O mučeníkovi, ktorého proces blahorečenia je už otvorený, medzičasom vyšla aj prvá biografia: “Jan de Volder: Martyr. Vie et mort du pére Jacques Hamel” (Život a smrť kňaza Jacquesa Hamela).

Muž tichej charizmy

Podľa rozhovorov, ktoré s ním viedol belgický autor, Jacques Hamel patril do ročníka seminaristov, ktorí sympatizovali s hnutím „Robotnícki kňazi“. Títo kňazi žili po vojne medzi robotníkmi, ktorí už boli pre cirkev stratení, na predmestiach Rouenu, niekedy sa dokonca zúčastňovali na ich robotníckych štrajkoch.

Pápež Pius XII. v roku 1954 síce ukončil experiment robotníckych kňazov, ale Hamel si uchoval „františkánsku“ spiritualitu svojej generácie. Počas celého kňazského života ho vysielali do týchto predmestí, ktoré boli poznačené prisťahovalectvom, úpadkom, nezamestnanosťou a sociálnou marginalizáciou. Hamel nikdy neodporoval svojmu arcibiskupovi, zo sveta nevidel nič iné a namiesto toho, aby ako 75-ročný odišiel do penzie, zostal ako výpomocný duchovný v jednom z najbiednejších predmestí: Saint-Éti­en­ne-du-Rouvray sa pokladá za najmoslimskejšie predmestie Rouenu.

Počas celého kňazského života ho vysielali do týchto predmestí, ktoré boli poznačené prisťahovalectvom, úpadkom, nezamestnanosťou a sociálnou marginalizáciou. Zdieľať

Otec Jacques Hamel bol zaiste najnenápadnejším kňazom celej diecézy. Priradiť jeho tichú charizmu k vnútrocirkevným táborom je nemožné. Na jednej strane žil v chudobe, otváral dvere chudobným, bezdomovcom a prepusteným z väzenia, od Druhého vatikánskeho koncilu už nenosil kolár a v Alžírskej vojne odmietol hodnosť dôstojníka, pretože „nechcel dávať ľuďom príkazy, aby zabíjali druhých ľudí“.

Na druhej strane vedel už ako desaťročný pri farských hrách čítať latinskú omšu, Eucharistia bola stredom jeho života a žil disciplinovane v modlitbe. Jeho pravidelnou rannou modlitbou bolo vnútorné vzývanie archanjela Michala o ochranu proti zlu a nástrahám satana. Tak sa modlil aj v ráno pred svojím zavraždením: „Saint Michel Archange, dé­­­fen­dez-nous dans le combat; soyez notre secours contre la ma­­­lice et les embuches du démon…“ („Sv. Michal Archanjel, ochraňuj nás v boji, buď nám ochrancom proti zlobe a úkladom diabla...“)

Jacques Hamel. Foto: Twitter/Abbé Grosjean

Hamel bol verným služobníkom Pána. Nebol dokonalý, ako puntičkár sa vedel niekedy poriadne nazlostiť, a keď zomrela jeho milovaná matka, nevedel to desať rokov spracovať, stal sa malovravným a zatrpknutým. Mal slabú konštrukciu, bol nadmieru bojazlivý. Keď zomrel, ľuďom náhle napadlo, že o ňom predtým nikdy nehovorili.

Choď preč, satan!

Dvadsiateho šiesteho júla 2016 bol utorok. Pre osamelého starého kňaza to bolo radostné ráno, pretože práve prišla na návštevu jeho rodina zo severného Francúzska, jeho sestra, obe netere a obe pranetere. Mali si pri ňom celý týždeň urobiť letné prázdniny, vo veľkom farskom dome bol náhle čulý život. Okolo 8:30 šiel do 200 metrov vzdialeného kostola. Na omši o deviatej bolo prítomných len šesť ľudí, pričom všetci boli v rokoch: Hamel mal 85, tri sestričky lazaristky z neďalekého kláštora Saint-Vincent-de-Paul mali 72, 79 a 83 rokov, k tomu prišli ešte Conopetsovci, 63 rokov zosobášený pár, ktorí viedli tunajšie „Kresťanské hnutie dôchodcov“.

Omša prebiehala ako vždy. Kňaz spieval pekným hlasom Kyrie, Sanctus. Evanjelium, Matúš 13,36-43, hovorilo o tom, ako Pán vysvetľoval svojim učeníkom podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou: „Dobré semeno sú synovia kráľovstva, kúkoľ sú synovia Zlého. Nepriateľ, ktorý ho zasial, je diabol. Žatva je koniec sveta a ženci sú anjeli.“ Medzitým prišiel dnu mladý muž v blankytnej polokošeli a obrátil sa na sestru Huguette: „Rád by som vedel, kedy je kostol otvorený. A ešte niekoľko ďalších vecí…“ Sestra Huguette ho považovala za študenta a poprosila ho, aby prišiel o desať minút neskôr, na koniec omše. Kňaz sa po Otčenáši ako vždy na chvíľu stíšil, ako vždy podával prijímanie po oboma spôsobmi. Po “Iďte v meno Božom” ako vždy dodal: “Želám vám pekný deň!” [Allez, passez une bonne journée!].

V tomto momente prišiel znovu devätnásťročný mladík s ďalším devätnásťročným. Teraz mali na sebe oblečenie ISIS-u a boli ozbrojení. Zrevali „Allahu Akbar“ a iné veci po arabsky, po francúzsky charakterizovali kresťanov ako nepriateľov moslimov. Donútili otca Jacqesa Hamela, aby si kľakol. On zvolal „Choď preč, satan!“, krátko nato mu prerezali hrdlo. Conopeta, ktorý práve slávil svoje 87. narodeniny, donútili, aby natáčal vraždu. Conopeta poranili nožom, aj jemu zarezali do hrdla. Conopet sa 45 minút tváril, že je mŕtvy, aj jeho manželka ho mala za mŕtveho, on to však prežil.

Pápež František sa modlí pred fotografiou francúzskeho kňaza Jacqua Hamela vo Vatikáne 14. septembra 2016. (Foto: TASR/AP)

Čo bolo potom

Po nespozorovanom úteku jednej sestry vincentky mali islamisti pred sebou tri staré ženy. Vrahovia zúrili v kostole, pomaly však sa upokojili, na ženy nesiahli. Jeden z nich začal debatovať so sestrou Hélène: „Máte strach zomrieť?“ – „Nie.“ – „Prečo nie?“ – „Pretože verím v Boha a viem, že budem šťastná.“ To sa islamistovi páčilo, bol miernejší. Zveril sa jej: „Nebol som vždy moslimom.“ Potom sa však viackrát rozčúlil: „Ale Ježiš bol človekom. Nemôže byť Bohom.“ Spýtal sa 83-ročnej vincentky: „Poznáte Korán?“ – „Áno, už som ho mala v rukách. Rešpektujem ho ako Bibliu. Čo ma veľmi prekvapuje, to sú súry, ktoré hovoria o mieri. Aj kresťania chcú mier.“ – „Mier? Ten chceme aj my. Keď potom budete v televízii, tak povedzte úradom: Pokiaľ sa bude bombardovať v Sýrii, budú aj atentáty vo Francúzsku. Každý deň.“

Hluk zvonka nepripúšťal žiadnu pochybnosť o tom, že kostol obkľúčila špeciálna jednotka BRI. Jeden z teroristov začal podmanivo nežne spievať arabskú pieseň. Sestra Huguette rozprávala: „Jeho výraz tváre bol zmenený. Cítila som, ako v tejto piesni vyjadroval svoju túžbu po raji. Netrvalo to dlho, jednu alebo dve minúty. Ale bolo to také nežné, bolo cítiť jeho radosť, že vstúpi do raja. Potom džihádisti vyšli von v ústrety policajným guľkám.

Dialóg s moslimami? Neľutujeme

Keď som prednedávnom prišiel do Saint-Étienne-du-Rouvray, bola už tma. V sobotu večer bolo toto predmestie pusté a prázdne. Mnohé žalúzie a drevené okenice sa tu nikdy nevyťahujú; a ani na ulici nie je nič, čo by si človek rád pozrel. Nálada bola len v jednom lokáli portugalských prisťahovalcov, bol večer karaoke, spievať nemohol nikto. Keď som prvýkrát zbadal kostol, zachvel som sa. Bol sivohnedý a chladný, odmietavý ako v televíznych záberoch z júla. Prišiel som bližšie. Na vonkajšom múre zanedbané kríky na zemi bez trávy. Za mrežami hlavnej brány visela zarámovaná fotografia otca Hamela. Ako aj inokedy, kostol bol uzavretý.

Až na večierku stratilo námestie pred kostolom takmer každú funkciu centra. Na voľnej návestnej tabuli neďaleko kostola visela predvolebná reklama trockistov a antikapitalistov; primátor, ktorého naposledy znovuzvolilo 85 percent voličov, je tiež komunista. Inak bolo námestie pred kostolom len málo využívaným parkoviskom. Mladí Severoafričania robili niečo okolo chladičov svojich malých automobilov. Na 28.000 obyvateľov tu bolo ohromujúco málo premávky. Nejaké auto prefrčalo cez parkovisko, popri portáli chrámu a ďalej. Dnu sedeli vždy mladí ľudia. Prvú prisťahovaleckú vlnu Talianov a Portugalčanov som už nedokázal rozlíšiť, druhú z Maghrebu veľmi jasne.

Truhla s telom zavraždeného kňaza Jacqua Hamela v katedrále v Rouene. Foto – TASR/AP

V nedeľu ráno som šiel na omšu. Teraz sa koná vždy v druhom katolíckom kostole v Saint-Éti­en­ne, v hornej časti mesta, pri obytných blokoch. Utorková omša je zrušená, a v kostole hrôzy, ktorý leží v dolnej časti, sa má v budúcnosti sláviť už len omša v predvečer nedele. „Sain­te Thé­rèse“ v hornej časti mesta bola moderným kostolom bez skutočnej veže.

Bola tu len jedna nedeľná omša, a aj táto bola len riedko navštevovaná. Asi jednu tretinu veriacich tvorili Afričania. Odhliadnuc od tvrdého jadra v prvých radoch bolo vidieť, že je tu len málo súdržnosti, mnohí sedeli v čo najväčšom odstupe od seba. Vládol tu presne ten neporiadok, ktorý otec Hamel nevedel vystáť: mnohí prišli neskoro, niektorí veľmi neskoro. Sediaci sa často s nervozitou v pohľade obracali k vstupujúcim. Napätie prešlo aj na mňa. Aj ja som pociťoval nepokoj, keď si predo mňa sadol jeden vážny mladý Afričan v krátkych nohaviciach a blankytnom tričku. Po krátkom časo zmizol. Neboli tu žiadni miništranti, kantor sa pokúšal s veslujúcimi rukami priviesť ľudí k spevu. Väčšina si nikdy nekľakla, účasť bola slabá.

V kostole vládol presne ten neporiadok, ktorý otec Hamel nevedel vystáť: mnohí prišli neskoro, niektorí veľmi neskoro. Zdieľať

Farár z Konga zízal počas omše často práve do sály. Od smrti Hamela je jediným katolíckym kňazom v meste. Na konci omše vyzval, aby sa prihlásili dobrovoľníci, ktorí by otvorili starý kostol dole prinajmenšom na hodinu pre návštevníkov. Na upokojenie prízvukoval: „Službu budete mať stále po dvaja, nebudete tam nikdy sami.“ Potom som ho oslovil. Spýtal som sa ho, či nikdy neľutoval veľkorysý postoj svojej farnosti voči islamu. Susediaca mešita Yahia stojí na pozemku, ktorý jej darovala katolícka cirkev, a sám Hamel pestoval v „medzikonfesnej komisii“ dialóg s islamom. Otec Auguste si je istý: „Nie, nie je to moslimské spoločenstvo, s ktorými máme problém.“ Keby bol netrávil júl doma v Kongu, pretože ho zastupoval Hamel, mohol sa atentát prihodiť aj jemu. Spýtal som sa ho ešte raz, či ani v ťažkých hodinách nikdy neľutoval túto veľkorysosť. „Nie.“

So smútiacimi moslimami

Zastavil som sa na nedeľnom blšom trhu, ktorý sa konal na parkovisku medzi Lidlom a Hypermarché, neďaleko starého kostola. Navôkol francúzska nižšia vrstva, tradične odetené Maghrebčanky. Predávali sa najmä haraburdy. Pohľad mi padol na dva pekné poháre so zlatým okrajom, na ktoré boli vygravírované vkusné kresby, ktoré ukazovali kľačiace deti v bielych šatách pred oltárnou sviatosťou.

Zdesene som čítal, čo bolo na nich napísané: „Souvenir de ma Communion“, pamiatka na moje prvé sväté prijímanie. Keď hašterivá predavačka chcela iba 50 centov za pohár, zľakol som sa ešte viac. „Sú tieto poháre po niekom zosnulom?“, spýtal som sa. „Ale nie, buďte pokojný, sú od mojej netere zo severu, má ešte len 32 rokov.“ – „A tá si už nechce pripomínať svoje prijímanie?“ Predvačka mykla plecami.

2. októbra biskup opäť posvätil znesvätený chrám, v ktorom zavraždili kňaza Hamela. Foto - KTOTV

Šiel som znova do kostola znesväteného vrahmi, ktorý arcibiskup Rouenu práve znovu posvätil. Ako to bolo už v dňoch po 26. júli, aj 2. októbra médiá informovali o moslimoch zo Saint-Étienne, ktorí prišli z roztiahnutými rukami, aby zdieľali bolesť katolíkov. Títo moslimovia skutočne prišli, ale boli to opäť veriaci a funkcionári staršej generácie, celkovo asi dvadsať mužov. Moslimská mládež chýbala. V tú nedeľu bol pred kostolom trhový deň, jedine francúzska a arabská prevádzka ponúkala zeleninu a syr. Na obed všetko spratali a malé ojazdené automobily predmestskej mládeže mohli opäť hučať na parkovisku.

Moslimovia skutočne prišli, ale boli to opäť veriaci a funkcionári staršej generácie, celkovo asi dvadsať mužov. Moslimská mládež chýbala. Zdieľať

Keď som ponorený v úvahách stál pred hlavným portálom kostola, pomaly prešlo popri jedno takého auto. Vnútri sedeli dvaja mladí muži v púštnych odevoch, ich brady známe z rozhlasu a televízie boli staré len niekoľko mesiacov. Samoľúbo sa vyškierali smerom ku kostolu.

Popoludní som mal vidieť kostol hrôzy konečne zvnútra. Otvoril mi kostolnícky pár. Raz ich otec Hamel poprosil o jednu láskavasť a dnes sú už štrnásť rokov kostolníkmi. Znovuotvorenie kostola z roku 2016 bolo už druhé v tomto storočí, lebo v roku 2000 hlúpe decká omylom podpálili kostol, takže svoje brány znovuotvoril až v roku 2002. Sébastien a Maria Ve­lar­dita mali tiež okolo osemdesiat rokov. Hamela označili za „veľmi priamočiareho“,„veľmi sporovlivého“,„lístky jeho kázní boli počarbané z oboch strán a úplne“, a nazývali ho priateľom. Vstúpili sme cez bránu sakristie, cez ktorú v onen utorok vnikli aj teroristi a pri ktorej boli potom eliminovaní. Svedčili o tom diery na fasáde o veľkosti päste, ktoré mi ukázal Sébastien.

Na mieste činu

Potom som bol dnu. Teraz sa chvenie nedostavilo, stál som za oltárom, pred kobercom, ktorý bol nový, pretože na tom starom vykrvácal ich kňaz. Rezkí kostolníci boli permanentne zamestnaní, pobehovali po kostole, až som musel kvôli ich nahluchlosti stále kričať, aby som sa vyhol nedorozumeniam, boli to jednoducho žartovní Taliani. Pri ich anekdotickom spôsobe rozprávania, umocnenom juhotalianskou gestikuláciou a mimikou, som si ani nevedel predstaviť, že tu na tomto mieste ISIS popravil prvého kňaza na európskej pôde.

Mária hneď pri vchode urobila prípravy, akoby chcela napodobniť tú scénu – a bez vyzvania siahla po čítacom pulte a postavila ho na miesto, na ktorom vtedy stál. Sébastien tvrdil na plné ústa, že atentátnici mohli hovoriť o šťastí, keď 26. júla nenarazili na neho: „Pretože s mojou horúcou sicílskou krvou…“

Opýtal som sa ich na obrad zmierenia, ktorým bol znesvätený kostol podľa ich slov „očistený“. Všetko bolo znovu posvätené: veľkonočná svieca, ktorá bola prevrátená, železný kríž pre procesie, „ktorý vytrhli z ukotvenia a hodili na klavír“. Oltár, do ktorého prinajmenšom desaťkrát pichli nožom – „ale to je dub, Monsieur!“ Aj socha Panny z Fatimy dostala späť ruženec, ktorý jej vrahovia vytrhli z rúk. Mária, ktorá bol nízkeho vzrastu, pozrela na sochu a so začudovaným pohľadom povedala: „Panny sa nedotkli.“

Položil som im tú istú otázku, ktorú som položil aj otcovi Augustemu. Ani signora a signor Velardita neľutovali veľkorysosť ich farnosti voči islamu. Dali sa presvedčiť o správnosti dialógu s islamom, „títo diabli“ boli sotva pravými moslimami. Sébastien hneď opäť odbehol. „Poďte, ukážem vám, čo urobili moslimovia.“ Viedol ma na druhý koniec kostola a ukázal mi maľbu – modliaci sa Jacques Hamel pod gloriolou. Pod tým bolo napísané: „Namaľoval a daroval Moudine, veriaci moslim v Saint-Étienne-du-Rouv­ray.“

Hoci bola obchôdzka s kostolníkmi taká nešikovne komická, aj tak boli všetky informácie talianskeho páru precízne – všetky ich výpovede sa kryli s inými prameňmi. Preto som si myslel, že Mária Velardita môže mať odpoveď na otázku, ktorá ma obháňala počas víkendu v tomto takmer beznádejnom predmestí: Prečo práve on? Prečo práve tento najmenší, najjednoduchší, najskromnejší a najnenápadnejší služobník Pána? Mária sa na mňa pozrela skrze práve ostrihanú ofinu a jej zarazený pohľad prešiel do trhavého kývnutia. Akoby chcela povedať, že ja sám som na to už dal odpoveď. Zdvihla ruku a bez nejakej pochybnosti povedala: „To pochádza zhora.“

Preklad: Ján Krupa

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo