Biskup Ivan Eľko Dnes stačí, že súhlasíte s dogmami krásneho nového sveta, a ste hrdinom

Ivan Eľko sa narodil do rodiny evanjelického farára v Krajnom a v roku 1987 sa sám stal farárom. Ako duchovný pôsobil desaťročie v Krajnom a následne takmer dvadsať rokov v Nitre až do roku 2018, keď bol zvolený za generálneho biskupa Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku.

Rozprávali sme sa s ním o jeho začiatkoch v duchovnej službe v časoch komunizmu a po páde totality. Aké vidí rozdiely, no i paralely čias spred Novembra s dneškom a prečo si myslí, že komunizmus sa v určitej podobe vracia späť.

Biskup Eľko sa v rozhovore vyjadruje aj k tomu, aké je dnes v cirkvi pracovať s mládežou, z akého dôvodu prechováva obdiv k arcibiskupovi Zvolenskému a nebohej Anne Záborskej a čo je podľa neho komplexom slovenských evanjelikov.

Vysokú školu ste končili v roku 1987, takže rozhodnutie, že budete kňazom, ste urobili ešte v totalite. Museli ste počítať s tým, že budete len takým trpeným človekom na okraji, lebo komunisti nechávali kresťanstvo už len dožiť. Zohrala rolu v tom, že ste išli na teológiu, najmä rodinná tradícia?

Bolo to za Brežneva. Ja som vtedy žiadne duchovné témy nereflektoval, bol som taký trochu nezriadený mladý muž. Ale ako som nastúpil do maturitného ročníka, otec párkrát spomenul, že by bol rád, keby aspoň jedno z jeho detí išlo študovať teológiu. Ja som bol totiž posledné z detí. Vtedy som sa pozastavoval nad tým, ako mi môže môj otec, ktorého som vždy považoval a dodnes považujem za príkladne milujúceho človeka, priať takúto zlú vec. Ako ma môže práve on viesť do takejto životnej kalamity.

Otec túžil po svojom pokračovateľovi v duchovnej službe?

Áno, ale len tak láskavo mi to signalizoval. A ja som to veľmi impulzívne odmietal s tým, ako mu také niečo vôbec napadá.

Ale napokon ste sa rozhodli stať sa kňazom. Čo sa stalo?

To rozhodnutie viem presne datovať. To, ako prišlo, sa mi ťažko vysvetľuje a ťažko sa mi o to aj s niekým delí, aby nebolo vysmiate.

Skúste naznačiť, ako sa objavilo.

Viem povedať, kde a kedy presne sa to stalo. Ešte hodinu predtým som netušil, že niečo také príde. To boli vlastne dve paralelné rozhodnutia: jedno pre štúdium teológie a druhé pre vedomý kresťanský život. V momente rozhodnutia sa celé moje dovtedajšie smerovanie preklopilo a ja som si už nekládol žiadne otázky. Už mi bolo absolútne jedno, aké budú dôsledky. Bojíte sa len dovtedy, kým to rozhodnutie urobíte, potom už sa nebojíte. Je to celé prikryté veľkou milosťou, až takým blahoslaveným nevedomím. Ľudská duša prestane kalkulovať, odídu všetky strachy.

Nedávno sa poslanec Krajčí vyjadril po hlasovaní za novelu ústavy v tom zmysle, že toto od neho žiadal Boh, a za tieto slová sa dočkal vysmiatia. Aj vaše náhle rozhodnutie bolo takéhoto druhu?

Sledoval som tie reakcie na vyjadrenie Mareka Krajčího. Chcel povedať, že prežíval nejaké dôležité pohnutie, on ako kresťan, zoči-voči Bohu. Ako kresťania nemáme nejaký alternatívny referenčný systém, aby sme o týchto veciach hovorili tak, aby sekulárny človek, dokonca taký, ktorý má kresťanstvo a cirkev v zuboch, tomu celému porozumel a nepohoršil sa.

Nemáme ani alternatívny slovník, ktorým by sme hovorili o tom, že okrem našich vnútorných úvah je tu ešte aj veľmi dôležitý vzťah s Bohom a z tejto strany môže prísť nejaký zásadný impulz do nášho rozhodovania a že toto sa udeje ako fakt.

U Mareka Krajčího ten zásadný impulz prišiel, on sa to snažil verejne interpretovať a veľká časť obyvateľov nášho štátu to teraz karikuje. Ja to beriem úplne vážne. Viem si predstaviť, čo prežíval, a viem si predstaviť, že to bolo preňho také závažné, že ten impulz prijal. Podľa toho sa ako občan a poslanec zariadil.

Hnevá vás, keď sa tieto veci vysmievajú?

U nás to a priori funguje tak, že ak chcete byť „in“, tak sa vám patrí vysmievať sa z tradičného kresťanstva a z cirkvi. To je akože záruka kvality. Ale keď sa niekto ráno klania slnku, venuje sa rozličným typom meditácií, je fascinovaný nejakým úplne uleteným typom okultizmu, anjelmi či horoskopmi, médiá sa mu venujú s rešpektom ako človeku „s intenzívnym záujmom o spiritualitu“.

Dokonca aj Ivan Mikloš označil Mareka Krajčího za psychopata. Nie je to aj preto, že je kresťanstvo na Slovensku stále veľmi silné?

Mnohí obyvatelia Európy vyrástli ešte v kresťanskej tradícii, ale keď chcú vo svojom živote zažiť niečo veľké, tak si radšej kúpia lístok do Kalkaty, letia tam, lebo tam sa stane niečo transcendentné... Nevyhľadajú napríklad kláštor z dvanásteho storočia, ktorý je niekde neďaleko, a nejdú sa poradiť s pátrom predstaveným, ktorý je informovaný o obrovskom košatom strome kresťanskej spirituality od mystiky až po bylinkárstvo.

To by nebolo trendy, nemohli by potom všetkým po návrate rozprávať, že až pri meditácii na brehu Indického oceánu prišli k očiste a veľkému poznaniu. Dá sa to nazvať nenávisťou k vlastnému a fascináciou cudzím. Hovoríme o duchovnosti človeka, ale to isté sa prenáša aj do vzťahu našich ľudí k svojmu štátu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Že veľa občanov tejto krajiny nenávidí svoj štát? Takto to vidíte?

Byť trendy znamená napríklad aj hovoriť nášmu štátu zásadne „krajina“. Akoby to signalizovalo, že ja mám o štáte a o republike úplne inú predstavu a toto, čo sa tu teraz odohráva, je iba krajina. Akoby sme nedokázali prijať to svoje vlastné, svoju vlastnú identitu, svoje korene a realitu, žiť v nej a pozitívne ju pretvárať. Ten vybájený štát je niekde inde. Odohráva sa tu to isté: okázalé neprijatie vlastného, dokonca s pyšným gestom, a fascinácia cudzím.

Ale vráťme sa na chvíľu do začiatku deväťdesiatych rokov, keď ste boli mladým kňazom. Zažili ste vtedy hromadný návrat ľudí do kostola?

Líšilo sa to od regiónu k regiónu. Ja som žil na západe Slovenska a zažíval som určitú podobu príchodu slobody a demokracie. Iba ako poznámku uvediem, že osobne som bol presvedčený, že komunizmus tu bude, kým ja budem žiť. Chystal som sa na stret s ním a na to, že sa budeme vždy spolu naťahovať. Samozrejme, nikdy som nebol žiaden hrdina. Ale zrazu režimu nebolo.

Bol som vtedy farárom po otcovej smrti presne na tom istom mieste, kde som svojho času urobil to dôležité rozhodnutie. Ľudí som poznal dôverne. Do cirkvi sa po Nežnej revolúcii naozaj niektorí vrátili a na sviatky bol kostol naplnený ľuďmi, ktorí by do kostola za komunizmu nikdy neboli prišli.

V žiadnom prípade neplatí, že láska k blížnemu je všetkých a všetko amnestujúcim postojom, v ktorom bude blížnemu akceptované všetko, čo hovorí alebo robí.

Nebol to však hromadný návrat ľudí, ktorí si zrazu mohli užívať náboženskú slobodu?

Až na malé výnimky sa nestalo nič také, že hurá, konečne sa môžeme všetci vrátiť do kostolov. Skôr si ľudia slobodne dávali krstiť deti, konfirmovať mládež, prihlasovali ich na náboženstvo v škole, sobášili sa a dávali si cirkevne pochovávať svojich zosnulých. Ale žiaden radikálny zvrat. Takto to – aspoň na západnom Slovensku – nefungovalo.

Zrazu sa ukazovalo, že to, že tu bol socializmus, nebola hlavná príčina, prečo ľudia nežili v cirkvi a nenavštevovali bohoslužby. Keď sme odstránili socializmus, neodstránili sme celý problém. Dôvody boli hlbšie a zložitejšie. Je fascinujúce to skúmať.

Patríte ku generácii ľudí, ktorí na začiatku svojej profesionálnej kariéry zažili pád totality, ale neboli ste asi celkom pripravovaný a pripravený na to, ako fungovať v slobode.

Za pád komunizmu budem vždy nesmierne vďačný. Moje dozrievanie, to kresťanské aj to do služby, malo stále v sebe v nejakej podobe zamiešaný prvok, že je tu komunizmus. A keď to celé padlo, bolo to pre mňa neuveriteľné. Do dnešného dňa som vďačný, že okrem pár mesiacov prakticky celý svoj profesionálny život som prežil v slobode.

Je to taký osudový paradox, že som sa chystal na odboj, bol som pripravený pre cirkev a vieru zomrieť a teraz zrazu prišla úloha pre cirkev a vieru žiť. Byť tým prostým, neúnavným, systematickým, obetavým rybárom či vinohradníkom, ktorý už nemá žiadne obmedzenia a je už len na ňom, ako svoju službu stvárni, aký jej dá výraz. Na jednej strane stále rovnaká, ale zároveň úplne iná úloha.

V roku 2018 ste boli zvolený za hlavu ECAV na Slovensku, v roku 2024 ste opäť prešli voľbou a mali by ste byť v tejto službe až do roku 2030. Zaujímavé je, že ako generálny biskup sa otvorene vyjadrujete k súčasnej situácii na Slovensku aj k politike. Nedávno ste napríklad dali rozhovor českému Echu, dokonca ste tu hovorili o ruskej rope či o Putinovi. Časť veriacich vám toto „politické angažmán“ aj vyčíta. Bolo za tým nejaké rozhodnutie hovoriť takto otvorene?

Takto to možno vidíte vy, ale tak to nie je. Nasilu sa nechcem stať verejne známou komentujúcou osobnosťou. Nemám takú ambíciu. Napríklad toto je asi môj piaty rozhovor pre Postoj, ani o jeden som neprosil. Ale keď už sa pýtate, chcem odpovedať. Iné médiá prišli podobne ako vy.

Prišli preto, lebo sa nevyhýbate komentovať aj politickú situáciu.

Áno, ale to, k čomu som ja skeptický a čomu sa chcem vedome brániť, je takzvaná verejná teológia, ktorá sa dnes robí a ktorú považujem za veľmi, veľmi lacnú.

Čo si máme predstaviť pod pojmom „verejná teológia“?

Napríklad to, čo nám rado prezentuje Progresívne Slovensko, ktoré na jednej strane celkom prísne tvrdí, že cirkev sa nemá miešať do záležitostí štátu, do politiky, a pritom má svojich „progresívnych kresťanov“, ktorí – ako to už z názvu vyplýva – sú frakciou politickej strany. Takže Progresívne Slovensko – a tu zažívame nie náhodou akoby déjà vu z čias socializmu – určuje hranice, kedy ide o miešanie sa do politiky a kedy nie.

Keď to robí progresívny kresťan, tak to nie je miešanie sa, keď to robí tradičný kresťan, tak je. Verejná teológia je často veľmi lacná, vytyčuje veľmi pokrivené a nízke hranice toho, čo znamená byť angažovaným kresťanom, statočným občanom a hrdinom denného života.

Akého hrdinu máte na mysli?

Aby som to ilustroval, predstavte si hru dáma. Panáčik v nej môže ísť iba jedno políčko doprava a doľava. Keď prejde osem úrovní, tak sa stane dámou. V tom momente je tou uctievanou figúrkou, ktorej patrí celá plocha šachovnice a chodí krížom-krážom.

Tá hra obsahuje „mystérium hrdinstva“. Každé ľudské spoločenstvo pozná model hrdinu, jeho osobného hrdinstva, slobody a hodnoty, ktorú ním získava. Progresivistická ideológia a na ňu naviazaná teológia hovorí, že tým hrdinom a tou hrdinkou sa staneš, nech už v živote robíš čokoľvek, ale keď máš priaznivý vzťah k LGBT téme. Stačí, že túto tému pozitívne prijmeš, staneš sa jej súčasťou, priaznivo sa o nej vyjadruješ, a stávaš sa hrdinom.

Takže ľudia, ktorí sú dnes označení za výnimočných, napokon nerobia nič výnimočnejšie ako iní, ale majú priaznivý postoj k ideologickým témam progresivizmu. Dostávajú sa tým akoby na pomyselný vrch šachovnice a už sa môžu hýbať akokoľvek. Farár by za normálnych okolností nemohol komentovať politickú realitu v liberálnom denníku. Bolo by to nemysliteľné. Ak je v zhode s dogmami progresivizmu, dostáva priestor a jeho názory sa stávajú „mimoriadne inšpiratívnymi“.

Čo sa deje, ak nemá priaznivý postoj k týmto témam?

Takto to bolo za komunizmu. V čítankách sme čítali, že Sergejov traktor najlepšie oral a Irinine kravy najlepšie dojili. Dôvod bol neskôr odhalený: Sergej a Irina boli komsomolci. Alebo im záležalo na mierovej budúcnosti. A dnes je to iba o jeden závit pritiahnuté. Napríklad tento spevák právom vyhral spevácku súťaž. Bol najlepší. Pretože žije so svojím manažérom, pochybuje o svojom rode a propaguje tento štýl života, to mu dáva kvalitu. Verejná teológia tohto progresivistického razenia chce veľmi málo od hrdinov. Stačí ideologický súhlas s dogmami krásneho nového sveta a ste hrdinom.

Nedávno som bol v Uhrovci pri príležitosti 210. výročia narodenia Ľudovíta Štúra. A v lete v Beckove pri odhalení pamätníka Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi. Aký život musíte prežiť, s koľkými príkoriami, v akej biede a s akým nasadením života, aby tretia generácia Slovákov povedala „tak toto bol hrdina“? Na obe podujatia prišiel iba najvernejší okruh vlastencov. Zo jeden člen vlády, zo traja poslanci. Toto je náš postoj ku skutočnému ľudskému hrdinstvu, nie ideologicky vyfabrikovanému. Komu sa už máme na Slovensku pokloniť, ak nie Štúrovi a Hurbanovi?

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vy ste kedysi na prijatí u pani prezidentky Čaputovej predniesli prejav, v ktorom ste povedali, že nás teraz „osudovo rozdelila otázka sexu a supersubjektívne poňatého takzvaného rodu, ktorá získa najvyššiu politickú a ideologickú preferenciu“. A tiež ste jej povedali, že vás znepokojujú „umelo roztvárané nožnice medzi časťou našej spoločnosti a cirkvou, kde cirkvi sú nasadzované somárske uši a v produkcii médií je problémom nájsť o nej jedinú dobrú správu“. Poprosili ste ju, aby toto vaše znepokojenie prijala ako svoje vlastné štátnické znepokojenie. Mali vaše slová ohlas?

Bol som vtedy ešte krátko vo funkcii. Človek má jednoducho nádej, že vyvolá „efekt aha“. Ale to bola moja naivita. Chcel som pred pani prezidentkou vyjadriť znepokojenie, že sa blížime k novému komunizmu. Lebo tak ako som vďačný za to, že komunizmus padol, tak som teraz skutočne znepokojený tým, že sa nám oblúkom – v inej podobe, elegantnejšej, inteligentnejšej, kultivovanejšej – vracia späť.

Máte pocit, že ste u nej neuspeli?

S týmto som, myslím, neuspel. U pani prezidentky sme takto boli štyri roky po sebe, pri rozhovoroch bola vnímavá, ale v presvedčení zrejme neochvejná. Po jednom stretnutí som sa ocitol medzi novinármi, ktorí mi kládli otázky. Snažil som sa hovoriť o tom, že práve to progresivistické mediálne prostredie, z ktorého pani prezidentka pochádza a kde má priateľov, sa prejavuje barbarsky a vulgárne. Že práve ono má veľký podiel na tom, čo vzniklo a čo pani prezidentka označovala za nešťastie a riziko: stavanie hraníc a múrov, arogancia, nepriateľstvo, vulgárnosť... Zatiaľ čo ona hovorila o scitlivovaní a obrusovaní hrán.

Pamätám si, ako mi kládol otázku novinár z Denníka N práve v deň, keď tam bola uverejnená ďalšia z karikatúr dnes už nebohej Anny Záborskej. Ten výsmech, paródia, urážky idúce k osobe. Hovoril som im, že aj keď už máte Annu Záborskú za ideologickú nepriateľku, mohli by ste k nej byť slušní aspoň ako k dáme po sedemdesiatke. Ale nešlo to.

Vtedy si uvedomíte ten obrovský rozdiel medzi tým, čo pani prezidentka navonok reprezentovala – teda „slušnú časť“ spoločnosti –, a realitou, kde z progresivistických médií vychádzalo a dodnes vychádza veľa hejtu, ktorý nám ubližuje a ktorý provokuje ľudí z opačnej strany. Áno, v tejto chvíli sa môžeme začať doťahovať, čo bolo prv, či vajce alebo sliepka. Ale mňa zaujíma, kto s tým hejtom prvý skončí.

Vyvrcholilo to teraz novelou ústavy, za ktorú ste sa postavili aj vy. Ale pre vás bola dôležitá aj téma cirkevných škôl.

Cirkvi tu majú celú sieť cirkevného školstva, ktorá tu bola po stáročia. My evanjelici sme už od polovice šestnásteho storočia vzdelávali deti. V určitých regiónoch, ako je môj rodný, iných škôl ako evanjelických ani nebolo. Proste stáročné know-how. Systém sme mali perfektne prepracovaný aj vďaka nemeckému reformátorovi z Bardejova Leonardovi Stöckelovi.

Potom nám to komunisti násilne preťali a po Novembri 1989 sme školstvo opäť začali krvopotne budovať a podarilo sa nám to do veľmi peknej úrovne. Reformné snahy ministerstva z tohto leta sme považovali za nie šťastné vstúpenie do systému, ktorý má svoje prirodzené pravidlá, funguje, dosahuje pekné výsledky, je solidárny, inkluzívny a stojí na čele kurikulárnej reformy. Samozrejme, že cirkvi o novelizáciách príslušných zákonov s ministerstvom komunikovali. Niekto aj toto dokáže nazvať miešaním sa cirkví do politiky. Ale to je znak dezorientácie.

To, čo hájime, nie sú záujmy cirkvi, ale záujmy tisícov žiakov a ich rodín. Za sedem rokov, čo som biskupom, si nie som vedomý, že by sme nejakým neprirodzeným spôsobom pretláčali záujmy cirkvi a vnucovali svoju agendu občanom. Ani by sme s tým neuspeli, lebo sú tu politické strany, ktoré si zakladajú na tom, že odhaľujú klerikalizmus a stredovek. To, že politiku reálne robia treťosektorové organizácie, je úplne v poriadku. Ale že cirkvi hája záujmy svojich škôl či sociálnych zariadení slúžiacich občanom, aby boli rovnoprávne s podobnými štátnymi zariadeniami, je veľký problém údajnej klerikalizácie verejného života. Taký Nemec by tejto našej slovenskej logike vôbec nerozumel.

Na Postoji ste sa postavili za novelu ústavy a povedali ste, že vecne je to v súlade s vašou vierou. Lenže najviditeľnejšou mediálnou tvárou ECAV je pani Polcková a tá sa pre prijatie novely v Denníku N ospravedlňovala za všetkých kresťanov, „ktorí zabudli, že najdôležitejším prikázaním je láska k blížnemu“. Prijatú novelu ústavy vníma ako „ďalší prejav ohrozenia slobody a šliapanie po ľudských právach tejto menšiny“. Pre časť verejnosti je práve Anna Polcková tým skutočným a pravým hlasom evanjelikov. Nie je toto istá trauma vašej cirkvi?

Najprv: žijeme v premedializovanom svete a ja ako biskup by som musel dennodenne sedieť a reagovať na množstvo správ, ktoré sa objavujú na linke cirkev – svet. Dnes, hoci ste farárom aj v najzapadnutejšej dedinke a máte smartfón, môžete statusmi vytvárať dojem, že práve vy hovoríte hlasom celej cirkvi.

Sestra farárka Anna Polcková sa ospravedlňuje, je to jej štýl. Ale v žiadnom prípade neplatí, že láska k blížnemu, ktorá je veľkou témou Písma, je všetkých a všetko amnestujúcim, romantickým a racionálne neurčitým postojom, v ktorom bude blížnemu v mene akéhosi vyššieho citu alebo ideologického záväzku akceptované všetko, čo hovorí alebo robí.

Pripustiť to znamená urobiť z Biblie iba zbierku dobových sentencií, ktoré potvrdzujú to, čo je prvé a najdôležitejšie – naše vlastné ľudské presvedčenie. Takto poňatou láskou k blížnemu sa biblický Boh nespráva k svojmu ľudu, takto sa Ježiš nespráva k svojim učeníkom, takto sa apoštoli nesprávajú k cirkevným zborom. Je to nie biblický, ale ideologicky vykonštruovaný postoj.

Áno, je atraktívny pre nemalú časť občanov, ale atraktivita nedokazuje jeho pravdivosť, duchovnú a morálnu zdravosť, túto poučku už z histórie cirkvi a civilizácie poznáme.

Postoje Anny Polckovej nie sú v súlade s dokumentom, ktorý pred rokom prijala naša cirkev na synode. Definovali sme si svoje vieroučné stanovisko vo vzťahu k témam, v ktorých naše učenie nebolo celkom jasne definované, lebo ešte pred takými tridsiatimi rokmi napríklad neexistovala téma homosexuálneho manželstva ako štandardného zväzku „podľa Božej vôle“. Kultúrno-ideologická vlna progresivizmu bola vtedy ešte ďaleko od našich pobreží.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Povedali ste, že ako hrdinovia dnešnej doby sa vnímajú len ľudia s kladným postojom k LGBT témam, no aj najvýraznejšie tváre vašej cirkvi v spoločenskom diskurze presne toto spĺňajú. Neprispieva teda k tomuto javu aj evanjelická cirkev?

Tým, že Anna Polcková je stále v službe? Médiá by si ju spoľahlivo našli, či už v službe, alebo mimo služby. Robia tak cielene, riešia svoju vlastnú agendu. Inak, uvedomujem si, že Postoj sa ma nikdy nezabudne opýtať na Annu Polckovú a na to, čo s ňou chceme robiť.

Lebo je mediálne známa a formuje verejný obraz vašej cirkvi. Bola náhoda, že Ivan Korčok sa šiel odfotiť práve s ňou?

Úprimne povedané, myslím si, že to náhoda nebola a že tento jeho krok ho stál víťazstvo vo voľbách. Ak bude na to pokojná príležitosť, poviem mu to ako evanjelik evanjelikovi, poznáme sa a toľko dôvery medzi nami je. O tejto chybe som však presvedčený.

To je silná téza. Mnohí hovoria, že prehral preto, lebo bol súperom vykreslený ako kandidát vojny.

Možno, ale toto bol minimálne rovnako silný moment. Manažéri jeho kampane mu mohli pošepnúť, že týmto robí fatálnu chybu, a mohol si to domyslieť aj on sám, ak trochu sleduje dianie v našej cirkvi. Stratil veľa hlasov evanjelikov, ktorí ho nevolili práve pre tieto obrázky. Mnohí mi to povedali. To je doklad toho, že evanjelici sa neprofilujú výrazne progresivisticky.

Ale ešte k predchádzajúcemu: naša cirkev má toľko dôležitých agend, ktoré musíme urgentne riešiť, že to, čo niekoľko osôb uverejňuje v Denníku N alebo na sieťach, ma síce znepokojuje a bolí, ale nie je to pre nás ústredný program dňa. Nebudeme všetko podriaďovať reakciám na statusy Anny Polckovej.

To nie je iba o statusoch, na synode vaša cirkev prijala vieroučné stanovisko v otázkach sexuality, no staromestský zbor v Bratislave na konvente odhlasoval, že sa ním nebude riadiť. Čo z toho vyplýva pre vašu cirkev?

To určite nebudem Postoju hovoriť. Je to naša záležitosť.

Musíme balansovať na jemnej hrane medzi tým, že sme jedna cirkev, a tým, že tu jestvujú cirkevné zbory, ktoré nemajú absolútnu, ale predsa určitú mieru autonómie. Nechceme nezhodu v oblasti takzvaných kultúrno-etických otázok riešiť nejakou brachiálnou mocou. Dlho sme verili v zdravý rozum a dohovor. Keď uvidíme, že sa priblížila hranica, za ktorú nemôžeme ako cirkev ísť, budeme musieť prijať nejaké kroky.

Neposlušný cirkevný zborEvanjelici v bratislavskom Starom Meste sa verejne postavili proti učeniu ECAV o sexualite

Imrich GazdaJakub Lipták

Náš kolega Martin Leidenfrost tu pomenoval niečo dôležité a nazval to Holečkovej syndrómom – keď sa kresťan viac bojí toho, čo napíše Denník N, ako toho, čo treba ustáť pred Bohom. Vidíte to podobne?

Takto formátovaných osôb má cirkev zrejme dosť. Musíme si uvedomiť, že tu nie sme preto, aby sme sa zapísali zlatým písmom do dejín slovenskej popkultúry, aby nás miloval sekulárny človek a siete, ale musíme hájiť stanoviská, ktoré považujeme za biblické, zdravé a správne. Výsledkom toho môže byť aj to, že sa stanete vyslovene nepopulárnou osobou.

Opakujem sa: vždy som obdivoval pani Záborskú a arcibiskupa Zvolenského za to, že hoci sa na nich zo strany „slušných, inkluzívnych, vzdelaných, tolerantných, inteligentných a kultivovaných“ valil všetok ten primitívny mediálny výsmech a karikovanie, oni v tom dokázali žiť ďalej, usmievať sa a plniť svoje poslanie. V tomto bude mať arcibiskup Zvolenský vždy môj obdiv. Žiaľ, pani Záborskej sa môžem už len pokloniť pri hrobe. Bola to neuveriteľne statočná, múdra, zbožná žena.

V akej kondícii je dnes Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku?

Treba od seba oddeliť regióny: východ, evanjelický sever, západ, juh. Narodil som sa, vyrastal a pôsobil v značne sekularizovanom prostredí evanjelických dedín myjavských kopaníc, ktoré boli naplno zasiahnuté nielen socializmom a ateizmom, ale aj katastrofou likvidácie tradičného kopaničiarskeho osídlenia. To sa podpísalo na duchovnej a morálnej identite ľudí.

No i za socializmu sa našla komunita ľudí, ktorí na služby Božie verne chodili. Vyjadrovali svoj postoj viery, ale aj pradávny postoj svojich rodov. Očividne sa vytrácala mladá generácia, mladé rodiny. No keď navštívite ten istý kostol dnes, vidíte tam všetky generácie. Uvedomujete si, že ľudia, ktorí tam chodia, presne vedia prečo. A to je nová, výborná pridaná hodnota, s ktorou sa stretáme. Vytráca sa formálna zvykovosť a viera dnešných ľudí je reflektovanejšia, pomenovanejšia a ich kresťanské postoje sú uvedomenejšie a programové.

Dnes už veľa vecí považujeme v našej cirkvi za samozrejmosť, hoci tu za totality neboli – napríklad naša diakonia, sociálna práca, misijné, vzdelávacie, mediálne inštitúcie, cirkevné školstvo či duchovná služba v armáde, vo väzniciach a v polícii. Máme veľa programov pre ľudí, rodiny a komunity, naživo i online. Je tu skrátka celý vesmír toho, čím sa môže evanjelik sýtiť.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Darí sa vám oslovovať mladých ľudí?

Stále máme nejakú množinu mladých, ktorým sa dostalo evanjelickej výchovy a vedenia vo vlastnej rodine a cítia sa v cirkvi doma. Mnohí hovoria, že aj keď boli takto vedení, museli aj sami spraviť vedomé rozhodnutie pre kresťanskú vieru. U mladých ľudí dnes nie je samozrejmé, že keď sa niekto narodí do evanjelickej rodiny, bude evanjelikom a bude žiť v cirkvi.

Každý mladý človek je vybojovaný. Týka sa to najmä detí, ktoré vyrastali v ateistickom prostredí a teraz majú svoje vlastné deti a už i vnúčatá. Ak tie rodiny majú napríklad v okolí evanjelickú školu a dajú na ňu svoje deti, prídu s matným povedomím evanjelického rodinného pozadia, ale často až v škole prvýkrát počujú o Bohu, Kristovi, cirkvi.

Naša misia prebieha neustále. Funguje u nás OZ Spoločenstvo evanjelickej mládeže, zároveň každý farár má úlohu pracovať s mládežou, senioráty a dištrikty majú tiež svoje programy. V roku 2026 chceme mať v Banskej Bystrici takzvaný Evanjelický deň, kde chceme mať paralelne niečo ako náš Godzone pre mládež.

Naša mládež je ako matrioška – máme aj aktívnych a angažovaných, aj tradičnejších a aj takých, ktorí majú povedomie evanjelických predkov, ale zatiaľ sa to u nich neprejavuje.

My sme hľadeli na to, že sme spolu, hoci aj v sťažených podmienkach, no mladí by radi mali s farárom skôr smartfónový kontakt. A keď už sa treba zísť, tak aby tam boli aspoň tulivaky a čipsy.

Aká je teda úmernosť vašich snáh a ovocia, ktoré prinášajú?

Ťažko povedať, či je to celkovo jedna k jednej. V súčasnosti musíme čeliť novým fenoménom, ktoré tu pred tridsiatimi rokmi neboli. Naša mládež veľa cestuje a doma nie je prítomná. Preto ju ani neviete veľmi zachytiť. Neviete to dobre urobiť ani v internátoch, pretože množstvo študujúcej mládeže brigáduje.

Okrem toho sú mladí, samozrejme, zasiahnutí sekularizáciou a vyžadujú určité pohodlie. Nie je to tak, že by sa zišli v chladnej miestnosti a dali si stoličky do kruhu, ako si to pamätáme my zo starých čias. My sme hľadeli na to, že sme spolu, hoci aj v sťažených podmienkach, no oni by s farárom mali radi skôr smartfónový kontakt. A keď už sa treba zísť, tak aby tam boli aspoň tulivaky a čipsy. Česť výnimkám!

Ale teším sa, že aj tento rok sme mali náš SemFest pre mladých ľudí, kde bolo do dvetisíc osôb. Oni vedia, prečo tam prišli, majú méty, ako žiť svoj život svedecky, duchovne rásť, slúžiť, budovať svoju komunitu, deliť sa o evanjelium.

Slovenské dejiny za veľa vďačia evanjelikom, dali ste nám hrdinov, akými boli štúrovci či Štefánik. Neboli by sme radi, keby evanjelická cirkev bola na Slovensku už len relikviou. Je možné, že vaša cirkev opäť bude mať takéto osobnosti?

To je otázka... Pre mnohých má kultúrno-politickú hodnotu. Radi by sme, aby to bola otázka duchovná, mieriaca na podstatu. Niekedy nám práve naši mladí vyčítajú, že sme už iba muzeálny spolok, ktorý kladie vence. No čím je človek starší, tým viac si uvedomuje dôležitosť našej kultúrnej a civilizačnej identity. Slovenské národné obrodenie malo tri vlny – v prvej boli aj rímski katolíci, druhá štúrovská bola zväčša evanjelická, tretia už ekumenická.

Bol by som veľmi rád, keby pohľad do našej minulosti bol viac ekumenický. Mne ľudsky prekáža, keď v Beckove pri Hurbanovom pamätníku alebo v Uhrovci pri Štúrovom pamätníku sa to javí tak, že to je výhradne naša luteránska záležitosť, a katolíci tam nie sú prítomní v reprezentatívnej podobe. Keď je tam miestny katolícky kňaz, rád ho objímem a zdôrazňujem mu, aké je dobré, že tam je.

Tento rok na Košariskách bol brat biskup František Rábek a povedal mi, že je tam prvýkrát v živote. Tešil som sa, že tam je, ale nepovažoval som za dobré, že je tam prvý raz. Na Košariskách je to spoločná vec našej národnej identity.

Pripomíname si Štúra správne?

Som rád, keď sa do toho vnáša realistický prvok, lebo s odstupom času si to romantizujeme a vkladáme do toho pátos. Ten, kto tých pätnásťročných slovenských šuhajov motivoval, aby sa začali zaujímať o vec národa a vnímať ho v kontexte života národných štátov, bol osemnásťročný Štúr.

Mal schopnosť nadchnúť a mobilizovať budúcu elitu farárov a notárov, ktorí sa rozišli po Slovensku. Keď mali v meruôsmych rokoch podnietiť všetky severné uhorské stolice k zhromaždeniam a stoličným prípisom, tak sa to napokon podarilo iba Hurbanovi v regióne Brezovej a Myjavy. Bola to mizéria, ťažko sa navzájom komunikovalo a koordinovalo, národ spal. Ale obdivujem, že sa im napokon podarilo komunikovať s cisárskym dvorom a etablovať Národnú radu. Ako to bolo možné? Veď tí chlapci to robili akoby na kolene, ani nevedeli, ako sa robí národná revolúcia. Ale išli do toho.

Áno, je to náš evanjelický komplex, či ešte takúto významnú generáciu budeme mať.

Ja som vyrástol na fare v ovzduší úcty voči týmto osobnostiam a chcel by som, aby v zdravej miere aj členovia evanjelickej cirkvi, ale aj občania Slovenska precitali do rozpamätávania sa na svoje vlastné kultúrne korene a priznali sa k tejto civilizačnej identite.

Ale ako biskupa ma predovšetkým zaujíma, aby žili dennodenný príkladný kresťanský život. Aby boli soľou a svetlom v miestnych komunitách, či je to sídlisko v meste, alebo malá dedinka v doline. Toto je to naše najautentickejšie zadanie – žiť nielen pre seba, ale aj pre iných.