Oživenie Slovalca Čo sa musí stať, aby sa na Slovensku opäť vo veľkom vyrábal hliník

Pre premiéra Roberta Fica je to teraz jedna z hlavných ekonomických tém, ktorú chce premeniť na svoj tromf: jednak ukázať, aký je európsky Green Deal škodlivý, jednak súčasne priniesť jedinečné riešenie, ktorým kompetentná slovenská vláda dokáže čeliť nezmyslom z Bruselu.

Oživenie výroby primárneho hliníka v Žiari nad Hronom vo fabrike Slovalco, ktoré v uplynulých dňoch ohlásil premiér, by mohlo pomôcť priemyselnej produkcii nielen na Slovensku, ale v širšom meradle aj v Európe. No zároveň vyvoláva tlak na zabezpečenie dostatočného množstva elektriny.

Výroba hliníka bola utlmená v roku 2022 a úplne odstavená začiatkom roka 2023.

Predtým sa v Žiari nad Hronom vyrábala asi desatina hliníka v Európe a fabrika spotrebúvala desatinu elektriny na Slovensku.

Hliník sa oplatí vyrábať, ak je cena elektriny pod 50 eurami za MWh.

Pece musia fachčiť

Na to, aby taviaca pec na hliník bezproblémovo fungovala, potrebuje udržiavať teplotu elektrolýzneho článku na viac ako 950 stupňoch Celzia. To vyžaduje nepretržité napájanie elektrinou. 

Prerušenie alebo výkyvy môžu zariadenie natrvalo poškodiť, čo znamená výpadok výroby – časovo závislý od miery poškodenia. V dlhšom horizonte znamená výpadok v dodávateľských reťazcoch, teda stratu zákazníkov.

Prevádzka metalurgického priemyslu a tavenia poháňaného elektrinou je preto učebnicovou ukážkou, prečo je v priemysle dôležitá stabilita siete, dostatočne veľké a predvídateľné výkony elektrární.

Energetická infraštruktúra postavená väčšinovo na obnoviteľných zdrojoch energie (slnko a vietor) si preto vyžaduje dostatočné zásobné kapacity. No a tu sa kruh uzatvára – cena elektriny sa totiž určuje podľa najdrahšieho zdroja, ktorý musí byť pripojený do siete, aby udržal jej stabilitu.

O tom však nekritickí zástancovia obnoviteľných zdrojov nehovoria. V čase špičky síce možno mať mimoriadne lacnú elektrinu zo slnka alebo z vetra (podľa počasia), no zároveň musí byť v pohotovosti alebo v prevádzke zariadenie, ktoré dokáže v okamihu pokryť náhly pokles produkcie z obnoviteľných zrojov. 

Často ide o paroplynové elektrárne, ktoré sa dajú rýchlo „zapnúť“. Cena elektriny sa tak ráta z ceny zemného plynu, nie z prevádzky solárneho panela.

Ak sa teda z obnoviteľných zdrojov stane väčšinový zdroj, efekt na cene elektriny je presne opačný, ako by nadšenec očakával, keďže rastie potreba záložných zdrojov.

Výroba hliníka patrí medzi energeticky najnáročnejšie priemyselné procesy. Odhad spotreby elektriny sa pohybuje medzi 13 a 15 MWh na tonu primárneho hliníka.

Elektrina je teda najväčším variabilným nákladom vo výrobe hliníka a tvorí odhadom 35 až 40 percent nákladov.

Elektrina je najväčším variabilným nákladom vo výrobe hliníka a tvorí odhadom 35 až 40 percent nákladov.

Druhým nákladom je cena suroviny – oxidu hlinitého, respektíve bauxitovej rudy. 

Táto cena je spravidla stabilnejšia ako cena elektriny, hoci metalurgické závody elektrinu nekupujú na dennej báze, ale na dlhodobejšie kontrakty. 

Rovnako dlhodobými kontraktmi nakupujú aj rudu na komoditných burzách s termínovanými dodávkami. 

Svojím spôsobom je komoditou aj elektrina (takisto sa nakupuje termínovaná dodávka, nie okamžitý odber). Časť podnikov však nakupuje elektrinu aj na spotovom trhu s vysokou volatilitou ceny.

Do cien elektriny vstupuje aj položka, ktorá ešte pred niekoľkými desaťročiami neexistovala – cena za emisie skleníkových plynov počítaná za tonu ekvivalentu oxidu uhličitého.

Napokon sú tu náklady na pracovnú silu.

Na druhej strane je výstup, teda cena za tonu hliníka, za ktorú ju fabrika dokáže predať ďalšiemu priemyslu, napríklad strojárenstvu.

Zo súčtu nákladov a tržieb si možno jednoducho odvodiť, kedy sa výroba primárneho hliníka ešte oplatí a kedy už nie.

Koľko stojí výroba hliníka

Ak porovnáme kľúčových aktérov vo výrobe hliníka a hlavných konkurentov Európy, teda Severnú Ameriku (USA + Kanada), Čínu a Blízky východ, cena elektriny je v EÚ jednoznačne najvyššia.

V údajoch vychádzame z analýzy špecializovaného austrálskeho portálu discoveryalert, ktorý sleduje ťažobný a metalurgický priemysel a jeho služby využívajú investori v tomto segmente.

Emisné náklady sa rôznia nielen v rámci sveta, ale aj Európy. 

Emisie pri výrobe hliníka sú vyššie v Číne, ktorá využíva uhoľné elektrárne, alebo na Blízkom východe s plynovými elektrárňami. V Európe je zas rozdiel medzi Škandináviou, ktorá má veľkú časť elektriny z vodných elektrární, a napríklad Nemeckom či Holandskom, ktoré na výroby elektriny viac využívajú plyn a uhlie.

Konkrétne, priemer EÚ je 4,8 až 6,6 tony oxidu uhličitého na výrobu tony hliníka, nórske emisné náklady sú 1,2 až 1,5 tony oxidu uhličitého, kým Čína je na úrovni medzi 12,7 až 15 ton oxidu uhličitého na tonu hliníka.

Emisné náklady nepochádzajú len z výroby elektriny použitej na tavenie rudy, ale aj zo samotného tavenia.

Tieto vyššie emisné náklady zároveň nie je úplne možné vyrovnať takzvaným uhlíkovým clom, ktoré by dorovnalo cenu, ktorú za emisie platia európski producenti, keďže potreba hliníka v európskom priemysle je vyššia ako domáca výroba. Pri príliš prísnom cle by hrozilo, že sa importéri jednoducho preorientujú na iný trh.

Ak by sme sa takto pozreli na potenciálnu produkciu v Slovalcu, vyšlo by, že pri cene 80 eur za tonu oxidu uhličitého by boli emisné náklady na výrobu jednej tony hliníka medzi 230 a 270 eurami – emisie z elektriny podľa energetického mixu Slovenska (v roku 2024 sme sa dostali pod 100 g oxidu uhličitého za kW) plus priame emisie skleníkových plynov z výroby.

Kedy sa výroba oplatí

Cena hliníka je pomerne stabilná, v súčasnosti je na úrovni okolo 2140 eur za tonu. Londýnska burza LME, kde sa s hliníkom obchoduje, uvádza údaje v dolároch.

Zdroj: https://www.lme.com/metals/non-ferrous/lme-aluminium-alloy#Price+graphs

Pre Slovalco by v prípade obnovenia výroby bolo výraznou výhodou to, že väčšinovým vlastníkom je spoločnosť Norsk Hydro (menšinovým je finančná skupina Penta), ktorá má nielen dlhodobé skúsenosti s výrobou hliníka, ale aj kontakty a kontrakty na medzinárodných trhoch.

Produkciu zo Slovenska by teda dokázala hravo umiestniť.

Otázkou sú však práve výrobné náklady.

Na to, aby sa výroba oplatila a bola zisková, by cena elektriny musela byť hlboko pod 50 eurami za MWh. Takúto cenu dnes na trhu nedostane žiaden priemyselný podnik. Najlacnejšia je aktuálne spotová elektrina na pražskej PXE burze – okolo 99 eur na dodávku v roku 2027.

Pri takejto cene by už bola výroba nerentabilná. Ak by sme uvažovali o rentabilnej cene na úrovni 40 eur, znamenalo by to, že na jednu tonu hliníka by štát musel dotovať cenu elektriny vo výške 826 eur (99 – 40 × 14 MWh na tonu). Pri predpokladanej produkcii okolo 175-tisíc ton hliníka ročne to znamená takmer 145 miliónov eur ročne.

Ak by sme kalkulovali s dotáciou, pri ktorej by Slovalco platilo 80 eur za MWh a zvyšok by pokryl štát – to by bolo pri súčasných cenách hliníka na hrane rentability, zisk by osciloval blízko nuly, na tonu hliníka by štát vydal 266 eur. Pri načrtnutej produkcii by to bolo 47 miliónov eur.

Aby to malo zmysel, výroba by musela pretrvať niekoľko rokov. Ak by nedošlo k trvalému zníženiu cien elektriny na trhoch, táto suma by sa každým rokom násobila. V prípade, že by cena na trhu stúpala, dotácia by takisto musela rásť.

Tieto dotácie nie sú trvalo udržateľnou možnosťou. Preto je najschodnejšou cestou, aby sa zosekali ceny emisných povoleniek, ktoré výrazne zvyšujú cenu elektriny, alebo aby sa úplne odstránili vo výrobe, ktorá je kľúčová aj pre ďalšie priemyselné odvetvia.

Navyše pri desiatkach miliónov eur pre jednu fabriku by sa mohlo stať, že ruky začnú nastavovať aj ďalšie.

Možnosti pomoci

Aké sú teda možnosti, ktoré by dnes mohlo Slovensko využiť? 

Napríklad by bolo možné znížiť odvod z elektriny pre energeticky náročné podniky. Muselo by sa však dostatočne odôvodniť, že takáto štátna pomoc vedie k zníženiu celkových emisií alebo zabráni presunu výroby či importu z tretích krajín, ktoré majú nižšie emisné štandardy ako EÚ.

Tu je možné čerpať až 40 miliónov eur ročne do roku 2030. Problematické z hľadiska Slovalca je to, že o takúto štátnu pomoc sa uchádzajú viaceré energeticky náročné podniky.

Ďalšou možnosťou je využitie 250 miliónov eur na kompenzáciu cien emisných povoleniek pre energeticky náročné odvetvia. 

V pláne je aj implementácia takzvaného European Industrial Deal, ktorý obsahuje možnosti štátnej pomoci a poskytnutia „zľavy“ z ceny elektriny až do 50 percent veľkoobchodnej ceny.

Premiér napísal v týchto dňoch list predsedníčke Európskej komisie Ursule von der Leyen, v ktorom ju žiada, aby Komisia predložila relevantné návrhy, ktorých výsledkom bude zníženie cien elektriny pre strategické priemyselné odvetvia, kam sa radí aj výroba hliníka.

Robert Fico navrhuje Európskej komisii vyhlásiť 4- alebo 5-ročné „prázdniny“ z platenia emisných povoleniek.

Navrhuje 4- alebo 5-ročné „prázdniny“ z platenia emisných povoleniek. „Keďže téma vysokých cien elektrickej energie rezonuje v spoločnosti čím ďalej, tým dôraznejšie aj v ďalších a ďalších členských štátoch Európskej únie, očakávam, že pribudnú aj iné alternatívy, ako znižovať extrémne vysoké ceny elektrickej energie,“ píše Fico.

Medzi možnosťami, ako by sa Slovalco dostalo k lacnej elektrine, sa v kuloároch spomína napríklad Vodná elektráreň Gabčíkovo, ktorá je pod plnou kontrolou štátu a mohla by – ak Bruselom prejde takýto model štátnej pomoci – predávať podniku elektrinu za výrobné náklady.

Slovalco je však výsostne súkromná spoločnosť, a ak by došlo k nejakej forme dotovania elektriny na jej výrobu, štát by si mal prísne ošetriť, aby Slovalco lacno získanú elektrinu vzápätí nepredalo za trhové ceny podobne, ako sa to stalo v roku 2022.

Drahá elektrina je však len časťou problému. Druhou je prilacná konkurencia z Číny. Čína pokrýva až 57 percent globálnej produkcie primárneho hliníka.

Globálne súvislosti

Obnova výroby primárneho hliníka je tak v tejto chvíli nielen o ekonomickom výkone, pracovných miestach v doline Hrona či o tom, ktorý politik si to vyvesí do svojej vitrínky.

Je aj súčasťou komplexnejšieho súbehu udalostí a výziev. Ak chce Európa konkurovať v čoraz zvlčilejšej globálnej aréne, musí hľadať riešenia, ktoré jej poskytnú zdroje na domácej pôde.

Obchodné vojnyAko čínsky dumping likviduje európsky priemysel

Erik Potocký

Produkcia hliníka v Európe klesla medzi rokmi 2008 a 2025 až o 40 percent – zo 4,8 milióna tony na 2,9 milióna tony.

Konkurencia lacnej produkcie z Číny, ktorá ešte narástla po tom, ako na čínsky hliník uvalili clá USA a čínske firmy museli presunúť export aj do Európy, je ďalšou veľkou komplikáciou. 

Lenže ide aj o strategický záujem. Hliník je spolu s oceľou kľúčovým komponentom pre obrovské spektrum strojov a zariadení vrátane zbrojnej výroby.

Európa sa dostala do situácie, keď v záujme jej priemyslu, ale aj bezpečnosti sú dnes kompromisy v environmentálnej agende nevyhnutné.