Európske súdy a chvála spiatočníkom Aj takto môže vyzerať obrana demokracie

V týchto dňoch sa asi nedá naraziť na nič krátkozrakejšie, ako je jasot niektorých stredoeurópskych progresívnych kruhov nad aktuálnym verdiktom Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého musí byť homosexuálne manželstvo uzavreté v jednej z členských krajín uznané v celej EÚ. 

K dokonalosti tento typ reakcií dotiahol nový predseda českej strany TOP 09 Matěj Ondřej Havel, ktorý toto súdne rozhodnutie privítal so slovami: „Počuli ste tú ranu? To práve praskli cievky všetkým spiatočníkom (…) Vďaka za nikým nevolených úradníkov z Bruselu.“

Takéto ďakovanie európskym sudcom za to, že zaviedli niečo, čo progresívni politici vo svojich krajinách nedokázali presadiť nástrojmi demokratickej politiky, je rajskou hudbou pre všetkých radikálnych populistov naprieč Európou.

Zároveň je to aj symptóm jedného vážneho európskeho problému.

Ústavný právnik Tomáš ĽalíkRozhodnutie o uznávaní manželstiev homosexuálov je aktivistické. Súdny dvor EÚ si znižuje svoju legitimitu

Jakub Lipták

Kritika, že súdny aktivizmus európskych súdov (Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor EÚ) deformuje demokratickú politiku, tu existuje už nejaký čas, pričom čoraz viac naberá na závažnosti. Opiera sa o niekoľko argumentov.

Jedným z nich je, že súdy takto vytvárajú nové pravidlá, ktoré neprešli štandardným politickým rozhodovaním v parlamentoch národných štátov. Nerozhodli o nich teda tí politickí reprezentanti, ktorí majú najsilnejšiu väzbu s voličmi. 

Ďalšia časť kritiky smeruje k tomu, že európske súdy často interpretujú právomoci Únie veľmi široko. Napríklad prostredníctvom pravidiel o voľnom pohybe osôb alebo nediskriminácii zasahujú do oblastí, ktoré majú byť výlučne v kompetencii jednotlivých štátov. Toto sa konkrétne najviac vyčíta Súdnemu dvoru EÚ.

Má to svoje dôsledky, pretože takýmto spôsobom je možné bez súhlasu parlamentov a voličov v dôležitých veciach de facto meniť ústavné usporiadanie.

Tento typ výhrad k európskej justícii pritom vôbec nie je len nejakým zatrpknutým stonaním zo „zatuchnutých“ konzervatívnych kútov. 

Na jar tohto roku poslalo niekoľko európskych premiérov list Rade Európy v Štrasburgu, v ktorom sa sťažujú na rozhodovanie Európskeho súdu pre ľudské práva.

Iniciovali ho talianska premiérka Giorgia Meloniová a šéfka dánskej vlády Mette Frederiksenová a pripojili sa k nemu aj premiéri Poľska, Česka, Estónska, Belgicka, Lotyšska, rakúsky spolkový kancelár a prezident Litvy. 

Politici v liste vecným a umierneným tónom píšu, že je potrebné pozrieť sa na to, ako Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) posúva svoj výklad Európskeho dohovoru pre ľudské práva spôsobom, ktorý môže paralyzovať demokratickú politiku. 

„Domnievame sa, že vývoj judikatúry súdu v niektorých prípadoch obmedzil našu schopnosť robiť politické rozhodnutia v našich vlastných demokraciách. A tým ovplyvnil, do akej miery môžeme ako lídri chrániť naše demokratické spoločnosti a naše obyvateľstvo pred výzvami, ktorým dnes vo svete čelíme,“ píšu deviati európski lídri.

Konkrétne uvádzajú napríklad to, ako im široký výklad dohovoru znemožňuje vracať do krajín pôvodu migrantov páchajúcich zločiny.

Asi neprekvapí, že šéf Rady Európy Alain Berset autorov listu pomerne chladne odbil s tým, že sa snažia prácu súdu politizovať.

Na to, ako sa aktivizmus európskych súdov posúva čoraz ďalej, poukazuje vo svojom texte v Postoji aj Maciej Ruczaj. Uvádza príklad rozhodnutia z roku 2020, v ktorom Súdny dvor EÚ ešte odobril právo bulharských úradov neskopírovať španielsky rodný list s uvedenými dvoma matkami. Tento verdikt súd postavil na argumente, že rodinné právo je plne v kompetencii národných štátov.

V aktuálnej „poľskej kauze“ už sudcovia takýto pohľad zjavne považovali za vývojom prekonaný.

Kto vládne v EÚ?Demokratické právo rozhodovať o smerovaní vlastnej krajiny je čoraz viac ilúziou

Maciej Ruczaj

Súdy sú v demokratickej spoločnosti dôležitou súčasťou systému bŕzd a protiváh. Sudcovia by však nemali v citlivých témach predbiehať spoločnosť a meniť politické rozhodovanie na právne.

O kultúrne témy, ako sú registrované partnerstvá či manželstvá homosexuálnych párov, sa má zápasiť na pôde národnej politiky, na ktorej je legitimita zvolených reprezentantov občanov najsilnejšia. 

Ak sa v tejto agende získavajú politické víťazstvá aktivizmom súdov, je to skratka, ktorá akurát u mnohých posilňuje pocit, že sa im európske inštitúcie odcudzujú.

Hájenie tohto princípu nie je žiadne spiatočnícke reakcionárstvo, ako sa to niektorí snažia tvrdiť. Naopak. Dnes je to jeden z dôležitých frontov obrany demokracie.

Pre budúcnosť Únie by pritom bolo užitočné, keby tento front naberal čoraz viac na sile.