Sociológ Paul Sullins Vyrastanie s rodičmi rovnakého pohlavia má pre deti viaceré negatívne dôsledky

Donald Paul Sullins je sociológ a štatistický výskumník, ktorý dvadsať rokov pôsobil na Catholic University of America vo Washingtone. Venuje sa sociologickému výskumu a kňazskému povolaniu. Ako ženatý episkopálny pastor a otec rodiny konvertoval na katolícku vieru.

Bratislavu navštívil na pozvanie Inštitútu Ladislava Hanusa a v rámci formátu Konzervatívne fórum mal prednášku na tému Ako na progresívne mýty o manželstve, rodine a sexualite?

V rozhovore hovorí, čo sú hlavné rozdiely medzi vzťahmi osôb opačného a rovnakého pohlavia, ako vplýva na deti, keď majú rodičov rovnakého pohlavia, alebo či je pravda, že homosexualita je vrodená a nemenná.

Rozprávali sme sa tiež o tom, čo sa môže skrývať za prudkým nárastom transsexuálnej sebaidentifikácie, alebo o tom, či za sexuálnymi škandálmi v katolíckej cirkvi je skutočne pedofília.

Prezentácia Paula Sullinsa a v nej citované výskumné štúdie sa v plnom znení nachádzajú na tomto odkaze. Sú voľne šíriteľné.

Tento rozhovor prinášame aj v anglickej jazykovej verzii na tomto odkaze.

Aké sú hlavné rozdiely medzi vzťahmi osôb opačného a rovnakého pohlavia?

Hlavným rozdielom medzi nimi je možnosť mať deti. Vzťahy opačného pohlavia vždy nesú „riziko“ detí. Mohli by sme to nazvať aj prísľub detí. A tak sa vzťah musí orientovať na túto skutočnosť. Keď príde dieťa, je dôležité mať stabilných rodičov, ktorí budú toto dieťa milovať až do jeho dospelosti a dúfajme, že po celý život.

Obetavosť a sebadarovanie medzi potenciálnou matkou a otcom sú dôležité aj pred tým, než príde dieťa. Je tu teda usporiadanie smerom k dieťaťu. Vo vzťahoch osôb rovnakého pohlavia takéto usporiadanie nie je. Vo výskumoch sa to veľmi prakticky a empiricky ukazuje.

Ukazuje sa to jednak tak, že vzťahy osôb opačného pohlavia sú zvyčajne oveľa stabilnejšie ako vzťahy osôb rovnakého pohlavia. U párov rovnakého pohlavia je oveľa vyššia miera rozpadu vzťahu. Je vyššia u lesieb ako u mužov; lesby sa rozchádzajú oveľa častejšie. Dáva to zmysel, pretože ako možno viete, dve tretiny heterosexuálnych rozvodov iniciuje žena. Ak teda máte spolu dve ženy, táto pravdepodobnosť sa ešte zvyšuje.

Rozdiel je aj v miere vernosti. Vo vzťahoch osôb rovnakého pohlavia je vernosť oveľa nižšia ako vo vzťahoch osôb opačného pohlavia. Napríklad vzťahy homosexuálnych mužov vrátane manželstiev homosexuálnych mužov nie sú spojené s očakávaním vernosti. V skutočnosti sú spojené s opačnými očakávaniami. Chcú mať slobodu mať za určitých podmienok sex mimo vzťahu.

Asi 40 percent zosobášených mužských homosexuálnych párov, o ktorých vieme, má dohody, za akých podmienok môžu mať sex mimo vzťahu. Najčastejšou dohodou – a týmto spôsobom homosexuálne mužské páry vnímajú vernosť – je, že môžete mať sex mimo vzťahu, pokiaľ nie ste citovo viazaní na tohto partnera. Teda že ide len o rekreačný sex.

Nevera a nestabilita existujú aj vo vzťahoch osôb opačného pohlavia. Keď však do tohto vzťahu príde dieťa, vzťahy opačného pohlavia sa stávajú ešte stabilnejšími, ako boli predtým – upevňuje sa záväzok pre manželstvo. Pri vzťahoch osôb rovnakého pohlavia je to presne naopak – keď príde dieťa, stávajú sa menej stabilnými.

Prednáška Paula Sullinsa na tému Ako na progresívne mýty o manželstve, rodine a sexualite?

Prečo je to tak?

Keď sa dieťa narodí zo vzťahu osôb opačného pohlavia, obaja rodičia majú v tom dieťati investíciu – nazývame to genetická investícia. Toto dieťa odráža biologickú a genetickú realitu oboch rodičov. Každý z nich sa môže v dieťati vidieť a pomáha im to utužovať vzájomné puto.

Pri rodičoch rovnakého pohlavia neexistuje toto spoločné puto s dieťaťom, nie je tam rovnaká dynamika. Ak teda príde dieťa, má s rodičmi asymetrický vzťah.

Lesby vychovávajú deti štyrikrát častejšie ako homosexuálni muži. A čoraz častejšie plodia svoje deti umelým spôsobom. Zamyslite sa nad tým, čo sa deje, keď ste lesbický pár a poviete si, že chcete dieťa – nazýva sa to plánované lesbické rodičovstvo. Ak sa rozhodnú mať dieťa biologicky, musia si vybrať, ktorá z nich dieťa donosí a bude biologickou matkou.

Dieťa následne príde a dynamika tohto vzťahu sa zmení. Biologická matka sa sústredí na toto biologické dieťa, miluje ho a má s ním vzťah – a sociálna matka sa začne cítiť vynechaná.

Inými slovami, napätie spôsobené rôznymi modalitami lásky rodičov rovnakého pohlavia k tomuto dieťaťu, rôznymi úrovňami spojenia s ním môže tento vzťah preťažovať a niekedy ho aj rozbiť. K takémuto asymetrickému napätiu v dôsledku rozdielnych biologických väzieb na dieťa nikdy nemôže dôjsť v prípade, že rodičmi sú muž a žena.

Aké sú hlavné riziká pre dieťa pri adopcii párom rovnakého pohlavia?

Najdôležitejšou zásadou pri adopcii je prijímať rozhodnutia, ktoré sú v najlepšom záujme dieťaťa. Toto je stanovené v medzinárodnom práve a takmer v každom vnútroštátnom práve. Keď sa teda rozhodujete, kam takéto dieťa umiestniť, prvé a najdôležitejšie hľadisko musí byť: čo je najlepšie pre toto dieťa.

V reakcii na to stratégia adopcie zvyčajne zahŕňa umiestnenie tohto dieťaťa k rodičom, ktorí sú mu čo najviac podobní, kde je čo najväčšia príbuznosť. Takže napríklad v Spojených štátoch je zriedkavé umiestniť afroamerické dieťa do kaukazskej rodiny, hoci je to možné. Radšej afroamerické dieťa umiestnia do afroamerickej rodiny, kde bude vyzerať a cítiť sa ako súčasť tej rodiny, súčasť toho istého prostredia.

O deťoch vieme, že štatisticky 98 až 99 percent týchto detí bude mať heterosexuálnu príťažlivosť. U jedného až dvoch percent sa môže vyvinúť príťažlivosť k rovnakému pohlaviu. Takže ak máte na výber, či dieťa umiestnite k heterosexuálnym rodičom alebo k homosexuálnym rodičom, v najlepšom záujme dieťaťa by ste si mali vybrať heterosexuálnych rodičov. A to z dôvodu, aby ste mali heterosexuálne dieťa vyrastajúce s heterosexuálnymi rodičmi, a nie aby ste mali heterosexuálne dieťa vyrastajúce s homosexuálnymi rodičmi. To vo všeobecnosti nie je v najlepšom záujme dieťaťa.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Vo svojej prednáške ste hovorili o výsledkoch rôznych štúdií, ktoré ukazujú, že deti vyrastajúce s rodičmi rovnakého pohlavia vykazujú vyššie riziko emocionálneho poškodenia. Aké sú podľa vás hlavné riziká?

Vieme, že pominuteľnosť vzťahu je v prípade rodičov rovnakého pohlavia oveľa vyššia. Keď sa vzťah rodičov rozpadne, deti bývajú emocionálne poškodené. Vzťahy medzi rodičmi rovnakého pohlavia majú tendenciu zahŕňať väčšie partnerské násilie, čo nemá pozitívne dosahy na deti.

Deti s rodičmi rovnakého pohlavia sú náchylnejšie na zneužívanie: emocionálne, fyzické a sexuálne. Sám som sa touto otázkou zaoberal a zistil som, že viac ako 90 percent detí s rodičmi rovnakého pohlavia trpí jednou z týchto troch foriem zneužívania. Je to veľmi častá skúsenosť, ktorá negatívne pôsobí na deti v týchto vzťahoch.

Vo svojej štúdii som zistil, že kým v prípade rodičov opačného pohlavia má vážne emocionálne problémy 7,4 percenta detí, u detí rodičov rovnakého pohlavia toto číslo narastá na 17,4 percenta. Deti s rodičmi rovnakého pohlavia majú tiež vyššiu mieru ADHD a dostávajú lekársku starostlivosť pre vážny emocionálny problém trikrát častejšie ako v prípade detí rodičov opačného pohlavia. Rozdiel je viditeľný aj vtedy, keď porovnáme deti so zosobášenými nevlastnými rodičmi rovnakého pohlavia so zosobášenými nevlastnými rodičmi opačného pohlavia – u detí v prvej skupine je dvakrát väčší predpoklad, že budú trpieť emocionálnymi problémami, ako u detí v druhej skupine.

Tvrdenie, že deti, ktoré majú rodičov rovnakého pohlavia, sa vyvíjajú rovnako dobre ako deti s rodičmi opačného pohlavia, je jednoducho nepravdivé. Neprosperujú rovnako dobre. To však, samozrejme, neznamená, že každé dieťa, ktoré vyrastá s rodičmi rovnakého pohlavia, je automaticky nejako poškodené.

Je rozdiel, či dieťa vychovávajú dve matky alebo dvaja otcovia?

V prvom rade samotná skutočnosť, že rodičmi rovnakého pohlavia môžu byť buď dvaja muži, alebo dve ženy, pridáva ďalší rozmer, ktorý musíme zohľadniť.

Pri rodičoch opačného pohlavia je to vždy muž a žena, ktorí vychovávajú buď chlapca, alebo dievča, takže ide o dva rôzne prípady. Pri rodičoch rovnakého pohlavia máme štyri rôzne prípady: dvaja muži vychovávajú chlapca, dvaja muži vychovávajú dievča, dve ženy vychovávajú chlapca a dve ženy vychovávajú dievča. Keď ľudia hovoria o výsledkoch detí s rodičmi rovnakého pohlavia, všetky tieto štyri prípady hádžu do jedného vreca, akoby to bola jedna vec.

Vo svojej analýze som zistil, že výsledky sú veľmi odlišné v závislosti od usporiadania dieťaťa a rodičov. Chlapci vychovávaní dvoma mužskými rodičmi majú štyrikrát vyššie riziko emocionálnych problémov v porovnaní s deťmi heterosexuálnych rodičov. U chlapcov vychovávaných dvoma ženami však táto miera klesá na 2,6-násobne vyššie riziko emocionálnych problémov.

U dievčat je to presne naopak. Ak ich vychovávajú dvaja homosexuálni rodičia mužského pohlavia, majú dvojnásobné riziko emocionálnych problémov (v porovnaní s deťmi s heterosexuálnymi rodičmi), ale ak ich vychovávajú dve lesby, je to riziko až päťnásobné. Tieto porovnania sú predbežné a vyžadujú si ďalší výskum.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Veľmi častá otázka však znie: nie sú všetky tieto negatívne výsledky spôsobené predsudkami ľudí voči týmto deťom, napríklad šikanovaním v škole, diskrimináciou?

Nazýva sa to teória menšinového stresu – tá hovorí, že sociálny stres a diskriminácia sú primárnou, ak nie jedinou príčinou vyššej miery ťažkostí ľudí zo sexuálnych menšín.

Táto teória nebola presvedčivá na viacerých úrovniach. V mnohých prípadoch existuje korelácia medzi diskrimináciou a vyššími ťažkosťami, ale nie je jasné, či osoby trpia väčšou diskrimináciou, pretože už majú ťažkosti, alebo či diskriminácia tie ťažkosti nejakým spôsobom zapríčiňuje.

Dnes sa bežne hovorí skôr o vnímanej diskriminácii ako o skutočnej diskriminácii osôb zo sexuálnych menšín, pretože existuje reálna pravdepodobnosť, že osoby s príťažlivosťou k osobám rovnakého pohlavia sa považujú za viac diskriminované, hoci v skutočnosti nemusia byť.

K ďalším prejavom tohto problému patrí miera samovražedných pokusov mladých ľudí zo sexuálnych menšín, ktorá sa od 70. rokov 20. storočia zvyšuje. V súčasnosti približne 30 percent osôb zo sexuálnych menšín mladších ako 30 rokov uvádza, že sa pokúsili o samovraždu. V 70. rokoch minulého storočia to bolo menej ako 15 percent, takže tento podiel sa viac ako zdvojnásobil. Tieto čísla nie sú moje, uviedol ich Ilan Meyer, hlavný pro-LGBT zástanca teórie menšinového stresu.

Lenže diskriminácia, stigmatizácia ľudí zo sexuálnych menšín sa od 70. rokov minulého storočia nezvýšila. Vo väčšine oblastí sveta sa dramaticky znížila. Máme tu teda situáciu, keď máme klesajúci menšinový stres, ale rastúci počet pokusov o samovraždu. To je v priamom rozpore s teóriou menšinového stresu.

Ak by bol menšinový stres príčinou ťažkostí osôb s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu, vo viac diskriminujúcich a stigmatizujúcich spoločnostiach by bolo viac stresu, viac psychických ťažkostí a viac pokusov o samovraždu ako v tolerantnejších spoločnostiach.

Ak však porovnáme povedzme Holandsko s južnými Spojenými štátmi – Holandsko je veľmi tolerantné a južné Spojené štáty majú vyššiu mieru diskriminácie –, zistíme, že miera psychických ťažkostí a samovražednosti LGBT osôb je v týchto dvoch prostrediach takmer rovnaká. Zdá sa teda, že tieto ťažkosti spôsobuje niečo iné ako diskriminácia a stres.

V posledných desaťročiach pozorujeme prudký nárast homosexuálnej a transsexuálnej sebaidentifikácie. Prečo sa to podľa vás deje?

Myslím si, že sa veľmi úspešne presadzuje normalizácia homosexuality. Teda že je to niečo prijateľné, možno dokonca žiaduce. Zdá sa, že veľa mladých ľudí prijíma túto identitu takmer pod spoločenským tlakom alebo preto, že je to „cool“.

Mohli by sme tiež povedať, že s tým, ako došlo k nižšej diskriminácii a stigmatizácii vo väčšine prostredí, osoby s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu, ktoré by to predtým nedali najavo, sa teraz cítia slobodnejšie odhaliť to. Môže sa teda stať, že to dávajú najavo vo väčšej miere ako predtým.

Očakávam však, že sa zvýši aj miera odklonu od orientácie na osoby rovnakého pohlavia. Medzi mladými ľuďmi sa zvyšuje identifikácia so sexuálnymi menšinami. Medzi osobami vo veku 50 rokov a viac to nie je až také výrazné. Ale očakávam, že o dvadsať rokov sa tínedžeri, ktorí sa teraz hlásia k homosexuálnej orientácii, môžu od nej odkláňať vo väčšej miere, ako vidíme teraz.

Niektorí však tvrdia, že sexuálnu orientáciu nemožno zmeniť. Je to pravda?

Nie, nie je to pravda. Sexuálna orientácia sa mení. Najrozšírenejším vzorcom je upustenie od menšinovej sexuálnej orientácie a nezotrvávanie v nej.

U väčšiny osôb s menšinovou sexuálnou orientáciou dochádza k zmene orientácie v neskoršom období života. Nemusia byť teda úplne heterosexuálni, ale väčšinou sa uberajú heterosexuálnym smerom. Najprv majú sex len s rovnakým pohlavím a neskôr v živote majú sex s rovnakým aj opačným pohlavím alebo len s opačným pohlavím.

Ako by to mohlo byť možné, keby sa orientácia nedala zmeniť? V skutočnosti je nielenže zmeniteľná, ale zvyčajne sa mení u väčšiny ľudí zo sexuálnych menšín. Môže, ale nemusí byť potrebná terapia, aby sa to podarilo, ale upustenie od jej praktizovania je celkom bežné. Naznačuje to, že sexuálna orientácia nie je genetická. Skutočný genetický stav sa počas života spravidla nezmení. Ak muž v štyridsiatke plešatie, vlasy mu zvyčajne už nenarastú. Je to chronická zmena.

Dôkladný genetický výskum na dvojčatách, ale aj pomocou sekvenovania genómu dospel k záveru, že „gén homosexuality“ je mýtus.

Vieme vlastne, čo je homosexualita?

Nie, existuje však veľa teórií. Možno reifikujeme (zvecňujeme – pozn. red.) súbor správaní a tendencií, ktoré sú v skutočnosti len súborom reakcií na heterosexualitu, ktoré sa nedajú jednoducho zahrnúť do skupiny a nazvať niečím vlastným.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Poďme k transsexualite. Zdá sa, že veľmi prudko narastá počet ľudí, ktorí sa takto sami označujú – väčšinou ide o mladé dievčatá. Je to len módny výstrelok alebo ide o niečo viac?

Nikto to nevie s istotou. Bol to nezvyčajný jav. Počet mladých žien, ktoré požiadali o nejaký druh transsexuálnej liečby, sa za päť rokov zvýšil asi o tisíc percent. Zdá sa teda, že ide o niečo ako sociálnu nákazu, možno o fenomén internetu médií, ktorý nie je úplne dobre pochopený.

Nechcem použiť slovo módny výstrelok (po anglicky fad – pozn. red.) – je to príliš vážne, aby sme to nazvali módnym výstrelkom, ale má to tieto vlastnosti. A ja sám by som vám nevedel povedať, prečo to takto nastalo, ale idea, že tieto mladé ženy, ktoré to vyhlasujú, boli do toho nahnané – zdá sa, že s veľmi malou kontrolou –, primäli ich prijímať hormóny a potom podstúpiť operáciu na odstránenie pŕs a chirurgickú zmenu ich genitálnej oblasti, sa zdá úplne mimo tohto javu, ktorý sa vyskytuje.

Čo nám hovoria dáta o tom, či je lepšie utvrdzovať týchto ľudí v ich transsexualite alebo radšej počkať, čo sa stane?

Myslím si, že prístup, ktorý sa teraz rýchlo presadzuje, že by sme mali počkať, mali by sme pozorne vyčkávať, je múdry. Doktor Kenneth Zucker to odporúčal už v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, no zástancovia transsexualizmu ho zosadili. Prišiel o prácu, snažili sa ho umlčať. Zažaloval univerzitu, vyhral veľké finančné vyrovnanie a jeho reputácia bola obnovená.

Prácu späť nedostal, ale odvtedy opakovane písal o benefitoch pozorného vyčkávania, poskytovania primeranej psychiatrickej pomoci nielen dieťaťu, ale celej rodine, aby z toho mohli vyrásť. A zistil, že vďaka tomu mal takmer 90-percentnú úspešnosť pri riešení týchto prípadov bez toho, aby sa bolo treba uchýliť k chirurgickému zákroku. Zdá sa mi jednoducho šialené, že ľudia ignorujú takéto úspechy a prechádzajú k chirurgickým možnostiam, keď sa nezdajú nevyhnutné.

Je pravda, že ak mladého človeka, ktorý sa identifikuje ako transsexuál, utvrdzujeme v jeho zvolenom pohlaví, znižujeme tak pravdepodobnosť jeho pokusu o samovraždu?

Môže ju dočasne znížiť, ale z dlhodobého hľadiska uňho dramaticky zvyšuje predpoklad, že spácha samovraždu. Tohto mladého človeka uvediete do stavu, keď s veľkou pravdepodobnosťou nikdy nebude môcť mať deti a normálne sexuálne vzťahy a celý život bude závislý od užívania liekov na udržanie predstieraného pohlavia, a jeho zdravie sa výrazne zhorší až do konca života.

To je recept na to, aby to v určitom okamihu začal ľutovať. A zdá sa, že trvá asi desať rokov alebo dlhšie, kým dosiahne tento bod ľútosti. V tom momente je miera samovrážd týchto ľudí mnohonásobne vyššia ako u bežnej populácie.

Ste katolícky kňaz. Ako si vysvetľujete sexuálne škandály v katolíckej cirkvi? Je to prejav pedofílie alebo ide o nejaký iný fenomén?

Nie je to spôsobené pedofíliou. Dokonca aj správa John Jay Report – ktorá mala najlepšie údaje a skúmala takmer všetky prípady sexuálneho zneužívania, ktoré sa stali v americkej cirkvi za päťdesiat rokov, a ktorá odmietla uznať, že by to súviselo s homosexualitou – zistila, že menej ako 4 percentá viktimizácie boli spôsobené pedofíliou.

Väčšina obetí teda nebola vo veku 8 rokov alebo menej, čo by bola definícia pre pedofilné predátorstvo. Väčšina z obetí bola staršia. Takže to, čo vidíme, je homosexuálna pederastia k starším predpubertálnym, peripubertálnym deťom.

Máte nejaké skúsenosti s tým, že vám niekto zrušil verejnú prednášku alebo vystupovanie v médiách, či vyučovanie na univerzite – či všeobecne vystupovanie vo verejnom priestore – pre to, o čom rozprávate?

Existuje množstvo ľavicových skupín, ktoré zaznávajú moju prácu alebo sa snažia znevažovať to, čo robím. Niekedy ma cenzurujú, niekedy je ťažké publikovať články v určitých médiách. Beriem to len ako súčasť okolností svojho života, keď hovorím o týchto témach.

Povedali by ste, že prijatie napríklad manželstva osôb rovnakého pohlavia je niečo, čo nás môže ako spoločnosť posunúť dopredu?

Manželstvo je starobylá inštitúcia, ktorá je orientovaná na rast a výchovu detí. Vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia obvykle neprinášajú deti, takže nie sú ničím podobným manželstvu. Existuje tiež možnosť, že inštitúcii manželstva ešte viac uškodíme tým, že sa ju pokúsime redefinovať spôsobom, aby už nebola heterosexuálna. Manželstvo by sa nemalo chápať tak, že zahŕňa dve osoby rovnakého pohlavia.