Politická minidráma Mier pre našu dobu

Obsadenie:
S – speechwriter, pisateľ prejavov prezidenta
J – Jeannie, jeho sekretárka
P – prezident
 

1. dejstvo

Kancelária v západnom krídle Bieleho domu.

Za stolom sedí speechwriter amerického prezidenta. Má vyhrnuté rukávy na bielej košeli a povolenú viazanku. Chvíľu sa díva do počítača, potom si položí hlavu do dlaní, následne sa oprie o operadlo a ruky založí za hlavu. Po chvíli začne ťukať do klávesnice. Hundre si popod nos slová, ktoré píše.

S: My, ruský prezident a americký prezident, sme prostredníctvom našich vyslancov…

Prestane písať. Vymaže napísaný text.

S: Hlúposť, takto nemôžem začať. Je to strašne prvoplánové. Navyše, akoby som to už kdesi počul. Kde som to len počul?

Nervózne pozrie na hodinky.

S: Nemožné treba urobiť hneď, zázraky do najbližšieho rána. Veď ja zvládnem všetko. Ešte aj napísať prejav oslavujúci hanbu. Vybrali si hanbu, budú mať vojnu. Cha-cha-cha.

Ustrašene sa rozhliadne po prázdnej pracovni a znovu sa skloní nad počítač.

S: Urovnanie ukrajinskej otázky, ktoré bolo práve dosiahnuté, je podľa mňa predohrou širšieho usporiadania, vďaka ktorému celá Európa nájde mier… hip-hip-hurá…

Muž sa zasmeje a zmaže posledné tri slová.

S: Ale toto nie je najhoršie. Síce som to už tiež kdesi počul alebo čítal, ale veď to je jedno. Však to nejdem vydať knižne. Hoci do dejín by tento príhovor vojsť mohol. Aspoň Oranžový by si to zaiste prial. Ako mi to povedal? „Napíš to tak, že pri preberaní Nobelovej ceny upravíme už iba pár detailov a dátum.“ Ach, tá jeho posadnutosť nobelovkou, tá nás bude ešte stáť potu, krvi a sĺz. Aj toto som už niekde čítal. Churchill! Áno, povedal to Churchill. Dnes mám akúsi patetickú náladu. Ako ináč, veď už rok pracujem pre to nafúkané bag of shit.

Znovu sa nepokojne obzerá okolo seba.

S: Dáme tomu nejaký úvod, potom tie drísty o mieri, pár detailov mierovej dohody a následne zo mňa hádam vypadne niečo rozumné na záver. Obyčajne to tak býva, len dnes mi to akosi nejde. Takže ešte raz: My, ruský prezident a americký prezident, sme prostredníctvom našich vyslancov… Do pekla, čo to píšem? Veď by ma ten tlsťoch zabil.

Dvihne telefón.

S: Jeannie, dvojité espresso, prosím.

Zloží a pokračuje v písaní a hundraní popod nos.

S: Urovnanie ukrajinskej otázky, ktoré bolo práve dosiahnuté, je podľa mňa predohrou širšieho usporiadania, vďaka ktorému celá Európa nájde mier. Taaak, a teraz: My, americký prezident a ruský prezident, toto je správne poradie, sme sa prostredníctvom našich vyjednávačov zhodli v uznaní skutočnosti, že americko-ruské vzťahy alebo, lepšie povedané, ruský záväzok, že nezverejnenia materiály diskreditujúce mňa a môjho zaťka Jareda… cha-cha-cha...

Ozve sa zaklopanie na dvere a pisateľ prejavov v hrôze zaklapne notebook. Do kancelárie vstúpi sekretárka.

S: Ach, to ste vy, Jeannie.

J: Priali ste si kávu, nie?

S: Áno, áno, zaiste. Sem mi ju položte a môžete ísť domov. Mňa dnes čaká nočná.

J: Zase nejaký majestátny prejav?

Sekretárka napodobní prezidentovu dikciu.

J: Millions and millions. A billions and billions.

S: Tamtie som mu nepísal ja. Tento je však veľmi vážny. Historický!

J: Ale veď to sú všetky jeho prejavy, nie?

S: Zdá sa mi, alebo tam naozaj bola štipka irónie, Jeannie?

J: Ani zamak. Dobrú noc a good luck. Raz to snáď vydáte knižne.

Sekretárka odchádza a pisateľ prejavov otvára notebook.

S: Knižne? Tieto zvratky? Nikdy. Ach, ako dlho to už je, čo som nenapísal ani čiarku, ani náznak vlastnej myšlienky. Len nabubrené výplody tej bravčovej hlavy. Dostal sa do mojej mysle, obsadil ju, bezočivo si ju privlastnil tak, ako si berie všetko, čo chce. Stačí sledovať, ako podáva ľuďom ruku. Bez ohľadu na to, či má pred sebou hokejistu z NHL alebo nejakého arabského princa, či britského panovníka. Schmatne im ruku a pritiahne k sebe. „Teraz si môj! Pod mojou mocou a kontrolou,“ akoby tým hovoril. A rovnako si zobral aj môj mozog, to najlepšie zo mňa, znásilnil moju myseľ a vzal do svojho otroctva.

Pisateľ prejavov sa postaví a nervózne chodí po pracovni. Potom príde k vešiaku, kde visí jeho sako, a z náprsného vrecka niečo vytiahne. Na stôl rozsype biely prášok, z peňaženky vyberie kreditnú kartu a vytvorí z prášku tenkú čiaru. Upchá si jednu nosnú dierku a šnupne najprv tou druhou, potom si ich vymení. Vreckovkou utrie nos i stôl, oprie sa do kresla, založí ruky za hlavu a dlhšiu chvíľu len tak sedí. Následne sa skloní nad počítač. Veľmi rýchlo prečíta napísané a začne horúčkovito mlátiť do klávesov a rovnako rýchlo aj rozprávať.

