Včelárska paseka Kedysi včelárov učili novým technológiám, dnes u nich ľudia obdivujú tie staré

Podunajská nížina, zem rovná ako placka a vôkol samé polia. Na polceste medzi Sencom a Sládkovičovom prechádzame lávkou cez Čiernu vodu a príroda sa náhle mení. Prejdeme malým hájikom a dostávame sa do krásneho parku.

Staré ozdobné dreviny a medzi nimi už takmer storočná červená tehlová budova pôsobia, akoby sem nepatrili – alebo akoby sme sa ocitli niekde celkom inde.

Keby sme sa odtiaľto vybrali na severovýchod, dostaneme sa do Pustých Úľan, ak by sme šli na juhovýchod, tak do Veľkých Úľan. Už názvy týchto obcí prezrádzajú spojitosť kraja so včelárstvom. Niet preto divu, že toto miesto nesie názov Včelárska paseka.

Zakrátko nás víta Rudolf Moravčík – už dlhoročný správca a zároveň obyvateľ areálu. „Pôvodne sme sem šli na päť rokov,“ hovorí a myslí tým manželku, s ktorou má medzičasom už pätoro detí. „Potom z toho bolo desať, pätnásť a v októbri to už bude dvadsať rokov,“ usmieva sa. K včelám má vzťah od narodenia, priviedol ho k tomu jeho otec.

Moravčíkovci sa tu starajú o Múzeum včelárstva na Slovensku, ktoré patrí Slovenskému zväzu včelárov. Múzeum nedávno oslávilo päťdesiat rokov od založenia, no dejiny tohto miesta siahajú hlbšie do minulosti.

Rudolf Moravčík. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Včeličky, chudobného kravičky

Hoci snahy o vznik slovenskej včelárskej organizácie boli už v devätnástom storočí, až po vzniku Československa sa podarilo založiť Ústredie včelárskych spolkov na Slovensku, ktorým predsedal doktor Ján Gašperík.

„Na Slovensku bola veľká tradícia včelárstva, aj sa hovorilo, že včeličky, chudobného kravičky,“ vraví Moravčík. „Napriek tomu bolo jedným z najzaostalejších v Európe a táto organizácia vznikla nato, aby zastupovala včelárov a pozdvihla slovenské včelárstvo.“

V roku 1926 so zámerom založiť vzorovú včelársku farmu požiadal Gašperík o pridelenie pozemkov z pozostalosti grófa Jána Pálffyho. Štyri roky nato sa postavila spolková budova, ktorú navrhol významný architekt Juraj Tvarožek. Následne pribudli aj ďalšie stavby a najmä vzorový včelín, skutočne jedinečne pôsobiaca budova s oblúkovitým pôdorysom a úľom v tvare včely ako dominantou.

Okrem toho tu vysadili ovocný sad, arborétum či škôlku na pestovanie nektárodajných rastlín.

Spolková budova. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Moravčík vysvetľuje, že toto miesto bolo vzdelávacím strediskom, kam sa včelári z celého Slovenska chodili učiť vedeckým poznatkom a moderným včelárskym technológiám.

Úle pripomínajúce debničky, aké poznáme dnes, sa na Slovensku začali objavovať až v dvadsiatom storočí, hoci inde vo svete boli známe už skôr. V našich končinách sa však stále používali takzvané nerozoberateľné diela – plásty v drevených klátoch a dlabákoch, slamených košoch zvaných košnice a hlbšie v minulosti aj brte.

„Keď sa z nerozoberateľného diela vyberal med, celé vnútro sa zničilo. Plásty sa vyrezávali a med sa vyžúval alebo vylisúval,“ opisuje Moravčík. To bol problém nielen ekonomicky, ale aj preto, že sa včely v úli nedali kontrolovať na choroby.

Okrem toho, výnos z takéhoto úľa bol približne šesť kíl medu na jar – tradične sa zbieral na Jozefa – alebo dvanásť až pätnásť kíl na jeseň. Medný výnos z moderného úľa je ročne v závislosti od lokality a počasia dvadsať až tridsať kíl.

