Naša pamäť Sochy Goliana a Viesta chýbajú

O SNP môžeme mať rôzne odborné názory. Na jednej strane bolo spolu s Titovým povstaním v Juhoslávii jediným ďalším protinacistickým ozbrojeným povstaním takpovediac celoštátneho záberu, na opačnej strane treba hovoriť aj o vraždách napríklad nemeckých civilistov na Slovensku počas Povstania i pred ním alebo, naopak, atrocitách na nevinných obyvateľoch Slovenska počas krvavého pohonu na Povstanie po októbri 1944. 

Veď napokon i sama historiografia SNP je doposiaľ nejednotná. Máme demýtizujúcu prácu historika Jozefa Jablonického, máme prokomunistický pohľad Gustáva Husáka, máme najnovšie výskumy napríklad Múzea SNP v Banskej Bystrici. Pravdou zostanú aj tie nevinné obete, aj historický význam SNP pri začlenení Slovenska či obnovenej ČSR do skupiny víťazov nad nacizmom a fašizmom. 

Boje SNP riadilo vojenské velenie na čele s profesionálnymi vojakmi dôstojníkmi Jánom Golianom, neskôr Rudolfom Viestom, členom Benešovej exilovej československej vlády. Táto armáda bola najväčšou silou SNP popri cca 4- až 5-krát menej početnej partizánskej časti odboja v SNP. 

Hrdinom či obetiam sa v kultúrnych krajinách stavajú pamätníky alebo sochy. Ako je to v tejto veci s generálmi SNP Golianom a Viestom na Slovensku dnes? 

Azda najznámejší bol pomník obom generálom pri severnej strane Zvolenského zámku oproti hotelu Poľana. Ten bol údajne pre rekonštrukciu cesty/križovatky premiestnený ešte pred rokom 1989 a nebol reinštalovaný. 

Práve k tomuto pomníku sa viaže bizarná dejinná udalosť, keď si na 45. výročie SNP v roku 1989 chceli niektorí aktivisti Hnutia za občiansku slobodu uctiť práve týchto dvoch generálov položením kytice blízko miesta, kde pôvodne stál.

Vtedajší komunistický režim im to nedovolil a aj táto epizóda bola jedným zo spúšťačov kriminalizácie týchto aktivistov v známom procese s takzvanou bratislavskou päťkou.

Vec je pochopiteľná. Golian a Viest reprezentovali nekomunistickú časť odboja, bývalú a na povstaleckom území obnovenú čs. armádu, čo pri stavaní pomníkov nebolo veľmi po chuti komunistickým ideológom a deformátorom obrazu Povstania. Napokon, ukázalo sa to pri inštalovaní rôznych pamätníkov SNP či porážky nacizmu na Slovensku, kde boli vynechávaní podstatní aktéri, ako napríklad rumunská armáda. 

Podobne dlhoročne sa ťahajúca kauza o legitímnu centrálnu sochu na Duklianskom pamätníku je toho dôkazom. Československého vojaka z 1. čs. armádneho zboru, ktorý bojoval a krvácal na Dukle, nahradil Kulichov sovietsky vojak, pomáhajúci čs. zranenému vojakovi, až sa napokon pôvodná verzia čs. vojaka znova ocitla na svojom mieste. Hádam už vydrží navždy.

Generáli SNP Golian a Viest sú aj v dôsledku takýchto tlakov dodnes akosi málo viditeľní v slovenskom historicko-umeleckom diskurze. Popritom bývalý režim inštaloval celkom impozantnú sochu Ludvíka Svobodu vo Svidníku pod Duklou. 

Právom, hoci Svoboda za nie celkom jasných okolností vystriedal Jana Kratochvíla vo velení 1. čs. armádneho zboru. V Spišskej Novej Vsi na námestí je zaujímavá jazdecká socha kapitána Jána Nálepku. V Starom Tekove už po Novembri odhalili sochu sovietskeho maršala „osloboditeľa“ Malinovského. Len tí generáli SNP stále absentujú. 

Vo verejnom priestore dlhodobo stoja rôzne osobnosti a postavy histórie. Generál Klapka v Komárne pripomína uhorskú revolúciu z rokov 1848/49, v Senci stojí pôsobivá socha A. M. Szenciho, v Modre sa nachádza impozantné súsošie centrálne s Ľudovítom Štúrom, v Predmieri komunisti nechali jedinú zachovanú sochu M. R. Štefánika v parku pri kostole, v roku 1988 bola nad Terchovou inštalovaná ďalšia Kulichova socha Jánošíka, no a v parku pred Úradom vlády SR ako členskej krajiny EÚ stále straší socha Marka Čulena, komunistického ožobračovateľa našich sedliakov po roku 1948. Len tí Golian a Viest stále absentovali.

