Obchodné vojny Ako čínsky dumping likviduje európsky priemysel

Čína sa už dlhé roky snaží zlikvidovať európsky hliníkový priemysel. Európska komisia na to pravidelne reaguje viacerými antidumpingovými konaniami, pri ktorých na hliník z Číny uvaľuje rôzne sadzby dovozného cla.

Táto obchodná vojna prebieha takmer nepozorovane už niekoľko rokov, do všeobecnej pozornosti sa dostala v ostatných mesiacoch. Popri iných komoditách sa totiž objavil aj nedostatok hliníka, v nadväznosti na to nedostatok horčíka, ktorý sa používa na jeho úpravu, aby bol vhodný na výrobu napríklad komponentov pre automobilky.

A to už priamo súvisí aj s hospodárskou prosperitou Slovenska. Autá sú totiž kľúčovým exportným tovarom slovenského priemyslu. Automobilky za sebou zároveň ťahajú flotilu menších subdodávateľských firiem.

A keď stoja linky v automobilkách, na odbyt nejdú ani výrobky subdodávateľov, firmy nemajú zákazky, nepotrebujú toľko zamestnancov a plnia sa úrady práce. To znamená nielen menší hospodársky rast či vyššie náklady sociálneho systému, ale najmä prepad životnej úrovne každého jedného človeka, ktorý prišiel o prácu, poťažmo jeho rodiny.

Globálne problémy sa nám síce môžu zdať príliš vzdialené, no netreba zabúdať, že nakoniec bolestne dopadnú na konkrétnych ľudí aj u nás.

Na jednej strane je teda nedostatok hliníka výsledkom obchodnej vojny, no nemalý podiel na tom má aj to, že dumping, ktorý predvádza Čína, vedie k postupnému útlmu európskeho hliníkového priemyslu a znižovaniu jeho výrobných kapacít.

Vďaka dumpingu sa Čína stáva dominantným svetovým producentom hliníka a cez obmedzovanie jeho dodávok dokáže ďalej likvidovať ekonomiky svojich svetových konkurentov, najmä EÚ. Tá sa na rozdiel od USA za čias Donalda Trumpa nedokáže voči Číne dostatočne asertívne vyhraniť.

Európsky antidumping

S antidumpingovými opatreniami EÚ je však ešte jeden problém. Hoci chránia európsky trh pred čínskym hliníkom ako surovinou, na ktorú uvalia dovozné clo, niektoré výrobky sa dovážajú s nulovou sadzbou cla.

Pre ilustráciu dá sa to prirovnať k tomu, ako by sa EÚ snažila ochrániť domácich pestovateľov pomarančov a uvalila clo na ich dovoz, no pomarančový džús ako hotový výrobok z iných častí sveta by sa mohol veselo dovážať bez akýchkoľvek obmedzení a cla.

Výsledkom takéhoto prístupu je v konečnom dôsledku to, že hoci Čína prestane do Európy exportovať hliník ako surovinu, začne dumpovať svoje výrobky z hliníka.

Európska komisia vydala antidumpingové opatrenie voči čínskemu hliníku naposledy 8. októbra. Vzápätí ho však pozastavila a odložila jeho platnosť o deväť mesiacov. V opatrení sa okrem iného uvádza aj to, ako sa zvýšil podiel čínskeho hliníka na európskom trhu:

„Z prešetrovania vedúceho ku konečnému nariadeniu vyplynulo, že počas posudzovaného obdobia (2017 – jún 2020) sa čínsky dovoz zvýšil o 70 % a viedol k výrazným stratám, pokiaľ ide o výrobu (–11 %), predaj (–14 %), podiel na trhu (–3 %) a ziskovosť (z 3,1 % v roku 2017 na –1,8 % v období prešetrovania) v prípade výrobného odvetvia Únie. Na základe toho Komisia dospela k záveru, že výrobné odvetvie Únie utrpelo značnú ujmu v dôsledku dumpingového dovozu.“

Zároveň však tvrdí, že po tomto sledovanom období sa situácia na európskom trhu s hliníkom a pozícia domácich producentov zlepšili. Vznikli však problémy s dostatočným zásobovaním odberateľov, keďže výrobné kapacity neboli vstave uspokojiť všetok dopyt.

Na udržanie sektora, ktorý využíva hliník ako surovinu na produkciu ďalších tovarov, teda Komisia rozhodla, že dočasne odloží platnosť dovozných ciel na hliník z Číny. Zároveň ide o akési prechodné obdobie, aby si títo európski producenti našli dodávateľov hliníkovej suroviny na trhu EÚ.

Prípad tlačiarenských platní

Odbočme teraz od globálnych sporov a pozrime sa na príklad konkrétneho prípadu, v ktorom slúži hliník ako surovina na výrobu konečného tovaru. Ide o ofsetové hliníkové platne využívané pri tlači – kníh, časopisov, novín, letákov, čohokoľvek, čo si pod tlačou môžeme predstaviť. A tento príklad sa dotýka aj priamo Slovenska.

