Maďari za Dunaj! Benešove dekréty im pristavili dobytčiaky, potom prišiel aj Štúr

Mám k tomu mestu osobný vzťah, tu sa narodil môj brat a zomrel môj otec.

V roku 1948 mesto československá vláda pomenovala Štúrovo po Ľudovítovi Štúrovi, vodcovi slovenského národného hnutia – dovtedy malo slovenský názov Parkan či maďarský Párkány –, hoci národný buditeľ toto mestečko nikdy nenavštívil, o existencii obce asi ani nevedel a o jej rozvoj sa nijako nepričinil. 

Národných dejateľov nespája len blízky vzťah k slovenčine a snahy o národné obrodenie, ale aj to, že majú svoje mestečká či dediny, v ktorých je viac Maďarov ako Slovákov, napríklad v Štúrove šesťdesiat percent jeho obyvateľov sa hlási k maďarskej národnosti.

Táto zásadná zmena v pomenovaniach miest a obcí prišla v roku 1948, a to vyhláškou vydanou povereníkom vnútra. Povereníctvo vnútra bolo prakticky slovenské ministerstvo vnútra v rámci systému československých orgánov. Predsedom zboru povereníkov, akejsi slovenskej autonómnej vlády, bol v tých časoch Gustáv Husák, v päťdesiatych rokoch odsúdený ako tzv. buržoázny nacionalista.

Premenovávanie ako vymazávanie z pamäti

Vyhláška zmenila názov viac ako siedmim stovkám miest, obcí a osád. 

V mnohých prípadoch šlo o úpravu názvov pochádzajúcich z dialektov do spisovnej podoby. 

Veľkú skupinu premenovaných obcí však tvorili obce na južnom Slovensku, ktorých názvy pochádzali z maďarčiny a v období prvej Československej republiky sa ešte používali. 

Napríklad dedina Fyr (pôvodne z maďarského názvu Fűr) dostala nový názov Rúbaň, no osady obývané väčšinou Maďarmi dostali nové mená aj po rôznych slovenských prominentoch, napríklad Beš (maďarsky Bős) sa zmenil na Gabčíkovo, Diosek (Diószeg) na Sládkovičovo, Guta (Gúta) na Kolárovo, Ďala Stará (Ógyalla) na Hurbanovo, Tornaľa (Tornalja) na Šafárikovo či Gutor (Gútor) na Hamuliakovo.

Hneď po vojne začiatkom roka 1946 boli Maďari z Gutora medzi prvými deportovaní do Čiech, tí sa pred násilným vysťahovaním snažili na člnoch ujsť a preplávať cez Dunaj do Rajky v Maďarsku. Tam teraz kupujem zeleninu od pamätníčky, ktorá sa vtedy ako dievčatko vyhla guľkám vystreleným československými pohraničníkmi, ktorí pri tom úteku jedného muža smrteľne zranili. Bohužiaľ, hraničná rieka zažila mnohé ďalšie tragické úteky.

Podľa niektorých toto premenovávanie bolo genocídou maďarských toponým. O čo v skutočnosti mohlo pri týchto nových zemepisných názvoch ísť? Isté je len to, že slovenskí politici a ich priaznivci po druhej svetovej vojne chceli nielen znemožniť existenciu slovenských Maďarov a vyhnať ich z domoviny, ale chceli vymazať aj pamiatku na nich a nebrali do úvahy, že autentické miestne názvy často fungujú ako jazykové spomienky a odovzdávajú potomkom aj množstvo maďarských a slovenských archaizmov.

Konečné riešenie maďarskej otázky

Na jeseň 1945 po Postupimskej konferencii bola československá vláda nútená rešpektovať, že na rozdiel od odsunu asi trojmiliónovej nemeckej menšiny z Československa jednostranné presídlenie pol- až trištvrtemiliónovej maďarskej minority nedostalo súhlas víťazných mocností. 

