O umelej inteligencii v školstve Rola učiteľa sa radikálne zmení, treba sa vrátiť k rukou písaným esejam

Rozprávali sme sa o tom, ako sa školy budú musieť adaptovať na éru umelej inteligencie a ako učitelia kontrolujú odpisovanie z AI, i o tom, prečo už referáty a slohy ako domáce úlohy nemajú zmysel.

Peter Murár pre Postoj tvrdí, že textové modely umelej inteligencie už dokážu veľmi dobre zastúpiť učiteľov a žiaci už zistili, že AI má výrazné pedagogické benefity, a neboja sa to naplno využívať.

„Obrovská výhoda textových modelov je, že majú preštudované takmer všetky dostupné zdroje (...). Kvalita ich odpovedí sa tak vyvíja, že musíme definitívne rezignovať na predstavu učiteľa ako studnice múdrosti,“ hovorí Peter Murár.

„Dnes už učiteľovou najsilnejšou stránkou nie je schopnosť informáciu vysvetliť či nedajbože iba ju sprostredkovať – hoci presne na toto sme boli desaťročia zvyknutí. Najväčšia pridaná hodnota, ktorú je dnes učiteľ schopný poskytnúť, je práve ten sociálny rozmer, motivácia a dávanie spätnej väzby. Teda istý druh sprevádzania,“ myslí si Peter Murár, prodekan pre rozvoj a komunikáciu na Fakulte masmediálnej komunikácie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Žiaci pri učení a úlohách už naplno využívajú umelú inteligenciu (AI) a učitelia si začali všímať, že to už výrazne vstupuje do vyučovania. Vy chodíte po školách, aby ste hovorili s učiteľmi o týchto zmenách, čo tam počúvate?

Školstvo nielen na Slovensku funguje už desaťročia zo zotrvačnosti. Prirovnal by som to k obrazu, ktorý poznáme z kreslených seriálov. Panáčik beží, príde na útes, vybehne z útesu a ešte tam prepletá vo vzduchu nohami a po desiatich sekundách sa spamätá, uvedomí si, že beží vo vzduchu, a začne padať. 

Mám pocit, že naše školstvo funguje podobne. Vybehli sme z útesu, nevšimli sme si, že podmienky sa dramaticky zmenili, a ešte stále sa snažíme tváriť, že sme na pevnej zemi.

Ale keď sa rozprávame o textových modeloch ako ChatGPT a Gemini, tak platí, že v tejto podobe dokážu veľmi dobre zastúpiť učiteľov a že žiaci to už zistili. 

V akom zmysle?

Ak mám ako vedec problém s uchopením nejakej témy alebo s nejakou vedeckou metódou, je pre mňa oveľa jednoduchšie napísať do ChatGPT a prediskutovať to s ním, ako by som mal vyrušovať kolegu v sobotu o jedenástej večer, keď sa tomu potrebujem venovať. Tak ako sme si zvykli, že môžeme nakupovať v hodinách, ktoré by pred desiatimi rokmi boli bývali absurdné, a e-shopy nám to zrazu umožnili, tak textové modely AI menia spôsob, akým získavame expertné know-how. 

Keď si chce niekto overiť, ako sa tvorí minulý čas v angličtine, a skontrolovať si, prečo mu učiteľka neuznala v teste body, AI mu dá zrozumiteľnú odpoveď. A keď nie je zrozumiteľná, žiak sa môže dopýtať a AI to zopakuje pokojne aj päťdesiatkrát. A žiak sa nebude červenať, že je asi hlúpy a nemá talent na jazyky, lebo stroju je to jedno.

Myslím, že mnohí žiaci už pochopili, že AI má výrazné pedagogické benefity, a začínajú to využívať. Obrovská výhoda textových modelov je, že majú preštudované takmer všetky dostupné zdroje.

Nedávno som narazil na graf, podľa ktorého by textové modely AI mohli okolo roku 2030 poznať už všetky dostupné dáta a priebežne sa učiť z nových informácií hneď po ich zverejnení online.

Kvalita ich odpovedí sa tak vyvíja, že musíme definitívne rezignovať na predstavu učiteľa ako studnice múdrosti, ktorého hlavnou úlohou je sprostredkovávať žiakom učivo – napríklad vysvetľovať, ako sa tvorí minulý čas v angličtine alebo čo je kovalentná väzba.

Žiak si to vie na pár klikov vyriešiť s AI, ktorá mu to vysvetlí v priebehu pár sekúnd spôsobom, ktorému rozumie. Plus sa perfektne dokáže prispôsobiť jeho rezervám.

Predstavte si učiteľku, ktorá musí rozprávať spôsobom, ktorý je prijateľný aj pre ľudí, ktorí to už dávno vedia, aj pre tých, ktorí sa v téme vôbec neorientujú. Typický príklad je matematika. Vysvetľovať ju v triede, kde je polovica priemer, štvrtina sú matematické talenty a štvrtina antitalenti, je náročné. Ale AI sa v priebehu niekoľkých vašich otázok úplne naladí na vašu úroveň a bude to vysvetľovať presne pre vás. To je niečo, čo sme si doteraz vôbec nevedeli predstaviť.

Vnímam to aj ako rodič, keď naše zručnosti pri vysvetľovaní matematiky na druhom stupni narazili na istú hranicu. Dnes nám môže pri dovysvetľovaní niektorých tém pomôcť umelá inteligencia a robí to skutočne dobre. Napriek tomu sa mi zdá desivé, čo to spraví s rolou učiteľa. Musia sa školy pripraviť na zmenu mentality?

Určite áno, ale nie som si istý, či súčasná generácia učiteľov, ktorí učia naše deti, bude toho schopná. Rozhodne si však myslím, že by sa o to mali v maximálnej miere snažiť.
 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo to pre nich bude znamenať?

Na Google Play nájdete stovky apiek, ktoré pomáhajú byť fit, vyformovať si postavu alebo schudnúť. Presne vám vysvetlia, kedy máte aký cvik cvičiť, ako často, v koľkých opakovaniach. Ten zásadný rozdiel medzi osobným trénerom a mobilnou aplikáciou je v tom, že tréner, ktorého si platíte vo fitku, vás dokáže motivovať, korigovať a usmerňovať. Je tam pri vás, keď robíte chyby, ihneď vás opraví, aby ste cvik zacvičili správne.

Niečo podobné sa musí udiať v školstve. Dnes už učiteľovou najsilnejšou stránkou nie je schopnosť informáciu vysvetliť či nedajbože iba ju sprostredkovať – hoci presne na toto sme boli desaťročia zvyknutí.

Najväčšia pridaná hodnota, ktorú je dnes učiteľ schopný poskytnúť, je práve ten sociálny rozmer, motivácia a dávanie spätnej väzby. Teda istý druh sprevádzania.

Predstavte si, ako sa deti učia bicyklovať. Dieťa potrebuje niekoho, kto odhadne, kedy je zrelé vymeniť odrážadlo za bicykel, kto ho bude povzbudzovať a pridŕžať. A ak padne, pomôže mu vstať a povzbudí ho na ďalší pokus. Bude vedľa neho bežať pokojne aj kilometer. Kým nenadobudne istotu, bude tam s ním.

Učitelia sa teda zmenia na koučov? To neznie práve lákavo. Nestojíme v školstve práve niekde na rázcestí, že buď sa vydáme k návratu ku klasickému vzdelávaniu napríklad v tom, že sa budú písať eseje rukou na hodine a nie doma, alebo pôjdeme scenárom, ktorý ste načrtli, že učitelia sa zmenia na koučov popri AI?

Nevidel by som to ako takéto rázcestie v zmysle buď – alebo. Dáva zmysel aj jedno, aj druhé. Veľké eseje sa na Cambridgei, Oxforde a na iných univerzitách ako forma skúšky používajú stále. Čítal som blog jednej študentky na Oxforde, ktorá opisovala, že ich skúšky z niektorých predmetov vyzerajú tak, že majú dve hodiny, aby napísali esej na zadanú tému v rozsahu niekoľkých strán.

Rozhodne dáva zmysel vrátiť sa k rukou písaným esejam, ale ani nie tak preto, aby sme zabránili podvádzaniu – to je len vedľajší efekt. Skôr kvôli tomu, aby sme rozvíjali schopnosť súvisle a samostatne formulovať myšlienky, ktorá vplyvom moderných technológií upadá.

Sám na sebe vidím, že odkedy som začal pracovať, veľmi sa zmenil štýl, akým píšem na počítači. Na maturite som písal sloh rukou, na univerzite som v prvých ročníkoch písal seminárky na písacom stroji. V tom období som ešte mal schopnosť sformulovať zložité vety priebežne a dávať ich do písanej podoby s vedomím, že to nebudem môcť zmeniť.

V treťom ročníku na univerzite, keď sme už všetci mali svoje notebooky, som si však zvykol na písanie vo Worde a na to, že daný text môžem ešte ikskrát prepísať a zmeniť. Tento štýl písania je diametrálne odlišný.

No a príchod sociálnych médií schopnosť písomného vyjadrovania posunul úplne niekam inam. Preto si myslím, že návrat k ručne písaným esejam môže veľmi efektívne posilňovať to, čo sa vplyvom technológií prirodzene oslabuje.

V každom prípade, esej nie je univerzálnym riešením. Na niektorých predmetoch dáva zmysel, ale na mnohé sa absolútne nehodí. Spôsob hodnotenia žiakov a prístup k vzdelávaniu sú však dve samostatné témy, takže stavať to do polohy buď eseje, alebo koučovanie nedáva zmysel.

V našom školstve sa dávajú domáce úlohy ako slohy, rôzne referáty alebo projekty. Dá sa povedať, že táto éra sa už zrejme skončila a s AI nemá zmysel?

Viem si predstaviť, že projekt, ktorý zadá učiteľ na jednej škole, môže dávať zmysel aj v dobe AI, ale zároveň si viem predstaviť, že jeho kolega v susednej triede, ktorý sa na tému a spracovanie pozerá inak, môže vymyslieť zadanie, ktoré nedáva zmysel. Hlavne mi však projekt ako forma evokuje niečo dlhodobejšie a komplexnejšie, takže dávať ho ako domácu úlohu mi pripadá zvláštne.

Určite mi nedáva zmysel robiť rôzne referáty, to je zabitý čas. Schopnosť dohľadať a roztriediť fakty už nie je taká cenná a ani dôležitá ako kedysi. Presne toto je oblasť, kde nás stroje dokážu efektívne nahradiť. Oveľa dôležitejšie je učiť deti, ako s informáciami ďalej pracovať – ako ich kriticky zhodnotiť, pospájať do súvislostí, vytvoriť si názor a vedieť ho obhájiť.

Tlmočník Pavol ŠvedaUmelá inteligencia nás nenahradí. Skôr hrozí, že ľudia začnú hovoriť ako počítače

Jakub Lipták

Keď sa v reálnom živote žiaci chcú zorientovať v nejakej téme, bude dôležitejšie, aby vedeli sformulovať požiadavku AI, nech im dodá výstup, a aby vedeli kvalitu a hodnovernosť tohto výstupu posúdiť a zhodnotiť.

Pozorujem to aj na nás vysokoškolských učiteľoch, že to tak už veľmi často robíme. Keby sme otázky, ktoré kladieme AI, googlili, tak by sme sa nevedeli veľmi dobre vyjadriť formou kľúčových slov. Umelej inteligencii nadiktujem desaťriadkový dopyt, často chaotický a nesúvislý, a ona si v tom urobí poriadok, dá mi výstup a ja už len skontrolujem, či to sedí. Keď sa mi niečo nepozdáva, ešte to overím cez vyhľadávač, a ak treba, upravím to. Podľa mňa to žiaci robia rovnako, len ich témy sú iné.

Dnes asi nikomu nenapadne zakazovať používanie Googlu alebo Wikipedie pri referátoch – veď nejako tie informácie musíte nájsť. Ale zrejme je cez čiaru, keď použijete copy – paste na celý text.

Učitelia si dnes musia povedať: kopírovanie Wikipedie aj copy – paste umelej inteligencie je za čiarou, ale v zásade by sme mohli žiakom dovoliť, aby si pomáhali AI pri spracovaní zadaní. A dávať im zadania, ktoré nie sú zamerané na zhromažďovanie informácií.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Umelá inteligencia dokáže sofistikovane zrkadliť štýl študenta a dokonca robiť a opakovať aj jeho chyby. Keď je výsledok vyhľadávania príliš dokonalý, môžeme ju požiadať, aby ho preformulovala jednoduchšie. Počula som o prípade, že učiteľ navrhol žiakovi dvojku zo správania, keď prišiel na to, že použil AI.

Neviem, či to dvojka zo správania vyrieši. Všetci učitelia si musia redefinovať zoznam priestupkov a ich závažnosť. Keď to trochu zveličím, kedysi dostal niekto dvojku zo správania za to, že ho prichytili, ako opakovane fajčí na záchode.

Asi si treba zvyknúť, že študenti budú bežne podvádzať pomocou umelej inteligencie, tak ako naša generácia bežne odpisovala z ťahákov. Dvojka zo správania za novú verziu ťaháka sa mi nezdá adekvátna.

Viete odhaliť, keď študent použije AI?

Zadania tohto typu nedávam. Niektorí kolegovia mi tvrdia, že vidia, keď to písala AI, ale veľmi ťažko sa to dokazuje, lebo študenti to vedia obísť tak, že je schopná robiť chyby a imitovať ich štýl písania.

My ako učitelia sme vždy o krok pozadu, tak ako antivírus je o krok pozadu za tvorcami vírusov. Ale je veľmi vyčerpávajúce učiť s pocitom, že musím neustále kontrolovať, či naše úlohy nerobila v skutočnosti umelá inteligencia. My učitelia nemáme byť policajti.

Kognitívny vedec Martin TakáčAk algoritmy odhalia, ako nami manipulovať, budú to robiť. No dokážeme sa brániť

Jakub Lipták

A ešte čosi vám poviem. Vyučujem digitálny marketing. Dal som študentom zadanie, ktorého súčasťou bolo aj napísanie e-mailu na oslovenie administrátora vytypovaného webu na spoluprácu s klientom. Rovno som im povedal, aby sa tým príliš nezdržiavali a dali to urobiť AI, lebo táto úloha to znesie. Samozrejme, všetci to urobili, ale ja som na tých výstupoch videl, že hoci použili AI, boli tam kvalitatívne rozdiely, ktoré korelovali s tým, aký ten študent v skutočnosti je.

Ako ste si to všimli?

Šikovní študenti dokázali pomocou AI urobiť veľmi dobrý e-mail, priemerní dali priemerný výstup a flákači dali veľmi povrchný e-mail. Teda ono to zrejme nie je tak, že flákač dodá s AI excelentný výstup, hoci pripúšťam, že v nejakom prípade to tak môže byť. 

Nemôžem podľa jednej situácie zovšeobecňovať, ale premýšľam, že by to tak mohlo fungovať. Že AI urobí šikovných ešte šikovnejšími, ale tým, ktorí sa nesnažia, zásadne nepomôže. Ak nevedia, čo chcú dosiahnuť, AI to za nich nevymyslí a ich AI výstupy zrejme budú vždy viditeľne povrchné. 

Čo radíte učiteľom, aby sa naučili žiť s umelou inteligenciou?

Robíme školenia, ktorých cieľom je, aby sa s AI zoznámili, a dávame im tipy, aké nástroje sa dajú použiť v pedagogickej praxi. Predostierame im tiež témy, aby premýšľali, ako sa k nim chcú postaviť. Lebo mnohé témy učiteľom ani nenapadnú. 

Čo napríklad?

Že je nerozumné nevyužiť potenciál AI napríklad na prípravu zadaní pre študentov. Vymyslieť otázky na písomku si vyžaduje istú zručnosť, a keď viete dať AI urobiť test na základe nejakej kapitoly, do minúty máte test pre skupinu A, B aj C.

Nevidím žiaden etický problém v tom, prečo by si takto učitelia nemohli pomôcť. 

Aj pri kontrole písomiek?

Pokiaľ ide o kontrolu zadaní, nemám ešte vyhraný názor, kde sú kontúry toho, čo je v poriadku a čo už nie. Ale veľa o tom premýšľam.

Keď som si robil prieskum, zistil som, že jedna austrálska univerzita má definované, že AI je akceptovaná na hodnotenie čiastkových zadaní, ale nie je akceptovaná vo finálnom hodnotení žiaka. To mi celkom dáva zmysel. 

Môže to byť dobrý pomocník, lebo AI je objektívna a nie je unavená. Keď učiteľ opravuje veľa písomiek, únava robí svoje. Ráno môžete byť v inom rozpoložení a známkovať trochu inak ako včera alebo predvčerom. AI je stroj, ktorý to posúdi vždy rovnako.

