Zákaz dovozu ruských energií Ropy a plynu je na trhu dostatok, veľká časť sveta je však závislá od obohacovania uránu v Rusku

Plán Európskej komisie ukončiť do roku 2027 dovoz energetických surovín z Ruska (plynu, ropy a jadrového paliva) vychádza primárne z toho, že Rusko sa v ostatných desaťročiach stalo nespoľahlivým obchodným partnerom a – najmä plyn – využívalo aj ako geopolitickú zbraň.

Oznámenie Európskej komisie pripomína niekoľko takýchto udalostí – v rokoch 2006, 2009, 2014 a 2022, keď došlo či už k zastaveniu, alebo výraznému obmedzeniu dodávok.

Gazprom tieto prerušenia a obmedzenia síce odôvodňoval buď technickými problémami, alebo zmluvnými spormi (najmä s Ukrajinou) – no „náhodou“ sa tieto problémy a spory vyskytovali práve vtedy, keď sa Rusko snažilo politicky tlačiť na EÚ alebo v Kyjeve práve nevládli Kremľu naklonené politické sily.

„Už nikdy nedovolíme Rusku, aby proti nám použilo energetické zbrane, už nikdy viac nedovolíme, aby naše členské štáty boli vydierané, a už nikdy viac nebudeme nepriamo pomáhať plniť vojnovú pokladnicu v Kremli,“ vyhlásil eurokomisár pre energetiku Dan Jørgensen pri predstavení plánu.

O alternatívach dodávok týchto troch energetických surovín sme na Postoji písali už krátko po tom, ako vo februári 2022 Rusko započalo plnohodnotnú vojenskú agresiu voči Ukrajine.

Vojna a energieAlternatívy k ruskému plynu, rope a jadru

Erik Potocký

Hoci sa zastavenie dovozu navrhuje v jednom balíku a v jednom balíku sa bude pravdepodobne aj schvaľovať, každá z troch surovín predstavuje iný typ výzvy. V prípade plynu ide predovšetkým o obchodnú výzvu, v prípade ropy obchodno-technologickú a v prípade jadrového paliva o takmer výlučne o výzvu technologickú.

Okrem biznisovej a technologickej otázky však bude treba riešiť aj niektoré právne náležitosti, ktoré môžu byť v prípade jednotlivých krajín rôzne, napríklad vo vzťahu ku Gazpromu či k Rosatomu, resp. TVEL-u.

Plyn

O problematike dodávok plynu sme v ostatných týždňoch a mesiacoch publikovali na Postoji niekoľko textov najmä v súvislosti s ukončením tranzitu cez Ukrajinu a možnosti zásobovania Slovenska južnou trasou cez Maďarsko, podrobnejšie preto na tomto mieste túto tému rozoberať nebudeme.

V súvislosti s celoeurópskym zastavením dovozu je podstatná najmä otázka toho, ako presne bude navrhnutá a schválená legislatíva znieť a ako sa bude pozerať napríklad na to, ak by sa plyn fyzicky pochádzajúci z ruských nálezísk obchodne zmenil ešte pred vstupom na územie Únie napríklad na plyn azerbajdžanský. Alebo by ho ešte na území Ruska kúpil SPP cez svoju dcérsku spoločnosť a už by bol obchodne a právne slovenský.

Ak by sa ruský plyn obchodne premenil na plyn azerbajdžanský alebo slovenský (cez SPP), bude sa naň hľadieť ako na ruský a bude zakázaný jeho dovoz?

Vzhľadom na to, že zemný plyn z rôznych nálezísk sa svojím zložením líši len málo, nie je problém v prispôsobení technológie na jeho spracovanie, napríklad na výrobu hnojív. V prípade jeho spotreby na výrobu elektriny a tepla je toto zloženie dôležité len minimálne (v percentách tepelnej účinnosti).

Záleží preto na obchodnej šikovnosti (v našom prípade primárne SPP), ako dokáže zabezpečiť dodávky z iných ako ruských zdrojov. Potrubné zásobovanie krajín EÚ po ukončení dodávok z Ruska ostane obmedzené na plynovod z Nórska, gro zásobovania budú tvoriť dodávky skvapalneného plynu cez prístavné terminály.