Po Novembri bolo inštalovaných niekoľko búst Jánosa Esterházyho, Ľudovíta Štúra v Štúrove, Andreja Hlinku napríklad v Bratislave, Žiline a inde, T. G. Masaryka v Bratislave, megasocha samotného generála Štefánika v Bratislave pri Dunaji, v Trnave a na mnohých iných miestach na Slovensku, svätého Cyrila a Metoda napríklad v Komárne alebo v Nitre, obdobne „obohatených“ o sv. Gorazda pri Bratislavskom hrade, len zopár desiatok metrov od polemiky vzbudzujúcej sochy Svätopluka pred vchodom do Hradu. 

V Komárne zasa pribudla jazdecká socha kráľa sv. Štefana, v Čajakovciach rustikálne vyzerajúca socha Jozefa Tisa, kontroverzná busta Ďurčanského v Rajci či podobne kontroverzná socha Vasila Biľaka v jeho rodnej obci. Jednu nedovolili dlho stavať, inú omotali toaletným papierom, ďalšiu poliali červenou farbou, ďalšiu zasa vysmiali. Len tí Golian s Viestom nikde.

A takto môžeme pokračovať. Pri obnovenom trnavskom futbalovom štadióne postavili dokonca sochu slávnemu trénerovi Antonovi Malatinskému. Po návštevách Svätého Otca Jána Pavla II. bolo po Slovensku inštalovaných niekoľko celkom vydarených sôch tohto slávneho pápeža a bojovníka proti komunizmu a fašizmu, napríklad v Trnave alebo v Banskej Bystrici. 

Anton Srholec má svoju skromnú bustu na symbolickom mieste pod Devínskym hradom. Silvester Krčméry a Vladimír Jukl malý pomník v Šintave. Ján Langoš inšpirujúcu bustu na Námestí SNP v Bratislave. Miestni dejatelia majú pôsobivý parčík svojich umeleckých stvárnení v Dolnom Kubíne. No a v Chorvátskom Grobe, mekke husaciny, sa týči novopohanská pozlátená socha husi so zlatým vajcom... Len tí...

Na Slovensku po potlačení SNP zahynuli alebo boli odvlečení do nemeckých nacistických koncentrákov tisíce ľudí, medzi nimi aj jeho generáli Ján Golian a Rudolf Viest. Obaja tam aj zahynuli alebo boli popravení. Vztýčili im za to sochu v povstaleckom Zvolene, no musela ustúpiť režimu, ktorý si SNP uzurpoval, no dal sa vysmiať objektívnou historiografiou.

Áno, po Novembri pribudli objektivizujúce pamätné tabule aj Golianovi a Viestovi, kosák a kladivo dopĺňali symboly aj iných osloboditeľských armád.

Vyzdvihli sme na svetlo božie alebo na oltár mnohé obete totalitných represálií, ako napríklad košickú rehoľnú sestričku Sáru Salkaháziovú, ktorú umučili maďarskí fašisti nyilasiovci, rehoľnú sestričku Zdenku Schelingovú, ktorú umučili komunisti, rehoľníka Jána Havlíka, ktorého uštvali na smrť v jáchymovských uránových baniach, disidenta Marcela Strýka, ktorého na smrť uštvala košická Štátna bezpečnosť, Hartmuta Tautza, ktorého na smrť dohrýzli vlčiaci komunistickej Pohraničnej stráže za Bratislavou. A desiatky a stovky ďalších, ktorí by si malú pamätnú tabuľu iste zaslúžili. 

Koncom októbra 1944 bolo SNP potlačené. Pred 81 rokmi jeho generáli Viest a Golian padli do zajatia, odvliekli ich do nacistického koncentračného tábora, kde približne začiatkom roka 1945 hrdinsky zahynuli. Je hanbou, že dodnes títo naši generáli čakajú na svoju sochu. Pod heslom „Mor ho!“ velili na smrť idúcim bojovníkom proti zverskej ideológii, ktorú v tej dobe odsúdili najvyššie autority cirkví, napríklad aj pápež encyklikou Mit brennender Sorge, i svetových demokracií. A reprezentovali jasný antikomunistický étos. Za to si svoju sochu konečne isto zaslúžia.