Československé úrady sa tak v prípade maďarskej menšiny museli vrátiť k realizácii myšlienky dohody o výmene obyvateľstva s Maďarskom, ktorej cieľom bolo vytvorenie homogénneho slovanského národného štátu podľa Košického vládneho programu, programového dokumentu prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov. Ten bol slávnostne vyhlásený začiatkom apríla 1945 vo východoslovenskej metropole na zasadnutí prvej československej povojnovej vlády a Slovenskej národnej rady ako najvyššieho slovenského orgánu.

Pred vyhlásením Košického vládneho programu sa koncom roka 1944 v dôsledku zosilňujúcich sa slovenských nacionalistických prejavov po celej krajine rozšírila protimaďarská nálada.

Ako dobrý príklad na ilustráciu poslúži článok v dobovej československej tlači, v ktorom sa uvádza: „Na nikoho netreba brať ohľady. Československá republika dnes nepotrebuje ani jedného Maďara – nech je socialistom či demokratického zmýšľania. Stačí nám už aj to, že títo ľudia, Maďari, rozbili náš štát a aj dnes sa snažia o jeho podvracanie. Sami sebe a našej republike si škodíme, ak ich ochraňujeme a kryjeme. Vyčistime si svoje pozemky od myší a ploštíc. (…) Nech idú z vlastnej vôle a na veky do Maďarska a stanú sa ,pánmi‘, ozajstnými príkladmi falošnosti a ázijského cigánstva (…) vymiesť Maďarov zo všekadiaľ, nech sú to komunisti či demokrati.“

Komunistická strana Slovenska na svojej konferencii vo februári 1945 vyzývala Slovákov na znovuosídlenie svojej vlasti: „Slovenským roľníkom a robotníkom vytlačeným z bohatých južných krajov a stáročie sužovaným v horách opäť musia patriť staré slovenské územia, ako aj možnosť riadneho ľudského života.“

Strana sa začiatkom marca 1945 vyslovila aj za to, aby „sme južné pohraničné oblasti vystavené v minulosti či v ostatných šiestich rokoch násilnej maďarizácii plánovite a postupne reslovakizovali. Úrodnú pôdu južného Slovenska, z ktorej maďarskí grófi a feudálni páni vytlačili slovenského roľníka do hôr, treba znovu vrátiť slovenskému roľníctvu. Žiadame, aby v obciach a mestách s maďarským väčšinovým obyvateľstvom boli urýchlene postavené verejnosprávne výbory“.

V duchu takýchto predstáv, prípadne plánov vznikol Košický vládny program. Všetkých občanov maďarskej národnosti označil za zodpovedných za rozbitie medzivojnovej Československej republiky.

Vzťah Košického vládneho programu a vojnového Slovenského štátu bol definovaný úplným popretím legality vojnového režimu a snahou o potrestanie jeho predstaviteľov, ale nie všetkých Slovákov, pritom aj tento fašistický útvar prispel k rozbitiu medzivojnovej Československej republiky.

Program zaviedol uplatňovaním kolektívnej viny dvojaký meter na občanov slovenskej a maďarskej či nemeckej národnosti. Vládny program definitívne opustil ideu jednotného „československého národa“ a uznal Slovákov za svojbytný národ. Vzťah k obnovenej ČSR mal byť budovaný na princípe „rovný s rovným“.

Stredoeurópske rošády s národmi

Do základov nového demokratického československého štátu sa zabudovala nenávisť.

Voči menšinovej nemeckej a maďarskej komunite vstúpili do platnosti protinemecké a protimaďarské zákonodarné opatrenia Benešových dekrétov a protimaďarských dekrétov či nariadení a výnosov Slovenskej národnej rady.

Tieto opatrenia zbavili menšinových Maďarov ich občianstva, majetkových, sociálnych a národnostných práv. Uplatňovalo sa povojnové zákonodarstvo na základe princípu kolektívnej zodpovednosti, čiže kolektívnej viny za maďarské hriechy páchané počas svetovej vojny či predvojnového rozpadu Československa.

Tí, ktorí sa usadili na územiach anektovaných Maďarskom po roku 1938, boli nútení v máji 1945 krajinu opustiť a tento spôsob potom neúspešne skúšali aj v obciach s autochtónnym maďarským obyvateľstvom.

