Zrkadlo nastavené celej spoločnosti Veža zo slonovej kosti beletristicky popisuje aj fenomén hnutia Nazaret

Román Veža zo slonovej kosti patrí k našim jesenným novinkám vo vydavateľstve denníka Postoj. Knižka už bola vypredaná, no po dohode s vydavateľstvom Trio Publishing a autorom ju nájdete v našom e-shope. Príbeh sa sústreďuje na osud hlavného hrdinu Jána Belana počas piatich posledných desaťročí života v normalizovanom Československu a na špecifickú skúsenosť života cirkvi a spoločnosti, ktorou rodina hlavného hrdinu a jeho blízki príbuzní a priatelia prechádzajú. Prinášame vám ukážku z tejto knihy. 

FLAGELANT

Riaditeľova výčitka ho škrela ešte poriadne dlho. Nemal v podstate pravdu? Ako k tomu chudera Kozáková príde, že sa nechtiac stala obeťou jeho rozhodnutia, rukojemníčkou jeho sveta, jeho morálky. Napokon, aj ten nešťastník Halada. A ktovie, kto všetko ešte. Oni si vybrali svoju cestu, on zase svoju, prečo teda majú trpieť pre jeho postoje?

„A ty? Prečo máš pre ich postoje trpieť ty aj my, celá rodina?“ povedala mu večer manželka, keď jej rozprával o rozhovore s riaditeľom aj o celej popoludňajšej príhode. Už sa začínala oňho strachovať, keď tak dlho nechodil z práce. Vedela, že má ísť do školy, ale i tak. Veď sa vrátil až večer o ôsmej.

Tak je, ako hovorí moja žena, pomyslel si otec. Či on nezažil dosť ústrkov i otvorenej šikany pre svoje presvedčenie, teda pre opačný názor niekoho iného? Predstaviteľov vrchnosti? Teraz sa im postavil a oni sa vyhrážajú, že kvôli nemu budú postihovať vlastných ľudí. Veď to je bohapusté vydieranie. Nič iné! Upokojil sa.

Na druhý deň sa však jeho výčitky rozhoreli nanovo.

„Čo sa včera udialo medzi tebou a Haladom?“ vítal ho kolega Budský s kruhmi pod očami po nepokojnej nočnej službe už vo dverách lekárskej izby.
„Prečo? Čo je s ním?“ odvetil otázkou.

„Celý večer sa sťažoval. Bol ako zmyslov zbavený. Šepotal a sipel sestričkám aj mne. Samé doktor Belan sem, doktor Belan tam, jeho synovia, neboráci, a súdružka Kozáková. A čo bude so mnou? Teraz pred dôchodkom. Až som mu musel pichnúť jednu ampulku magnézia na upokojenie. Napokon k nemu išiel primár Balej, chvíľu sa tam rozprávali a Balej nechal zavolať okresného tajomníka strany. Ten boľševický brav prišiel okamžite,“ sypal zo seba Budský.

Otec až teraz pribuchol dvere miestnosti, aby niekto nezachytil Budského protikomunistické výpady. Bol to dobrý chlap, len trochu prchký a ešte si k tomu rád vypil. Alkohol u neho spôsoboval prudké zmeny nálady. Mal potom násilné sklony, všetko si chcel vybavovať ručne-stručne a narobil si tak veľa nepriateľov. Otec mu už párkrát pomohol, odviedol ho bokom alebo rovno domov, keď ho znova chytal rapeľ, väčšinou na nejakej oslave, kde sa pilo. Boli rovesníci, vedel ako naňho.

Foto: Postoj/Adam Rábara

„No, a ráno ho odviezli do Košíc,“ pokračoval Budský.
Otec zbledol. Cítil, že z toho bude problém. Halada sa dal do Košíc dozaista preložiť kvôli nemu, aby mu nemusel byť za nič zaviazaný. Vedel, že nie je nič horšie, ako ohrdnutá pokora, hoc aj predstieraná, a odmietnutá snaha o zmierenie a pomoc, ktorú mu riaditeľ včera ponúkol.

