Čo spája Fica a opozíciu Ako nám emokracia ničí politiku

Posledná národná púť v Šaštíne sa niesla v znamení volania po tom, aby sa prekonalo aktuálne hlboké spoločenské rozdelenie. Tento problém spomínali viacerí rečníci vrátane hlavného celebranta Františka Trstenského.

Spišský biskup vo svojej homílii poukázal na to, že nielen cirkev, ale aj celé Slovensko potrebuje ducha synodality, „lebo naša spoločnosť je často poznačená rozdelením: politickým, názorovým, regionálnym, ba aj cirkevným. Často sa hľadáme viac v táboroch a stranách než v bratstve“.

To, že obava z dôsledkov narastajúcej polarizácie a volanie po spoločenskom zomknutí sa stali hlavnou témou aj takej udalosti, ako je národná púť, má oporu v realite.

V prípade polarizácie síce ide o globálny fenomén, dáta z viacerých medzinárodných sociologických prieskumov však ukazujú, že Slovensko patrí v tejto disciplíne spolu s Poľskom a Maďarskom k premiantom v rámci EÚ.

Najskôr len krátka terminologická odbočka: samotná politická polarizácia je v zdravej miere prirodzenou súčasťou demokratickej politiky. Ak však degeneruje do extrémnej podoby, stáva sa toxickým stavom, v ktorom sa názoroví oponenti nevnímajú ako súperi, ale ako nepriatelia na život a na smrť.

Potom už politika prestáva byť demokratickou súťažou a stáva sa existenčným bojom, ktorému sa prispôsobuje slovník, správanie, pocity ohrozenia tých, ktorí sú v opozícii, a triumfalizmus tých, ktorí vládnu.

Na riešenie reálnych problémov krajiny tak v lepšom prípade ostáva už len zostatková energia.

Štandardné striedanie pri moci na základe demokratických volieb prežíva jedna aj druhá strana ako osudové voľby, v ktorých ide o demokraciu. Ak sa niečo vníma ako existenčná hrozba, už nechýba veľa, aby sa ospravedlňovalo aj použitie mimoriadnych opatrení.

Vráťme sa späť na Slovensko a k výzvam na zomknutie, ktoré odzneli aj v Šaštíne. Tie nás totiž nútia zamyslieť sa, či u nás v tomto zmysle existuje zodpovedajúca politická ponuka.

Ak sa totiž máme zomknúť, musí to byť okolo niečoho, nejakej konkrétnej silnej spoločenskej idey alebo vízie krajiny, v ktorej panuje širší konsenzus.

Lenže na Slovensku dnes nikto takúto silnú ideu alebo víziu neponúka.

Žijeme časy emokracie, keď jednotliví politickí aktéri až prvoplánovo žmýkajú emócie a sledujú pritom len svoje partikulárne politické záujmy. Len málokto dnes v slovenskej politike rozmýšľa za horizont najbližších volieb.

Vládnutie podľa Fica

Líder Smeru je v tejto disciplíne šampiónom.

Bolo to tak už aj za jeho troch predošlých vlád, keď bol ešte viac-menej súčasťou európskeho mainstreamu.

Ako nám raz mimo záznamu povedal jeden minister, ktorý istý čas slúžil pod jeho premiérskou taktovkou: „Fica vôbec nezaujímalo, či minister vo svojom rezorte rozmýšľa o nejakej systémovej zmene alebo reforme. Chcel od neho len efektné opatrenia, ktoré sa dajú ponúknuť verejnosti. Kroky typu vianočné dôchodky, vlaky zadarmo či príspevky na lyžiarske kurzy.“

Samo osebe to za jeho prvej a druhej vlády ani neboli veľmi škodlivé opatrenia: išlo o efektné sociálne darčeky, ktoré nestáli až tak veľa peňazí. Problémom nebolo ani tak to, čo robil, ako to, čo nerobil.

Pre Fica je komunikácia so svojím voličom úplne dominantnou zložkou politiky. Bez populizmu sa nedajú vyhrávať voľby, ide však o zachovanie istej miery medzi tým, čo ľudia potrebujú počuť, a tým, čo je potrebné spraviť, aby sa krajina posúvala vpred.

Na to druhé Fico nikdy nemyslel a dlho mal šťastie, že to fungovalo aj tak: odkedy sa totiž prvýkrát dostal k moci, vcelku sa darilo Nemecku, s ktorým sme ekonomicky previazaní. Stačilo teda držať sa Nemcov.

Lenže svet sa zmenil. Nemecko už dlhšie stagnuje a Fico sa počas svojej štvrtej vlády prvýkrát ocitol v situácii, keď je nútený uskutočňovať nepopulárne opatrenia, aby udržal pod kontrolou verejné financie.

Naplno ho – ale aj nás – dobehlo, že Smer budoval ako mocenskú stranu, v ktorej sa všetok talent a schopnosti sústreďujú na vyhrávanie volieb a zachovanie moci, nie na kvalitné spravovanie štátu a užitočné reformy.

Jeho minister financií je nevýrazný politik bez štipky vlastnej autority a kreativity a tak vyzerá aj konsolidácia: každoročne sa zoškrtajú stámilióny eur, ďalšie stámilióny eur sa vyberú na vyšších daniach. No tým, že Smer s Hlasom splnili svoj megapopulistický sľub – zavedenie trinásteho dôchodku – a zmesou protirastových opatrení dusia ekonomiku, bolestivá konsolidácia nemá žiadnu perspektívu.

Každý rok sa „šetria“ miliardy, ale dlh neklesá, náklady na obsluhu dlhu rastú a časom nás budú stáť viac ako celkové výdavky na rodinnú politiku.

To všetko sa deje na prahu nového veku, keď Slovensko zasiahne radikálna demografická transformácia v podobe starnutia populácie.

Ficov Smer a jeho odmocnina Hlas sa na budúce výzvy pozerajú iba volebnou optikou: vedia, že dôchodcovia sú čoraz masívnejšou voličskou skupinou, preto cielia na nich, lebo len tak majú šancu udržať si tesnú spoločenskú väčšinu.

Všetko podstatné, čo Fico v roku 2025 robil a hovoril, sleduje tento cieľ.

Jeho voliči však nevidia, že je to len balamutenie a chytanie na mucholapku.

Robert Fico nadhodí tému, vie, že nemá žiadnu úspešnú koncovku, ale zahltí ňou priestor a ešte si zaistí potlesk svojho publika, ktoré sa teší z ráznosti svojho lídra.

Typický príklad: premiér opakovane hovorí, že Slovensko potrebuje zmenu politického systému: vždy to spojí s efektivitou Číny a iných autokracií. Zároveň dodá, že to chce dosiahnuť na princípe demokratických a slobodných volieb.

Nikdy to celkom nespresní, ale zjavne tým myslí zavedenie väčšinového volebného systému, aby systém viacerých strán nahradili dva-tri volebné bloky.

Sám Fico presne vie, že je to chiméra, lebo by potreboval ústavnú väčšinu. A takisto si uvedomuje, že aj keby na to nejakým zázrakom získal podporu celej koalície a časti opozície, väčšinový systém nezaručuje vyššiu efektivitu – stačí sa pozrieť na vládnutie vo Veľkej Británii alebo úplnú paralýzu vo Francúzsku.

Ficovi však nejde o riešenie, ale o emócie – jednak brnká na strunu vlastným voličom, ktorým sa páči, ako stavia proti sebe skazenosť Západu proti efektivite Východu.

Jednak je to výhovorka, že nielen opoziční, ale aj časť jeho potenciálnych voličov je nespokojná so stavom krajiny a vníma, kto jej s krátkymi prestávkami vládne od roku 2006.

Fico týmto hovorí: za to nemôžem ja, ale fakt, že vládnem v komplikovaných koalíciách. Preto to treba zmeniť, lebo keby som vládol sám, všetko by bolo lepšie.

Iným príkladom Ficovej emokracie je jeho zahraničná politika – predstiera, že ju robí premyslene na všetky svetové strany, v skutočnosti je to však len bábkové divadlo.

Opakované stretnutia s Vladimirom Putinom nepriniesli Slovensku nič ani v energetike, ani v otázke mieru. Ich účelom je opäť práca s vlastným publikom a demonštrácia, že sa priatelíme s Ruskom.

Fico nie je geopolitickým hráčom ako Orbán, ktorého imituje. Výsledkom je skôr trápnosť a neraz hanba pre celú krajinu.

Slovensko nebuduje žiadne zmysluplné spojenectvá, v zákulisí európskej diplomacie ho označujú za satelit Budapešti. Inak povedané: Orbán vyvoláva v Bruseli, Berlíne či Paríži odpor, ale aj istý rešpekt.

Navyše ak Orbán začiatkom apríla 2026 prehrá voľby, Fico stratí kľúčového spojenca. S Andrejom Babišom má síce dobré vzťahy, ale Babiš nie je Orbán, pričom jeho politika aj biznis sa vždy viazali na západnú Európu.

Fico vo svojej protizápadnej rétorike zotrvá, stavil na to všetky karty. Pre neho nie je dôležité, že je to v rozpore so záujmami Slovenska, ale že je to v súlade s emóciami jeho voličov.

Vládnutie podľa opozície

K slovenskej emokracii však výdatne prispieva aj opozícia.

Majstrom v tejto súťaži nie je len Igor Matovič.

Napríklad pri debate o novele ústavy sme mohli sledovať, ako nepatrične hystericky reagovali progresívci: nielen tí v politike, ale najmä tí v médiách.

Progresívny tábor démonizoval aj legitímne konzervatívne postoje a miestami to pôsobilo tak, že by najradšej všetkých podporovateľov novely ústavy uvrhol do večnej politickej karantény.

Mimoparlamentní Demokrati si zase svoj manuál na upútanie mediálnej pozornosti, ktorú nevyhnutne potrebujú na prežitie, založili na silnom radikálnom slovníku.

Zvyknú pritom zveličovať nad rámec vkusu a ich emotívne výstupy majú niekedy ten problém, že si ich nekomplikujú faktmi.

Asi nič nevykresľuje aktuálnu biedu opozície lepšie ako obrázok, keď sa SaS, niekdajšia strana ekonomických liberálov, nadchýnala myšlienkou na generálny štrajk.

Samozrejme, z generálneho štrajku nič nebolo, celý nápad neslúžil ničomu inému ako prekričaniu ostatných opozičných strán niečím poriadne radikálnym.

Celkovo súčasní opoziční politici pôsobia tak, že im je oveľa bližšie zvolávanie ľudí na námestia než organizovanie ideových debát o víziách pre krajinu.

Pritom z ich revolučnej rétoriky typu „hlboká orba“ či „prevrat“ alebo nadužívania nálepky „ruský agent“ dýcha skôr snaha o revanš a nie prísľub opravy krajiny.

Aby sme boli spravodliví, treba povedať, že v niečom, čo by pripomínalo programovú ponuku, pokročilo najviac Progresívne Slovensko.

Jeho program Tresk! aspoň ukázal cestu a istú líniu. Hoci to nie je veľmi inšpirujúce čítanie, skôr dokument vágnych formulácií a módnych sloganov, ako je napríklad ten o zelenej transformácii, v ktorej progresívci vidia obrovskú príležitosť pre našu ekonomiku. Dnes sa pritom diskutuje o tom, akú veľkú hrozbu tento typ agendy predstavuje pre európsky priemysel.

V programovej ponuke však zaostávajú aj kresťanskí demokrati. Len nedávno avizovali, že prídu s konkrétnymi návrhmi reforiem napríklad v oblasti daní či verejnej správy. Zároveň sľubovali, že v hnutí sa objavia aj nové tváre, ktoré posilnia jeho odborné zázemie.

Realita je však taká, že ak dáme bokom tému ústavy a zápas o Druckerovu školskú reformu – v oboch prípadoch išlo o naplnenie hodnotovej agendy –, KDH sa v oblasti spravovania štátu nemá príliš s čím spájať.

Ku koncu roka však predsa len prišiel prísľub, že opozícia niečo zmení. PS, SaS, KDH a Demokrati sa dohodli, že odštartujú programovú spoluprácu, ich odborníci sa budú rozprávať o tom, ako upratať verejné financie, ako postupovať v oblasti právneho štátu, zdravotníctva, školstva či decentralizácie.

Podobné debaty prebiehali i v rokoch 1997 – 1998 na pôde Slovenskej demokratickej koalície. Aj vďaka tomu prvá Dzurindova vláda v základných obrysoch vedela, čo robiť, aby vyviedla štát z mečiarovského marazmu.

To všetko vyžaduje stovky hodín debát, zapojenie desiatok ľudí naprieč opozičným spektrom, konzultácie s odborníkmi, zvyšuje sa tým šanca na personálnu aj odbornú pripravenosť novej garnitúry.

Tou najťažšou výzvou totiž nie je zmobilizovať verejnosť a vyhrať voľby, ale konečne dokázať vládnuť.

Protificovský blok bol v tomto od roku 2006 katastrofálne neúspešný: Radičovej vláda sa potácala od krízy ku kríze, až kým po roku a pol nepadla. V roku 2020 vyhralo OĽaNO, ktoré na svoj triumf nebolo nijako pripravené a nedokázalo obsadiť štátnu správu svojimi kádrami. Do toho prišiel covid, ktorý nový líder nedokázal riešiť chladnou hlavou, ale v pravidelných záchvatoch neurózy.

Matovičova vláda vydržala rok, Hegerova rok a pol.

Ak súčasná opozícia vyhrá, ale následne zlyhá, slovenská trajektória úpadku v režime zvanom emokracia bude naším osudom aj na ďalšie dlhé roky.

Rok 2026 bude testom, či jednotlivé strany opozície ukážu, že cítia zodpovednosť nielen za seba, ale aj za celok.