Najmä na základe dekrétu prezidenta Edvarda Beneša č. 88 (božemôj, to číslo ako neonacistická symbolika neveští nič dobré) z roku 1945 sa spustili prípravy na násilnú deportáciu maďarskej minority na verejné práce v Čechách. Československé presídľovacie orgány začali tento nástroj proti Maďarom prvýkrát používať v novembri 1945.

Do sudetskej oblasti, ktorá po vyhnaní nemeckého obyvateľstva zápasila s nedostatkom pracovnej sily, boli zozačiatku ako lacná pracovná sila transportovaní najmä práceschopní muži. Masová deportácia drvivej väčšiny Nemcov z Československa v rokoch 1945 – 47 mala charakter etnickej čistky, zverstvá páchané na Nemcoch si vyžiadali desaťtisíce mŕtvych.

Cieľ orgánov, ktoré násilnú deportáciu maďarskej menšiny na verejné práce iniciovali a realizovali, bol popri chýbajúcej nemeckej pracovnej sile dvojaký: prinútiť predstaviteľov Maďarska čo najskôr uzavrieť dohodu o výmene obyvateľstva, na druhej strane chceli vytvoriť priestor na presídlenie slovenských osadníkov v Maďarmi obývaných oblastiach, preto sa uchýlili k prostriedkom vnútorného osídlenia. 

Popri dohode o výmene obyvateľstva s Maďarskom uzavretej koncom februára 1946 tak československé orgány od jesene 1945 vykonali masívne násilné deportácie na nútené práce do Čiech, časom boli deportovaní nielen muži, ale aj celé rodiny vrátane žien, detí a starých ľudí.

Celá akcia bola značne nehumánna a prinášala množstvo citovo vypätých scén. Situáciu začiatkom roka 1946 ešte zhoršovalo nepriaznivé zimné počasie. Konflikty s bezpečnostnými orgánmi a pokusy o útek priniesli aj obete na životoch. Rozdeľovanie Maďarov medzi českých roľníkov sa vykonávalo spôsobom ponižujúcim ľudskú dôstojnosť.

Dá sa povedať, že zažívali podobné trápenia ako kedysi z Afriky dovezení černosi na americkom otrokárskom trhu, farmári rodiny či ľudí selektovali napríklad podľa pohlavia, veku či počtu detí, a to pre Maďarov v cudzom českom jazykovom prostredí.

Maďari z nových pracovných miest často utekali a vracali sa späť do svojich domovov, kde potom dochádzalo ku konfliktom s novými osídlencami, ktorí sa usadili na ich majetkoch.

Aj moja babička našla vo svojom dome nových slovenských obyvateľov, ako vľúdny veriaci človek ich len privítala a ďalej im iba pomáhala, veď aj oni boli len ľudia v ťažkých povojnových časoch. Väčšina Maďarov sa vrátila z Čiech do svojich bydlísk na území Slovenska počas organizovaného návratu v januári až apríli 1949 po nástupe komunistov k moci.

Prvý vlak s deportovanými Maďarmi v rámci výmeny obyvateľstva vyrazil na cestu z obce Guta, ktorá sa ďalší rok zmení na Kolárovo, do Maďarska v apríli 1947.

Presídlenie Slovákov z Maďarska bolo dobrovoľné, ale Maďarov z Československa nútené. „Vymenených“ bolo zhruba sedemdesiatdvatisíc Slovákov z Maďarska a deväťdesiattisíc Maďarov zo Slovenska. 

Popritom bolo po vojne zo Slovenska vyhostených okolo dvadsaťtisíc až štyridsaťtisíc karpatských Nemcov a z Maďarska dvestotisíc švábskych Nemcov.

Len neskončiť v dobytčích vagónoch

Nešťastie nikdy nechodí samo, na Slovensku totiž prebiehala aj takzvaná reslovakizácia vyhlásená povereníctvom vnútra v júni 1946, ako aj vyháňanie domorodých Maďarov z ich domovov a pozemkov určených na presídľovanie Slovákov z Maďarska. 

Všetky tieto strašné činy slúžili ako politický nástroj vedúci ku konečnej likvidácii maďarskej otázky. Medzi rokmi 1945 a 1949 toto nevídané väčšinové násilie v stovke rôznych foriem spôsobilo vtedajšiu najväčšiu skazu v Karpatskej kotline: tragédiu vysídlených asi deväťdesiattisíc slovenských Maďarov z vlasti do Maďarska i päťdesiattisíc deportovaných na nútené práce do Čiech a tragédiu tých, ktorí sa pod nátlakom vyhlásili so svojimi rodinami za Slovákov.

Dopustili sa na nich násilia len preto, že boli Maďari.

Zoltán Fábry, maďarský spisovateľ z obce Štós neďaleko Košíc, sa vtedy týmito vetami obracal na českú a slovenskú inteligenciu: „Môj jazyk ako doteraz najúžasnejší nástroj ľudského hlasu zrazu zosivel do podoby akéhosi priestupku. Noviny v jazyku vinníka vychádzať nemôžu, rádio sa počúvať nesmie. Prechádzam sa so zvesenou hlavou, mlčky. Ak netreba, na verejnosti sa neukazujem. V každom prípade: je to život slepého, hluchého a stacionárneho geta. Život ľudí nesúcich strachom a hanbou ovenčené bremeno bezprávia. (…) A príčina? Jedna jediná skutočnosť, žaloba žalôb: moje maďarstvo. Som Maďarom, teda aj vinníkom. Po zlomení barbarizmu rasovej výlučnosti za cenu životov toľkých miliónov tu trestá nová rasová bezohľadnosť sumárnym, čiže nespravodlivým spôsobom. (…) Sú len víťazi a porazení! Večný zákon. Zákon vojny: neľudský zákon. Vae victis! (Beda porazeným!) Znovu patrím ku skupine porazených: som Maďarom. Zbavený svojej reči a chromý slov sa k vám obraciam výkrikom z hĺbky najväčšieho potupenia. K vám, slobodní ľudia: spisovatelia a literáti, ktorých nemosť je už minulá (…) Len antifašizmus môže byť rozhodujúcim kritériom v procese fašizmu (…) A teraz, keď obžalovaný žiada o slovo, žiada o aplikáciu najprísnejšieho a v tomto procese jediného možného kritéria. Nič viac: antifašizmus, spravodlivosť!“

V detstve som prezeral staré knihy na povale, do rúk sa mi dostali aj zožltnuté rodinné dokumenty a vysvedčenia, na ktorých priezvisko Csere bolo uvedené v poslovenčenom tvare Čere, čiže otcova rodina sa vtedy radšej reslovakizovala, akoby bola skončila v dobytčích vagónoch smerujúcich do Čiech či Maďarska. 

K pôvodnému priezvisku sa vrátila až v sedemdesiatych rokoch po vášnivej rodinnej debate a v prijateľnejšej spoločenskej atmosfére v Československu.

Chápem už, prečo sa môj otec, aby chránil svoju rodinu, v päťdesiatych rokoch stal komunistom – komunistická strana zdanlivo akoby bola najmenej ubližovala maďarskej menšine. 

Komunisti možno tak konali aj zo strachu, aby neskončili v jednom košiari s Moskvou ideovo rozídenými súdruhmi Titovho režimu v Juhoslávii, kde po vojne rovnako perzekvovali etnických Talianov ako Československo domácich Maďarov či Nemcov pred nástupom komunistov k moci na sklonku štyridsiatych rokov.

Zostáva mi ešte zistiť, ako sa moja krstná matka, česká Maďarka z južného Slovenska, objavila v Sudetách a prečo pre zmenu jej sestra, moja matka, odmieta prehovoriť po česky či slovensky. To však doteraz zostáva akousi tabuizovanou rodinnou témou. Cítim za tým démona Beneša.

Duch dekrétov stále žije 

Mimochodom, nevyčerpávajú Benešove dekréty a ich realizácia skutkovú podstatu zločinu proti ľudskosti? Žiaľ, ich duch je dodnes živý, napríklad v petržalskom parku som si v súčasnosti vyslúžil poznámku „Maďari za Dunaj!“ po tom, ako nejakí mládenci započuli, že hovorím do mobilného telefónu svojou rodnou rečou, a predtým, ako som kontroval slovami „veď sa tam nezmestíme, nás Maďarov je totiž dokopy viac ako Slovákov“.

Následne pre istotu svoju nelichotivú poznámku aj podpísali údermi do mojej tváre. Na vysvetlenie, Petržalka je na druhom brehu rieky, čiže keď Maďarov posielali za Dunaj, vyháňali ich vlastne na Slovensko. 

Do Maďarska sa pod heslom „Maďari za Dunaj!“ vysácala menšina v povojnovom období. Stiahnutie Benešových dekrétov doteraz neiniciovali vedúci predstavitelia Československa a ani jeho nástupníckych štátov. Neexistuje žiadne oficiálne ospravedlnenie či aspoň tiché vysvetlenie, medzitým čas na túto morálnu nápravu už dávno uplynul.

Niektoré prezidentské dekréty boli v neskoršom vývoji novelizované, pozmeňované alebo aj rušené, niektoré stratili účinnosť. Ústavný zákon o ich parlamentnom schválení z roku 1946 zostal však vo svojom pôvodnom obsahovom znení nedotknutý.

Po rozdelení československého štátu sa stal súčasťou právneho poriadku Českej a aj Slovenskej republiky, čo platí aj v súčasnosti. Iba pôvodne ústavný zákon o uzákonení dekrétov sa stal zákonom obyčajným. Nedávna novela slovenského Trestného zákona, podľa ktorej sa však verejná kritika tzv. Benešových dekrétov – teda nariadení, ktoré tvorili základ pre vyvlastnenie a vyhostenie etnických menšín po druhej svetovej vojne – stala trestným činom.

Porušenie sa trestá odňatím slobody až na šesť mesiacov.

Maďarskí obyvatelia Slovenska sa pred ôsmimi desaťročiami nadlho odmlčali, niesli nálepku „vinní, lebo Maďari“. Veď aj moja rodina sa tejto téme vyhýbala, v tichosti sa jej stránila.

Demokratický obrat v roku 1989 slovenským Maďarom nepriniesol pochopenie ani kompenzáciu. Mnoho ľudí od Európy očakáva, že dnes už staršia, väčšinou chorá a unavená generácia, ktorá trpela následkami Benešovho biľagu, či jej deti môžu dostať morálnu a finančnú kompenzáciu, ktorú si právom zaslúžia.

Nemôže to zostať ignorované zjednocujúcou sa Európou 21. storočia. Európa, ktorá sa považuje za ochrancu menšín a odsudzuje všetky druhy diskriminácie, nemôže znášať bremeno lynčovania založeného na princípe kolektívnej viny.

Kokot radšej nie, Parkan podľa referenda áno

S cieľom získať späť pôvodný názov sa 17. novembra 1991, presne na druhé výročie Nežnej revolúcie, konalo miestne referendum v Štúrove.

Zúčastnila sa na ňom vyše polovica obyvateľov mesta oprávnených voliť, takže miestne referendum bolo platné. Za obnovenie názvu Parkan hlasovala drvivá väčšina voličov, no príslušný orgán Ministerstva vnútra Slovenskej republiky výsledok referenda nezohľadnil a Štúrovo zostalo. 

Je zaujímavé, že už od čias Uhorska si rozhodovanie o pomenovaní obcí uzurpuje štát. Od štúrovského ľudového hlasovania mesto dostalo na počesť svojho mena aj sochu Štúra na dunajskom nábreží oproti Ostrihomskej bazilike na druhom brehu rieky; tá je najväčším kostolom Maďarska a patrí medzi najväčšie svätyne Európy. 

Matičiari tu umiestnili bustu Ľudovíta Štúra; podľa nich preto, aby ako prvý pamätník pripomínal tradíciu pomenovania mesta, podľa iných, aby si v Štúrove označkovali územie. 