Zato však mali včelári pracujúci starým spôsobom veľkú produkciu vosku. „Ten vykupovali voštinári a vyrábali sa z toho rôzne produkty alebo sa ním opravovala keramika na spôsob 3D puclí,“ hovorí.

Úľ z roku 1820. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Nová doba však priniesla potrebu zásadnej zmeny aj v takej oblasti, akou je včelárenie. Zaviedol sa takzvaný normalizovaný úľ s vyberateľnými rámikmi, ktorý si v tunajšej dielni mohli včelári zhotoviť. Zakrátko sa rozšíril medzi slovenských včelárov.

Areál však svojmu účelu slúžil iba šesť rokov, v roku 1938 totiž toto územie po Viedenskej arbitráži pripadlo Maďarsku a Paseka slúžila pohraničným vojskám. Včelári sa dočasne museli presťahovať do Prievidze.

Po vojne tu krátko sídlilo veliteľstvo letectva sovietskeho vojska, v hlavnej budove v roku 1949 dokonca zriadili okresný národný výbor, ale keďže to bolo odvšadiaľ ďaleko, vydržal tu iba rok. Následne tu sídlil starobinec a až koncom päťdesiatych rokov sa Včelárska paseka vrátila včelárom a do roka 1989 tu pôsobilo včelárske učilište.

Úľ z roku 1733. Foto: Postoj/Andrej Lojan

V sedemdesiatych rokoch sa však začal budovať historický skanzen a múzeum, ktoré slúžia dodnes a sú unikátom aj v širšom geografickom priestore.

Rozmiestnené sú tu rôzne úľové zostavy, po ktorých sprevádza náučný chodník, i historické úle nevyčísliteľnej hodnoty. Napríklad dvestopäťročný vyrezávaný dlabák s rehoľníkom z františkánskeho kláštora, no najstarší úľ v areáli, ktorý bol určený pre štyri včelstvá, pochádza dokonca z roku 1733.

Niektoré staré úle však vyzerajú iba ako kus kmeňa s jemnou rezbárskou úpravou. „Keď si takýto dlabák včely vyberú samy, pomaly ich odtiaľ neviete dostať preč. Ale keď ich tam chcete dostať nasilu, tak ani párom volov to nejde,“ hovorí Moravčík.

Dlabáky. Foto: Postoj/Andrej Lojan

„Preto to v minulosti robili tak, že ho odniesli do pivnice, dali k nemu ten roj a nechali tak aj týždeň. Keď kráľovná už nemala na výber, musela ísť dnu, lebo by nestihla urobiť novú generáciu, kým stará uhynie. Potom úľ z pivnice brali na včelnice. Ale s týmto chodiť, to bola ťažká robota...“ dodáva.

Oplodniačiky aj medomety

Tunajšia zbierka zahŕňa úle z celého Slovenska a aj zo zahraničia. Vidieť tu možno i úle z filmov, ako napríklad Starý včelár či Tisícročná včela, ale aj také, ktoré patrili významným osobnostiam, či kópie úľov, v ktorých včely chovali už starí Egypťania.

Moravčík nás pozýva do bývalého vzorového včelína, kde sú dnes na dvoch podlažiach expozície, ako aj obchodík so včelími produktmi.

Košnica. Foto: Postoj/Andrej Lojan

„Toto sú oplodniačiky alebo materince, slúžia na rozchovávanie včelích kráľovien,“ ukazuje na zbierku desiatok malých zdobených úlikov. „Dnes sa oplodniačiky robia z polystyrénu. V lete majú tú výhodu, že včelstvo v nich nie je také prehriate,“ vysvetľuje.

„Potom tu máme prípravky na výrobu slamených úľov, úľové váhy, rôzne druhy medometov, lisy na plásty, dymáky...“ vymenúva. Zo včelárskeho náčinia sú tu exempláre asi všetkého, čo existuje, vrátane nástrojov, ktoré sa už nepoužívajú, lebo ich nahradili modernejšie alternatívy.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Napríklad miesto lisu sa dnes používajú medomety, teda valcovité nádoby, do ktorých sa umiestnia rámiky s plástmi plnými medu a pomocou kľuky či motora sa točia. Med odstreďovaním vytečie do nádoby a rámiky sa nepoškodené vrátia včelám.

Napriek tomu, keď sa med vyžúval priamo z plástov, bol to vraj najzdravší spôsob jeho konzumácie. „Aj keď si ho dáme na lyžičke a podržíme ho v ústach, je to lepšie ako dávať ho do čaju. Keď sa med mieša s našimi slinami, v ústach nám prebieha reakcia, pri ktorej z glukózy vzniká peroxid vodíka, ktorý má v malom množstve dezinfekčné účinky,“ vysvetľuje Moravčík.

Hospodárske, no nie domestikované

Na to, aby včela vytvorila pomocou metabolickej premeny vosk, musí zjesť množstvo medu. „Na kilogram vosku musí včela zjesť sedem kíl medu,“ hovorí.

Na prízemí muzeálnej budovy môžeme vidieť pôvodné učebné diapozitívy, ktoré sa tu včelárom premietali, členské preukazy, knihy, medaily, medovinu, ukážky zahraničných medov a skrátka všetko, čo sa nejako týka včelárstva či včelích produktov. Na jednom zo študijných materiálov môžeme vidieť životný cyklus včely.

Zľava vajíčko, larva, kukla, robotnica, trúd, kráľovná. Foto: Postoj/Andrej Lojan

„Prvú polovicu života je včela najskôr robotnica. Čistí úľ propolisom, potom je kŕmička, dojčička, od deviateho až dvanásteho dňa staviteľka a jej poslednou funkciou v úli je stráženie,“ opisuje Moravčík. „Druhú časť života robí lietavku, teda vylietava z úľa a nosí nektár alebo medovicu a vodu. Najstaršie včely sa volajú sliedičky a nosia do úľa pre ostatné včely informáciu o zdrojoch znášky,“ pokračuje.

Matka kladie od konca apríla do júla aj neoplodnené vajíčka v počte niekoľkých stovák až tisícov. Z nich sa liahnu trúdy. Keď sa však vykuklí trúd, teda včelí samček, najprv niekoľko týždňov iba v úli žerie med a potom odlieta s ostatnými trúdmi na zhromaždisko trúdov. Tam priletí kráľovná (alebo matka), ktorá sa spári s najlepšími jedincami.

„Kráľovná sa spári s ôsmimi až štrnástimi trúdmi, aby mala dostatok spermií, a za života nakladie do milióna vajíčok,“ vykresľuje včelár. Drvivá väčšina trúdov tak svoj životný zmysel nenaplní, pre včelstvo sú napriek tomu veľmi dôležité.

Hoci je včela medonosná technicky vzaté hospodárskym zvieraťom, nejde o domestikovaný druh. „Ak nechytíme roj, môže začať žiť vo voľnej prírode. No v dôsledku parazitov a chorôb dlhodobo neprežije, hoci sa môže z neho na rok vyrojiť ďalšie včelstvo a tak prežívať. A naopak, ak nájdeme voľne žijúce včelstvo, môžeme ho premiestniť do úľa a chovať ho,“ hovorí, no dodáva, že dnes sa to už vzhľadom na zdravotnú situáciu nerobí.

Obzvlášť v minulosti mali pre včelárov nové roje veľkú hodnotu. Chytali ich a počet úľov im v prípade dobrých podmienok z roka na rok rástol. Podľa slov Rudolfa Moravčíka sa kedysi včely rojili v takej miere, že by ich kvety neboli dokázali uživiť, a tak by sa boli vzájomne rabovali. Preto prebytočné včelstvá na jeseň vysírili, teda zabili, a nechávali si stabilný počet rodín.

Moderný úľ Langstroth, aký je bežný v Severnej Amerike či Austrálii. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Hoci nám včely dávajú vosk, peľ či propolis, čo sú látky, ktoré majú každá svoje využitie, pre ľudí je tým hlavným produktom med. Ako sa dozvedáme, môže byť buď nektárový, alebo medovicový, ktorému sa hovorí aj horský. Medovica je látka, ktorú produkuje iný drobný hmyz, najmä vošky, no v poslednom čase je tento typ medu vzácnejší, keďže vošky sú aj pre rozšírenie inváznych lienok východných zriedkavejšie.

Drvivá väčšina medu však pochádza z nektáru. „V kvetoch je ako atraktant, teda aby prilákal hmyz. Včela ho nasaje do medového vačku, príde do úľa a odovzdá dajakej mladej včielke,“ vysvetľuje proces vzniku medu Moravčík a spomína, že na vznik jedného kila medu je potrebný nektár z troch až piatich miliónov kvetov.

„Takto si nektár odovzdá štyri až päť včiel a postupne z neho odparujú prebytočnú vodu. Nektár však obsahuje zložité cukry a včely ich pomocou enzýmov rozštiepia na glukózu a fruktózu. Následne ho voskovými viečkami v šesťuholníkových bunkách uzavrú,“ dopĺňa.

Včelia kráľovná obkolesená robotnicami. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Podľa toho, z akých kvetov včely zbierajú nektár, vznikajú rôzne druhy medu. Začiatkom jari kvitnú ovocné stromy, javor, drieň či repka, z ktorých vzniká prvý jarný med. „Ten je veľmi dobrý pre ľudí s tráviacimi ťažkosťami. Tento med veľmi rýchlo kryštalizuje, čo je dané vysokým pomerom glukózy k fruktóze. Naopak, agátové a medovicové medy pre vyšší obsah fruktózy kryštalizujú pomalšie,“ hovorí včelár.

Niektorí ľudia stuhnutie medu považujú za nedostatok, ale nie je to tak, ide o prirodzený jav. Komu to prekáža, môže med roztopiť v teplej vode alebo sa z neho pomalým miešaním vyrába pastovaný med, ktorý sa dá napríklad natierať na chlieb.

Ďalší je agátový med. „Je to najsladší med a je obľúbený, lebo vydrží aj rok alebo aj tri tekutý a nemení chuť nápoja. Na osladenie nápoja ho teda stačí menej ako iných druhov medu,“ pokračuje Moravčík a prechádza k lipovému medu.

„Ten je sladkohorký, veľmi dobrý je pri streptokokových a stafylokokových infekciách, teda na dýchacie cesty, ale aj pri ranách, popáleninách a ekzémoch.“ Spomína vlastnú skúsenosť, ako sa mu uhojila rana vďaka tomu, že si na ňu pravidelne natieral lipový med. „Druhá vec je, že to bolí ako fras,“ dodáva.

Návštevníci múzea si môžu pozrieť aj včeliu stenu, za ktorou sú na plocho umiestnené dva úle. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Nasleduje med slnečnicový. „Má veľa selénu, odbúrava ťažké kovy z tela, takže je vhodný pre ľudí v mestskom prostredí, ale aj na pečenie. Potom je medovicový med, ktorý je vhodný pre športovcov, pre ženy, ale aj pre peľových alergikov, keďže má minimum peľových zrniek,“ odporúča Moravčík.

Napokon je už vídať aj pohánkový med. „Veľmi dobrý pre tých, čo majú problém so srdcom a s cievami. Ale má výraznú chuť, pripomína myšacince s močovkou a karamelom,“ hovorí.

Včelárstvo nie je pre každého

Odporúčaná denná dávka je asi 60 gramov medu, čo zodpovedá približne dvom polievkovým lyžiciam. „Medom sa nedá predávkovať, prinajhoršom bude mať laxatívne účinky, ak to preženiete. My s manželkou a deťmi zjeme spolu pol kila medu denne. Lenže zďaleka nemáme takú produkciu, aby každý mohol jesť toľko medu,“ vraví Moravčík, hoci dodáva, že počet včiel medonosných na Slovensku v súčasnosti rastie.

„Bola klesajúca tendencia, ale už asi sedem rokov to stúpa. Ešte za Československa u nás bolo pol milióna včelstiev, potom to kleslo na 140-tisíc a dnes sme na úrovni 280- až 320-tisíc včelstiev,“ uvádza čísla Moravčík. Táto krivka kopíruje aj počet včelárov. Kým kedysi ich u nás bolo 40-tisíc, počet klesol na 15-tisíc a teraz je na úrovni okolo 22-tisíc.

Čím ma človek začať, ak by chcel chovať včely? Podľa Moravčíka je najlepšie nabrať skúsenosti pri včelárovi, no kto takú možnosť nemá, môže sa zúčastniť na včelárskych krúžkoch. Už roky prebieha aj akreditované vzdelávanie včelárov na Strednej odbornej škole Pod Bánošom v Banskej Bystrici.

Kočovanie je tradičný slovenský spôsob včelárenia. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Táto záľuba však rozhodne nie je pre každého a záujemca o ňu musí zvážiť, či má vhodný životný štýl. Predovšetkým si musí uvedomiť, že včelám treba byť k dispozícii.

„Neodporúčal by som to niekomu, kto chodí na týždňovky či aj na dlhšie mimo domu. Pri včelách netreba byť každý deň, ale treba sledovať aj vplyv počasia na rojenie včiel. Ak napríklad v máji dlhšie prší a potom sa oteplí, môžete si byť istý, že sa vtedy vyroja, a ak vy ste vtedy na týždňovke, tak vám všetky produktívne včelstvá odletia,“ upozorňuje včelár.

Treba, pochopiteľne, rátať aj s tým, že to znamená finančný i časový náklad. Aký presne, závisí od prístupu samotného včelára. „Záleží, či si chcete všetko vyrábať sami alebo si budete veci kupovať. V tom druhom prípade sa vám to síce predraží, ale ušetrí to čas,“ vysvetľuje.

Úle z Tisícročnej včely. Foto: Postoj/Andrej Lojan

„Napríklad pri piatich úľoch strávite od apríla do augusta tri-štyri hodiny týždenne. Potom už stačí prísť raz za týždeň-dva na hodinku. Ale ak by ste si všetko vyrábali sami, zaberie to strašne veľa času,“ dodáva. „Možno zistíte, že včely vám berú skoro všetok čas. Manželky vedia na včely žiarliť, takže musíte mať oporu aj doma.“

Do úvahy treba vziať aj to, kde žijete. Mestské včelárenie na Slovensku podľa Moravčíka nie je nutné, tento trend ide zo západných krajín, kde je to veľmi úspešné. Treba taktiež rátať s tým, že to nie je ľahké a vyžaduje to učenie sa množstvu aspektov tohto odboru.

„Gro včelárstva je dnes veterinárna starostlivosť o včely, aby sa vám nepremnožili parazity. Do roka musíte spraviť niekoľko zásahov na ich potlačenie, podľa toho, kde na Slovensku ste. No aj ak všetko spravíte dobre, ale iný včelár blízko vás to nespraví, môžete to od neho nachytať a aj tak mať choré včely,“ varuje.

Napriek všetkým veciam, ktoré by mal nádejný včelár zvážiť, Moravčík tento druh chovateľstva odporúča – ale najmä ako záľubu. „Ak sa tým chcete živiť, privedie vás to do hrobu. Môžete totiž spraviť všetko dobre, a neuspieť. Ale keď to chcete mať ako koníček, je to vynikajúca psychohygiena a predlžuje to vek,“ uzatvára.