Tu bude záležať najmä na úrovni spotreby, a teda dopytu a kapacity prijímania a spracovania LNG a jeho premeny na fyzikálny plyn. Od týchto faktorov sa bude odvíjať aj jeho cena.

Ani zastavenie tranzitu plynu cez Ukrajinu či oznámenie o plánovanom zákaze dovozu energetických surovín pritom nijako zvlášť nepohli cenami plynu na burzách. Zmluvy na dodávky v roku 2028 sa dokonca obchodujú za ceny ešte nižšie, ako sú tie aktuálne.

To samo osebe spochybňuje tvrdenie a strašenie premiéra Roberta Fica o tom, ako zastavenie tranzitu spôsobí Európskej únii miliardové škody.

Je síce pravdou, že Slovensko sa postupne z primárne tranzitnej krajiny stane krajinou na konci dodávateľského reťazca, čím sa zo „zlatého vajca“ – spoločnosti eustream stane nanajvýš lokálny transportér. Treba však povedať, že v zlých číslach bola slovenská tranzitná spoločnosť už pred tým, ako došlo k ukončeniu tranzitu cez Ukrajinu.

Ropa

Technologicky náročnejšia je zmena v dodávkach ropy. Zloženie jednotlivých typov sa líši napríklad obsahom síry. Rafinéria Slovnaft bola prirodzene vybudovaná na spracovanie tej, ktorá sa ťaží v Rusku.

Slovensko a Maďarsko si po napadnutí Ukrajiny a pri prijímaní jednotlivých balíkov sankcií voči Rusku úspešne vyrokovali dočasnú výnimku práve preto, že rafinérie (v skutočnosti v prevádzke v rámci skupiny MOL) sú technologicky primárne nastavené práve na spracovanie ruskej ropy. 

Avšak so záväzkom, napríklad v prípade Slovnaftu, že bude investovať do prerábky svojich technológií tak, aby bol efektívne schopný spracúvať aj ropy iných zložení.

Vzhľadom na širokú sieť ropovodov a kapacity prístavných terminálov viac-menej neexistuje významná prekážka v tom, aby sa tieto dodávky dostatočne diverzifikovali. Navyše, ceny ropy sa len málo odvíjajú od toho, čo sa deje v Európe.

Kľúčovými faktormi pre cenotvorbu „čierneho zlata“ sú z politického hľadiska udalosti na Blízkom východe (nielen z pohľadu produkčných krajín Saudskej Arábie a Perzského zálivu), ale aj priepustnosti Suezského prieplavu a z hľadiska ekonomického je to dopyt v dominantných ekonomikách sveta – v USA a v Číne.

Jadro

Hoci plyn aj ropu – v podobe palív – môžeme vnímať ako suroviny takpovediac dennej spotreby, z hľadiska energetickej bezpečnosti a dlhodobého pokrytia našich energetický potrieb je kľúčovou surovinou jadrové palivo.

Hoci sa v predchádzajúcom období pri návrhoch sankcií voči Rusku z času na čas objavila aj zmienka o možnosti zaradiť do sankčného zoznamu aj túto surovinu, z tohto zámeru vždy napokon zišlo.

Práve pri jadre tentoraz premiér Fico ostro kritizoval Európsku komisiu s tým, že ide o veľmi neodborné rozhodnutie.

„Možno to trochu zľahčujem, keď hovorím, že ak si niekto myslí, že do ruského reaktora vopcháme len tak palivo z Westinghousu a že to bude fungovať, tak sa veľmi mýli. Máme skúsenosti z iných krajín, kde to spôsobovalo obrovské technologické a bezpečnostné problémy,“ uviedol Fico.

Odvolával sa na správu predsedníčky Úradu jadrového dozoru Miriam Žiakovej. Tá však v zásade konštatuje to, čo je v odbornej rovine známe. Zmena dodávateľa paliva je možná, vyžaduje však technologické prispôsobenie samotných palivových článkov a následné bezpečnostné a certifikačné procesy.

Reaktory ruskej technológie má totiž v EÚ niekoľko krajín a v prípade jadrového paliva v zásade platí, že ten, kto dodáva technológiu, resp. vyrába reaktor, k nemu vyrába a dodáva aj jadrové palivo.

