Francúzsko v kríze Premiér pred pádom vlády obvinil dôchodcov zo života nad pomery. Povedie vysoké zadlženie k vojne generácií?

Francúzsko sa momentálne nachádza v stave politickej paralýzy. Premiér François Bayrou požiadal parlament o vyjadrenie dôvery, čo 8. septembra s takmer absolútnou istotou prehrá, a tak sa vo Francúzsku vymení už tretia vláda v priebehu dvoch rokov.

Krajina však nemá žiadnu jasnú cestu von. Prezident Macron má pred sebou ešte dva roky vlády, pričom od začiatku svojho druhého mandátu nemá väčšinu. Parlament je rozdelený medzi tri nezmieriteľné politické prúdy s viac ako desiatkou rôznych strán. Macronovi dôveruje iba 15 percent obyvateľov, teda menej ako počas krízy žltých viest, a jeho premiérovi dokonca iba 14 percent.

Žiadna z ústavných možností, teda nové parlamentné voľby, nová vymenovaná vláda alebo odstúpenie samotného Macrona a nové prezidentské voľby – čo začína byť čoraz realistickejšia možnosť –, nemá potenciál priniesť potrebnú stabilitu. 

A to už začína mať hmatateľné negatívne dôsledky. Francúzsko si totiž požičiava už za takmer rovnaké úroky ako Taliansko a jeho verejné financie patria k najhorším v EÚ. 

Aj súčasná kríza spôsobená žiadosťou o vyjadrenie dôvery bola vyvolaná tým, že absolútne fragmentovaný francúzsky parlament nedokáže vytvoriť žiadnu väčšinu v prospech akýchkoľvek potrebných konsolidačných opatrení a schválenia rozpočtu. François Bayrou tak boj o nájdenie kompromisu dopredu vzdal a svojím krokom sa odsúdil na pád.

Keďže sa o ňom špekuluje ako o možnom prezidentskom kandidátovi, všetka jeho snaha teraz smeruje už iba do budovania vlastného mediálneho obrazu, a to predovšetkým s ohľadom na jeho znepokojenie z vysokého zadlženia krajiny.

Zadlženie ako otázka medzigeneračnej spravodlivosti

Bayrou však tému vysokého zadlženia, ktorá je po pandémii aktuálna v celej Európe, uchopil veľmi ideologickým spôsobom a ukazuje, ako sa o tom môže čoskoro diskutovať na celom Západe. 

Postavil to ako nie primárne technickú otázku konkrétnych úsporných opatrení, ale ako otázku medzigeneračnej spravodlivosti medzi mladými a tzv. generáciou „boomerov“, teda ľudí, ktorí sa narodili v rozmedzí od konca druhej svetovej vojny do začiatku 60. rokov.  

Počas posledného týždňa Bayrou vystúpil vo viacerých politických reláciách, kde vyhlásil: „Prvými obeťami (vysokého zadlženia) budú najmladší Francúzi, ktorí budú musieť splácať dlh do konca života... a to všetko pre pohodlie generácie ‚baby boomerov‘, ktorá si myslí, že je všetko v poriadku... Týmto akceptujeme, že mladí ľudia budú zotročovaní tým, že budú po desaťročia nútení splácať pôžičky, o ktorých s ľahkým srdcom rozhodli predchádzajúce generácie.“

Bayrou týmito vyjadreniami vlastne hovorí, že generácia baby boomerov, ktorá je momentálne na dôchodku, si užíva nad možnosti krajiny a neúmerne tak zaťažuje budúce generácie bez toho, aby sa dostatočne zaujímala o budúcnosť krajiny.

Takéto konfrontačné vyjadrenia, samozrejme, okamžite vyvolali tvrdé reakcie naprieč spoločnosťou. Mnohí seniori poukazovali na tvrdo odrobené roky a znovuvybudovanie Európy po druhej svetovej vojne, vďaka čomu si momentálne môžu užívať dôchodok. 

Mnohí mladí zase poukazovali na klimatickú „spúšť“, ktorú generácia baby boomerov za sebou zanechala, či na ekonomicky priaznivé roky tzv. Trente Glorieuses (približne 1945 až 1975), ktoré si „boomeri“ užívali a ktoré majú vo Francúzsku až mýtickú povesť.

Laurent Wauquiez, predseda poslaneckého klubu pravicových Republikánov, označil podobné vyjadrenia ako slepú uličku vedúcu iba k vojne medzi generáciami a z vysokého zadlženia obvinil hlavne ľavicové vlády s ich opatreniami, ako je 35-hodinový pracovný týždeň či podporné dávky pre imigrantov.

Okrem toho väčšina pravice, ale aj ekonómov vidí ako hlavný dôvod zadlženia bujnejúcu verejnú správu, keďže francúzsky štát dáva na verejné výdavky ročne približne 57 percent HDP, pričom priemer EÚ je 49 percent. Ide zároveň o najvyššiu úroveň spomedzi krajín EÚ. 

Okrem toho Francúzsko vynakladá najväčší objem peňazí v pomere k HDP na sociálne výdavky spomedzi všetkých krajín EÚ, a to 31 percent svojho HDP (priemer OECD je 21 percent).

Samotné dôchodky ročne stoja takmer 400 miliárd eur, čo predstavuje asi 14 percent HDP. Problémom však je, že už dnes musí ísť približne 15 až 20 percent financovania dôchodkov na dlh a táto situácia sa bude iba zhoršovať. 

V rokoch 2018 až 2023 sa verejný dlh zvýšil o 839 miliárd eur a dôchodky sú zodpovedné za 52 percent z tejto sumy. 

Znamenajú tieto masívne výdavky na dôchodky to, že generácia baby boomerov si žije nad možnosti krajiny? 

Najnižšia pôrodnosť od 2. svetovej vojnyFrancúzsko to berie ako tému národnej suverenity

Ján Cipár

Nicolas – ten, ktorý platí

Vo Francúzsku je momentálne veľmi populárny archetyp vymyslenej postavy mladíka Nicolasa, ktorý musí za všetko platiť. Ide o človeka, ktorý má okolo 30 rokov, je zo strednej triedy, pracuje a platí dane.

Táto postava vyjadruje všetku frustráciu, ktorú majú dnešní pracovne aktívni ľudia z toho, že prispievajú na chod sociálneho štátu, pričom za svoje odvody a dane nevidia takmer žiadny benefit. Jednoducho je Nicolas príliš bohatý na to, aby dostával akúkoľvek pomoc od štátu, ale zároveň príliš chudobný, aby dokázal žiť úplne komfortný život.

Príspevky na sociálnej sieti X pod hashtagom Je suis Nicolas od začiatku roku 2025 nabrali na popularite a dnes majú stovky tisíc prezdieľaní. Macron je na svojom letnom zámku? Je to Nicolas, kto to musí zaplatiť. Štát sa rozhodne poskytnúť dotácie? Nicolas to musí zaplatiť. Zvýši sa pomoc utečencom? Opäť to platí Nicolas.

Táto postava je však v mysliach ľudí nahnevaná nielen na samotných politikov, vysoké dane či nezmyselné výdavky, ale aj na súčasných dôchodcov. Popri Nicolasovi totiž boli vymyslené aj postavy dôchodcov Chantal a Bernarda, ktorí si za Nicolasove odvody platia výlety loďou a žijú si spokojne na dôchodku, pričom on garanciu na budúci dôchodok nemá. 

Táto predstava odráža názory mnohých mladých ľudí, ktorí považujú životnú úroveň súčasných dôchodcov ako vyššiu oproti ich vlastnej.

Sčasti má toto zjednodušenie pravdu. V roku 2021 bola totiž priemerná individuálna životná úroveň dôchodcov 2 188 eur mesačne v porovnaní s 2 218 eurami pre všetkých Francúzov. Ak na druhej strane vezmeme do úvahy bývanie dôchodcov, ktorí majú zvyčajne splatené hypotéky, ich životná úroveň potom výrazne prevyšuje priemernú životnú úroveň celej populácie.

Ďalším prvkom je bohatstvo. Francúzski dôchodcovia majú v priemere viac majetku ako pracujúci ľudia alebo mladšie generácie. V roku 2018 hrubý majetok dôchodcov dosiahol 296 000 eur, čo je o sedem percent viac ako majetok pracujúcich domácností (276 000 eur). Pri čistom majetku sa rozdiel medzi dôchodcami a pracujúcimi domácnosťami vyšplhá až na 35 percent.

Ani tieto čísla však neznamenajú, že paušálnym dôvodom zadlženia sú všetci dôchodcovia.

Neúmerné dôchodky pre štátnych zamestnancov

To, že Nicolas platí obrovské dane, je výsledkom čoraz väčšieho štátu a jeho výdavkov.

Najväčšou záťažou z pohľadu deficitu, ktorý plynie z dôchodkového systému, je však dotovanie dôchodkov pracovníkov verejnej správy. Tí majú už počas aktívneho pracovného života neúmerné výhody oproti súkromnej sfére, ich dôchodky však predstavujú hlavnú nespravodlivosť.

Štátni zamestnanci totiž poberajú dôchodok vypočítaný na základe ich posledných šiestich mesiacov činnosti, pričom v súkromnom sektore je výpočet na základe priemeru najlepších dvadsiatich piatich rokov. Navyše štátni zamestnanci majú dôchodkovú sadzbu zodpovedajúcu 75 percentám ich príjmu v porovnaní s iba 50 percentami v súkromnom sektore.

Doplnkový štátny príspevok na dôchodky tak predstavuje celkové náklady vo výške 72,5 miliardy ročne vrátane 56,5 miliardy na verejné dôchodky (4 milióny dôchodcov) a 16 miliárd na súkromné ​​dôchodky (13 miliónov dôchodcov). V roku 2023 teda dôchodca z verejného sektora stál štátnu pokladnicu v tejto časti dôchodkového systému v priemere 14 125 eur v porovnaní s 1 230 eurami pre dôchodcu zo súkromného sektora, čo je pomer 1 k 12.

Podľa inštitútu Molinari je od roku 2002 štedrý dôchodkový systém štátnych zamestnancov zdrojom dlhu vo výške viac ako jedného bilióna eur, čo predstavuje tretinu celkového dlhu Francúzska a 94 percent deficitu všetkých dôchodkov za dané obdobie.

Generácia baby boomerov tak môže mať v priemere mierne vyššiu úroveň života ako súčasní pracujúci, to však neznamená, že je en bloc zodpovedná za zadlženie. Za to je v dominantnej miere zodpovedný štedrý dôchodkový systém pre štátnych zamestnancov, teda iba približne pre 20 percent dôchodcov z tejto generácie.  

Na vyriešenie tejto situácie by však francúzski politici museli byť ochotní postaviť sa silným odborom pracovníkov verejnej správy, ktoré by pri akejkoľvek snahe o reformu zablokovali ulice a chod verejných inštitúcií. A to si vyžaduje väčšiu odvahu ako obviniť v médiách všetkých dôchodcov.