Sloboda slova Áno, slobodu prejavu bude treba brániť aj pred Trumpovou administratívou

Americká spoločnosť aj po viac ako týždni žije dozvukmi atentátu na mladého konzervatívneho aktivistu Charlieho Kirka. Žiaľ, k podobným krvavým tragédiám patrí, že všetci najprv s napätím vyčkávajú na motív páchateľa, aby sa následne mohla začať hra na ukazovanie prstom, obviňovanie či, naopak, vyviňovanie sa.

To málo, čo o atentátnikovi doposiaľ preniklo na verejnosť, sa progresívna ľavica snaží rámcovať tak, aby vraždu odtlačila od seba. Aby sa na páchateľa nenazeralo ako na jedného z nich.

Zdôrazňuje sa napríklad to, že zrejme pochádzal z republikánskej rodiny veriacich mormónov; posolstvám, ktoré zanechal na nábojoch, sa dáva dvojznačný význam (že mohli byť myslené aj ironicky a atentátnik je v skutočnosti pravicový extrémista, pre ktorého Charlie Kirk nebol dosť radikálny); údajný vzťah atentátnika s transosobou sa označuje ako okolnosť, z ktorej nič nevyplýva; a podobne...

Zoom Michala LukáčaČo vražda Charlieho Kirka ukázala o ľavicových radikáloch

Michal Lukáč

Vlastne je to prirodzená reakcia. Videli sme to aj u nás po atentáte na Roberta Fica alebo po vražde v Teplárni. Nikto nechce, aby jeho politický prúd bol spájaný s vrahom.

No ak aj môžu stále panovať určité pochybnosti o motívoch a politickom zaradení vraha (takíto ľudia nemusia byť v hlave úplne v poriadku a môžu pokojne veriť v nejakú zmätenú zmes hoci aj protichodných politických názorov), po vražde Charlieho Kirka sa na sociálnych sieťach vyrojilo množstvo bežných ľudí, ktorí atentát buď priamo oslavovali, alebo aspoň považovali za nutné zvestovať svetu, že žiadnu ľútosť nad Charlieho smrťou necítia. A pri tých často neboli pochybnosti, že ich zášť voči konzervatívnemu influencerovi vychádzala z ľavicových pozícií.

Americkí konzervatívci sú, prirodzene, pre tieto reakcie roztrpčení. Charlie Kirk nebol dokonca ani politik, len debatér, ktorý robil diskusie na vysokých školách. On ponúkal svoje postoje a výmenu názorov. Ako reakcia na túto ponuku prišla guľka.

A ako reaguje časť odporcov názorov, ktoré obhajoval Charlie Kirk? Tešia sa z vraždy. Niekoľko takýchto reakcií nájdete vo videu nižšie.

Nejde o hlasy ojedinelých radikálov. Napríklad podľa čerstvo zverejneného prieskumu verejnej mienky až 34 percent univerzitných študentov v Spojených štátoch pripustilo, že prinajmenšom v niektorých zriedkavých prípadoch je prípustné použitie násilia ako prostriedku na zastavenie rečníka (!) na vysokej škole. Ešte v roku 2022 si to myslelo „len“ necelých 20 percent študentov.

Niekoľko dní po oslavách vraždy Charlieho Kirka však prichádza vytriezvenie. Viacerí ľudia, ktorí sa takto prejavili, teraz vyplakávajú, že ich zamestnávateľ prepustil pre to, ako smrť konzervatívneho rečníka komentovali.

Dosť príkladov nájdete na sociálnych sieťach. Pár takýchto reakcií vo videu nižšie.

Sprava teraz prichádzajú škodoradostné reakcie v štýle: „Kultúra vymazávania (cancel culture) si ako bumerang prišla konečne aj po vás.“

Ľavica zase kontruje: „Kde ste teraz všetci vy konzervatívci s tým svojím zápasom za slobodu slova?!“

A tak sa natíska otázka: nie je to tak, že každá strana obhajuje slobodu slova práve len v tých prípadoch, keď s obsahom prejavu súhlasí, zatiaľ čo prejav, ktorý sa nám nepáči, by sme všetci najradšej trestali?!

Je to otázka, nad ktorou sa nedá len tak mávnuť rukou.

Rámec prvého dodatku

Načrtnime si najprv právny kontext. V Spojených štátoch amerických je sloboda prejavu chránená prvým dodatkom ústavy. Znamená to, že v USA vám nehrozí trestnoprávny postih ani za vytváranie vtipných memečiek o politikoch (ako v Nemecku), ani za kritiku transgenderizmu (ako v Spojenom kráľovstve), ani za nesprávny či mylný názor na historické udalosti (ako na Slovensku).

Trestnoprávnou hranicou slobody prejavu v Spojených štátoch nie je ani to, že sa niekto cíti subjektívne dotknutý, lebo ste podľa jeho mienky slovne hanobili napríklad etnickú alebo náboženskú skupinu, ku ktorej dotyčný patrí.

Hranicou je až podnecovanie na bezprostredné násilie. Musí teda byť prítomná pravdepodobnosť, že po slovnom podnecovaní bude priamo nasledovať protiprávny čin.

Treba tiež uviesť, že kým na Slovensku máme trestný čin schvaľovania trestného činu, na čo doplatili napríklad ľudia, ktorí sa na sociálnych sieťach vytešovali z atentátu na Roberta Fica, v Spojených štátoch niečo v takomto zmysle nemajú.

Inak povedané, mnohí z Američanov, ktorí verejne vychvaľovali vraždu Charlieho Kirka a ktorých v dôsledku toho zamestnávateľ prepustil, by na Slovensku pravdepodobne čelili za tieto prejavy trestnému stíhaniu.

Je hlbokým presvedčením autora, že americký prístup k slobode prejavu je správny, kým náš slovenský je nesprávny, historicky preukázateľne neefektívny pri potlačovaní neželaných názorov a v konečnom dôsledku ľahko politicky zneužiteľný (a v minulosti aj opakovane zneužívaný).

Američania (na rozdiel od Severokórejčanov, Nemcov, Britov a Slovákov) sú pomerne široko chránení pred trestnoprávnymi následkami prejavu prvým dodatkom svojej ústavy. Na druhej strane ani Američania nie sú imúnni voči dôsledkom svojho prejavu v súkromnoprávnych vzťahoch.

Aj v Spojených štátoch sú prípustné civilné žaloby na ochranu osobnosti. Donald Trump takto napríklad v júli ohlásil, že bude požadovať odškodné 10 miliárd dolárov od denníka Wall Street Journal a jeho majiteľa Ruperta Murdocha za to, že ho spojili so sexuálnym predátorom Jeffreym Epsteinom. Prezident nedávno ohlásil aj 15-miliardovú žalobu na denník New York Times.

No aj v takýchto prípadoch je súdna latka na ochranu slobody prejavu vysoká a mnohí právni experti pochybujú, že Trump na súde uspeje. Pravdepodobne ide o zastrašovanie médií z jeho strany a možno o snahu dosiahnuť mimosúdne vyrovnanie pri rádovo oveľa nižších sumách, k čomu firmy v USA v takýchto prípadoch pristupujú, často aby mali proste pokoj...

Pre udalosti, ktoré nasledovali po smrti Charlieho Kirka, je však dôležité niečo iné: pokiaľ oslavujete vraždu človeka na sociálnych sieťach alebo verejne popierate trebárs holokaust, v Amerike si po vás nepríde polícia. No ak si to pozrie váš obchodný partner alebo zamestnávateľ, môže sa rozhodnúť, že nechce, aby jeho značka bola spojená s vaším menom. A možno sa s vami prestanú rozprávať susedia či rodina.

Aj v Amerike sú veci, ktoré sa verejne nehovoria. Nie sú však považované za nezákonné, ale za nepatričné. Verejný záujem nie je v týchto prípadoch chránený zákonom, ale nepísanými spoločenskými konvenciami.

Málo vtipný Kimmel

Asi najprominentnejšou osobnosťou, ktorá prišla o prácu v dôsledku svojej reakcie na smrť Charlieho Kirka, je zatiaľ televízny moderátor Jimmy Kimmel.

„Cez víkend sme dosiahli nové dno, keď sa MAGA gang zúfalo snažil označiť tohto chlapca, ktorý zavraždil Charlieho Kirka, za niekoho iného než ako jedného z nich,“ povedal Kimmel vo svojej nočnej show, snažiac sa atentátnika vykresliť ako pravicového extrémistu, pre ktorého Kirk nebol dosť radikálny.

Následne Kimmel ukázal zábery Donalda Trumpa, ktorý pred novinármi z témy vraždy Charlieho Kirka v okamihu preskočil na rekonštrukciu tanečnej sály Bieleho domu. „Takto dospelý človek nereaguje na vraždu svojho priateľa,“ povedal Kimmel. „Takto štvorročné dieťa oplakáva smrť svojej akváriovej rybičky.“

Kimmel nie je veľmi vtipný. Jeho show často pôsobí ako priestor ventilovania jeho osobnej frustrácie zo svojich spoluobčanov, ktorí volia republikánov.

No jeho prípad nemusí byť ani čistým príbehom, v ktorom sa súkromná firma proste slobodne rozhodla rozviazať vzťah so spolupracovníkom, ktorý jej nepremyslenými výrokmi priniesol zlú publicitu.

Hovorí sa totiž o blížiacich sa mediálnych fúziách v pozadí, ktoré musí odobriť federálna vláda. A tak sa mediálna korporácia mohla snažiť zbaviť nepohodlného Kimmela, aby jej Biely dom nekomplikoval podnikanie.

Túto interpretáciu podčiarkla aj kritika Kimmela priamo od šéfa federálneho audiovizuálneho regulačného orgánu FCC Brendana Carra – Trumpovho človeka –, ktorá vyznela ako úradné vynútenie si zrušenia moderátora. Krátko po kritike úradníka prišla stopka pre Kimmela od stanice ABC.

Toto už naštvalo aj vplyvného republikánskeho senátora a inak Trumpovho spojenca Teda Cruza. Carrov postup bol podľa neho „pekelne nebezpečný“ a vyznel akoby „priamo z filmu Mafiáni“.

Ted Cruz sa obáva, že ak si republikáni začnú úradne vynucovať takéto zásahy do médií, prípadná budúca demokratická administratíva rovnakým spôsobom zaútočí na konzervatívny mediálny ekosystém. Je ľahko predstaviteľné, čo tým senátor myslel.

Zmení sa prezident a nová demokratická administratíva si cez FCC vynúti napríklad vyhodenie nepohodlného komentátora v televízii Fox News... Poznáme to aj zo Slovenska, kde máme príklady nátlaku súčasnej garnitúry na spravodajstvo súkromných televízií s poukazom na otázku prípadného (ne)predĺženia ich licencií.

Prípad Gina Carano

No bol by koniec Kimmelovej talk show v poriadku, aj keby išlo čisto len o vzťah súkromnej televízie a jej spolupracovníka bez tlaku politikov a štátu v pozadí?

V roku 2021 bola herečka Gina Carano vyhodená spoločnosťou Disney zo seriálu Mandalorian za svoj príspevok na sociálnej sieti: naznačila, že republikáni v USA sa vo vtedajšej spoločenskej atmosfére v krajine cítili ako Židia počas holokaustu.

Konzervatívci okolo jej vyhodenia urobili veľké haló. Bol to jeden z príkladov ľavicovej „cancel culture“.

Herečky sa okamžite ujal známy židovský konzervatívny komentátor Ben Shapiro. Jeho mediálna spoločnosť Daily Wire jej ponúkla úlohu vo westernovom filme. Gina Carano bola navyše rozhodnutá napadnúť zrušenie svojej pracovnej zmluvy na súde. Jej právnikov zafinancoval miliardár Elon Musk. V auguste tohto roku herečka dosiahla mimosúdne vyrovnanie, s ktorým vyjadrila spokojnosť.

Značka Disney spája oba prípady. Spoločnosť vlastní aj televíznu sieť ABC, ktorá vysielala Kimmela. Možno sú najväčšou hrozbou pre slobodu prejavu anonymné manažmenty korporácií bez chrbtovej kosti, ktoré poklonkujú duchu čias, či práve veje zľava, alebo sprava.

Na sociálnych sieťach sa zatiaľ začínajú objavovať výzvy volajúce po bojkote spoločností, ktoré prepustili zamestnancov tešiacich sa zo smrti Charlieho Kirka. Popri leteckých spoločnostiach ide aj o niektoré zo značiek, ktoré ešte donedávna mali viac alebo menej blízko k demokratom či k podpore progresívnej agendy (MSNBC, Microsoft, DC Comics...).

Ťažko sa podniká, keď hrozí, že vás buď budú bojkotovať pravičiari, lebo zamestnávate necitlivých ľavicových radikálov, alebo vás budú bojkotovať ľavičiari, lebo ste prepustili ich druhov, ktorí verejne vyjadrili svoje myšlienky.

Žiarlivo si strážme slobodu slova

Situácia v USA je teda vážna, ale nechýbajú bizarné, ba až komické zvraty. My konzervatívci by sme však nemali brať na ľahkú váhu výzvy progresívcov, aby sme boli vo svojej obrane slobody prejavu principiálni a pranierovali prešľapy voči nej, aj keď sa dejú za Trumpovej administratívy a proti našim politickým oponentom. Moc dokáže korumpovať a potenciálnou hrozbou pre slobodu slova je preto každý politik. Aj tí, ktorých máme radi, sa môžu zvrhnúť.

A ešte niečo: vaša oddanosť slobode slova sa nemeria tým, že znesiete prejav, s ktorým súhlasíte. Vaša oddanosť slobode slova sa meria tým, že bez toho, aby ste trvali na následnej represii, znesiete aj vyslovenie názorov, ktoré pokladáte za mylné, hlúpe, škodlivé, nenávistné, šokujúce, ba škandalózne.

To neznamená, že taký prejav musí zostať bez odozvy. No tou odozvou nemá byť postih alebo dokonca guľka, ale iný prejav.