Súčasné debaty o názve Štúrovo vyvolávajú pritom v meste napätie medzi maďarskou väčšinou a slovenskou menšinou. Busta je blízko obnoveného Mosta Márie Valérie, ktorý bol znovuotvorený až na začiatku nového tisícročia, pritom most bol zničený ešte počas druhej svetovej vojny ustupujúcou nemeckou armádou, keď z piatich mostných polí vyhodili do vzduchu tri stredné. 

Odvtedy ostali na roky rokúce mestá Štúrovo a Ostrihom bez mostného spojenia. Československu tento stav vyhovoval, pre istotu tak odrezalo etnických Maďarov od materského národa, zakázalo mestu Parkan nielen používať svoje meno, ale aj mestu Štúrovo bezproblémový vstup do náprotivného mesta. 

Heslo „Maďari za Dunaj!“ tu bez mosta dostávalo pravý význam želaného odchodu bez možnosti návratu.

Na celé toto bezprávie sme už s tunajším kamarátom Józsim viacnásobne vyjadrili názor v osemdesiatych rokoch, keď sme z osamoteného mostného poľa v Štúrove cikali do rieky, ktorá aspoň naše tekutiny odplavila cez Budapešť až do Čierneho mora. 

Pri močení so zvesenou hlavou som mohol vidieť Kokot, čo je staroslovienske pomenovanie osady a hradu zhruba na území dnešného Štúrova. Používalo sa až do devätnásteho storočia ako hovorový alternatívny názov pravdepodobne pre celé mesto. Kokot znamená v jazyku starých Slovanov kohút, tohto hrabavca má mesto doteraz v erbe, ešte nenapadlo nejakému vplyvnému snaživcovi mať ho v pôvodnom znení aj v názve mesta.

Viac hladných rúk! Dobová karikatúra v americkom denníku Brooklyn Eagle. Mníchovská dohoda bola o odstúpení pohraničných území Československa, známych ako Sudety, nacistickému Nemecku. Ďalej viedla k nemeckému zabratiu Petržalky a Devína, potom k maďarskej a poľskej anexii ďalších území.
Karikatúra: Doc Rankin. Zdroj: Wikimedia Commons

Henleinovskí fašisti (členovia nacistickej Sudetonemeckej strany) odstraňujú hraničné stĺpy na nemecko-československej hranici v očakávaní invázie. Po podpísaní Mníchovskej dohody 30. septembra 1938 zástupcami Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska obsadilo hitlerovské Nemecko československé pohraničné oblasti. Československo 1938.
Foto: autor neznámy. Zdroj: Bundesarchiv/Wikimedia Commons

Maďarskí vojaci s uličnými tabuľami z československých miest pred nákladnými vagónmi pri vojenskom sklade. Druhého novembra 1938 prvou viedenskou arbitrážou Nemecko a Taliansko donútili Československo vzdať sa v prospech Maďarska územia na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi obývaného prevažne etnickými Maďarmi. Budapešť, Maďarsko, 1939.
Foto: Fortepan/darca fotografie: Tivadar Lissák

V máji 1945 sa československý prezident Edvard Beneš vracia vlakom z exilu vo Veľkej Británii, kde bol po prijatí Mníchovskej dohody a počas druhej svetovej vojny. Pamiatková pohľadnica Zväzu priateľov ZSSR v Československu.
Reprofoto. Zdroj: Wikimedia Commons

Maďarskí vysídlenci z južného Slovenska na železničnej stanici. V rámci československého zahraničného odboja bola už počas druhej svetovej vojny vytýčená obnova Československej republiky ako národného štátu Čechov a Slovákov bez neslovanských menšín. Maďarsko 1947.
Foto: Fortepan/darca fotografie: László Rózsa

Maďari vysídlení z južného Slovenska na železničnej stanici. Na základe dekrétov prezidenta republiky a nariadení Slovenskej národnej rady bolo nemecké a maďarské obyvateľstvo zbavené štátneho občianstva, vyvlastnili mu nehnuteľný majetok, zrušili školy a kultúrne zariadenia. Maďarsko 1947.
Foto: Fortepan/darca fotografie: László Rózsa

Na východiskovej stanici sa vysídlencom varil dobrý paprikáš na cestu v dobytčích vagónoch. Košický vládny program z 5. apríla 1945 uplatnil na príslušníkov nemeckej a maďarskej menšiny princíp kolektívnej viny za rozbitie a okupáciu Československa v rokoch 1938 až 1939. Galanta, Československo, 28. mája 1947.
Foto: Fortepan/darca fotografie: Fortepan

Etnickí Maďari zo Slovenska nedobrovoľne odsunutí do krajiny materského národa. Na Slovensku prebiehala od júna 1946 takzvaná reslovakizácia: kto nechcel byť vysídlený, musel sa zbaviť svojej maďarskej národnosti. Deportovaných bolo asi deväťdesiattisíc osôb, z toho zhruba šesťdesiattisíc v rámci výmeny obyvateľstva. Maďarsko 1947.
Foto: Fortepan/darca fotografie: László Rózsa

 Na obrázku z roku 2021 je náramok, ktorý Nemci museli nosiť v Československu po druhej svetovej vojne.
Foto: Auge=mit . Zdroj: Wikimedia Commons

Projekcia dobového filmu z vysídlenia Nemcov a posledných dní vojny na pripravovanej výstave Narativ 1945 pri príležitosti osemdesiateho výročia ukončenia druhej svetovej vojny a oslobodenia Československa od nacizmu vo Vlastivednom múzeu. Deportácia Nemcov z Československa po vojne mala charakter etnickej čistky. Česká Lípa, Česko, 5. mája 2025.
Foto: ČTK/Radek Petrášek

„Pamätník povláčeným“ zobrazuje ľudí zohýbajúcich sa pod ťažkým bremenom. Na soche od Pétera Gáspára je nápis „In memoriam 1944 – 1948“, pripomína tak súčasne obete holokaustu, ktorý sa uskutočnil pod maďarskou správou na južnom Slovensku, a deportácie Maďarov vykonané pod československou správou v rokoch 1945 – 48. Komárno, Slovensko, 2010.
Foto: László Szeder. Zdroj: Wikimedia Commons

 Dvojtonový kamenný podstavec (zozadu), na ktorom je busta národného dejateľa, po ktorom bolo mesto Parkan v roku 1948 premenované. Štúr hľadí cez Dunaj na Ostrihomskú baziliku v Maďarsku. Štúrovo, Slovensko, 2024.
Foto: Róbert Csere

 Busta Ľudovíta Štúra od sochára Martina Palu v malom parku pri dunajskom nábreží na pozemku Dopravného podniku. Je prvým tunajším slovenským vlasteneckým pamätníkom, odhalený bol v roku 2019. Štúrovo, Slovensko, 2024.
Foto: Róbert Csere

Most Márie Valérie ponúka ikonický výhľad na Ostrihomskú baziliku. Tá je najväčším kostolom Maďarska a patrí medzi najväčšie svätyne Európy. Štúrovo, Slovensko, 2024.
Foto: Róbert Csere

 Grafity na štúrovskej strane Mosta Márie Valérie. Kokot je staroslovienske pomenovanie tunajšej osady a hradu používané až do devätnásteho storočia ako hovorový alternatívny názov pre celé mesto. Štúrovo, Slovensko, 2024.
Foto: Róbert Csere 

Erb mesta na zrekonštruovanom Moste Márie Valérie, ktorý spája ponad rieku Dunaj slovenské mesto s maďarským mestom Ostrihom. V znaku je kokot, tak hovorili starí Slovania kohútovi. Štúrovo, Slovensko, 2024.
Foto: Róbert Csere

 Viac ako polstoročie zostal Most Márie Valérie nespojený a tu ho prezývali „zmrzačený most“. Most bol zničený ešte počas druhej svetovej vojny ustupujúcou nemeckou armádou, keď z piatich mostných polí vyhodili do vzduchu tri stredné. Znovu bol otvorený až na začiatku nového tisícročia. Štúrovo, Československo, 1980.
Foto: Fortepan/darkyňa fotografie: Anna Willantová

