NÁZOR: Radoslav Procházka o morálnom gýči jednej knihy

Exkurz Michaela J. Sandela do morálnych kódov politiky v knihe Spravodlivosť. Čo je správne konať je morálny gýč, ktorý ponukou akože pálčivých otázok predstiera nárok autora radiť svojmu kmeňu, ako žiť.

Spravodlivosť. Čo je správne konať (Justice. What´s the Right Thing To Do. Farrar, Straus and Giroux, 2009. 320 s. $ 16,50) je titul najnovšej knihy harvardského profesora štátovedy Michaela J. Sandela. Cítil som povinnosť prečítať ju do konca nielen kvôli sľubnému názvu, ale aj preto, že som ju dostal od osoby, od ktorej som sa toho o sudcovskej deontológii a praxeologických nárokoch výkonu tzv. legálnej spravodlivosti (t.j. spravodlivosti „podľa zákona”) dozvedel v živote najviac. Neviem sa rozhodnúť, či by som o niečo prišiel, ak by som ju po dvoch kapitolách odložil a nechal tak.

Sandelov komunitarizmus

Sandel je jedným z prominentných predstaviteľov komunitaristickej filozofie politiky. Komunitarizmus kritizuje liberalizmus ako filozofický prúd aj ako prakticko-politický návod z pozícií, ktoré nemožno zaškatuľkovať po osi pravica – ľavica, ale ak už škatuľky použiť, tak také, aké vám niečo povedia. Odhadujem, že spoločenstvu čitateľov .týždňa by komunitarizmus vo väčšine svojich téz prišiel ako radikálne ľavicové myšlienkové hnutie, spoločenstvu čitateľov jetotak.sk skôr ako reakcionársky blud. V trúfalej skratke, komunitaristi odmietajú akceptovať prioritu osobných práv jednotlivca pred blahom komunity a vychádzajú z predpokladu fundamentálnej ukotvenosti osobnej identity v sociálnych a kultúrnych kódoch spoločenstva, ktorého je osoba príslušníkom, pričom tieto východiská ich vedú k záverom, ktoré sú v sociálno-ekonomickej oblasti výrazne paternalistické a v oblasti, povedzme, že kultúrno-etickej, naopak, relatívne konzervatívne.

„Sandelova kniha o spravodlivosti predstavuje veľmi výpovednú ukážku toho, čo je na americkej populárno-náučnej spisbe dobré a zlé zároveň.“ Zdieľať

Sandelova kniha o spravodlivosti predstavuje veľmi výpovednú – temer by som povedal, že dokonale reprezentatívnu – ukážku toho, čo je na americkej populárno-náučnej spisbe dobré a zlé zároveň. Sandel píše spôsobom, ktorý jeho myšlienky činí sémanticky dostupnými nielen pre priemerne vzdelaných dospelých, ale v mnohom aj pre deti navštevujúce strednú školu, ak v nich je čo len štipka záujmu o spoločenské témy. Okrem toho, že píše jednoducho, zrozumiteľne a bez toho, aby k hlavnému toku argumentov pridával príliš mnoho meandrov, väčšinu, ak nie všetky svoje tézy, zároveň ilustruje na konkrétnych príkladoch zo života americkej spoločnosti – príkladoch, ku ktorým by bežný čitateľ celkom prirodzene zaujal vlastný postoj. Vo väčšine kapitol ponúka Sandel ako pozadie pre svoje úvahy príbeh, ktorý viac či menej nedávno angažoval americkú verejnosť do otvorených názorových výmen.

Tak napríklad kapitolu, ktorej ústrednou témou je konfrontácia slobody a zodpovednosti v mantineloch trhovej ekonomiky, uvádza Sandel konkrétnymi príkladmi, keď obchodníci s istým druhom tovaru (generátory elektriny, motorové píly, motelové ubytovanie) zneužívali dopyt po takomto tovare v čase núdze po živelnej katastrofe tým, že bežné ceny často aj zdesaťnásobili. Stať, venovanú Kantovej kritike praktického rozumu, osviežuje príbeh chlapca, ktorý sa vo vedomostnej súťaži pomýlil a hoci rozhodcovia to nezistili, on sám ich na svoju chybu upozornil a zo súťaže vypadol. Ale nejde o tieto príbehy, ide o to, že do Sandelových úvah sa dá ponoriť ľahko a vďačne, pretože aj tie najsofistikovanejšie koncepty morálnej filozofie predstavuje spôsobom, ktoré z nich činia vec praktického postoja k svetu a dávajú čitateľovi možnosť skúmať vlastné svedomie, porovnávať ním kladené nároky s nárokmi sveta ideí, a pri tom vedome či nevedome kultivovať svoje morálne preferencie.

Zároveň však ide aj o to, že tej hĺbky na ponorenie je tam maximálne po kolená, ak vôbec. Sandel totiž zostáva zajatcom svojho „ľudového“ prístupu v miere, aká zásadne ubližuje obsahu jeho úvah. Tie na mnohých miestach viac než ako pokus o filozofiu pôsobia ako odpoveď na zadanie zo lifestylového časopisu v zmysle: „Pán profesor, napíšte nám niečo o morálke, nech je to svieže, tak do 300 slov.“

Roztrasenou rukou

Podstatne vážnejší nedostatok než publicistický ráz sú tematické náčrty, ktoré Sandel kreslí rukou buď príliš roztrasenou a rýchlo unavenou alebo, naopak, kŕčovito zaťatou. Z toho druhého súdka ponúkam aplikáciu Kantovho nezmieriteľného odporu k lži, v rámci ktorej Sandel dochádza k záveru o údajnej prekvapujúcej podobnosti medzi Kantom, ktorý nepripúšťa morálnu opodstatnenosť klamstva za žiadnych okolností a Billom Clintonom, ktorý nebol ochotný priznať, že klamal, keď tvrdil, že so stážistkou Monicou Lewinsky nemal sexuálny vzťah, lebo veď orálny sex stricto sensu nie je sex. Verte mi, že autorovi tohto podobenstva príliš neublížim, keď poviem, že analógiu medzi Kantom a Clintonom nachádza v ich spoločnej neochote uznať za istých okolností prijateľnosť priamej lži. Keď klamete o tom, že ste klamali, tak nenávidíte lož, chápete.

