Hoci všetky tri zdravotné poisťovne bez ohľadu na svojho majiteľa pracujú s peniazmi z verejného zdravotného poistenia, štátna VšZP musí realizovať verejné obstarávania, zatiaľ čo Dôvera a Union túto povinnosť doteraz nemali.
Úrad pre verejné obstarávanie však najnovšie tvrdí, že by podobne ako štátna akciovka mali postupovať aj súkromné poisťovne, a opiera sa aj o rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie. V susednom Česku to tak funguje už 17 rokov.

Odborníkov sme sa preto opýtali, či rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie pokladajú za prelomové a či zmení aj v praxi súčasné fungovanie súkromných poisťovní.
Z oslovených odborníkov v ankete odpovedal predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy, zdravotnícki analytici Jana Ježíková a Dušan Zachar, ekonóm Martin Vlachynský z INESS-u a právnik Ján Ivančík z Transparency International.

predseda Najvyššieho kontrolného úradu
Bezpochyby áno, a som rád, že k riešeniu významného rizika v systéme verejného zdravotného poistenia sa okrem Najvyššieho kontrolného úradu SR pridáva aj Úrad pre verejné obstarávanie. Je to práve Najvyšší kontrolný úrad, ktorý dlhodobo apeluje na vládu i rezort zdravotníctva, aby sa legislatíva upravila tak, že používanie zdrojov v systéme zdravotníctva bude podliehať jasným pravidlám, ktoré platia pri používaní štátnych či verejných financií.
Zásadnou systémovou chybou v zdravotníctve je fakt, že súkromné poisťovne či privátni poskytovatelia zdravotnej starostlivosti od nemocníc po ambulancie sa stavajú k verejným zdrojom od poistencov ako k svojim vlastným, čo znemožňuje nezávislú kontrolu pri zúčtovaní financií, ktoré sa v systéme zdravotníctva nachádzajú, aj pri efektívnom, transparentnom nakladaní s peniazmi od občanov, poistencov.

právnička, zdravotnícka analytička a bývalá štátna tajomníčka ministerstva zdravotníctva
Poznámka na úvod: hovoríme výlučne o obstarávaní tovarov, služieb, stavebných prác, nehovoríme o obstarávaní zdravotnej starostlivosti.
Rozhodnutie ÚVO z januára tohto roku (potvrdené v decembri) považujem za prelomové rozhodnutie, ktoré konečne prišlo, lebo dlhé roky nebolo jasné, prečo Dôvera a Union neobstarávajú. Základný argument, ktorý úrad použil, je pritom logický – hospodária s verejnými zdrojmi, ktorými sú naše zdravotné odvody. Treba oceniť aj to, že úrad už začal kontrolu v poisťovniach. Pokuty sú vysoké a kontrolovať sa dá aj spätne.
To najpodstatnejšie však je, že všetky tri zdravotné poisťovne na tom budú teraz rovnako a budeme viac vidieť do nákupov tovarov, služieb a stavebných prác Dôvery a Unionu. Očakávam, že podobne sa teraz úrad pozrie aj na povinnosť obstarávania v súkromných nemocniciach, čo ako problém vníma aj minister zdravotníctva. Nemôže byť rozdiel medzi štátnym a súkromným zariadením v tom, ako nakladajú s verejnými zdrojmi.

ekonóm a analytik inštitútu INESS
Neviem posúdiť právnu stránku tejto otázky. Verejné obstarávanie z logiky veci slúži na to, aby správca neokrádal neefektívnym správaním zverenú inštitúciu. To má zmysel v prípade verejných podnikov, kde sú motivácie budovať dlhodobú hodnotu zakrpatené a, naopak, je silná motivácia hodnotu podniku odčerpávať. V prípade súkromných si svojich správcov postráži vlastník, pretože prípadný pokles hodnoty svojho majetku v dôsledku neefektivity správcov pocíti priamo.
Z pohľadu fungovania systému to bude dodatočný náklad. Verejné obstarávanie je ťažkopádne a nákladné, pretože je mimoriadne byrokratické. Štátna poisťovňa mala z tohto pohľadu nevýhodu, ale cestou k efektívnejšiemu systému nie je uvaliť bremeno na všetkých ostatných, ale naopak – zo systému ho odstrániť privatizáciou štátnej poisťovne. Daňovník zo štátneho vlastníctva zdravotnej poisťovne nemá vôbec žiadne výhody, len náklady.

právnik, výkonný riaditeľ Transparency International Slovensko
Otázka povinnosti súkromných zdravotných poisťovní realizovať verejné obstarávanie z môjho pohľadu stále nie je úplne zodpovedaná. Rozhodnutie ÚVO je v tomto smere zásadným krokom, ktorý je však stále iba začiatkom procesu, hoci veľmi významným.
Je nepochybné, že súkromné zdravotné poisťovne pracujú s verejnými financiami, ktorými sú platby z verejného zdravotného poistenia. Z uvedeného dôvodu majú zdravotné poisťovne aj vyššiu mieru zodpovednosti voči verejnosti v otázkach prístupu k informáciám o tom, ako s týmito verejnými prostriedkami nakladajú.
Uloženie povinnosti realizovať verejné obstarávanie by teda bolo zásadnou zmenou, najmä z pohľadu vyššej miery otvorenosti dát o čerpaní týchto prostriedkov, ale zároveň by eliminovalo aj rozdiel v postavení súkromných zdravotných poisťovní a verejnej zdravotnej poisťovne v trhovej súťaži.
Zároveň sa vôbec nestotožňujem s tvrdením, že korupcia nie je problémom súkromných firiem, ani s tvrdením, že by boli výnimočné situácie, že by podnikatelia tunelovali spoločnosti, ktoré vybudovali. Práve naopak, môže ísť o celkom zrejmý zámer, ako sa vyhnúť daňovým a iným povinnostiam týkajúcim sa napríklad regulácií už zmieneného zisku zdravotných poisťovní.

zdravotnícky analytik inštitútu INEKO
Ja mám v tejto veci viac otázok a pochybností ako odpovedí. Vieme, že drvivú väčšinu „nákupov“ uskutočňujú zdravotné poisťovne vo forme zazmluvňovania poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, kde platia rôzne prísne pravidlá a regulácie a rámce zmlúv sa dohadujú aj pri negociáciách s rôznymi asociáciami, ktoré zastupujú jednotlivých poskytovateľov. To všetko by malo odpadnúť? Mohlo by to byť predsa pri verejnom obstarávaní vnímané ako kolúzne správanie.
Mali by poisťovne potom zazmluvniť len také zdravotnícke zariadenia a ambulancie, ktoré po splnení kvalitatívnych kritérií a kritérií dostupnosti budú ich poistencom vedieť doručiť zdravotnú starostlivosť za najnižšiu cenu? Mali by všetci poskytovatelia bez rozdielu súťažiť o cenu? Sme mentálne pripravení na to, že rôzne zdravotné poisťovne budú platiť rôznym poskytovateľom za to isté rôzne?
V poriadku, ale v tom prípade si musíme uvedomiť, že štátne nemocnice by mohli prísť o značnú časť platieb a následne by ich daňoví poplatníci zachraňovali vo forme ešte väčšieho oddlžovania, keďže by ich politici nenechali zbankrotovať a mnohé z nich sú navyše z hľadiska verejného zdravia aj „too big to fail“.
Ale veď tu štát stanovuje sieť, prerozdeľovaciu vyhlášku a v podstate cez DRG systém chce aj diktovať samotné ceny, tak potom aké verejné obstarávanie? Týka sa preto potom rozhodnutie ÚVO už len obstarávaní napr. kancelárskeho papiera a IT služieb poisťovní, teda mimo nakupovania zdravotnej starostlivosti?
Drvivá väčšina neštátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti (skoro všetci ambulantní poskytovatelia) je z drvivej väčšiny financovaná z verejného zdravotného poistenia a niektorí z nich majú dokonca zákonný nárok na zmluvný vzťah so zdravotnými poisťovňami. Na nich sa však povinnosť verejne obstarávať pravdepodobne v súvislosti s rozhodnutím ÚVO nevzťahuje, či?
Súkromné zdravotné poisťovne môžu zbankrotovať, môžu od nich slobodne odísť všetci poistenci, nemôžu očakávať finančnú injekciu od štátu, zatiaľ čo štátna poisťovňa v prípade finančných problémov doteraz vždy dostala pomoc z verejných zdrojov.
Navyše vo vašom predošlom článku na Postoji sa VšZP vyjadrila, že v rozdielnych podmienkach pri obstarávaní pre štátnu a súkromné poisťovne problém nevidí. Myslím si, že po rozhodnutí ÚVO zostalo viac nezodpovedaných otázok a vznikli nové problémy, pričom toto nie je oblasť, kde slovenské zdravotníctvo najviac tlačí topánka.
Poznámka: Zdravotné poisťovne Dôvera a Union patria medzi donorov INEKO. Nezasahujú do výstupov INEKO.