Nie je to ako v prípade plynu, kde je pre spotrebiteľa pôvod plynu prakticky irelevantný. Hoci zloženie jadrového paliva je prakticky totožné, kazety s palivovými tyčami, ktoré sa vkladajú do reaktora, sa líšia. V skratke, americké kazety nesedia do ruského reaktora a ruské do amerického. Podobne odlišné sú aj francúzske a kórejské reaktory.

Ak má byť do nejakého reaktora použité palivo od alternatívneho dodávateľa, musí sa palivový článok fyzicky prispôsobiť, zároveň musí byť toto iné palivo riadne certifikované a overené pre použitie v reaktore iného typu.

Ak má byť do nejakého reaktora použité palivo od alternatívneho dodávateľa, musí sa palivový článok fyzicky prispôsobiť, zároveň musí byť toto iné palivo riadne certifikované a overené pre použitie v reaktore iného typu.

Technicky to nie je teda neriešiteľná záležitosť, celý proces zmeny sa ráta na mesiace až roky.

Aj tu však medzičasom nastal posun, ktorý umožňuje EÚ pristúpiť k politickému rozhodnutiu, aby konkrétne členské krajiny prestali nakupovať jadrové palivo z Ruska, hoci stále majú k dispozícii len alebo väčšinovo reaktory ruskej výroby.

To sa u nás aktuálne týka aj najčerstvejšie spusteného tretieho bloku v Mochovciach a aj štvrtého bloku tejto elektrárne, ktorý je v záverečných fázach dokončenia následného spúšťania. Samozrejme, všetky staršie bloky v Mochovciach aj v Jaslovských Bohuniciach sú takisto reaktory ruského pôvodu.

Na druhej strane, pri plánovanej výstavbe nového zdroja v areáli Jaslovských Bohuníc sa už s ruskými reaktormi nepočíta.

Ak berieme do úvahy náš geografický priestor, dominujú v ňom dve spoločnosti, ktoré vyrábajú a dodávajú jadrové palivo. Ruská spoločnosť TVEL a americký Westinghouse. Obe vyrábajú aj samotné reaktory.

Slovenské elektrárne majú s ruským TVEL-om podpísanú zmluvu na dodávku paliva do roku 2026. Doložka zmluvy umožňuje jej predĺženie až do roku 2030. To sa však už vzhľadom na chystané zastavenie dovozu ruských energetických surovín do EÚ pravdepodobne nestane.

Zároveň však platí, že dodávky jadrového paliva nefungujú takpovediac nadoraz, teda že všetko, čo príde, ide okamžite do reaktorov. Každá krajina, Slovensko nevynímajúc, si vytvára zásoby. Ich objem je prirodzene predmetom utajenia. Dá sa predpokladať, že je minimálne v objeme, ktorý mal pokryť jednu výmenu (tretiny reaktora) vo všetkých reaktoroch, ktoré máme aktívne.

Medzi ruskou a americkou technológiou, kvalitou a účinnosťou jadrového paliva neexistuje fyzikálny rozdiel. Proces obohacovania uránu sa v zásade nelíši. Palivo musí mať predpísané percento uránu 235 voči uránu 238 a zvyšok je technologický postup, aby palivo rovnomerne „vyhorievalo“, aby sa peletka nadmerne nedeformovala a podobne, pretože štiepnu reakciu, samozrejme, sprevádza vysoká teplota a tlak, čiže palivo vplyvom fyzikálnych zákonitostí prirodzene degraduje.

Rozdiel je v rôznych typoch obalu, ale napríklad aj v tvare. Ruské palivové články sú šesťuholníkové a americké štvorcové. Presný technologický postup ich výroby je, samozrejme, predmetom prísneho utajenia z bezpečnostných aj obchodných dôvodov.

Americký Westinghouse už má zvládnutú technológiu pre VVER 1000. Navyše testoval svoje palivo aj vo fínskej jadrovej elektrárni Loviisa. V roku 2018 úspešne získal pre svoje palivo aj fínsku certifikáciu. V Európskej únii spolupracuje aj s Bulharskom, palivo testoval aj v českom Temelíne, mimo únie bol v ostatných dvoch desaťročiach aktívny aj na Ukrajine.

Pravidlá však vyžadujú, aby v prípade zmeny dodávateľa bolo palivo schválené a certifikované v každej členskej krajine zvlášť.

Testovanie nového paliva zaberie minimálnej jednu palivovú kampaň, teda zhruba rok alebo rok a pol. Počas testu sa k štandardne používanému palivu pridá istá časť testovaného paliva a monitoruje sa jeho správanie pri rôznych prevádzkových režimoch a rôznom stupni vyhorenia.

Keďže palivo sa v reaktoroch mení po tretinách, k úplnej obmene dôjde najskôr v horizonte troch až piatich rokov.

Slovenské elektrárne podpísali so spoločnosťou Westinghouse dohodu o dodávkach paliva. Prvé dodávky očakávajú v roku 2026, resp. 2027. Zmluvu majú elektrárne aj s francúzskou spoločnosťou Framatom, kde však zatiaľ nie je presný harmonogram prvých dodávok.

Slovenské elektrárne podpísali so spoločnosťou Westinghouse dohodu o dodávkach paliva. Prvé dodávky očakávajú v roku 2026, resp. 2027.

V našom prípade môže do budúcnosti zohrať úlohu aj to, kto bude napokon dodávateľom a staviteľom nového zdroja v Jaslovských Bohuniciach. V hre sú okrem Američanov aj Francúzi a Kórejci.

Teoreticky sa tak dodávateľmi paliva pre reaktory vychádzajúce z ruskej technológie môžu stať aj iné spoločnosti. Samozrejme, ak svoje palivové články prispôsobia a absolvujú celý proces skúšok a certifikácie.

Ak to zhrnieme, technologická zmena je síce časovo náročná, no nie nemožná. 

Problematickejšie sa v tomto smere javí fyzická dostupnosť jadrového paliva. Urán na rozdiel od plynu alebo ropy (po rafinácii) nie je jednoducho použiteľné palivo.

Na to, aby mohol slúžiť na energetické účely, musí prejsť procesom obohacovania (čo taktiež nie je technológia, ktorá by bola vo svete masovo rozšírená – keďže môže viesť k získaniu materiálu pre jadrové zbrane, je obohacovanie uránu pod prísnom medzinárodnou kontrolou). Napriek tomu, že zásoby uránovej rudy sú po svete dostatočne rozšírené a v rovine ťažby neexistuje dominantný hráč, premeniť urán na jadrové palivo dokáže len niekoľko štátov.

Rusko ako jadrová veľmoc, samozrejme, medzi tieto štáty patrí. V rámci Európskej únie je medzi jadrovými veľmocami Francúzsko a v Európe aj Veľká Británia.

Samotná Európska komisia v úvodnej správe k návrhu ukončiť do roku 2027 dovoz ruských energetických surovín konštatuje, že kapacity v EÚ na obohacovanie uránu a výrobu jadrového paliva sú nedostatočné a vzhľadom na technologickú a finančnú náročnosť je ich možné dostatočné rozšírenie do roku 2027 skôr nepravdepodobné.

„Hlavnou prekážkou je koncentrácia služieb konverzie a obohacovania uránu – potrebných na premenu spracovaného uránu na materiál na výrobu jadrového paliva – v obmedzenom počte spoločností. Tie, ktoré sa nachádzajú v EÚ alebo iných západných krajinách, v súčasnosti nie sú schopné uspokojiť celkový dopyt pre obmedzenú kapacitu prevádzkovaných konverzných a obohacovacích závodov,“ píše sa v oznámení Európskej komisie.

Približne štvrtinu potrieb reaktorov v EÚ pokrývajú práve dodávky z Ruska. „Hoci európske spoločnosti zaoberajúce sa obohacovaním oznámili plány na rozšírenie svojej súčasnej kapacity obohacovania, prvé nové zariadenie na obohacovanie sa neočakáva skôr ako v roku 2027,“ dodáva komisia. Fungovanie nových kapacít je podľa nej na pláne najskôr na začiatku 30. rokov.

Na tieto problémy upozornil už dávnejšie aj šéf Slovenských elektrární Branislav Strýček. Vysvetlil, že palivo ako také pozostáva zo štyroch komponentov, resp. fáz výroby.

Prvou je ťažba uránovej rudy, ktorá je vo svete v podstate široko dostupná a nepredstavuje zásadný problém. Druhou je tzv. konverzia, keď sa urán premieňa na plyn, čo sa podľa Strýčka deje tam, kde sa samotná ruda ťaží, a takisto neznamená významnú dodávateľskú komplikáciu.

Problémy sa začínajú pri obohacovaní. Až 40 percent svetových dodávok obohateného uránu na energetické účely podľa Strýčka pochádza z Ruska, dokonca tento ruský export pokrýva až štvrtinu potrieb elektrární v USA.

Až 40 percent svetových dodávok obohateného uránu na energetické účely pochádza z Ruska, dokonca tento ruský export pokrýva až štvrtinu potrieb elektrární v USA.

Z obohateného uránu sa následne vyrábajú palivové tyče, každá spoločnosť primárne v dizajne, ktorý zodpovedá ňou vyrábaným reaktorom.

Zdá sa, že práve zabezpečenie dodávok jadrového paliva môže byť hlavným problémom celej chystanej legislatívy EÚ. Nie je ani vylúčené, že sa na konci dňa v definitívnom texte napokon neobjaví.

Európska komisia upozorňuje aj na závislosť v jadrovom sektore, ktorý sa netýka primárne energetiky. Ide o produkciu niektorých stabilných rádioizotopov používaných na výrobu lekárskych rádioizotopov na liečbu rakoviny.

Európska komisia preto navrhuje zvýšiť „domácu“ produkciu týchto izotopov.

V tejto súvislosti hodno spomenúť už takmer zabudnutý projekt výstavby Cyklotrónového centra na Slovensku, ktoré by produkovalo aj takéto lekárske rádioizotopy. Zámer pochádza ešte z 90. rokov. Napokon v roku 1999 ho schválila vláda a financovať sa malo v rámci tzv. deblokácie ruského dlhu – konkrétne tento projekt mal stáť 118 miliónov dolárov (vo vtedajších cenách). Zámer v prvej Dzurindovej vláde pretlačila SDĽ, ministrom školstva (kam patrí aj veda a výskum) bol Milan Ftáčnik.

Napokon sa projekt nedokončil. V roku 2016 ho definitívne uzavrelo ministerstvo školstva pod vedením nominanta SNS Petra Plavčana. Všetky dodané technológie si Rusko prevzalo späť do svojho vlastníctva, ministerstvu sa však „podarilo“ vyrokovať, že ako náhradu poskytne Ruská federácia bezplatné stáže pre slovenských študentov vo svojich civilných jadrových zariadeniach.

Právne otázky

Európska komisia navrhuje, aby sa o tejto otázke nehlasovalo konsenzuálne, teda aby krajiny nemohli uplatniť prípadné právo veta, čo už napríklad deklaroval slovenský predseda vlády.

Rozhodnutie by malo ísť tzv. rozšírenou kvalifikovanou väčšinou, čo znamená, že na schválenie bude treba hlas 20 členských krajín, ktoré majú dohromady minimálne 65 percent populácie EÚ.

Minulý rok doviezlo desať členských štátov 52 miliárd metrov kubických ruského plynu, tri krajiny – Maďarsko, Slovensko a Česko – importovali 13 miliónov ton ropy a do siedmich krajín sa nakúpilo 2 800 ton obohateného uránu, resp. jadrového paliva.

V minulom roku nakúpili krajiny EÚ ruské suroviny za 23 miliárd eur a možno predpokladať, že veľká väčšina týchto peňazí skončila v ruskom štátnom rozpočte a napokon poslúžila aj na financovanie vojny proti Ukrajine.

Otázkou je, že ak by aj návrh prešiel, ako presne sa bude vynucovať. Je tu nielen problematika obchodného vlastníctva dovážaného plynu, ale aj tzv. tieňovej flotily, ktorá síce pod inou vlajkou, no do európskych terminálov dodáva ruský skvapalnený plyn.

Otázkou je, že ak by aj návrh prešiel, ako presne sa bude vynucovať.

Právny problém znamenajú aj zmluvy, ktoré majú jednotlivé krajiny, resp. ich plynárenské spoločnosti uzavreté s ruským Gazpromom. Tá slovenská v zastúpení SPP má platnosť až do roku 2034 a jednostranným ukončením by nám mohli hroziť medzinárodné arbitráže.

Zmluvy chce analyzovať Európska komisia a na ich základe pripraviť právne čisté riešenie. Aj v tejto analýze môže byť problém, pretože zmluvy Gazprom zväčša považuje za utajené a jej sprístupnenie tretej strane môže znamenať jej porušenie.

Do úvahy prichádza napríklad to, že by slovenská strana označila rozhodnutie EÚ za „zásah vyššej moci“, podobne ako sú rôzne prírodné či geopolitické prekážky, ktoré bránia naplneniu zmluvy, zmluvné strany na ne nemajú priamy vplyv (Slovensko by hlasovalo proti) a ustanovenia o uplatnení tejto možnosti sú súčasťou zmluvy samotnej.

Napokon aj Gazprom sa pri zastavení a obmedzení dodávok často na „zásah vyššej moci“ odvolával.

Krátkodobá škoda, no dlhodobá perspektíva

Zákaz dovozu energetických surovín z Ruska môže pre našu ekonomiku predstavovať problém a môže viesť k stratám alebo ohroziť energetickú bezpečnosť. Všetky tieto hrozby však môžu byť len krátkodobé, ak sa dostatočne včas na plné uplatnenie embarga pripravíme.

Máme na to nielen vlastné možnosti, ale pri šikovnej diplomacii aj pomoc v rámci EÚ.

Videli sme to napríklad pri tzv. Iberskej výnimke, ktorá v časoch astronomických cien plynu a elektriny takpovediac odstrihla Španielsko a Portugalsko od cenotvorby energií na zvyšku kontinentu, keďže tieto dve krajiny v tom čase plyn primárne odoberali zo severnej Afriky a nie z Ruska.

To, ako by mohla vyzerať eventuálna slovensko-maďarská výnimka, by bolo predčasné teraz vôbec špekulovať. No isté je, že pri súčasnej politickej reprezentácii oboch krajín existuje len malá motivácia ostatných členov EÚ vyjsť Slovensku a Maďarsku v ústrety.

Aj ekonomicky a politicky oprávnené argumenty, ktoré znejú z Bratislavy a Budapešti, totiž zanikajú v celkovom obraze toho, ako sa obe krajiny aktuálne správajú, keď sú čoraz viac v Únii vnímané ako hovorcovia ruských záujmov.

Aj ekonomicky a politicky oprávnené argumenty, ktoré znejú z Bratislavy a Budapešti, totiž zanikajú v celkovom obraze toho, ako sa obe krajiny aktuálne správajú, keď sú čoraz viac v únii vnímané ako hovorcovia ruských záujmov.

V EÚ sa pravidelne pri rôznych otázkach vytvárajú rôznorodé ad hoc koalície krajín, ktoré majú v tom či onom spoločný záujem. Aby vytvorili či už väčšinu na presadenie nejakého návrhu, alebo, naopak, blokačnú menšinu, aby prijatiu zabránili.

Napríklad Slovensko sa s Rakúskom nikdy nezhodne v otázke jadrovej energie, no pri viacerých otázkach týkajúcich poľnohospodárstva dokážu tieto krajiny nájsť spoločnú reč.

Hoci sa črtá možnosť vytvorenia blokačnej menšiny napríklad v spojení s Bulharskom a pravdepodobne aj Gréckom, to sú stále iba štyri štáty. Aj z hľadiska celej populácie EÚ to na blokovanie návrhu nestačí.

Nespokojnosť so zákazom dovozu plynu aj vo forme LNG vyjadrilo aj Španielsko, ktoré túto dodávateľskú trasu hojne využíva. Stále by to však nespĺňalo podmienku viac ako 35 percent obyvateľov EÚ potrebných na zablokovanie. Menované krajiny majú spolu zhruba 70 miliónov obyvateľov, čo sa neblíži ani k 20 percentnému podielu.

Návrh sa teda zdá byť už takmer hotovou vecou. Pre Slovensko je teraz najdôležitejšie sa na budúcu novú situáciu adekvátne pripraviť. Napokon, aj samotné znenie oznámenia predpokladá, že členské krajiny po schválení zákazu minimálne do konca tohto roka pripravia vlastné materiály o tom, ako sa s novou situáciou vyrovnať.