Ivan Hoffman k výročiu Novembra ’89 Hrozbou je dnes ten, kto nepochybuje a nepripúšťa iný názor

„Liberálni demokrati sa dnes cítia vlastníkmi patentu na demokraciu, pritom v skutočnosti nie sú ani demokratmi, ani liberálmi,“ hovorí novinár, fotograf a pesničkár Ivan Hoffman. Jedna z ústredných postáv Nežnej revolúcie v rozhovore reflektuje dôsledok udalostí spred 35 rokov. 

„Zmysel má usilovať sa nie o jednotu, ale o toleranciu. Boj s blbosťou sa nedá vyhrať, ale nesmie sa vzdať,“ vraví dnes Hoffman, ktorý sa preslávil ešte pred revolúciou v máji 1989 na Bratislavskej lýre. Počas koncertu americkej speváčky Joan Baezovej dostal priestor zahrať pieseň Nech mi nehovoria, ale organizátori mu vypli mikrofón. 

Ivan Hoffman písal za komunizmu pre samizdat Fragment K, neskôr pre Rádio Slobodná Európa, Lidové noviny aj Český rozhlas, zo slovenských médií dnes prispieva do Pravdy a denníka Štandard. Prečo sa nestal politikom, ale novinárom? Ako vníma slovenskú politiku a treba podľa neho zachraňovať demokraciu?

Boli ste jedným z tribúnov Nežnej revolúcie. Vaša pieseň Sľúbili sme si lásku sa stala jej hymnou a určite ju bude počuť aj pri tohtoročnom výročí. Na čo z tohto obdobia rád spomínate?

Pravdupovediac, za minulosťou sa neobzerám, takže je to pre mňa ťažká otázka. Ak sa však dobre pamätám, tá pieseň vznikla na objednávku organizátorov demonštrácií, ktorí ma požiadali, aby som sa postaral o kultúrnu vložku.

Na čo rád spomínam? Určite na komentovanie udalostí pre Hlas Ameriky a Slobodnú Európu. V čase, keď sa moji kamaráti stávali politikmi, ja som sa stal reportérom, novinárom a komentátorom, ktorým som dodnes.

Nemávate pri týchto výročiach niekedy pocit spomienkového gýču?

Mám.

Zložili ste aj opačnú verziu svojej piesne a o tej pôvodnej ste povedali, že ju už nikdy nezahráte, lebo sa jej slová nenaplnili. Ako ste to mysleli?

Vlastne je to politická agitka, ktorá si dávno žije svojím životom a mňa už nepotrebuje.

V čom vás sklamala ponovembrová realita?

Takto z hlavy vám to nepoviem, ale spomínam si, ako som raz do mesiaca jazdil do Mníchova do Slobodnej Európy a tam sme sa bavili o politike s Karlom Krylom. Naproti rozhlasu bol tenisový klub s reštauráciou, kde sme popíjali pivo, a Kryl sa na mňa vždy na úvod oboril: „Čo to tam robíte...?“ Na čo som sa ja vždy ohradil: „Prečo hovoríš vy? Čo s tým ja mám spoločné?“ Ale čo nám konkrétne vadilo, na čo alebo na koho sme nadávali, je stratené v čase.

Po Novembri ’89 viacerí vzhliadali k Západu. Vy ste známy jeho kritikou, najmä smerom k Európskej únii. V čom ste mali iné očakávania na rozdiel od toho, ako to vidíte dnes?

Veľmi stručne a zjednodušene – EÚ vznikla ako mierový projekt, ktorý postupne degradoval na projekt biznisový a skončil ako vojnový. Nejaký čas nám trvalo, kým sme si uvedomili, že sa EÚ rozširuje o periférie, pri ktorých sa nepredpokladá, že budú niekedy rovnocenným partnerom pôvodného únijného jadra. Spočiatku vyzerala EÚ ako skvelá príležitosť, dnes je to obrovský problém.

Dá sa riešiť?

Nevidím žiadne politické riešenie. Myslím si spolu s klasikom, že svet možno zachrániť iba v ľudskom srdci.

Po rozdelení Československa ste sa presťahovali do Česka. Prečo?

Mojím domovom vždy bolo Československo. Detstvo som prežil v Prahe, mladosť v Bratislave. Po rozdelení štátu som mal v Prahe viaceré pracovné ponuky. Keď však prídem na Slovensko, som tu doma.

Neboli ste fanúšikom rozdelenia. Po toľkých rokoch to spätne vnímate ako dobrý krok?

Vnímam to ako chybu.

V akom stave je po 35 rokoch demokracia na Slovensku?

Predpokladám, že podobne ako v Česku a hocikde v Európe sa vlastníkmi patentu na demokraciu cítia liberálni demokrati, čiže elitári, ktorí v skutočnosti nie sú ani demokratmi, ani liberálmi. Európa všeobecne trpí deficitom demokracie.

Aj liberáli dnes hovoria o tom, že demokracia je ohrozená a treba ju zachraňovať.

Demokraciu vždy treba zachraňovať, pretože demokracia nie je stav, ale proces. Už z definície demokracie, ktorá znamená vláda ľudu, je demokracia ohrozená politikmi, ktorí pod demokraciou rozumejú technológiu vládnutia, technológiu moci.

Ľudia si vládnu iba vtedy, keď nad prvkami zastupiteľskej demokracie jestvujú mechanizmy priamej demokracie. Ak občania nemajú možnosť rozhodnúť o tom, čo považujú za dôležité, v záväznom referende, nedá sa o demokracii hovoriť.

Na Slovensku bolo dosiaľ úspešné len jediné referendum o vstupe do Európskej únie, na zvyšné neprišlo dostatok ľudí. Čo to hovorí o našej demokracii?

Mal som na mysli skutočné referendum, ako ho poznáme zo Švajčiarska, nie karikatúru referenda.

Vo svojich komentároch nezvyknete priamo komentovať politické dianie na Slovensku, nejaký názor však zrejme máte. Ako vnímate vývoj u nás?

Predovšetkým z odstupu. Ak človek nie je ponorený do každodennej reality a nevníma z prvej ruky spoločenskú atmosféru, nemá veľké očakávania, ale ani veľké obavy. Politika je umením možného a možnosti politikov sa všeobecne preceňujú. Je mi sympatické, že sa slovenský premiér usiluje o politiku všetkých azimutov, ale súčasne mám pocit, že to nemôže fungovať bez celospoločenského konsenzu.

Vnímate ako výrazného aj iného slovenského politika okrem premiéra?

Nevnímam, ale to neznamená že takí nie sú. V slovenskej politickej scéne sa neorientujem.

Neprekáža vám, že Robert Fico, ale aj ďalší aktívni politici sú bývalými členmi komunistickej strany?

Neprekáža, nie som antikomunista.

Bývalým komunistom, dokonca príslušníkom Spravodajskej správy Generálneho štábu je aj český prezident, novým českým premiérom môže byť opäť agent ŠtB Andrej Babiš. O čom to vypovedá?

Možno o tom, že verejnosť 35 rokov po prevrate už nerieši, čím boli politici v minulosti, ale čím sú dnes. Veľkej časti českej verejnosti sa pán prezident páči a prezidentom sa stal vďaka úspešnému marketingu a podpore mainstreamových médií alergických na Babiša. A ak sa Andrej Babiš stane opäť premiérom, nebude to preto, že bol kedysi komunista, ale vďaka úspešnému marketingu a pre to, čo si občania zažili s premiérom Petrom Fialom.

Slovenské ministerstvo vnútra uzavrelo s Andrejom Babišom zmier a uznalo, že český expremiér bol neoprávnene evidovaný ako agent ŠtB pod krycím menom Bureš, hoci historici z ÚPN naďalej tvrdia opak. Nevnímate to ako problém?

Vzal som to na vedomie.

Je to správny spôsob, ako sa vyrovnať s komunistickou minulosťou?

To, s čím sa treba vyrovnávať, je prítomnosť. S minulosťou malo zmysel sa vyrovnávať v minulosti.  

Koncom Novembra ’89 ste patrili ku skupine siedmich ľudí, ktorí vyzvali na zakladanie kresťanskodemokratických klubov, čo viedlo k založeniu KDH. Ako sa pozeráte na vývoj kresťanskej demokracie na Slovensku?

Som rád, že sa na to pýtate. Keď sme podpisovali tú výzvu, nemohli sme vedieť, aký bude mať ohlas. V krátkom čase sa však sformovalo hnutie, v ktorom sa angažovalo mnoho skvelých ľudí. Je paradoxné, že hoci som nikdy nebol v žiadnej strane a všetky ponuky za niektorú kandidovať som odmietol, akúsi stopu v politike som predsa len zanechal.

Vždy som bol presvedčený, že kresťanská strana má v politike miesto, pretože u veriaceho človeka možno predpokladať, že politiku bude chápať ako službu blížnym. Na kresťanskej strane je podľa mňa podstatný jej potenciál.

Dovoľte mi krátke odbočenie. Pred 15 rokmi som písal text do fotografickej publikácie Jindřicha Štreita. Šlo o cyklus fotografií zo psychiatrickej liečebne v Kroměříži, ktorá si pripomínala 100. výročie svojho vzniku. Riaditeľ liečebne mi opisoval, ako vyzeral konkurz na prvých zamestnancov ústavu. Vyškolení psychiatri, ktorí by vedeli pomôcť duševne chorým, ešte neboli. Prvý riaditeľ sa teda vybral za miestnym farárom, aby mu dal tip na dobrých farníkov. U dobrých kresťanov bol predpoklad, že sa o duševne chorých s láskou postarajú. A fungovalo to. Spomínam to preto, že hlboká viera je vlastne kvalifikácia. Dobrý kresťan je lepší politik než neveriaci politológ. Problém je v tom, že nie každý kresťan je dobrý.

Prečo ste sa aj vy v čase, keď sa vaši kamaráti stávali politikmi, stali novinárom a nie politikom povedzme aj KDH? Naozaj to bolo preto, ako ste v minulosti povedali, že vás potrebovali iba ako kultúrnu vložku pri demonštráciách?

Jednoducho som zvolil inú cestu.

Vo svojich textoch často vystríhate pred progresivizmom. Pokladáte ho dnes za väčšiu hrozbu, než bol marxistický komunizmus?

Hrozbou pre spoločnosť sú fanatici. Hrozbou je každý, pre koho účel svätí prostriedky. Hrozbou je ten, kto nepripúšťa iný názor než ten jediný správny. Hrozbou je ten, kto nepochybuje. Zatiaľ čo z komunistov najneskôr po roku 1968, teda v období normalizácie, fanatizmus vyprchal, progresivizmus je stelesnením fanatizmu, či už genderového, klimatického, alebo militaristického. Dnes je to netolerantná, nenávistná ideológia. Ale aj z progresívcov ich fanatizmus po čase vyprchá.  

Vyprchá fanatizmus z progresívcov skôr ako pri komunistoch? A dokážu sa s ním vyrovnať liberáli sami?

Dúfajme.

Mnohí dnes vnímajú ako problém veľké rozdelenie slovenskej spoločnosti a to, že nie je súdržná. Vy to tak nevidíte. Aj v rozhovore pre denník Štandard ste povedali, že „volanie po jednote je volaním po diktatúre jediného správneho názoru“. Nepokladáte za podstatné, aby sme sa vedeli aspoň na niektorých veciach zhodnúť, aby existovali aj nejaké autority?

Myslím si, že na základných veciach zhoda existuje. Všimnite si, že v reštaurácii všetci jedia príborom, na križovatke všetci rešpektujú semafory. Pokiaľ ide o názorovú jednotu, všetci by chceli, aby sa spoločnosť zjednotila práve na tom ich názore. Zmysel má usilovať sa nie o jednotu, ale o toleranciu. To, na čom sa treba zjednotiť, je zásada „nerobiť druhým to, čo nechceme, aby sa robilo nám“.

Je však podľa vás správne tolerovať aj také bludy ako to, že niekto pokladá atentát na premiéra za zinscenovaný a myslí si, že sa to vôbec nestalo?

Rozumiem vám. Je to večný problém, sú ľudia, ktorí za všetkým vidia konšpiráciu, a ľudia, ktorí naletia na úplnú somarinu, ak im ju niekto sugestívne naservíruje z televíznej obrazovky. Existuje názor, že menej škody spôsobí, keď sa toleruje aj jasná lož, než keby sa obmedzila sloboda prejavu.

Hoci v prípade tohto atentátu, ktorý je zdokumentovaný a pri ktorom panuje všeobecná zhoda na tom, čo sa stalo, nie sme konfrontovaní s názorom, ale s blbosťou alebo, ako vy hovoríte, s bludom. Tu asi platí, že boj s blbosťou sa nedá vyhrať, ale nesmie sa vzdať.

Ako novinár ste začínali na Slovensku a považovali ste za svoje poslanie bojovať proti Mečiarovi a mečiarizmu. Napriek tomu, čo sa vtedy dialo, to dnes nazývate „angažovaným úletom“ a považujete to za svoje profesijné zlyhanie. Aj o zlyhaniach súčasných vlád treba informovať, ako to však robiť tak, aby to neskĺzavalo do aktivistickej žurnalistiky?

Diskusia o novinárskej etike, novinárskom aktivizme a všeobecne o novinárskom poslaní je, myslím si, náš interný diškurz, nie som si istý, či je zaujímavý pre našich čitateľov. Na rovnaké otázky si v rôznych momentoch svojej novinárskej kariéry odpovedám inak. Vlastne jediné, čoho sa držím, je nepísať, čo si nemyslím, a čo si myslím, písať bez ohľadu na to, či sa to stretne s pochvalou alebo s kritikou.

Ako komentátor niekedy používate pomerne silné slová. Kde je podľa vás hranica pri komentovaní politiky?

To je na dlhú odpoveď. Celkom jednoducho by komentár mal byť vždy slušný, mal by hľadať súvislosti, pokúšať sa o porozumenie komentovaného. Len čo mi komentátor hovorí, čo si mám myslieť, prestávam čítať. A som alergický na nálepky, hodnotiace adjektíva ako „populistický“, „extrémistický“. Ignorujem komentátorov, ktorí sa znížia k výrazom „konšpirácia“, „dezinformácia“ alebo „naratív“.  

V osemdesiatych rokoch ste boli jedným z čelných predstaviteľov slovenského gospelu. Zúčastnili ste sa aj na Sviečkovej manifestácii. Hrá viera v Boha vo vašom živote stále zásadnú rolu?

Áno. Boh všetko vidí. Tým, že si ma všimol, sa všetko zmenilo. Pred rokom som si v nemocnici uvedomil, že medzi životom časným a večným nie je podstatný rozdiel. A o pľúcnom chirurgovi, ktorý mi zachraňoval časný život, sa hovorí, že má požehnané nielen ruky, ale aj dušu. Všade sú Božie znamenia.