Ale je bez debaty, že učiteľ musí každý výstup skontrolovať. Ľudská kontrola strojového výstupu je a bude nevyhnutná – a nielen pri hodnotení alebo pri vzdelávaní, ale aj pri akýchkoľvek AI výstupoch. AI je dobrý pomocník, ale rozhodujúce slovo musí mať človek. 
 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Na základe vašej skúsenosti majú dnes školy zadefinované pravidlá práce s AI?

Z toho, čo som videl, absolútne nie. Jasné, asi závisí aj od veľkosti mesta, ale to, s čím sa stretávame, je, že učitelia sa s AI stále len zoznamujú.

Na každej škole je menšia skupinka učiteľov, ktorí sú veľmi zorientovaní a vývoj AI pozorne sledujú. Im naše školenia informačne už veľa nedajú, ale väčšina ich kolegov nemá ani len účet v ChatGPT a zakaždým trávime dvadsať minút len ich vytváraním a prihlasovaním sa. Pre nich je to prvý kontakt. Objavujú veci, ktoré väčšina žiakov už dávno vie.

Mal by si každý učiteľ aspoň zorientovať vo svete AI?

Určite áno. Nemožno pred tým zatvárať oči. Technológia napreduje tak rýchlo, že keď som nedávno požiadal kolegyňu, aby išla urobiť jedno školenie o generovaní obrázkov, povedala mi, že posledných šesť mesiacov na to veľmi nemala čas a už sa na to ani necíti, lebo to, čo pred polrokom hovorila, je dávno neaktuálne.

Chcem tým povedať, že nestačí vytvoriť si účet na ChatGPT a trošku si početovať. Ja by som odporúčal každému učiteľovi, aby ju začal používať spôsobom, ktorý mu dáva zmysel. Pochopí tak, ako fungujú jeho žiaci, a navyše mu to môže zmysluplne pomôcť šetriť čas. Takto si môže uvedomiť zásadnosť tejto technológie a postupne si nastavovať hranice.

Mnohí učitelia však majú mentálnu bariéru, myslia si, že je to niečo strašne ťažké alebo neetické. 

Dlho sa na Slovensku diskutuje, či sú domáce úlohy ešte opodstatnené. V ére AI je to už zrejme smiešna debata.

S týmto nesúhlasím, lebo veľmi záleží na tom, ako domácu úlohu uchopíte. Keď si predstavíte prváka, ktorý si potrebuje nacvičiť písmo, tak to stále dáva zmysel.

Alebo si predstavím výučbu cudzieho jazyka a učiteľ vám dá úlohu na doma – jeho cieľom nie je zahltiť vás, ale priviesť k tomu, aby ste si trénovali nejakú zručnosť v kladení otázok, tvorení viet, bez ktorých sa ten jazyk jednoducho nenaučíte.

Otázka znie, ako by tá domáca úloha mala byť koncipovaná. Robiť sloh alebo zháňať informácie naozaj nedáva zmysel, ale stále platí, že ak si chcete niečo osvojiť, potrebujete tomu venovať čas a úsilie.

Učitelia musia v dobe AI zmeniť uhol pohľadu a klásť si otázku, ako by mali formulovať úlohy tak, aby sme od žiaka vydolovali čo najviac zmysluplného úsilia.

Úlohy majú zmysel, ale nie také, na aké sme zvyknutí.

Čo sú podľa vás najväčšie výzvy používania AI v školstve?

Naučiť sa s technológiou robiť tak, aby sme naučili rozpoznať, kde sú etické hranice jej používania. Ak sa rozprávame o tom, že študenti podvádzajú s AI, tak zároveň bude dôležitá časť výchovy jej korektné používanie. Či chceme, alebo nie, sme mladým ľuďom vzorom. Svoje postoje a hranice si vytvárajú aj podľa toho, čo vidia na nás.

Nastavenie rodiny, ale aj učiteľov sa prenáša na deti, na žiakov. Rodičia, učitelia a celá spoločnosť musíme prísť na to, ako sa k tejto technológii postaviť a aký etický a hodnotový rámec si nastaviť.

A druhá najväčšia výzva je tá, o ktorej som už hovoril – zmena myslenia z vysvetľovača na kouča. Ale pripúšťam, že dedičstvo zabehnutých koľají môže byť také silné, že generácia teraz aktívnych učiteľov túto výzvu už nezvládne a príde to až neskôr s generáciou, ktorá ju prirodzene nahradí.