S: Urovnanie ukrajinskej otázky, ktoré bolo práve dosiahnuté, je podľa mňa predohrou širšieho usporiadania, vďaka ktorému celá Európa nájde mier. My, americký prezident a ruský prezident, sme sa prostredníctvom našich vyjednávačov zhodli v uznaní skutočnosti, že americko-ruské vzťahy majú tú najvyššiu dôležitosť pre naše krajiny, pre Európu a pre celý svet.

Prestáva písať a začíta sa do akýchsi podkladov, ktoré má položené na stole. Je to text mierovej dohody.

S: To je strašné. Úplne strašné. A ten jazyk. Čo za hlupáka to mohol napísať? Vraj „it is expected“. Ako ja neznášam tieto násilné pasívne formy. Náš jazyk nimi zaprasili prisťahovalci. Slovania z východnej Európy. A potom „ambiguities“ a „enshrine“! Hnus! Alebo mi už ten koks vyžral celý rozum a je to v poriadku? Nie, zaiste nie. Pamätám si predsa profesora Baumanna z Harvardu: „Never use those clunky passive constructions in English.”

Pisateľ prejavov sa znovu postaví a nervózne chodí po miestnosti. Má rozšírené zreničky a hundre si popod nos.

S: Náš jazyk zaprasili prisťahovalci. Slovania, Rusi. Áno, Rusi. Mám to – veď tento dohovor je obyčajným prekladom z ruštiny. It is expected, ambiguities, enshrine.

Potom sa znovu posadí a dlhú chvíľu píše a píše.

S: Taaak, a je to. Posielam hovorkyni Leavittovej. Vstupujeme do histórie. Mier, vojna a hanba. Či ako to bolo? Krv, pot a slzy? Alebo nebodaj mier pre našu dobu? Ale veď to je jedno, Churchill či Chamberlain. Dnes už mám dosť. Idem spať. Nech sa dá Oranžový aj s celou ekvipážou vypchať. Ukradol môj mozog, moje srdce aj moje prsty, čo ťukajú do klávesnice jeho myšlienky.

***

2. dejstvo

Oválna pracovňa

Pisateľ prejavu stojí pred prezidentom. Dívame sa naňho cez široký prezidentov chrbát. Prezident vrieska.

P: Ty hlupák. Toto ťa vyjde draho. Toto oľutuješ. Tvoja kariéra sa práve skončila. Navždy! Rozumieš? Navždy! Vytiahol som ťa, čerstvého absolventíka s deravými ponožkami a debetom na študentskom účte, urobil som z teba svojho najbližšieho pomocníka a ty si sa mi odvďačil takto?

Pisateľ prejavov sotva počuteľne hovorí so stiahnutým hrdlom.

S: Pán prezident, nebolo to dobré? Písal som to celý večer a potom dlho do noci. Usiloval som sa, aby som zdôraznil váš podiel na svetovom mieri. Ja neviem, čo som tam ešte…

Prezident skríkne, až mu preskakuje hlas.

P: Drž hubu! Ako si dovoľuješ? Ty si normálny? Pošlem ťa na test na drogy. Zaiste po večeroch ťaháš lajny, stačí sa pozrieť na tvoj červený rypák. Alebo ťa dám umiestniť na psychiatrickej klinike. Tam si už s tebou dajú rady. Urobia ti lobotómiu a potom sa ukľudníš.

Pisateľ sa vrhne na kolená a objíme prezidentove nohy.

S: Nie, pane, prosím, len to nie. Dajte mi hodinu a ja to prerobím od gruntu. Hodinku, prosím, veď ešte máme chvíľu čas. Prosím! Prosím!

Prezident si vyslobodí nohy z objatia a zo stola berie hárok papiera.

P: Toto chceš prerobiť?

Nervózne sa rozosmeje a začne čítať.

P: Urovnanie československej otázky, ktoré bolo práve dosiahnuté, je podľa mňa predohrou širšieho usporiadania, vďaka ktorému celá Európa nájde mier. Dnes ráno som mal ďalší rozhovor s nemeckým kancelárom Herr Hitlerom a tu je papier, ktorý nesie jeho i môj podpis. Niektorí z vás už možno počuli, čo obsahuje, no rád by som vám to prečítal: „My, nemecký vodca a kancelár a britský predseda vlády, sme sa dnes opäť stretli a zhodli sme sa na tom, že otázka anglicko-nemeckých vzťahov má pre naše dve krajiny i pre Európu mimoriadny význam. Považujeme dohodu podpísanú minulú noc a anglicko-nemeckú námornú dohodu za symbol túžby našich dvoch národov už nikdy proti sebe neviesť vojnu. Sme rozhodnutí, že spôsobom riešenia akýchkoľvek ďalších otázok, ktoré by sa mohli týkať našich krajín, bude konzultácia, a sme odhodlaní pokračovať v úsiliach odstrániť možné zdroje rozdielov a tak prispieť k upevneniu európskeho mieru.“ Verím, že je to mier pre našu dobu. Choďte domov a pokojne spite.

Pisateľ prejavov nechápavo vypliešťa oči na prezidenta.

S: To som predsa nepísal ja. To nie je odo mňa. Niekto ma chce zničiť.

Prezident pokrčí papier a hodí ho pred kľačiaceho muža. Ten ho náhlivo chytí, vyrovná a s hrôzou v očiach zistí, že bol v noci skutočne poslaný z jeho e-mailovej adresy.
Prezident prehovorí, tentokrát s ľadovým pokojom.

P: Máš padáka. Nech ťa už nikdy viac nevidím, lebo ťa naozaj nechám zhniť v cvokárni. Zmizni.

***

KONIEC