Kamenár Klieštik Z pomníkov sme prešli na interiérový kameň, aby sme prežili, a dnes sme lídrami na trhu

Ľubomír Klieštik v kamenárstve podniká už tri desaťročia. Najprv v rodinnej firme, krátko nato si v Čadci založil vlastnú dielňu, ktorá funguje dodnes.

Koncom nultých rokov sa vplyvom rôznych okolností jeho firma dostala do vážnej krízy. Vyjsť sa mu z nej podarilo najmä vďaka presmerovaniu sa z pomníkov, ktoré sa už masovo dovážajú z Ázie, na interiérový kameň.

Rozprávali sme sa o tom, ako k problémom vo firme došlo a ako vyzerala cesta z nich von, ale i o kameni ako o materiáli do domácnosti.

Ako ste sa dostali ku kamenárskej profesii?

Na tomto mieste, kde je dnes moja firma, bolo od osemdesiatych rokov kamenárstvo, kde sa vyrábali pomníky. Môj otec tu pracoval ako majster až do roku 1992, keď sa podnik sprivatizoval a veľká časť zamestnancov musela odísť. Rodičia si však založili vlastné kamenárstvo vo vedľajšej dedinke Svrčinovci. Moja mama je podnikateľský talent a otec je zasa veľmi pracovitý a spolu nám to fungovalo.

V tom čase som končil učilište so zameraním automechanik, ale to ma nebavilo, preto som sa hneď po škole pridal k rodičom a podnikal s nimi. Tak sme fungovali dva roky. Pôvodné kamenárstvo vtedy skrachovalo a predávalo sa. Moji rodičia si vzali úver, kúpili ho a vrátili sa do pôvodných priestorov. Po pár rokoch som si však chcel zarobiť viac peňazí a vydať sa vlastnou cestou.

Takže ste rozhodli osamostatniť?

Áno, ale nechcel som konkurovať rodičom, teda vyrábať produkty pre miestne cintoríny. Vybral som sa preto ťažšou cestou veľkoobchodu a v roku 2000 som začal vyrábať pomníky pre menších kamenárov.

Väčšinou to prebieha tak, že sa v kameňolome vyťažia veľké balvany, tie sa napríklad v Taliansku narežú na platne, vyleštia a vozia sa do veľkých kamenárstiev. Tie kameň spracujú na náhrobky a predávajú ich menším kamenárom po celom Slovensku, napríklad aj firme mojich rodičov.

Čo ste teda konkrétne robili?

Začal som nakupovať veľké kamenné platne, ktoré sú prevažne z Talianska, a rezať ich pre iných kamenárov na polotovary na výrobu pomníkov. Jedna taká platňa je dlhá dva a pol až tri metre, na výšku má jeden a pol až dva metre a jej hrúbka je od troch do siedmich centimetrov.

Žula. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Aké druhy kameňa ste kupovali?

Úplný základ v tom čase bol český sienit, ale začali sa voziť prvé kamene, ktoré sa používajú dodnes, ako Francúzsky Tarn, Nero Zimbabwe, Impala... To sú všetko rôzne druhy žuly, lebo na pomníky sa používa prakticky iba žula. Je to tvrdý materiál odolný voči vode.

Takto ste sa stali dodávateľom aj pre svojho otca?

Rodičia boli jednými z mojich prvých zákazníkov. Okrem toho som chodil na výstavy, kde som získal ďalších odberateľov. Postupne sa firma zväčšovala, nakupovali sme stroje, prerobili sme celý areál, prišli noví zamestnanci.

Všetko išlo celkom dobre až do roku 2008, keď sme si pripravili pôdu na obrovský problém. Vzal som si totiž veľké úvery, lebo som nakúpil najmodernejšie stroje, ktoré mám, mimochodom, dodnes. No a následne prišla pohroma.

Myslíte hospodársku krízu?

Kríza bola jeden problém, druhý bol v tom, že sa na Slovensku zaviedlo euro a ľudia veľa peňazí minuli do roku 2008. V ďalšom roku po prijatí novej meny míňali výrazne menej. Aby toho nebolo málo, v tom období sa začali pomníky masovo voziť z Ázie, najmä z Číny a Indie.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Aj pomníky sa už vozia z Ázie?

Keby som s vami šiel na akýkoľvek cintorín v ktorejkoľvek dedinke na Slovensku, vedel by som vám ukázať, že viac ako polovica hrobov, ktoré tam sú, pochádza z Číny alebo Indie.

To znamená, že ony sa sem vozia hotové?

Hotové, v obrovských množstvách v kontajneroch. Z kamenárskej profesie sa z veľkej časti stali už iba montéri. Pre mňa to, samozrejme, znamenalo veľký pokles zákaziek.

A keďže aj moji konkurenti v období pred krízou zainvestovali do technológií a zvýšenia kapacít, na trhu bol zrazu prebytok. Niekoľko rokov sme sa trápili a boli na pokraji krachu.

Ako sa vám podarilo z toho dostať?

Podnikanie a to, koľko firma zarobí, sa dá prirovnať k reťazi, ktorej pevnosť určuje jej najslabší článok V našej firme to bolo rezanie kameňa. Nešli sme cestou zlepšovania všetkého, ale prednostne tohto najslabšieho článku. Tejto teórii sa hovorí teória obmedzení a je to ľahko aplikovateľná a účinná metóda, ktorá aj mne veľmi pomohla.

Stroje, pre ktoré som sa zadlžil a ktoré ma priviedli do ťažkostí, mi teda nakoniec pomohli a boli súčasťou príbehu záchrany firmy. Okrem toho keďže boli také špecifické, moderné a výkonné, začali sme našu výrobu zo spracovania kameňa na pomníky preklápať na výrobu kameňa do interiérov.

Postupne sa interiérový kameň stal hlavným predmetom našej činnosti.

Rezanie technického kameňa. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Tým sa však museli výrazne zmeniť vaši koncoví zákazníci – z bežných ľudí na, predpokladám, firmy a solventnejších jednotlivcov.

Je to do veľkej miery pravda, ale nie úplne. Pred pätnástimi rokmi, keď sme sa v tomto segmente začali udomácňovať, to bola vizitka iba solventných ľudí. Aby bolo jasné, o čom sa rozprávame, ide napríklad o kamennú kuchynskú dosku, schody, parapety, dlažbu, kúpeľne, krby, fasády, obklady a tak ďalej.

Tým, ako sa postupne posúva povedomie ľudí a zlepšuje kúpna sila obyvateľstva, dnes aj človek zo strednej triedy si bežne dáva do interiéru kameň. Keď si dá do kuchyne kvalitné spotrebiče, kameň to celé posunie o úroveň vyššie.

Najčastejším vaším výrobkom je teda kamenná kuchynská doska?

Áno. Postupne sme sa takto vypracovali na lídra na trhu v oblasti interiérov. Zákazníkom ponúkame kompletný servis od poradenstva cez projektovú dokumentáciu a výrobu až po konečnú montáž.

Takto sa nám podarilo firmu zachrániť, pretože vyrábame náročnejšie výrobky, ktoré z Číny alebo Indie nedoveziete.

Je interiérový kameň iný druh kameňa ako exteriérový?

Prevažne áno. Často sa používajú technické kamene, to znamená, že kameň vyťažený v prírode sa rozdrví, pridajú sa doň živice a pigmenty a následne sa z toho spravia kamenné platne. Výsledný produkt je taký odolný a tvrdý, že je kvalitnejší ako prírodný.

Ďalšou kategóriou materiálov sú žuly, pričom niektoré z nich sú vhodné aj na pomníky. Tretia kategória je najmladšia, ale aj tej sa už venujeme, a to je keramika. Je to nový smer v oblasti interiérového kameňa.

Keď sa povie umelý kameň, je to niečo iné ako spomínaný technický?

Na trhu sú podvrhy, ktoré nie sú kameňom, ale predajcovia sa trochu podvodným spôsobom snažia zlepšiť imidž týchto materiálov a vytvárajú názvy ako umelý kameň, minerálny kameň, kameň z minerálov a podobne. Väčšinou je to trieda plastov a s kameňom majú spoločné asi toľko ako nealkoholický radler s pivom.

Bežný zákazník to na prvý pohľad nerozozná, no jednoduchým testom sa to dá od seba ľahko odlíšiť. Raz sa ma jeden stolár pýtal, ako má zákazníkovi odprezentovať môj produkt, lebo chcel ako materiál umelý kameň. Spýtal som sa ho, či má vzorku toho materiálu, tak vytiahol malú kocku. Povedal som mu: Vezmite si nožík a škrabnite ním po tom. Jedným ťahom spravil škrabanec.

Hovorím mu: Spravte tento test na hociktorej mojej vzorke. Skúšal to na rôznych kameňoch prírodných a aj technických a nepodarilo sa mu spraviť ani škrabanček. Povedal som mu: Zákazníkovi nič nevysvetľujte, iba mu toto ukážte.

O dva dni mi zavolal, že na zákazku pôjde môj materiál. Umelý kameň z plastu je taký mäkký, že ho poškriabete hocičím, nielen nožíkom, ale aj príborom, kľúčmi, prsteňom, hrncom a tak ďalej.

Ľubomír Klieštik ukazuje na vzorky žuly. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ktorý materiál z troch kategórií, ktoré ste vymenovali, sa v interiéroch používa najčastejšie?

Najčastejšie technický kameň, druhá v poradí je keramika a istá klientela inklinuje k prírodnému kameňu, ale ten sa používa najmenej. Technický kameň je totiž pevnejší, pružnejší, odolnejší, v ponuke je veľké množstvo farieb, aké v prírode nenájdete. Má tiež nulovú nasiakavosť, zatiaľ čo prírodný kameň sa musí impregnovať. Na trhu však začína dosť rásť podiel keramiky.

Túto keramiku si možno predstaviť ako niečo ako kachličky?

V podstate áno, ale je to obrovská a veľmi hrubá kachlička, ktorá je vďaka svojej hrúbke veľmi pevná. Spracúva sa veľmi náročne, ale má aj svoje výhody, napríklad rôzne dizajnové odtiene, na dotyk má príjemnú teplotu, má dobrý zvuk a to všetko pre zákazníka hrá rolu.

Používa sa na Slovensku stále travertín?

Používa, aj travertín, aj pieskovec, ale skôr na dekorácie, do krbov, do obkladov a podobne. Sú to veľmi pekné materiály, ale mäkké a nasiakavé, takže sa nehodia napríklad do kuchyne.

Častejšie vídať aj kameň na fasádach budov, teda v exteriéri. O aký druh materiálu ide?

Čo sa týka exteriéru, tam sa neodporúča technický kameň. Keďže obsahuje živice a farby, nie je vhodný na fasádu, lebo ultrafialové žiarenie môže farbu vytiahnuť. Na takýto účel je vhodná buď keramika, alebo žula.

Máte svoj obľúbený kameň?

Páčia sa mi ónyxy, ktoré sú farebne veľmi pekné. Mám rád aj technické kamene, ktoré sa kresbami približujú mramoru. Keďže tieto materiály sú vysoko odolné, mám rád skôr niektoré špecifické odtiene a kresby.

Ónyxová stena. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ónyx sa v dnešnej dobe ešte ťaží?

Kedysi dávno sa ťažil aj na Slovensku v Leviciach, ale ten lom už zanikol. Bežne sa ťaží v iných kútoch sveta, pre špecifické zákazky ho vieme doviezť a spracovať.

Prečo by si niekto, kto si zariaďuje kuchyňu, mal dať kamennú kuchynskú dosku miesto drevenej?

Kamenná doska má v podstate dve kategórie výhod. Môžem vám vysvetľovať technické a fyzikálne výhody kameňa, ako napríklad, že to nenapučí, životnosť dosky je väčšia ako celej kuchyne a aj domu, lebo je prakticky neobmedzená, a je to nenáročné na údržbu. Dnes to však už je aj o bočných obkladoch, zástenách, barových pultoch, ostrovčekoch. Celá kuchyňa obsahuje rôzne aplikácie pre tento materiál.

Ale hlavný benefit je ten, že zákazník získa výrazne krajší interiér. Keď si do kuchyne dáte dosku z drevotriesky alebo umelého kameňa, tým to úplne zabijete. Akoby ste krásnemu autu dali kolesá s plechovými diskami. Ak chcete vyzdvihnúť krásu kuchynských spotrebičov, musíte ich vsadiť do nejakého špičkového materiálu, ktorý je, mimochodom, najviditeľnejšou plochou na celej kuchyni. Nehovoriac o tom, že kuchyňa je spolu s obývačkou stredobodom bývania, chodia tam všetky návštevy a trávi sa tam najviac pracovného času.

Nie je lepším materiálom na pracovnú dosku masívne drevo?

Je takisto pekné, ale musíte tam už robiť určitú údržbu. Okrem toho neviem, ako bude odolné voči teplu, poškriabaniu a tak ďalej, ale neverím, že na dreve si toho môžete dovoliť toľko ako na kameni.

Drevo neponúka ani také dizajnové a farebné možnosti, aké vám viem predstaviť v materiáloch, ktoré používam.

Koľko by ma stála kamenná kuchynská doska?

Bežná, nie príliš veľká bytová kuchyňa by vás mohla stáť od dva a pol do štyroch tisíc. Závisí to od výberu materiálu, hrúbky, opracovania... Je to ako s autom, kde si viete nakonfigurovať model, triedu, výbavu a tak ďalej.

V popredí keramické platne, v pozadí žulové. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Venujete sa popritom ešte aj pomníkom?

Postupom času moji rodičia odišli do dôchodku a zverili mi kamenársku činnosť, ktorej sa venovali oni, takže robíme stále aj to, s čím sme začali. Máme to radi, ale hlavným ťahúňom sú pre nás interiéry.

Máte aj vy niekoho, kto po vás preberie firmu?

S manželkou Jankou máme osem detí, dve sú v nebi a o šesť sa staráme. V tejto chvíli sa môj pokračovateľ ešte neprofiluje, ale stále to tak môže byť. Naše deti dospievajú, niektoré sú už dospelé a hľadajú si svoju cestu.

Pokiaľ by niekto z nich rozlíšil, že jeho cesta by mohla byť v tejto firme, budem sa tomu tešiť, ale nikoho do toho netlačím. Majú v tom slobodu, a aj ak si nájdu inú cestu, v ktorej budú úspešné, budem rád.

V akej kondícii je vaša firma v súčasnosti?

Z krízy, ktorú som spomínal, sa nám podarilo vyjsť a v tejto chvíli je firma zastabilizovaná. Napriek tomu, že znova prichádza nejaká kríza, sme na ňu omnoho lepšie pripravení ako vtedy.

Chcel by som vyzdvihnúť, že veľká väčšina mojich zamestnancov tu pracuje mnoho rokov a zažili aj krízové roky. Vnímam to ako požehnanie, že sme tu skupina naozaj dobrých ľudí. Je nás približne päťdesiat, ak tam rátam stabilných zamestnancov, montážne skupiny, ľudí v predajniach, a, samozrejme, mám aj externých spolupracovníkov.

Kľúčovou osobou príbehu záchrany firmy je môj priateľ a riaditeľ Braňo Holeščák, ktorý firmu vedie. Ja ako majiteľ premýšľam skôr vizionársky a strategicky, čo ďalej. On však má obdarovania, ktoré mne chýbajú, a to, ako veci robiť prakticky, dobre, zdravo a udržateľne.