S entomológom Vidličkom Šváby sú prírodní sanitári, s ľuďmi žijú od praveku. Na mestskej lúke sme našli vzácny druh

Do Ústavu zoológie Slovenskej akadémie vied bežní ľudia obvykle zavítajú nanajvýš kvôli vyšetreniu kliešťa, ktoré si tu môžu dať spraviť. My sme sem však prišli za Ľubomírom Vidličkom, entomológom špecializujúcim sa na šváby.

Víta nás v pracovni plnej kníh, akvárií s pobehujúcimi švábmi a so stovkami ďalších vo vypreparovanom stave. Z jedného akvária vyberie švába a ten mu začne pobehovať po ruke.

„Toto je šváb Simandoa conserfariam, ktorý je už v prírode vyhynutý,“ hovorí Vidlička. „Žil v africkej Guinei v jednej jaskyni na truse netopierov, ktorý vyťažili. Dnes tento druh prežíva iba v zajatí.“

Šváb Simandoa conserfariam. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Šváby, taxonomicky rad Blattodea, nepatria k populárnej skupine hmyzu nielen medzi bežnou verejnosťou, ale ani medzi vedcami – aspoň čo sa týka počtu odborníkov, ktorí sa týmto tvorom venujú. Ani Vidlička sa pôvodne na šváby nemal špecializovať, dostal sa k nim vlastne náhodou.

„Od detstva som zbieral hmyz, ale iba motýle a chrobáky, lebo sú to najhojnejšie a najkrajšie skupiny. Robil som si zbierku, chodil som na súťaže,“ spomína. Táto vášeň ho priviedla k štúdiu biológie, počas ktorého sa dostal ku kubánskym švábom. Tie sa využívali na pokusy.

„Celkom som si ich obľúbil, ale na ašpirantúre som sa venoval biodegradácii hydinového trusu pomocou muších lariev,“ vysvetľuje. „Lenže hydinový trus dosť zapácha. Náš ústav sa potom presťahoval z Ivanky pri Dunaji do Bratislavy, a keď som to robil tu, ľuďom to pre zápach vadilo.“

Narýchlo si musel zmeniť tému ašpirantskej práce, tak si vybral šváby. „Našim druhom sa totiž dovtedy nikto nevenoval a nebolo o nich takmer nič známe,“ hovorí entomológ.

A to napriek tomu, že na Slovensku žije len štrnásť druhov švábov, z toho dvanásť vo voľnej prírode a dva sú synantropné, teda naviazané na ľudské obydlia.

Celkovo je na Zemi známych okolo päťtisíc druhov švábov, čo je vo svete hmyzu malé množstvo – diverzita hmyzu sa odhaduje asi na päť a pol milióna druhov.

Okolo stodvadsať švábích druhov žije v Európe. Na porovnanie, iba na Slovensku nájdeme okolo sedemtisíc druhov chrobákov a šesťtisíc druhov motýľov, čo sú samostatné rady hmyzu.

Zbierka jedincov švábika tmavoštíteho. Foto: Postoj/Jakub Lipták

S ľuďmi už od praveku

Synantropné druhy na Slovensku sú rus domový (Blattella germanica) a šváb obyčajný (Blatta orientalis). „Sú z iných rodov ako tie, ktoré u nás žijú vo voľnej prírode, tie sa volajú Phyllodromica a Ectobius,“ pokračuje Vidlička. Po slovensky sa tieto druhy švábov nazývajú švábiky.

Tieto takzvané lesné druhy ľudské obydlia nevyhľadávajú, lebo je tam pre ne sucho. A nájsť ich vo voľnej prírode nie je úplne jednoduché. Čo sa týka rusa domového a švába obyčajného, Vidlička vysvetľuje, že žijú v ľudských príbytkoch už od praveku.

„Predpokladá sa, že žili už s jaskynnými ľuďmi, a dnes žijú na celom svete,“ hovorí. „Nevie sa teda, odkiaľ sú pôvodne, ale zrejme z Blízkeho východu, keďže im vyhovuje sucho.“

Rusa domového možno rozlíšiť podľa dvoch tmavých pásov na štíte pri hlavičke. Šváb obyčajný je podstatne väčší a tmavší.

Dospelý jedinec švába obyčajného a mláďatá na návnade. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Tvrdí sa, že môžu mechanicky prenášať choroboplodné zárodky, ale nikdy nebolo dokázané, že by boli niečo aj reálne preniesli,“ komentuje Vidlička možnú škodlivosť týchto druhov pre človeka. „Ale nepríjemné je, keď zanechajú trus v potravinách, čo smrdí, ako aj zvlečky.“

Zvlečka je stará schránka, ktorú jedinec zanechá počas svojho rastu.

