Vo verejnej diskusii o umelých potratoch dominuje súčasné hľadisko. Diskutuje sa o tom, komu prináležia aké práva, ako by to do svojich zákonov mali premietať štáty, prípadne aké podmienky by mali mať ženy, ktoré sa rozhodli podstúpiť umelý potrat.
Nová štúdia sociológa Paula Sullinsa z The Catholic University of America publikovaná v International Journal of Women's Health Care zachádza ďalej a skúma psychický stav žien až niekoľko desaťročí po podstúpení potratu.
Sullins zozbieral dáta od 1 000 amerických žien vo veku od 41 do 45 rokov, pričom táto vzorka bola reprezentatívna podľa miery bohatstva, vzdelania, regiónu a etnicity.
Spomedzi nich 226 žien (22,6 percenta) uviedlo, že niekedy v priebehu svojho života podstúpilo umelý potrat. Priemerný uplynutý čas od potratu bol 20,3 roka, v rozpätí od 0 do 31 rokov.
Respondentky na škále od 0 do 100 hodnotili pravdivosť štyroch výrokov, ktoré mapovali rozličné aspekty ich psychologického vyrovnania sa s potratom: či prežívajú negatívne emócie týkajúce sa potratu, či prežívajú časté pocity straty alebo smútku, či majú časté myšlienky alebo sny týkajúce sa potratu a či tieto myšlienky a pocity negatívne zasahujú do ich každodenného života a práce.
Z odpovedí na tieto štyri otázky výskumníci vyvodili celkové skóre, podľa ktorého respondentku zaradili do kategórie nízke emočné utrpenie (0 – 40), stredné emočné utrpenie (40 – 60) a vysoké emočné utrpenie (60 – 100).
Čo sa týka celkového skóre, výskumníci napokon prišli na to, že nízke utrpenie prežíva 55,2 percenta žien, stredné 20,7 percenta a vysoké 24,1 percenta.
V jednotlivých otázkach to už bolo rôzne. Vysokú mieru negatívnych emócií (definovanú ako výsledok nad 60 bodov) vykázalo 38 percent žien.
V otázke o častých pocitoch straty alebo smútku výrazné utrpenie priznalo 31,2 percenta žien, 24,6 percenta respondentiek často zažívalo súvisiace spomienky alebo sny a 23 percent priznalo, že im negatívne pocity výrazne zasahujú do každodenného života.

Vysokú úroveň stresu vykazovala aspoň v jednej z týchto štyroch otázok takmer polovica žien a 11 percent žien vykázalo vysokú úroveň stresu vo všetkých otázkach.
Tieto otázky pritom neboli zvolené arbitrárne. Mapovali presne tie príznaky, ktoré napríklad Diagnostické kritériá DSM-5-TR považujú za príznaky posttraumatickej stresovej poruchy (PTSD). Celkovo 11 percent žien, čo predstavuje 45,6 percenta žien z kohorty zažívajúcej vysoký stres, podľa výskumníkov splnilo kritériá na diagnózu PTSD.
Výskumníci potom tieto zistenia preniesli na celú americkú ženskú populáciu nad 15 rokov (138,3 milióna žien). Ak sú výsledky výskumu reprezentatívne, 14 miliónov žien zažíva určitú formu stresu súvisiaceho s potratom, pričom v prípade 7,5 milióna žien ide o vysokú úroveň stresu a 3,4 milióna žien je poznačených na úrovni PTSD.
Azda najprekvapivejším zistením Sullinsovej štúdie je však absencia akejkoľvek štatisticky významnej negatívnej korelácie medzi poklesom miery nepríjemných emócií a časom uplynulým od vykonania potratu.
Hoci by človek intuitívne čakal, že čas lieči rany, štúdia prišla na to, že sa súvis poklesu negatívnych emócií s postupom času blíži nule. Veľmi nízka nameraná negatívna korelácia (-0,02) má navyše p-hodnotu 0,71, čo znamená, že pravdepodobnosť, že ide iba o štatistickú chybu, je 71 percent.
Sullins porovnal svoje výsledky s krátkodobými štúdiami, ktoré mapovali psychický stav žien v období od týždňa do dvoch rokov po potrate, a zistil, že symptómy depresie súvisiace s potratom aj dvadsať rokov po zákroku prežíva porovnateľné množstvo žien, približne pätina až štvrtina.
Štúdia reaguje aj na iné výskumy, ktoré došli k záveru, že negatívne emócie časom klesajú. Sullins upozorňuje na to, že viacero vplyvných štúdií v tejto veci malo vysokú mieru odpadu respondentiek (po piatich rokoch zostalo len 54 percent).
Už len to, aká žena sa do takého výskumu dobrovoľne zapojí, je však silno selektívne. Sullins cituje závery Hanny Soderberghovej, podľa ktorej je častým dôvodom odmietnutia účasti práve pocit viny, o ktorom ženy nechcú rozprávať.

Ak negatívne emócie súvisiace s umelým potratom nezmiznú samy od seba, znamená to, že ženy, ktoré podstúpili tento zákrok, potrebujú zvýšenú pozornosť psychológov a psychiatrov, a to nielen bezprostredne po zákroku, ale aj kedykoľvek počas života.
Výskumníci preto odporúčajú, aby sa venovala zvýšená pozornosť vývoju nových terapeutických postupov pre tieto ženy. Zároveň by sa mali zaviesť procedúry na identifikáciu pacientok, ktoré majú obzvlášť vysoké riziko vzniku PTSD z dôvodu potratu, a tie by mali dostať primeranú podporu a informáciu o alternatívach k potratu, ktoré sú menej traumatizujúce.
„Ženy, ktoré zvažujú potrat, by mali byť informované o možnosti, že môže vzniknúť pretrvávajúce emocionálne utrpenie,“ tvrdia výskumníci.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.