Súmrak diplomacie Vojny riešia kamaráti z branže, starí diplomati sa stali nepotrebnými a diskrétnosť zmizla

Nedávno som si v podstate náhodou pozrel „Tracker veľvyslancov“, ktorý na internete zverejnila Americká asociácia zahraničnej služby (AFSA), a s prekvapením som zistil, že USA nemajú obsadenú asi polovicu postov svojich veľvyslancov v cudzích krajinách.

A len v ojedinelých prípadoch je to dôsledok zdĺhavých procedúr schvaľovania šéfov diplomatických misií alebo politických konfliktov medzi prezidentom a Kongresom USA.

Značná časť veľvyslaneckých čakateľov vzniká jednoducho preto, že ministerstvo zahraničných vecí a Biely dom zjavne nevidia dôvod, prečo by si mali lámať hlavu otázkou, ktorá sa z hľadiska amerických záujmov musí zdať druhoradá, ak nie treťoradá.

Niekedy za týmito čakateľmi stojí politický zámer ako v prípade sankciami postihnutého Ruska či nepriateľskej Venezuely, kde sa Amerika usiluje o zvrhnutie komunistického režimu. Ale šéfovia americkej zahraničnej politiky sa počas takmer roka od nástupu Donalda Trumpa k moci neobťažovali ani len tým, aby našli kandidáta a spustili proces nominovania veľvyslancov v takých štátoch kľúčových pre americkú politiku a záujmy USA, ako sú napríklad Nemecko, Južná Kórea, Saudská Arábia, Kuvajt či Pakistan.

S každou z týchto krajín udržiava Washington v priebehu posledného roka intenzívne politické kontakty a samotný prezident s ich lídrami rokuje a dokonca ich navštevuje, pričom niektoré návštevy sú organizované s naozajstným leskom (ako v Saudskej Arábii). Zdá sa, že ide jednoducho o to, že ani prezident, ani minister zahraničných vecí na tento účel nepotrebujú nielen veľvyslancov, ale vôbec celý systém klasickej diplomacie.

Rokovania USA a Ukrajiny sa skončiliRubio tvrdí, že stretnutie bolo produktívne, avizuje však ešte veľa práce

TASRPostoj

Ani EÚ nie je výnimkou

Amerika pritom v tomto ohľade nie je ojedinelým príkladom. Európska únia čoraz viac zmenšuje personál svojej Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, ktorá bola vytvorená vlastne nie tak dávno – iba pred poldruha desaťročím – a s veľkým vtedajším entuziazmom smerom do budúcnosti.

Minimálne desať únijných veľvyslanectiev (ktoré sa nevedno prečo nazývajú „delegatúry“) je práve teraz predmetom redukcií zamestnancov. A pritom vo vízii tvorcov Lisabonskej zmluvy, ktorá uvádzala do života únijnú diplomatickú službu, mala predstavovať dôležitý faktor budovania nového lepšieho sveta, propagujúc po celom svete ideál demokracie a zároveň budujúc slávnu „mäkkú silu“, ktorou mala Únia pôsobiť na svet.

Dnes však po týchto nádejách nezostal ani tieň a význam únijných diplomatov v praxi z roka na rok klesá, azda s výnimkou takých hlavných miest, ako sú Kyjev, Kišiňov či Belehrad, kde hypotetické členstvo v Únii a únijná pomoc zostávajú kľúčovými témami tamojšej politiky.

V priebehu tohto roka pristúpila k znižovaniu počtu svojho diplomatického personálu aj Veľká Británia, cieľovo až o jednu štvrtinu (to je takmer pogrom britských diplomatov). Holandsko znižuje financovanie svojej diplomacie o desať percent a zároveň zatvára päť svojich zahraničných misií.

Rokovania o mierovej dohodeRusko súhlasilo s určitými ústupkami, vraví Trump. Zelenskyj privítal princípy nového návrhu

TASRPostoj

Veľvyslanec často ako vnútropolitický súper

Zdá sa, že tentoraz máme do činenia s trendom skutočného súmraku diplomacie, a nie iba so zhodou udalostí v rôznych krajinách či s nutnosťou rozpočtových škrtov. A v každom prípade je tento trend určite viditeľný v štátoch demokratického Západu, kde sa v dôsledku rýchlych premien politickej kultúry klasická diplomacia stáva anachronizmom, prípadne dokonca nadbytočným prvkom. Predovšetkým z dôvodu revolúcie v kultúre politickej komunikácie.

Ak má líder jednej krajiny alebo minister zahraničných vecí nejakú vec na vybavenie u svojho náprotivka v inej krajine, robí to dnes úplne rovnako, ako to už roky robíme všetci, keď sa chceme s niekým spojiť: vezme smartfón a zavolá alebo pošle SMS. A ak si dnes zapneme hociktorú televíziu či spravodajský portál, ľahko natrafíme na fotografiu Macrona, Merza alebo Zelenského so smartfónom pri uchu.

Prednedávnom obletela médiá charakteristická historka z New Yorku a sprievodné video, na ktorom vidieť, ako policajti zastavia na ulici Macronovo auto v súvislosti s plánovaným prejazdom kolóny prezidenta USA a Macron s humorom volá Trumpovi na mobil, aby sa mu osobne posťažoval. A čo je najzaujímavejšie – priamo na newyorskej ulici, predierajúc sa pomedzi stojace autá, začína s Trumpom rozhovor o podmienkach mieru na Ukrajine.

Historka je to výborná a plynie z nej poučenie, že diplomatickí sprostredkovatelia sa stali pri vybavovaní záležitostí medzi štátmi zbytočnými.

A keby len to... Dnes sa stalo normou niečo, čo bolo ešte pred dvoma desaťročiami nepredstaviteľné: veľvyslanec Francúzska v USA vôbec netuší, že jeho prezident sa rozpráva s lídrom Ameriky a možno s ním aj o niečom podstatnom rokuje.

Alebo že poľský prezident nechce mať počas návštevy v Bielom dome nič do činenia so šéfom poľskej misie vo Washingtone, lebo sa obáva, že ten by mu ako vnútropolitický oponent mohol túto cestu skôr skomplikovať, než jej pomôcť.

Za pár stoviek do pracovného táboraZdanie normálneho života v dnešnom Rusku

Jan Rokita

Trump všetko urýchlil

Takmer nikde už neexistuje tá stará a dobrá prax ako pozývanie cudzieho veľvyslanca, aby mu boli odovzdané dôverné správy pre lídrov jeho krajiny. Pravda, stále ešte existujú štáty, ktoré pestujú zvyk predvolávať veľvyslancov ako manifestáciu nepriateľstva. V tomto rovnako starom zvyku je veľvyslanec používaný ako akýsi „oznamovací stĺp“, ktorému nižšie postavený úradník ministerstva zahraničných vecí prečíta nejaký protestný list. V Poľsku sa takto zvyčajne predvoláva ruský veľvyslanec po každej ďalšej moskovskej provokácii.

Najcitlivejšie medzinárodné záležitosti sa dnes vybavujú cez WhatsApp, čo sme práve nedávno mohli pozorovať pri rusko-amerických rozhovoroch o mieri na Ukrajine, ktoré viedli dvaja kľúčoví vyslanci Kremľa a Bieleho domu – Ušakov a Witkoff.

Následok takejto praxe je zrejmý: neexistuje už nijaká záruka diplomatickej diskrétnosti. Krátko po tejto konverzácii mala agentúra Bloomberg k dispozícii nielen jej plný prepis, ale dokonca aj nahrávku, ktorú zverejňuje in extenso. Witkoff má problém, lebo rozhovor je preňho trochu kompromitujúci.

Kto taký rozhovor nahral a poskytol Bloombergu? To sa nedozvieme, ale určite to bol niekto, kto chcel mierové rokovania prevrátiť hore nohami. A zároveň mal technologickú možnosť odpočúvať a nahrať rozhovor oboch pánov.

V každom prípade všetko toto už nemá nijakú súvislosť s klasickou diplomaciou, ktorej podstatou a zmyslom existencie bola po celé stáročia dôvernosť rozhovorov porušovaná iba špiónmi, obyčajne za to trestanými smrťou.

Niet najmenších pochýb: v tomto novom svete sú ambasády, veľvyslanci a profesionálni diplomati so svojimi dobrými maniermi, absolvovanými diplomatickými akadémiami a profesionálnou diskrétnosťou čoraz očividnejším prežitkom. Trumpov výkon prezidentskej funkcie v oblasti medzinárodných vzťahov urýchlil hlbokú premenu doterajších foriem a zvyklostí politickej praxe.

Niet divu, že v tejto novej realite sa každý štátnik radšej stretne a rozpráva o vojne a mieri so starým kamarátom prezidenta USA, s ktorým dlhé roky obchodoval s newyorskými nehnuteľnosťami, než by mal mať do činenia s akýmisi nepotrebnými diplomatickými profesionálmi, ktorí o politike veľa nevedia a už vôbec nič od nich nezávisí.

A diplomatická diskrétnosť? Nuž, technologický pokrok ju zabíja priamo pred našimi očami.

Pôvodný text: Zmierzch dyplomacji. Uverejnené so súhlasom týždenníka Wszystko Co Najważniejsze, preložil Lukáš Obšitník.