 V pozadí sú pozostatky Mosta Márie Valérie. Dlho ostali mestá Štúrovo a Ostrihom bez mostného spojenia, Československu tento stav vyhovoval, odrezalo tak etnických Maďarov od materského národa. Heslo „Maďari za Dunaj!“ tu bez mosta dostávalo pravý význam želaného odchodu bez možnosti návratu. Ostrihom, Maďarsko, 1980.
Foto: Fortepan/darkyňa fotografie: Katalin Erdeiová

Attila József:
Pri Dunaji
 

I
V prístave dole, sediac na kameni,
díval som sa, jak pláva kôra z dýň.
Sotva som, vo svoj osud pohrúžený,
čul vravu hladiny, tíš hlbočín.
Jak keby tiekol z môjho srdca rán,
mútny, múdry bol Dunaj – velikán.
Jak svaly vo chvíli, keď človek robí,
hobľuje, kuje, kope, vlny tak
naply sa; prašťal, pukal všetok pohyb,
než ustal. A mne z tých vĺn nevdojak
mať kývla: jak ona ma hojdaly
a všetku špinu mesta vypraly.
A zamrholil dážď, no kvapák príval
hneď ustal, uňho to len rozmar bol.
A ja preds’, jak kto z jaskyne sa díva,
keď prší, pozeral som na obzor:
jak večný dážď a ľahostajne dosť
liala sa mdlá, prv pestrá minulosť.
Dunaj len tiekol. A jak pacholiatko
v úrodnom lone matky, čo jak v sne
preč hľadela, sa vlny hraly sladko
a na mňa smialy sa, v diaľ nesené.
V príboji čias sa chvely podobne,
jak v cintorínoch kríže náhrobné.
 

II
Ja stotisíc už rokov – badám zrazu –
hľadím na všetko to, čo náhle zriem.
Chvíľka a hotový je celok času,
čo s tisícami predkov sledujem.
Ja vidím to, čo oni nevideli,
bo každý sial, zabíjal, objímal.
A oni vidia, v hmote znehybnelí,
čo nezriem ja, keď vyznávať by mal.
My známe sa, jak radosť pozná muku.
Mne patrí minulosť, im dnešok priam.
Verš píšeme – oni mi vedú ruku
a ja ich cítim a si spomínam.
 

III
Kumánkou mať a otec Sikuľ zpola
a zpola Rumun bol, či cele snáď.
Pokrm z úst matkiných, to sladkosť bola,
z úst otcových zas pravdu mal som rád.
Hnem sa a oni, hľa, sa objímajú.
Pominutie. Preň zavše zosmutniem.
No z neho som. „Uvidíš,“ povedajú,
„až nebude nás, až nás skryje zem!“
Povedajú, bo oni, to už ja som;
v tom moja sila napriek slabostiam,
že skrze nich som nad množstvom a časom,
v prabunkách súhrn všetkých predkov mám –
sám Predok, delím-množím bunky svoje:
v otca-mať blažene sa rozložím,
a otec-mať tiež rozdelia sa v dvoje
a ja tak v Jedinca sa rozmnožím!
Som svet – čo bolo v ňom, to v sebe čujem:
stá pokolení, čo sa hrdúsia.
Podmaniteľov vlasti predstavujem,
aj žiale podmanených znášam ja.
Arpád a Zalán, Verbőczi a Dózsa,
Slovák, Rumun, aj Turci, Tatari
hmýria sa, víria v srdci tomto, čo sa
s minulom slieva – dnešní Maďari!
... Ja pracovať chcem. Dostatočným bojom
je to, že priznať treba minulosť.
Dunaj má dnešok vo vlnení svojom,
aj dávne s budúcim v ňom splynulo.
Po boji predkov pokoj možno hľadať
v rozpomienke, ktorá naň ostala,
no veci spoločné raz usporiadať,
to naša robota – a nemalá.
 

(Báseň z maďarčiny preložil Ján Smrek)