Uznanie Palestíny Je len prázdnym gestom, ale ukazuje, že Netanjahu ženie Izrael do čoraz väčšej izolácie

V nedeľu a pondelok ďalších päť západných krajín – Spojené kráľovstvo, Portugalsko, Austrália, Kanada a Francúzsko – uznalo „existenciu“ Palestíny ako štátu. Spolu so Španielskom, s Írskom a Nórskom tak od začiatku vojny pribudlo osem nových štátov, ktoré uznávajú Palestínu ako nezávislý štát, a vlastné uznanie pripravujú aj krajiny ako Belgicko a Luxembursko.

Tvrdenie, že Palestína je štátom, je nepochybne viac výrazom ašpirácie než skutočnosti. Ako pred vyše sto rokmi definoval nemecko-rakúsky právnik Georg Jellinek, štát musí disponovať tromi znakmi, aby bol štátom: štátnym územím, štátnym národom a štátnou mocou.

Kto je súčasťou palestínskeho štátneho národa, je dnes viac-menej jasné, na poli ostatných požiadaviek to vyzerá o dosť horšie.

Palestína dnes nielenže nekontroluje vlastné územie, palestínske frakcie sa ani len medzi sebou nedokážu dohodnúť, čo týmto územím je. Majú si nárokovať územie pod jordánskou a egyptskou správou v roku 1967 alebo celé územie britského mandátu pred jeho zánikom v roku 1948? A palestínsky úrad autonómie, ktorý spravuje zóny A a B na Západnom brehu, nekontroluje ani len celé územie, ktoré mu alokovali dohody z Osla v roku 1993.

O nič lepšie to nevyzerá ani na poli štátnej moci – napokon, kľúčové znaky štátnosti, ako napríklad kontrolu hraníc či vzdušného priestoru, nevykonáva palestínsky úrad autonómie alebo Hamas, ale Izrael. Či teda Palestína spĺňa požiadavky, ktoré na štátnosť kladú Jellinek a Montevidejská konvencia o právach a povinnostiach štátov z roku 1933, je preto viac než otázne.

Na druhej strane v istom zmysle je uznanie Palestíny uznaním reality, ktorú si už v roku 1937 uvedomila britská Peelova komisia: teda že Židia a Palestínčania nechcú a ani nedokážu trvalo žiť v jednom štáte, a preto je potrebné sporné územie nejakým spôsobom rozdeliť.

Z pohľadu medzinárodného práva je uznanie nejakého štátu výsostne politickým aktom, ktorý nič nevyžaduje a nič nezakazuje – či nejaký štát uznáva nezávislosť Kosova, Palestíny alebo trebárs aj Slovenska, je jeho suverénnym rozhodnutím a môže sa k nemu postaviť tak či onak.

Či je takéto diplomatické uznanie produktívne na dosiahnutie kompromisu medzi Izraelom a Palestínou, je však otázne.

Fanatickí prívrženci Hamasu totiž môžu získať dojem, že sa im vojna istým perverzným spôsobom oplatila. Obzvlášť keď Spojené kráľovstvo, Portugalsko, Kanada a Austrália k takému kroku pristúpili skôr, než sú prepustení rukojemníci, ktorých Hamas uniesol pri svojej invázii 7. októbra 2023.

Po nálete na KatarBlízky východ žije v novej bezpečnostnej paradigme

Christian Heitmann

Uznanie Palestíny západnými štátmi bolo, rovnako ako uznanie Izraela zo strany Arabov, čerešničkou na torte, ktorá mala obe strany motivovať, aby našli diplomatické riešenie svojho konfliktu. Západné štáty sa tak predčasne vzdávajú časti svojej moci, svojho vplyvu na budúce rokovania, bez toho, aby tým čokoľvek získali.

Faktom je však aj to, že v posledných rokoch pred 7. októbrom už žiaden zmysluplný mierový proces medzi Izraelom a Palestínčanmi neexistoval. Dohody z Osla poskytli Palestínčanom autonómiu a dlhodobo zanechali Západný breh v stave krehkej stability. Zároveň však posilnili predstavu izraelskej pravice, že je možné vládnuť Západnému brehu (alebo jeho veľkej časti) a nevládnuť Palestínčanom, zanechať ich v nejakom limbu, bez izraelského občianstva a zároveň bez vlastného štátu.

Avšak dôvod, prečo západné štáty neuznávali palestínsku nezávislosť, nebola len pragmatická podpora Izraela ako významného spojenca v regióne a sympatie k židovskému štátu, ale aj skutočnosť, že kompromisné návrhy doposiaľ odmietali najmä Palestínčania, ktorí sa vždy upínali k statusu quo ante pred poslednou prehratou vojnou.

Navyše v západných hlavných mestách dlho bola obava, že by uznanie skomplikovalo rokovania o budúcich hraniciach. Tie pritom nikdy neboli jasne definované, Zelenú líniu na základe prímeria z roku 1949 obe strany považovali len za dočasné riešenie, než sa v budúcnosti nanovo rozdajú karty. 

A tak britský Foreign Office vyhlásil, že „uznáva palestínsku štátnosť v rámci predbežných hraníc založených na líniách z roku 1967 s rovnakými územnými výmenami, ktoré sa majú finalizovať v rámci budúcich rokovaní“. Teda Londýn uznáva, že Palestína tam kdesi je, ale čo presne k nej patrí, nevie.

Takéto uznanie nezávislosti sa môže javiť ako zvláštne, ale nemalo by zastierať rozmer izraelskej diplomatickej porážky. Netanjahuova vláda stratila sympatie veľkej časti Západu a menej než dva roky po začiatku vojny v Gaze si už vo verejnej diskusii málokto spomenie, že to bol Hamas a nie Izrael, kto túto vojnu začal a nesie za ňu zodpovednosť.

To, že Palestínu v tejto situácii uznávajú aj voči Izraelu tradične priateľské štáty, je znakom, že Netanjahuov postup, ktorému aj v Izraeli čoraz menej ľudí rozumie, krajinu ženie do čoraz väčšej politickej izolácie.

V najlepšom scenári sa s rastúcim diplomatickým tlakom môže situácia znovu dostať do pohybu a je možné, že budúca izraelská vláda bude musieť obnoviť rokovania o vytvorení nezávislého palestínskeho štátu. Ibaže zároveň to zdanlivo dáva za pravdu prívržencom línie Hamasu, ktorí v minulosti odmietali kompromis, lebo verili, že čas hrá v ich prospech.

A tak sa zvyšuje riziko, že rokovania napokon znovu raz stroskotajú na neústupčivosti palestínskej strany, ktorú doposiaľ poháňal viac strach pred vlastnými radikálmi než vidina vlastného štátu.