Výroba ofsetových hliníkových platní je veľmi úzky segment trhu. Teoreticky by mohol byť celkom nezaujímavý, v praxi však ukazuje, akým spôsobom funguje ochrana vnútorného trhu EÚ.

Výrobcovia týchto ofsetových platní v Európskej únii doplácajú práve na to, že hoci je uvalené clo na hliník ako surovinu, výrobky z neho prúdia z Číny do Európy vo veľkom.

Hoci konkrétny typ ofsetových platní obsahuje 99,5 percenta hliníka a prídavkom je len svetlocitlivý lak, nepatrí medzi chránené produkty. Technicky však ide o výrobok porovnateľný s akýmkoľvek iným lakovaným plechom, ktorý je dovozným clom chránený.

Paradoxne, práve najnovší odklad antidumpingových ciel môže pomôcť práve tomuto segmentu, ktorý sám osebe ani nie je veľký, neviaže mnoho pracovných miest a politici sa ním teda nezaoberajú ani pod tlakom verejnej mienky (ako napríklad energetikou či automobilovým priemyslom).

Odklad totiž dáva šancu zaradiť do chránených produktov aj tieto špecifické ofsetové platne.

Iniciovať samotné antidumpingové konanie na úrovni Európskej komisie totiž môžu len odvetvia alebo priemyselné zväzy, ktoré sú dostatočne veľké a významné na to, aby ich prípadné problémy spôsobovali dominovým efektom aj ďalšie poškodzovanie európskeho hospodárstva. (Princíp „too big to fall“, teda príliš veľkí, aby padli, známy z finančnej krízy spred desiatich rokov.)

Podnet na zaradenie môžu podať len samotní výrobcovia alebo ich združenie, ak zastupujú minimálne 25 percent produkcie konkrétneho výrobku v EÚ. V Európe sú štyri takéto spoločnosti – nemecký Kodak a Agfa, holandský Fujifilm a slovenská Ampla Polygrafia. Keďže ide o tvrdých konkurentov a napríklad spoločnosť Fujifilm už má svoje fabriky aj v Číne, kde je pre ňu výroba lacnejšia, vzájomná dohoda môže byť veľmi ťažká.

V podnete zároveň musia výrobcovia preukázať nielen poškodzovanie vlastných záujmov, ale aj tzv. komunitárneho záujmu (teda balans záujmov výrobcov a spotrebiteľov).

Problém so 7,5-percentnými clami na surovinu či polotovar a s nulovou sadzbou na hotové výrobky, ktorý EÚ uplatňuje, tkvie ešte v roku 1994, kde sa Únia v rámci dohody GATT zaviazala, že na to, aby mohla uplatňovať ochranné clá na niektoré citlivé produkty, musí ich vyvážiť nulovými clami na iné, menej citlivé.

S takýmito pravidlami, ktoré sa neskôr pretavili aj do všeobecných pravidiel Svetovej obchodnej organizácie (WTO), si však nerobia ťažkú hlavu napríklad v USA. V priebehu niekoľkých mesiacov dokázali prijať a začať uplatňovať voči Číne ochranné clá aj navzdory pravidlám WTO.

Voči čínskemu dumpingu razantne vystupujú aj iní veľkí či menší svetoví hráči. Konkrétne v segmente ofsetových platní zaviedla antidumpingové aj antiimportné clá India (12 plus 12 percent) na ochranu svojich výrobcov a fabrík.

Rusko zvolilo iný systém – tzv. priemernú cenu tovaru. Teda hoci by sa Čína snažila doviezť tovar napríklad za 20 percent ceny, ktorú má štandardne v Rusku, ruský colný úrad by v takom prípade na výpočet cla využil túto priemernú cenu a clo a DPH by vyrubil podľa nej.

Silný regionálny hráč – Egypt – takisto vyrubil na čínske ofsetové platne 12-percentné clo.

Hoci sú čínske ofsetové platne lacnejšie, majú zároveň aj nižšiu kvalitu, laicky povedané, rýchlejšie sa zoderú, čo predražuje samotnú tlač. Samotná obstarávacia cena platne je síce vzhľadom na celkové náklady tlače zanedbateľná, no najväčšie náklady predstavujú prestoje pri výmene platní. Keď veľké tlačiarenské stroje stoja a nevyrábajú, predlžuje sa čas vybavenia zákazky.

Samozrejme, nedá sa paušálne tvrdiť, že všetky čínske platne majú nižšiu kvalitu, vyššie triedy sú však aj v porovnateľnej cenovej úrovni, za akú ich predávajú európski producenti. A tí, ak neustoja dumpingový tlak čínskej konkurencie, skôr či neskôr skončia a celý trh, teda aj zisk, poputuje na východ Ázie.

Rozdielne clá na surovinu či polotovar a hotový výrobok má ešte jeden rozmer – nerovnomernú ochranu vnútorného trhu. Kým veľkí a vplyvní domáci producenti hliníka požívajú nejakú mieru ochrany, malé a stredné firmy, ktoré nenapĺňajú podmienku 25-percentného zastúpenia na trhu, nemajú ani reálnu šancu podať podnet na ochranu pred dumpingom.

Takýto vnútorný rozpor v legislatíve EÚ by mohol byť aj predmetom vyšetrovania európskej prokuratúry.

Lacné dnes, predražené zajtra

Čína zrejme využíva aj ďalšie „finty“. Dovezie hliníkové platne, na ktoré je dovozné clo nula percent, a na území EÚ ich tzv. skompletizuje úpravou na rozmery, ktoré by pri dovoze boli zaťažené clom. Navyše takto získa aj osvedčenie o pôvode svojho výrobku v EÚ. Následne ho tak môže vyvážať do ďalších krajín za výhodnejších podmienok, ktoré má s týmito krajinami Únia dohodnuté.

Čínski obchodníci sa zároveň snažia získať priamy vlastnícky vplyv v európskych firmách, čím by opäť mohli svoje výrobky ponúkať so značkou pôvodu v EÚ.

Obchádzanie protidumpingových opatrení a neférové podmienky začínajú pritom už v samotnej Číne. Jednotlivé regióny dotujú továrne na svojom území (v rámci silnej vnútročínskej konkurencie) a ponúkajú im bonusy za export mimo Ázie. Do nižších nákladov na energie či pracovnú silu teda treba prirátať aj takúto štátnu pomoc.

Ide o ďalšiu zo silných konkurenčných výhod čínskych tovární oproti tým európskym. Podobná podpora priemyslu priamymi dotáciami by totiž bola v Európskej únii považovaná za neoprávnenú štátnu pomoc. A štáty aj firmy, ktoré by takéto dotácie požívali, by čelili nemalým pokutám.

Základným princípom dumpingu je totiž umelo zníženou cenou zlikvidovať konkurenciu. A keď už táto konkurencia prestane existovať, ten, kto dumpoval, nasadí reálne ceny aj so ziskom, ktorý nebude limitovaný konkurenčným prostredím. Nakoniec teda konečný spotrebiteľ bude platiť za konečný výrobok oveľa viac.

A podobne ako v príklade s pestovateľmi pomarančov to nakoniec zlikviduje aj samotných producentov hliníkovej suroviny v Európe, pretože čínske hotové výrobky sú aj s dopravou lacnejšie (ofsetová platňa váži približne 750 gramov) ako surový hliník, ktorý ešte len čaká spracovanie a premena na hotové výrobky.

Kde je uhlíková daň?

Laxný a ústupčivý prístup EÚ k Číne má viacero príčin. Európa sa stala od Číny existenčne závislá. Ak sa hovorí o nedostatku čipov, pôvod to má aj v tom, že významnú časť produkcie kremíka má pod kontrolou Čína a jeho ceny v poslednom období vyskočili o 300 percent najmä preto, že Čína má problém s drahou energiou využívanou na jeho spracovanie.

Podobne to vyzerá s produkciou horčíka, ktorý sa využíva na úpravu hliníka. Veľkou témou je aj to, že Čína ovláda veľkú časť zdrojov lítia, ktoré sa využíva na výrobu batérií do elektromobilov a dominuje aj v produkcii samotných batérií.

Ak teda Európa stavila na elektromobilitu, bez Číny sa momentálne nikam nepohne. Potrebuje hliník upravený horčíkom na výrobu áut, ktoré potrebujú čipy do elektroniky, a na ich pohon chce využívať lítiové batérie.

A ak bola ešte uprostred leta jedným z hedlajnov Green Dealu uhlíková daň pre krajiny, ktoré nedodržiavajú emisné kvóty na úrovni EÚ, dnes je okolo tejto dane až podozrivé ticho. Jednou z krajín, na ktoré by EÚ musela uhlíkovú daň (v podstate nové clo) uvaliť, by bola práve Čína. Tým by sa však Únia definitívne ekonomicky zlikvidovala.

A ak by uhlíkovú daň uplatnila len mimo Číny, poškodila by si zas obchodné vzťahy napríklad s Indiou, ktorá takisto patrí k významným európskym partnerom, nielen pri importe, ale aj exporte. Nehovoriac o obchodných vzťahoch s USA, ktoré sú pre EÚ nielen partnerom, ale aj tvrdým konkurentom.

Navyše podľa pravidiel WTO, ale aj samotnej EÚ nemožno uplatňovať uhlíkovú daň/clo selektívne, pretože by išlo o neprimerané zvýhodňovanie či znevýhodňovanie tretích krajín.