„Si ty ale baran tvrdohlavý,“ mlel ďalej doktor Budský, „stojí ti to za to? Ak som dobre rozumel, nechceš dať syna do pioniera. Dobre, beriem, že sa nechceš schovávať kade-tade po dedinských kostoloch a chodíš ďalej verejne do Pradna. Veď tým škodíš iba sebe. Ale teraz takto vrhnúť chlapca do ohňa triedneho boja! Podhodiť ho tým hovädám komunistickým!“ Budský bol na nezastavenie, raz dohováral kolegovi, raz nadával na komunistov. Bol v takej ráži, že otec, ktorý dobre poznal jeho výkyvy, vedel, že sa len tak ľahko neupokojí. Aby ho učičíkal, súhlasil, že si pôjdu po práci trochu posedieť a pozhovárať sa niekde v ústraní. Aj si to potom vyčítal. Vedel, že Budský by mal ísť po nočnej a následnej dennej zmene rovno do postele, a nie na pohárik. Bolo mu jasné, že nevydrží pri káve.

A tak i bolo. Len čo sa uvelebili v útulnej kóji kaviarne hotela Európa pri pradnianskej stanici, pustil sa Budský do rozprávania. Upotenému, lenivému čašníkovi, čo sa pri nich ukázal po dlhom čakaní, len tak mimovoľne zavelil: „Kávu. A koňak. Veľký. Dvakrát!“

„Peter, nemal by si piť. Si unavený,“ nesmelo opáčil otec, ale kamarát ho uistil, že si dajú len jeden.

„Nech sa nám nepráši z huby,“ použil starý pijanský žart. Dychtivo siahol po štamperlíku, náhlivo si priťukol a obrátil ho do seba. Striasol sa, zakrútil hlavou a už pozeral smerom k čašníkovi.

„Chcel si mi niečo povedať,“ skúšal otec priviesť Budského k rozhovoru skôr, ako mu alkohol udrie do hlavy.

„Už, už, len si ešte dáme do druhej nohy,“ vytiahol ďalší opilecký eufemizmus.

Otec ešte nedopil prvý panák, už mu na stole pristál ďalší.

„Peter, nemali by sme,“ prosil kolegu.

„Ale nemali, nemali. Stále nejaké zákazy, príkazy. Toto môžeš, toto nie. Vieš, čo je najhoršie? No povedz mi, vieš čo?“ opilecky sa usmieval, akože on vie čosi, čo iní nevedia, „najhoršie je, keď ti hovoria, čo musíš! Veď ty najlepšie vieš, o čom hovorím. Musíš do ROH, deti do iskry a pioniera. Musíš do sprievodu na Prvého mája, musíš mávať pred tribúnou s papalášmi, musíš na kadejaké schôdze a nedajbože, aby ťa pozvali do strany. To proste musíííš! Rozumieš? Musíš! Vrchný, ešte raz!“

Otec pre istotu dopil druhý štamprlík, aby ho Budský nevlial do svojho gágora, a teraz už dôraznejšie povedal, že treba ísť domov.

„Nikam nejdem. Ešte si posedím. A ty zostaň tiež, niečo ti ešte chcem. Počuješ, ostaň ešte!“ stiahol za ruku vstávajúceho otca naspäť na sedačku. Zadíval sa naňho. Mali obaja len tridsaťsedem rokov, ale prišlo mu, že tento jeho pripitý, unavený kamarát s ovisnutými viečkami, vačkami pod očami a sysľovito prevísajúcimi lícami vyzerá akosi staršie. Akoby mu prebdená noc, vyčerpávajúci deň a tých pár veľkých brandy, ktoré do seba rýchlo kopol, pridalo dobrých dvadsať rokov. Odrazu mal pocit, že má toho človeka rád, aj že ho ľutuje a treba mu nejako pomôcť, hoci sám mal teraz vlastných starostí viac ako dosť.

V Budskom začala narastať náhla chorobná zlosť, ktorá sa striedala so záchvatmi bujarej veselosti: „Počúvaj ma, Adamko. Veď ty si flagelant. Flagelant. Vieš, čo to je flagelant?“ ťažko artikuloval, „sebemrskač, po česky. V slovenčine nemáme dobrý preklad. Sebabičovač? Ha, ha, ha.“ Hodil do seba ďalší pohárik a pokračoval:

„Flagelanti kráčali stredovekou Perugiou a bičovali sa, aby ich všetci videli. Tak im prikázal kazateľ Ranier, nuž sa šľahali bičmi, až sa im koža oddeľovala od tela. Áno, to si ty. Neviem, aký mních to prikázal tebe, možno to máš aj z vlastnej hlavy, ale chodíš po tomto našom zaprdenom Pradne, aby ťa všetci videli, a bičuješ sa. Komunisti aj my, zbabelí katolíci, čo sa skrývame po kostoloch v zapadnutých dedinkách alebo v Tatrách. Napokon, prečo by som mal chodiť počúvať kázne toho pradnianskeho pacemáka Mikolášika? Ja mám radšej smokoveckého farára Tu-tu-tu-ra-na,“ ledva vyslabikoval meno kňaza, tak sa mu už plietol jazyk. „A poviem ti, že by som tam chodil do kostola, aj keby som sa nemusel skrývať. Ale ty si flagelant. Flagelant, rozumieš?“ znovu prešiel do zlostného tónu. „Si sebemrskač, ale taký, čo okrem seba bičuje všetkých naokolo. Svoje deti, ženu, súdružku Kozákovú, riaditeľa Haladu, toho hnusného komunistu, ale aj mňa. Aj mňa bičuješ spolu so sebou a s nimi,“ táral nesúvisle ďalej.

Foto: Postoj/Adam Rábara

To už otec podával čašníkovi červenú päťdesiatkorunáčku s partizánmi na líci a akousi fabrikou na rube. Do vrecka na košeli si strčil výdavok, razantne pritom vyťahujúc Budského za rameno spoza stola. Vyvliekol chabo sa vzpierajúceho kolegu von a ťahal ho domov. Ten mu zatiaľ spríjemňoval cestu svojím opileckým bľabotaním.

„A keďže si zbičoval, takpovediac zmrskal, sflageloval toľko ľudí okolo seba, vyhlasujem autodafé. Au-to-da-fé!“ zastal, díval sa na otca mútnymi očami a pomaly hláskoval.
„Au-to-da-fé, actus fidei, rozsudok. Slávnostne vyhlasujem rozsudok. Pretože si bičoval všetkých navôkol...“ Budský takmer kričal, okoloidúci sa začali otáčať.

„Zavri konečne ten zobák,“ schmatol ho otec za obe ramená a zatriasol, až sa mu hlava bezvládne hojdala spredu dozadu a späť. Bol už taký opitý, že sa nezmohol na odpor, len poslušne poskakoval a potkýnal sa v otcovom rýchlom tempe, zakvačený do jeho ramena, a podchvíľou zafunel popod nos: „Tak, tak. Flagelant, kacír. Halada žaluje. Kozáková žaluje. Súdružka Kozáková. Aj ja, slovutný doktor Budský, nádejný sekundár interného oddelenia Nemocnice s poliklinikou v Pradne žalujem. Rozsudok znie: Upáliť!“

Po chvíli došli ku kolegovej bytovke, nastúpili do výťahu a vyviezli sa na štvrté poschodie. Budského žena, inteligentná, jemná dáma, otcova priateľka zo študentských čias, tiež doktorka, si zhrozene položila ruku na ústa, keď sa okolo nej pretackal ožratý muž, no nebolo to pre ňu nič nové. Len dúfala, že už má dosť a nebude znovu vystrájať, ale hneď zaspí. Otec sa jej chcel ospravedlniť, ale keď videl slzy ako hrachy v jej očiach, opýtal sa: „Čo je, Tánička?“

Zavrtela hlavou a tichučko, bolestivo sa rozplakala. Chytil ju za obe ruky. Zacítila z neho závan brandy, ale videla, že nie je opitý. Šepla:

„Našli mi hrčku. Na prsníku. Nevyzerá to dobre.“
Jej muž, čo za nimi v malej predsieni stále čosi hovoril popod nos a zároveň sa snažil udržať rovnováhu a nájsť stoličku, aby si sadol, sa odrazu otočil k otcovi, neistou chôdzou sa k nemu približoval a kričal:

„Actus fidei, rozsudok nad kacírom...“

„Tyyy...“ nevydržal otec, šokovaný Táničkinou zlou správou. Vošiel dovnútra, chytil Budského za chlopne saka, nasilu ho posadil na taburetku a povedal: „Teraz sa vyzlečieš a pôjdeš spať! Opováž sa robiť hlúposti! Neželaj si ma! Rozumieš?“

„Ha, ha, ha. Flagelant na mňa kričí,“ splietal Budský. Otec mu vylepil, až sa kolegovi zaiskrilo pred očami. Sám bol prekvapený, čo to urobil. Ale asi to zabralo, lebo alkoholom premožený kamarát sa poslušne vyzul a vyzliekol a bez slova odišiel do spálne.

Knihu kúpite v našom e-shope, k dispozícii máme 100 kusov aj s podpisom jej autora.