„Hovorí sa, že na jedného videného švába je tisíc nevidených. Keď niekto postrehne doma švába, tak ich už je veľa,“ pokračuje.

Zbaviť sa týchto synantropných druhov v domácnosti možno napríklad lepkavou návnadou, ktorá ich láka a prilepia sa na nej, alebo požieravou otrávenou návnadou. „Dajú sa aj vystriekať, ale to je najhorší spôsob,“ hovorí. „Sú to chemikálie a nie je to nič zdravé. Treba vtedy nebyť doma, potom sa to vystrieka a potom sa musí poriadne prevetrať a všetko poumývať.“

Rusy domové v rôznych životných štádiách na návnade. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Veľkej väčšine švábov však vyhovuje vlhké prostredie, preto sa vyskytujú predovšetkým v trópoch a subtrópoch. Iba jeden druh znáša až také nízke teploty, že sa vyskytuje za polárnym druhom. Ide o švábika tmavoštíteho (Ectobius lapponicus), ktorý žije aj u nás.

Na Slovensku nájdeme aj vzácne a endemické druhy – teda také, ktoré žijú iba v jednej lokalite. Patrí sem napríklad švábik muránsky vyskytujúci sa na Muránskej planine či švábik krasový, ktorý žije v Slovenskom krase.

Bezbranný hmyz

Aké sú vlastne charakteristické znaky švába? Vidlička vysvetľuje, že jedným z jeho hlavných čŕt je, že má telo sploštené zhora nadol a nohy má pod sebou.

„To mu umožňuje veľmi dobre sa skrývať v rôznych štrbinách a zároveň aj rýchlo behať. Šváby patria medzi najrýchlejší hmyz, čo používajú ako obranu, lebo v skutočnosti sú bezbranné,“ hovorí.

„Nie sú jedovaté, nie sú ani mäsožravé, ale saprofágne, teda sa živia rozkladajúcimi sa rastlinami. Sú aj celkom mäkké, takže sú chutnou potravou pre vtáky, plazy, drobné cicavce,“ vymenúva.

Niektoré šváby však vedia lietať, no nie všetky. Z druhov žijúcich na Slovensku sa to týka len samčekov rodu Ectobius a oboch pohlaví rusa domového.

Švábik červenkavý (Ectobius erythronotus). Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Majú tiež veľmi dlhé tykadlá, väčšinou dlhšie ako telo,“ pokračuje vedec. „Využívajú ich ako čuchový a zároveň hmatový orgán na vyhmatávanie priestoru pred sebou.“

Znakom švábov je tiež to, že samice vajíčka nekladú jednotlivo, ale vo vajcových schránkach, ktoré sa nazývajú ootéky. Pre naše voľne žijúce druhy platí, že samica odloží vajcovú schránku do hrabanky a ďalej sa o mláďatá nestará. Vyliahnuté larvy sa niekoľkokrát zvlečú, kým dosiahnu dospelosť.

Iný prípad je rus domový. „Uňho vajcová schránka ostáva prilepená samičke na zadočku, tá ju nosí so sebou a ďalej sa nerozmnožuje, až kým sa nevyliahnu,“ opisuje. Pravdepodobnosť prežitia lariev je tak väčšia ako pri iných druhoch, preto sa rus domový dokáže rýchlo rozmnožovať.

Napokon, niektoré tropické druhy švábov, ktoré sa u nás nevyskytujú, sa rozmnožujú aj tak, že samica má vajcovú schránku vtiahnutú v tele a vychádzajú z nej až vyliahnuté larvy.

„Tieto druhy sa ľahko chovajú, keďže celý embryonálny vývoj prebieha v samičke,“ vysvetľuje Vidlička. „Ale naše druhy sa nedarí chovať, lebo vajíčka musia dlhé obdobie vydržať v hrabanke alebo dokonca aj prezimovať.“

Práve tropické druhy švábov sa preto často chovajú či už ako domáce zvieratká, alebo ako potrava pre plazy.

Šváby rodu Megaloblatta, ktoré Vidlička nazbieral v Ekvádore. Pod jedincom vpravo hore je umiestnená vajcová schránka. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Hoci šváby môžu pôsobiť nevábne, v prírode podľa Vidličku plnia dôležitú funkciu. „Rozkladajú odumierajúce organické látky a vracajú živiny späť do pôdy, čo je veľmi prospešné. Šváby plnia sanitárnu funkciu a odstraňujú látky, na ktorých by sa mohli rozširovať choroboplodné zárodky,“ vysvetľuje.

Problém so synantropnými druhmi je podľa jeho slov ten, že to, čo majú za úlohu v prírode, robia aj v ľudských príbytkoch. Jedia odumretú organickú hmotu, teda naše potraviny.

Šváb je zviera, o ktorom kolujú rôzne legendy, napríklad že keď mu odtrhnete hlavu, tak ďalej žije aj niekoľko dní, kým nezomrie od hladu, alebo že prežije výbuch jadrovej bomby. Sú to však naozaj len legendy? Ľubomír Vidlička hovorí, že v zásade nie sú ďaleko od pravdy.

„Keď príde šváb o hlavu, nezomrie hneď, lebo má gangliovú nervovú sústavu. Najväčšia jej časť je síce v hlave, ale z hľadiska prežitia to nie je to najdôležitejšie, takže žije ďalej,“ hovorí. „Jeho krv, hemolymfa, neroznáša kyslík, nedýcha teda cez hlavu, ale cez prieduchy na brušku a vzduch je privádzaný priamo do orgánov.“

Čo sa týka výbuchu jadrovej bomby, toto platí pre rusa domového. „Väčšina švábov je veľmi náchylná na rôzne vplyvy, ale je pár odolných druhov a jeden z nich je práve rus domový. Na ňom sa skúšalo aj rádioaktívne žiarenie a vydrží toho dosť veľa,“ dodáva.

Ako sa chytá šváb

V areáli SAV neďaleko ústia tunela Sitina je lúka plná hmyzu. Práve tam ideme skúsiť chytiť švába. Ideálne podmienky na taký nález sú v čase, keď je po daždi a teplo, čo dnešný deň spĺňa, no na druhej strane je pomerne veterno a to vraj šváby nemajú rady.

„Členovia rodu Ectobius vyliezajú na steblá tráv,“ hovorí entomológ a sieťou na hmyz sa zaháňa zľava doprava približne vo výške končekov stebiel trávy. „Takýmto spôsobom by sa mohli dať chytiť. Inak ako náhodne sa to ani veľmi nedá, málokedy sa stane, že človek švába aj vidí.“

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Do sieťky sa chytí niekoľko mladých kobyliek, bzdochy, akési mušky, ale žiaden šváb. Po pár neúspešných pokusoch Vidlička mení taktiku.

„Najčastejšie hľadám šváby tak, že prídem k trsu trávy, rukami ho roztiahnem a chvíľu počkám,“ hovorí, čupiac nad trsom trávy. „Ony sa snažia uvoľniť, ale keď vybehnú, treba veľmi rýchlo zareagovať. Kým sú pritlačené trávou, dajú sa chytiť.“

Hľadanie švába v trsoch trávy. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ani takto sa nám nedarí švába nájsť. Vidlička vysvetľuje, že aj preto sú problematickejšou skupinou hmyzu, keďže sa ťažko nachádzajú. Skúšame hľadať v rôznych častiach lúky a napokon máme šťastie. Entomológovi sa podarí drobného švába chytiť do ruky.

„Toto je dokonca vzácny druh, ktorého sme si dnes ani nepozerali,“ hovorí. Je to samička švábika sieťovaného (Phyllodromica megerlei) a pri pohľade zblízka vidno, že na zadočku má prilepené niečo tmavočervené. Je to vajcová schránka.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Predná časť sú krídla, sú to vlastne polokrovky. Samček má dlhšie krídla, ale ani ten pri tomto druhu nelieta. O to lepšie však skáče. Je vlhkomilnejší a nachádza sa väčšinou na brehoch potokov,“ vysvetľuje Vidlička.

Je teda zaujímavé, že sme ho našli na tomto mieste, keďže nablízku nie je žiadna voda. „Máme šťastie, že sme našli aspoň jedného, aj keď práve tohto som nečakal. Aj si ho zoberiem so sebou,“ hovorí. „Počkám, kým vykladie ootéku, a skúsim ju nechať, či sa niečo vyliahne.“

Švábik sieťovaný. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Samičku napokon čaká preparácia a zaradenie do zbierky, ktorú Vidlička vytvára a má v nej už niekoľkotisíc jedincov. Najviac z Ekvádoru, kde už bol na šváby päťkrát. „Takto to vyzerá, že sa tá zbierka buduje samoúčelne, ale keď sa robí nejaká štúdia, oplatí sa mať viac exemplárov z rôznych lokalít a období roka,“ uzatvára.

Zbierka je tak dopĺňajúcim sa zdrojom údajov na možné využitie v ďalších výskumoch. V budúcnosti pravdepodobne skončí v prírodovednom múzeu.