O filme Duchoň | Smutný príbeh, ťažká dráma, a zároveň príjemný film, ktorý sa presne hodí k letu

Keby mi niekto začiatkom osemdesiatych rokov povedal, že o nejakých štyridsať rokov budem písať o filme, ktorý pripomína životný príbeh Karola Duchoňa, asi by ma to veľmi pobavilo.

V tom čase som nebola obdivovateľkou Duchoňa, vnímala som ho ako popového estrádneho speváka s výborným hlasom, a vedela som aj to, čo bolo verejné tajomstvo, že prepíja svoj talent a že keby nepil, mohol mať kariéru ako Gott.

Ale vlastne z pamäti lovím aj moment, keď jedna speváčka, ktorá účinkovala v poslednom období s Duchoňom, u nás doma rozprávala, aké to bolo ku koncu strašné. Duchoň akoby si uvedomil, že nemanažoval, že veľa zmeškal, pokazil, chcel to napraviť, reštartovať, fungovať už ako profesionál, ale už to nešlo.

Ľudia na koncerty nechodili a z neho bola troska.

Takto sa začína aj nový Bebjakov film. Vidíme Karola Duchoňa, vlastne ešte mladého muža, trosku, s ktorou nikto nechce spolupracovať.

Až potom sa nám pred očami začína odvíjať začiatok príbehu talentovaného muža s krásnym hlasom, ktorého po rokoch zabudnutia začala prednedávnom objavovať mladá generácia – jeho piesne dokonca začali znova spievať mladší speváci. Zdalo sa im to dobré a fungujúce aj dnes.

Vlastne oni ukázali, aký mal Karol Duchoň potenciál. Lebo tie nové pokusy o prespievanie jeho hitov ani neboli také silné ako originál.

O to smutnejšie sa jeho príbeh javí.

No ale je toto téma na letný kinový hit či na dovolenkové návštevy amfiteátrov? Je to to, čo chceme v lete vidieť? Takúto drámu?

A prídu aj mladší diváci alebo len starší nostalgici, ktorí si Duchoňa ešte pamätajú a spája sa im s mladosťou?

Odpoveď dali plné amfiteátre a teraz už aj husté nasadenie v kinách. Drobný postreh: v kine sme boli asi rovnocenne zastúpené viaceré generácie.

Toto Petrovi Bebjakovi a dvom šikovným scenáristom (Robert Mankovecký, Jiří Havelka) vyšlo.

Je to film, ktorý si v lete radi pozriete, nenudí vás, dojme vás, pobaví aj vás zasiahne tá hudba a ešte budete možno prekvapení tým, ako dobre Karola Duchoňa zahral Vladislav Plevčík.

Áno, mohol to byť ťažký film, kde by sa najmä hľadal vinník rýchleho úpadku talentovaného speváka. A iste by sa dalo zopár vinníkov nájsť, niečo vidíme aj vo filme.

Násilnícky otec, neprijímajúci svojho hudobne nadaného syna, matka upnutá na syna možno až nie celkom zdravým spôsobom a potom totalitný režim, obmedzené možnosti vycestovať, vydieranie úradníkmi Slovkoncertu, aj chudoba či ponižujúce účinkovanie na narodeninovej oslave dajakého potentáta. A výsostne trápne Duchoňovo vystupovanie na schôdzi umelcov proti Charte. Účasť povinná, vzopreli sa len tí najstatočnejší.

Z toho všetkého by sa dal urobiť ťažký sociálny film s politickým nádychom obviňujúci rodinu a režim zo smutného osudu hlavného hrdinu. Alebo existenciálna dráma človeka, ktorý nevie zastaviť svoj úpadok, naopak, intenzívne na ňom pracuje. Lebo alkohol. Lebo dlhy. Lebo rozpad rodiny. Lebo...

A pritom veď sa dalo aj inak, pozrite na Gotta. Toto je tu stále prítomné – porovnávanie s Karlom Gottom. Prečo on áno, prečo Duchoň nie. Ale táto otázka dlho visela vo vzduchu. Ešte za života Karola Duchoňa si mnohí kládli otázku, prečo nebola jeho kariéra taká hviezdna, ako to bolo u podobne hudobne nadaného Gotta.

Ťažko sa na to asi odpovedalo, lebo by to mohlo pre Duchoňa vyznieť veľmi zle, mal svoje trápenia, ale nielen ten alkohol, asi mu chýbal aj istý druh manažérskeho talentu, aby si to celé lepšie riadil alebo si dal poradiť. Ono to aj bolo extrémne ťažké. A Duchoň asi nemal takú prefíkanosť a šikovnosť, s ktorou si to riadil Gott, aby mohol robiť kariéru v západnom Nemecku aj doma.

Dalo by sa tu teraz špekulovať o tom, že chudáčisko slovenský chlapec v tom nevedel chodiť ako prešpekulovaný Čech, ani mu nikto nepomohol, ale vo filme vidíme mihnúť sa už Mekyho Žbirku a dobre vieme, ako ten vedel profesionálne a zodpovedne narábať so svojimi talentmi.

Ale späť k filmu. Je fajn, že tvorcovia sa nepokúsili hľadať jednoznačného vinníka, iba niečo naznačili.

Do istej miery si Duchoň sám vybral takýto život. Veľký mercedes, platenie veľkých rúnd v baroch, lebo chcel byť grand, obrovské množstvá alkoholu, dal sa unášať životom. Nebol to asi dobrý manžel ani otec, vo filme vidíme najprv jeho prvú manželku, spočiatku pyšnú a šťastnú, no a potom je z nej utrápená žena. Duchoň v Plevčíkovom podaní pripomína veľké dieťa, občas neposlušné, občas neodolateľné, občas trucovité, nezodpovedné, ale užívajúce si život naplno.

Karol Duchoň nevedel asi žiť inak. A tak to celé potom prijmeme ako prirodzenú rieku jeho života, kde je veľa ťažkého aj krásneho.

Mohli by sme ho súdiť, že nemal disciplínu, a je tam jedna kľúčová scéna v zákulisí Bratislavskej lýry, kde ho český znalec jemne napomína, prečo spieva všetko, čo mu kto dá. Že prečo si nevyberá piesne, prečo nepracuje na svojom repertoári, vývoji, Duchoň je chvíľu zaskočený, možno aj zahanbený, ale s detsky odzbrojujúcim úsmevom povie, že zaspieva, čo mu kto donesie, a ide sa vrhnúť do víru bujarých osláv.

Možno potom ku koncu života to už chcel inak, chcel opäť naštartovať kariéru, a lepšie, ale bolo neskoro. Prišli nové hviezdy, nehovoriac o jeho zničenom zdraví.

Ten film však nie je smutný. Skúsení scenáristi (Mankovecký, Havelka) to vystavali zaujímavo a režisér Bebjak, keď má v ruke dobrý scenár a vie, že má vyrobiť vyslovene divácky film, je vo svojej koži.

Výzvou bolo urobiť to čo najautentickejšie, všetky tie dobové kulisy, kostýmy, nápoje, životný štýl, vidíme byty aj potemnelé bary, štúdiá, autá, oblečenie. A aj nasnímané je to občas tak, akoby sme pozerali film zo sedemdesiatych rokov. Aj vizuálne je to veľmi kontrastné, občas smutné (tie stiesnené byty), občas smiešne (ruský zájazd) a občas estrádne gýčové.

Veľmi komická je časť o tom, ako prebiehali povestné zájazdy československých umelcov na Kubu a najmä do Sovietskeho zväzu. Kto by tam nešiel, prišiel by o slušné peniaze a najmä by sa potom nedostal za kšeftom ani do švédskych či nemeckých barov, či na výletné lode.

Je tu už veľký kontrast medzi bujarou atmosférou v lietadle, vtipnými scénkami a s Duchoňovým zdravotným stavom. Už to nie je usmiaty chlapec užívajúci si život a slávu. Je vydesený a strach zaháňa ďalším pohárikom vodky.

Toto Bebjak naozaj vie, že občas je to veľmi smiešne a veľmi hrozné zároveň.

Ale dôjde aj na veľký pátos, tak je ukázaná hviezdna chvíľa Karola Duchoňa, keď mohol vystúpiť v Cannes a zožal úspech. Tam mu v zákulisí nejaký cudzinec povie, že by mohol byť takou hviezdou ako Tom Jones, to sa napokon často pri Duchoňovi spomínalo.

Na drobnú chvíľu akoby o tom Duchoň zauvažoval, ale potom to hodil za hlavu. V tých upachtených socialistických podmienkach a s jeho povahou to bola chiméra. Lebo hlas nestačí, čo ako je krásny.

A čoraz viac už nemohol riešiť svoju svetovú kariéru, ale to, ako ujsť pred veriteľmi, tvrdými chlapcami z podsvetia, alebo ako prehovoriť samého seba, že mu alkohol zase až tak neškodí, že sa lekári isto mýlia.

Určite filmu veľmi pomohlo, že sa záujem o Duchoňa začal v posledných rokoch dvíhať, niektorí mladší speváci začali spievať jeho piesne, a tak aj mladšie generácie zrazu zistili, že Duchoň mal aj nezabudnuteľné hity a že z nich dodnes ide energia.

A keď sa začnú z toho filmu na vás valiť, vtiahne vás to, nie je to také uhladené ako u Gotta, je to temperamentnejšie, živelnejšie, emocionálne, ale zároveň je to aj silnejšie ako v podaní mladších spevákov.

Hudba vo filme funguje. A tak potom už ani veľmi neriešite, prečo to celé tak dopadlo, ako dopadlo. Či to tá doba, či alkohol, či osobné limity.

Prevládne radosť, že tu taký spevák bol a že vďaka nemu vznikli piesne, ktoré mnohým ľuďom pomáhali lepšie znášať sivé roky normalizácie a prežili do dnešných čias, keď znova dokážu rozvibrovať v človeku emócie.

Takže film nie je depresívny a pokojne na to človek môže ísť do letného amfiteátra či počas dovolenky. Bude domov odchádzať plný hudby, v hlave mu ostanú niektoré naozaj smiešne scény a ostane tam isto aj trochu nostalgie, smútku, ale aj radosti.

Neodchádzate rozladení z toho, že Duchoň nebol dobrým manželom ani dobrým pacientom, ani dobrým manažérom, že nevedel gazdovať s peniazmi, že nemal sebadisciplínu, že nevedel vybabrať s komunistami a dokonca sa zaplietol s podsvetím.

Ostala hudba, piesne, radosť, no a to ostatné nech už súdia kompetentnejší, nie my hriešni pozemšťania.