“ tľapnutím po ramene.

A tiež si predstavujem, ako po tomto príjemnom rozhovore príde Robert Fico za Robertom Kaliňákom a povie: „Robo, neklesaj na duchu, porozprávam ti jeden príbeh s prekvapivo dobrým koncom.“

Najkrajšie Junckerovo leto

Vráťme sa do leta 2014. Teda do leta, keď sa udial taký malý politický zázrak, o ktorom médiá písali najmä ako o víťazstve európskych federalistov. Ono veľké víťazstvo sa začalo ešte kedysi dávnejšie, keď vplyvný nemecký europoslanec Elmar Brok prišiel s nápadom, aby už šéfa Európskej komisie neurčovali šéfovia vlád, ale európski občania. Pretože inak sa tie Spojené štáty európske nevybudujú.

S Brokom som sa o tom rozprával presne pred dvomi rokmi, pyšne mi v bufete štrasburského parlamentu ukazoval celý fascikel papierov a dokumentov, v ktorých sa zhmotňoval jeho triumf myšlienky spitzenkandidátov.

Brokova hviezdna chvíľa prišla práve v roku 2014, keď sa pred voľbami do Európskeho parlamentu bloky európskych socialistov aj ľudovcov dohodli, že šéfom Európskej komisie bude kandidát toho bloku, ktorý získa po voľbách viac poslancov. Nech z tohto federálneho nápadu Britov aj roztrhne, vraveli si stúpenci idey.

Tá sa však vôbec nepozdávala ani nemeckej kancelárke Angele Merkelovej, ale už si natoľko žila svojím životom, že ju ani najmocnejšia európska politička nevedela zastaviť.

V krajine úplatkov a tajných agentov

A tu sa odvíja druhý príbeh, v ktorom sa už nepíšu veľké európske dejiny, ale osobný príbeh luxemburského fénixa, ktorý vstal z popola.

Bolo to len pár mesiacov predtým, na konci roka 2013, čo si zdrvený Jean-Claude Juncker musel po náhlom páde zvykať na opozičné lavice: od roku 1989 bol v Luxembursku ministrom financií, od roku 1995 premiérom, no jeho vplyv ďaleko presahoval hranice vojvodstva s polmiliónom obyvateľov, bol to veterán európskej politiky, ktorý bol pri všetkých dôležitých rozhodnutiach Európskej únie, polyglot, ktorý plynule prechádza z angličtiny do francúzštiny a do nemčiny, so starostlivo vybudovanými sieťami kontaktov a vzťahov. A keďže je to vtipný človek, rád sa označuje za posledného európskeho dinosaura a pridával bonmot, že z čias Maastrichtskej zmluvy prežili len dvaja: on a euro.

Lenže vtedy, na prelome rokov 2013 a 2014, sa zdalo, že vtedy 59-ročný večný Jean-Claude ako politik končí, a to všade, v Luxembursku aj Európe. Už mal za sebou vyšetrovacie výbory v luxemburskom parlamente, po ktorých bola celkom naštrbená jeho dôveryhodnosť.

Nebol ani tak problém v tom, že ako premiér svojej malej krajiny stratil kontrolu nad 60 agentmi tajnej služby, ktorí odpočúvali každého, kto sa im pritrafil do cesty, alebo obchodovali s autami získanými za štátne peniaze. O pomeroch v štáte čosi vypovedá aj fakt, že šéf Junckerovi podriadenej tajnej služby Marco Mille chodil na stretnutia s politikmi s náramkovými hodinkami, v ktorých bolo zabudované odpočúvacie zariadenie.

Čo bolo pre Junckera horšie, v roku 2005 si tajní agenti – vraj omylom – nahrali rozhovor špičiek štátu, samotného premiéra s vojvodom. Na tejto nelegálnej nahrávke sa mali obaja rozprávať aj o ropnom koncerne Elf a bývalom prezidentovi Konga, Pascalovi Lissoubovi.

O obsahu nahrávky sa viac nevie, leží zakódovaná na miestnej prokuratúre. Ale vie sa o niečom inom. V luxemburskej pobočke bavorskej banky BayernLB si mal totiž skorumpovaný africký politik na dvoch účtoch uložiť 150 miliónov dolárov. Mnohé ďalšie indície naznačovali, že tieto peniaze pochádzali od koncernu Elf, ktorý si tak v Kongu zaistil svoj biznis.

Na tejto nelegálnej nahrávke sa mali obaja rozprávať aj o ropnom koncerne Elf a bývalom prezidentovi Konga, Pascalovi Lissoubovi. Zdieľať

Je otázne, odkedy a koľko toho Jean-Claude Juncker vedel, isté je len to, že od roku 2006 bol už vo svojej dvojrole ako premiér aj minister financií o všetkom podrobne informovaný. „Je to málo zrozumiteľné,“ vyjadril v lete 2013 vyšetrovací výbor luxemburského parlamentu svoje počudovanie nad tým, že Juncker napriek závažným informáciám nikdy nekonal a neinformoval príslušné justičné orgány, hoci tak mal spraviť. Keďže účasť v škandále bavorskej banky zaujala aj nemeckých investigatívcov zo Sternu, položili Junckerovi pár otázok, na ktoré nikdy neprišli odpovede.

Celý prípad však gradoval. Na vyšetrovacom výbore totiž vypovedal jeden agent, ktorý prerozprával, čo nasledovalo, keď sa Juncker dozvedel, že tajní agenti nahrali jeho rozhovor s vojvodom. Juncker si vraj zavolal tohto agenta aj šéfa tajnej služby Milla do svojho premiérskeho úradu, bol vraj „spitý na mol“ a začal urážať Milla: „Spávam, kde chcem, s kým chcem a kedy chcem, rozumel si? Aj ty by si mohol spávať, ale ty nemôžeš, tvoja nemecká precíznosť ti to zakazuje.“ (Poznámka redakcie: Juncker mal v skutočnosti použiť najvulgárnejšie synonymum slovesa „spať“.)

Juncker tento opis situácie odmietol, sám bývalý šéf tajnej služby Mille však na vyšetrovacom výbore potvrdil, že Juncker sa správal veľmi nevhodne až násilnícky.

Ešte zaujímavejšie je, čo malo nasledovať po tomto Junckerovom stretnutí s tajnými. Mille si z pomsty na svoje špicľovské náramkové hodinky nahrával stretnutia s Junckerom. To sa neskôr prevalilo, Mille musel skončiť, zároveň však Juncker zabránil disciplinárnemu konaniu proti Millemu, ale, naopak, postaral sa o jeho ďalšiu kariéru – pochybný bývalý šéf luxemburskej tajnej služby sa tak stal v Mníchove šéfom bezpečnostnej služby v Siemense.

Junckerov blahosklonný postup, samozrejme, vyvolal otázky, či on sám nekoná tak preto, že je vydierateľný.

Dieťa šťasteny

Keď sa stal na jar roku 2014 Juncker „spitzenkandidátom“ ľudovcov na post Európskeho komisára, už sa toto všetko vedelo. Ale už sa tušilo aj všeličo iné, napríklad, že sa Luxembursko za Junckerovho politického života stalo rozprávkovou krajinou pre veľké nadnárodné koncerny, ktoré vďaka tamojším úradom a zákonom ušetrili gigantické sumy na daniach. Napokon, niekdajší nemecký minister financií Peer Steinbrück zrejme vedel, čo hovorí, keď prirovnal Luxembursko ako daňovú oázu k Burkina Faso.

V lete roku 2014 však nič z tohto nebola téma. Juncker sa obliekol do hávu Európana a spolu s eurofederalistami aj mnohými médiami vytvoril naratív, že ak lídri štátov nebudú rešpektovať výsledky volieb do europarlamentu a nevymenujú Junckera za šéfa Európskej komisie, spáchajú podvod na európskych voličov. A to aj napriek tomu, že podľa vtedajších prieskumov len sedem percent nemeckých voličov – pričom v Nemecku išlo o najsledovanejšiu tému – vedelo, že ak volia kandidátku CDU-CSU z ľudoveckej rodiny, volia aj Junckera za šéfa Komisie.

Nemecký exminister financií Peer Steinbrück vedel, čo hovorí, keď prirovnal Luxembursko ako daňovú oázu k Burkina Fas. Zdieľať

Pod týmto tlakom napokon európski lídri ustúpili, aj vrátane odovzdanej Angely Merkelovej, ktorá si stále pamätala, ako jej počas eurokrízy Juncker odkázal, že nerozumie ekonomike. A ustúpili aj napriek odporu britského premiéra Davida Camerona, ktorý vtedy v neformálnych rozhovoroch hrozil, že ak sa stane Juncker šéfkomisárom, Briti odídu z EÚ.

Neskôr v europarlamente sa našlo ešte pár konzervatívcov z ľudoveckej frakcie, napríklad Anna Záborská, ktorí hlasovali proti Junckerovi z dôvodu, že za vlád kresťanského demokrata Junckera prijalo Luxembursko aj na európske pomery radikálne liberálne zákony o potratoch a eutanázii.

Lenže odporcovia mali smolu, Juncker bol doslova dieťaťom šťasteny. Po tom, čo zasadol do úradu, sa prevalili ďalšie škandály, úzko späté s jeho érou, ktoré by ešte pár mesiacov predtým znamenali koniec jeho európskych ambícií.

Podvádzanie po luxembursky

Juncker sa ako premiér vždy hrdil tým, že veľké globálne firmy presúvajú do Luxemburska svoje sídla preto, že vojvodstvo má skvelú infraštruktúru a nízke dane. Dobre však vedel, že to je klamanie rečou aj telom, pretože podstata luxemburského úspechu je v niečom inom. V novembri roku 2014 sme sa o tom dozvedeli viac.

Medzinárodný tím 80 investigatívnych novinárov z 26 krajín vtedy predstavil výsledky svojho polročného pátrania, počas ktorého preskúmali 28-tisíc strán dôverných daňových dokumentov. Škandál dostal názov Luxemburg-Leaks – spätne to možno označiť za európsku verziu súčasných Panama Papers.

Novinári preukázali, ako luxemburský daňový úrad v úzkej spolupráci s audítorskou firmou PricewaterhouseCoopers (PwC) v rokoch 2002 až 2010 vytvorili dômyselnú daňovú schému, vďaka ktorej najväčšie globálne firmy platili dane vo výške jedného percenta. Luxemburský model bol pozoruhodne agresívny, spochybňoval všetky dovtedajšie európske dohody, ochudobňoval rozpočty nielen susedných štátov o ťažko vyčísliteľné sumy.

Až vtedy si predstavitelia európskych štátov vrátane Nemecka uvedomili, ako boli v uplynulých rokoch nespravodliví, keď podrobovali ostrej kritike Švajčiarov za ich bankové tajomstvo, pričom sa súčasne na summitoch potľapkávali s Jeanom-Claudom Junckerom, okrem iného aj dlhoročným šéfom Euroskupiny (neformálneho združenia ministrov európskych financií eurozóny).

Celý model fungovania vyzeral podľa opisu investigatívcov takto: daňoví experti PwC zavítali do úradovne riaditeľa daňového oddelenia „Sociétés 6“ Mariusa Kohla. Experti zastupovali svojich klientov ako Ikea alebo Pepsi, pričom jedno stretnutie s daňovým úradníkom pánom Kohlom rozhodovalo aj o stovke miliónov „daňovo optimalizovaných“ eur. Ľudia z PwC Kohla oboznámili so želaním svojho nadnárodného klienta, ktorý by tiež veľmi rád platil dane v Luxembursku.

A Marius Kohl, pán v rokoch, ktorý získal prezývku „Mr. Ruling“, ich nedokázal sklamať, stačilo jedno-dve stretnutia, výsledkom boli individuálne daňové dohody a symbolické dane, ktoré platili najbohatšie firmy sveta.

Schéma mohla mať rôzne podoby. V princípe si firmy zakladali svoje pobočky či dcérske spoločnosti v Luxembursku, presúvali sem svoje zisky, ktoré v spolupráci s úradmi zamaskovali napríklad ako úroky, a vyhli sa tak plateniu daní.

PwC sa podarilo zariadiť špeciálne daňové zaobchádzanie pre zhruba 340 firiem, ale, samozrejme, tento luxemburský podvodný systém na hrane zákonov a za hranou etiky využilo oveľa viac firiem.

Marius Kohl, pán v rokoch, ktorý získal prezývku „Mr. Ruling“, ich nedokázal sklamať, stačilo jedno-dve stretnutia, výsledkom boli individuálne daňové dohody a symbolické dane, ktoré platili najbohatšie firmy sveta. Zdieľať

Jean-Claude Juncker sa po odhalení Luxemburg-Leaks bránil, že ako premiér a minister financií o fungovaní Kohlovho úradu nič nevedel a táto prax mu nebola známa. Istý Jeannot Krecké, ktorý pre neho kedysi spracoval správu o daňových podvodoch v Luxembursku, to však minulý rok verejne poprel a povedal, že Juncker potrebné informácie mal.

Luxemburské daňové praktiky pobúrili európske štáty, ale aj USA. Američania vyrátali, že napríklad v roku 2012 americké firmy previedli cez Luxembursko zisky vo výške 95 miliárd dolárov, pričom na túto sumu tam boli vyrubené dane vo výške 1,04 miliárd dolárov. Všetko v súlade s luxemburskými zákonmi, prijatými za vlády premiéra a súčasne aj ministra financií Junckera.

Veselý Jean-Claude

Tento daňový model si vedel Juncker postrážiť aj na európskej úrovni, čo si spätne všimli nemecké médiá. V roku 2006 chcela Európska komisia zmeniť niektoré aspekty zdaňovania tak, aby sa bralo do úvahy bydlisko zákazníkov, nie centrála firmy. Juncker protestoval, úprava sa zmenila, aby k zmene metodiky prešlo postupnými krokmi až medzi rokmi 2015 až 2019.

Hoci po prevalení Luxemburg-Leaks sa ozvali aj medzi európskymi ľudovcami hlasy, či by Juncker predsa len nemal odstúpiť, lebo s takýmto profilom môže ťažko garantovať svoju pozíciu ako strážcu európskych záujmov vrátane toľko potrebného boja proti podvodným daňovým schémam, no rozruch pomerne rýchlo ustal. Jednak niet tej európskej verejnosti, ktorá by ho mohla vytvoriť, a takisto, šéfom európskych vlád sa pri všetkých problémoch, ktoré sa rútili na Európu, nechcelo otvárať ďalší.

Napokon, hoci sa chcel stať Jean-Claude Juncker akýmsi novým Jacquesom Delorsom, niekdajším mocným šéfom Komisie, jeho politická váha sa ukázala ako slabá. Takže nikoho ani zvlášť nevyrušuje. Je to tiež žoviálny chlapík, ktorý vie Európanov obveseliť aj takýmito scénkami (najlepšia časť od 2:45 minúty) – a hoci zlé jazyky tvrdia, že bol tak trochu pod parou, my sa prikláňame k názoru jeho hovorcu, že sa tak správa, lebo má jednoducho „coolový“ prístup k ľuďom.

V tom si je predsa tiež trochu podobný s naším ministrom vnútra.

Pán Jean-Claude Juncker, vitajte teda na Slovensku, v týchto dňoch sa tu budete cítiť možno ešte lepšie ako doma.

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo