Rozhádaný americký kongres Európa musí prevziať zodpovednosť za svoje problémy

Spor o pokračovanie pomoci je v prvom rade problémom amerického politického systému, ktorý všetky komplexné otázky redukuje na binárne možnosti kondenzované do formuly republikáni alebo demokrati.

Takmer každá americká administratíva vo voľbách v polovici mandátu (takzvané midterm voľby) stráca poslancov v kongrese. To, že demokrati minulý rok stratili iba deviatich poslancov (republikáni v roku 2018 stratili 41 poslancov), bolo pre Bidena šťastnou náhodou, ale zrejme to aj utvrdilo republikánov, že musia vystupovať ostrejšie.

A republikánska kritika Bidenovej administratívy nie je celkom neopodstatnená, za posledný rok hranicu s Mexikom prekročilo 2,4 milióna migrantov, viac než kedykoľvek predtým. Mnohí z nich majú dobré dôvody, prečo hľadať šťastie v USA – utekajú pred socializmom vo Venezuele či latinskoamerickými kartelmi. Ale príval migrantov vyvoláva sociálne pnutia a mnohí Američania sa obávajú nárastu kriminality.

Len úzke jadro republikánov okolo Trumpa odmieta podporu Ukrajiny ako takú, najmä mnohí v establišmente by podporu Ukrajiny uskutočňovali naďalej – napokon, podporovali ju aj v minulosti –, ale Bidenovu administráciu vinia z toho, že nerieši americké problémy.

Republikáni poukazujú na to, že v časoch Obamovej administratívy úrady hovorili o „kríze“, ak počet kontaktov na hranici prekročí 1000 za deň, no ešte v auguste tento počet dosiahol 6000.

Pohraničníci zadržali viac než 32-tisíc osôb odsúdených za trestné činy alebo na ktoré bol vydaný zatykač a zabavili takmer 12 ton drogy fentanyl, ktorá je 50-násobne silnejšia než heroín a spolu so svojimi derivátmi každý deň zabije viac než 150 Američanov.

Bidenova vláda sa pokúšala zvýšiť počet legálnych vstupov a prísnejšie postihovať nelegálnu imigráciu, ale v očiach mnohých Američanov hlavné problémy – kriminalita gangov ako MS-13 (gang založený Salvadorčanmi v USA) či fentanylová kríza – zostávajú neriešené, ba čo viac, ešte sa zhoršujú.

Kým v prvom desaťročí 21. storočia ročne na predávkovanie opioidmi ako heroín a fentanyl zomrelo menej než 20-tisíc ľudí, odvtedy počet obetí exponenciálne rastie. V roku 2010 prekročil 21-tisíc obetí, v roku 2016 47-tisíc a v roku 2021 80-tisíc.

Európska (ne)zodpovednosť

Faktorom v americkom rozhodovaní je aj nie celkom neopodstatnený pocit, že Európanom ešte stále nedochádza vážnosť situácie a ťažké a nákladné rozhodnutie nechávajú na Američanoch.

Negatívnym príkladom tu zostáva „klampiar moci“ (výrok Friedricha Merza), nemecký kancelár Olaf Scholz. Ten sa najprv vyhováral, že Ukrajine nemôže poslať strely Taurus, lebo predstavujú nekalkulovateľné riziko. Keď Veľká Británia a Francúzsko takúto argumentáciu vyvrátili tým, že poslali podobný typ zbrane (Storm Shadow), Scholz tvrdil, že Taurus nepošle, kým USA nepošlú ATACMS, a keď Američania poslali ATACMS, zahanbený kancelár sa odmlčal a neurobil nič.

Niet divu, že najmä americkí republikáni majú pocit, že ak Nemcom Rusi na hraniciach nevadia natoľko, aby niečo reálne podnikli, možno si ich aj tak trochu na svojich hraniciach zaslúžia.

Ale ani Slováci by si nemali príliš klopkať po pleci. Fakt, že predstava prekreslenia európskych hraníc nenaráža na odpor našich južných susedov s trianonskou traumou, v zásade nie je prekvapivý, ale takáto vízia nedesí niektorých slovenských politikov, je geopolitická pomätenosť, ktorú nemožno vysvetliť racionálnymi argumentmi.

Dlhodobé vyhliadky

Aj keď si americká podpora Ukrajiny v budúcnosti bude vyžadovať viac politického manévrovania, pozitívnou správou je, že väčšina potrebných investícii pre dlhodobú podporu Ukrajiny sa už dávnejšie uskutočnila. USA v súčasnosti vyrábajú 28-tisíc delostreleckých granátov mesačne a do konca roka 2024 chcú dosiahnuť 80-tisíc kusov oproti menej než 15-tisícom pred ruskou inváziou Ukrajiny.

Tu si musia aj Európania uvedomiť, že nezávisle od toho, či sa vojna skončí o rok, dva, či trebárs aj zajtra, potreba navýšiť výrobné kapacity munície neopadne.

Aj vychradnuté európske ozbrojené sily by v medzištátnom konflikte každý mesiac spotrebovali mnohonásobok svojej ročnej výroby munície a už pred začiatkom posielania vojenskej pomoci Ukrajiny boli v mnohých európskych štátoch sklady takmer prázdne.

Zároveň by bolo ilúziou si myslieť, že po podpísaní nejakého prímeria na Ukrajine – nezávisle od toho, kde bude frontová línia – bude možný návrat k politike „business as usual“ s Ruskom. Moskva po vojne neprestane zbrojiť, a keďže úplná porážka Ruska sa zdá v súčasnosti málo pravdepodobná, v očiach Rusov zrejme nedôjde k úplnej diskreditácii ruskej imperiálnej myšlienky, ktorá by umožnila prerod štátu podľa nemeckého modelu.

Len prednedávnom sa Vladimír Putin vyhrážal Lotyšsku, ktoré viní z „útlaku“ ruskojazyčného obyvateľstva. Isto, Lotyšsko je členom NATO a garancie Článku 5 sa zatiaľ ukázali byť veľmi spoľahlivou poistkou.

Zároveň však vidíme, že žijeme v období „svetovej vojny“ – okrem naďalej zúriacich občianskych vojen (Sýria, Mjanmarsko, Jemen) zažívame návrat medzištátnych konfliktov, či už medzi Venezuelou a Guyanou, Etiópiou a Eritreou, alebo medzi štátmi a kvázi štátnymi aktérmi tak ako v Gaze. A to celé sa odohráva na pozadí vzostupu Číny a rastúceho napätia v Taiwanskej úžine.

Cieľom Európanov preto viac než v minulosti musí byť schopnosť ubrániť svoju nezávislosť a územnú celistvosť s čo najmenšou závislosťou od USA – tie sa totiž budú stále viac orientovať na Pacifik a Európa bude dôležitým, ale nie existenciálnym záujmom. Pre niekoho však Európa, aj tá východná, existenciálnou záležitosťou je – pre nás Európanov.