„Hĺbky na ponorenie je tam maximálne po kolená. Ak vôbec.“ Zdieľať

Sklamaním napokon končia aj časti, ktoré v sebe obsahujú prísľub. Sandel napríklad veľmi pútavo vysvetľuje, prečo si štát, resp. politici v niektorých oblastiach regulácie verejného života nevystačia s morálne neutrálnymi postojmi, resp. prečo politici morálnu neutralitu iba predstierajú a v skutočnosti aj tí, ktorí infiltráciu etických postojov do zákonodarstva odmietajú, ju sami pestujú, len z opačnej perspektívy. Sandel sa pýta napríklad takto: „Prečo by sme naše morálne a náboženské presvedčenie nemali vnášať do verejného diskurzu o spravodlivosti a právach? Prečo by sme mali oddeliť našu občiansku identitu od našej širšie koncipovanej identity ako morálnych aktérov?“ A odpovedá, že nemali, lebo otázky ako manželstvá osôb rovnakého pohlavia, výskum kmeňových buniek či interrupcie sú témami, v ktorých všetky strany sporu zastávajú morálne, resp. morálne angažované postoje, akurát jedna zo strán predstiera neutralitu a morálny rozmer debaty odmieta prijať ako jej modus operandi. „Keď sa pozrieme na podporu pre manželstvá osôb rovnakého pohlavia, zistíme, že sa nemôže opierať o zákaz diskriminácie a slobodu výberu. Pre rozhodnutie o tom, kto by mal byť spôsobilý na uzavretie manželstva, potrebujeme premyslieť účel manželstva a cnosti, ktoré manželstvo ctí. A to nás vedie na pôdu morálneho zápasu, kde vo vzťahu k jednotlivým súťažiacim predstavám o dobrom živote nemôžeme zostať neutrálnymi.“

Vo chvíli, keď čitateľ po mnohých stránkach výziev k zaujatiu morálne relevantného postoja očakáva takýto postoj od autora výzvy, kapitola končí. Nebudem to dopovedávať za autora, len poviem, že v knihe ponúka viaceré dobré dôvody si myslieť, že mu je sympatická snaha Obamu a mnohých iných Demokratov odmietnuť republikánsky nárok na monopol na vieru v Boha a reprezentáciu tzv. morálnej väčšiny. Inak povedané, medzi riadkami čítam Sandela ako hovoriaceho, že „aha, aj my, ktorí podporujeme tú a tú liberálnu agendu, veríme v Boha, aj my sme súčasť morálnej väčšiny“. Pre poriadok dodávam, že tú snahu považujem za úplne legitímnu a autentickú, a že ani americkej pravici, tobôž nie tej našej, by som monopol na náboženskou vierou informované politické postoje nikdy nepriznal. Vadí mi len, že sa Sandel dopúšťa tej istej rezignácie na etický nárok pre svoj svetonázor, akú vyčíta liberálom.

Dominancia pravej hemisféry

Ten istý deficit vykazuje aj zvyšok jeho autorského príspevku k otázke, ako byť v živote aj v politike spravodlivý. Prevažná časť knihy približuje čitateľovi dominantné koncepcie morálnej, právnej a politickej filozofie západného sveta, a to spôsobom, ktorý som popísal vyššie. Záver knihy tvorí náčrt Sandelovej vlastnej tézy vzťahu medzi spravodlivosťou a spoločným dobrom, ktorú predkladá v perspektíve štyroch vrstiev: občianstvo ako obeta a služba, morálne limity trhu, solidarita ako občianska cnosť a politika ako morálne angažmá. Každá z týchto tém získala v Sandelovej „filozofickej“ knihe v priemere len o niečo málo než tých 300 slov, ktoré som už spomínal. O Sandelovom názore na morálne limity trhovej ekonomiky sa dozviete len to, že také limity existujú a že ich musíme skúmať. O solidarite toľko, že medzi redistribúciou a spoločným dobrom je vzťah, ktorý tiež musíme skúmať. A tak ďalej. Namiesto poctivého argumentačného algoritmu pekne znejúce slogany, namiesto obnažujúceho hľadania odpovedí len patetické nástrely otázok, jednoducho dominancia pravej hemisféry.

„Americkej pravici, tobôž nie tej našej, by som monopol na náboženskou vierou informované politické postoje nikdy nepriznal.“ Zdieľať

Otázkou je, prečo sa takéto osvetové eseje vydávajú za filozofické diela a prečo ich recenzenti v renomovaných denníkoch titulujú nálepkou „Big thinking“, prípadne „fascinujúca púť morálnej reflexie“. Príde mi to podobné, ako keby Milan Lasica svoje fejtóny z .týždňa nevydal ako bibliofilské impromptu, ale ako traktát z morálnej filozofie. Gýč má rôzne podoby, ale jeho spoločným menovateľom je predstieranie vyššieho poschodia, než na akom naozaj stojí. Sandelov exkurz do morálnych kódov politiky je morálny gýč, ktorý ponukou akože pálčivých otázok predstiera nárok autora radiť svojmu kmeňu, ako žiť. Príjemne sa to číta, ale v ničom vás to reálne nepoučí.

Radoslav Procházka
Autor je poslancom NR SR za KDH.

Foto: www.justiceharvard.org, Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo