O filme Mníchov 1972 Oscara síce nezískal, neboli vhodné okolnosti, ale aj tak je to excelentná filmová dráma

Akoby kinematografia uviazla v dlhých filmoch, ktoré diváka občas nudia a občas ho mätú. 

Ale predsa len sa nedá povedať, že filmoví tvorcovia sú v kríze a že sa natáčajú len hlúposti. Vznikli aj dobré filmy, len neboli možno také ohurujúce. Boli len veľmi dobre urobené.

Napríklad film Bob Dylan: Úplne neznámy určite potešil nejedného diváka, a to aj svojou dĺžkou, spracovaním a aj témou, nešlo pritom len o Dylana. 

Nie je to klasický životopisný film, je to film o niečom inom, čoho je Dylan dôležitým symbolom. O tom, ako sa neustále rozvíjať, hľadať, skúšať nové možnosti, zažijeme víťazstvo tvorivého ducha nad očakávaniami divákov, producentov či organizátorov koncertov.

A potom je tu ešte jeden film, ktorý sa medzi favoritov nedostal, a pritom je to zaujímavý a dobre urobený film. Mal síce nomináciu za pôvodný scenár, ale Oscara nezískal.

Ale aj tak tento americko-nemecký film, ktorý natočil švajčiarsky režisér, stojí za pozornosť. Jeho tvorcovia sú pokorní, nepredvádzajú svoje vízie sveta, ani silné ego či bujarý talent (aj na úkor diváckej trpezlivosti). Nad tým všetkým stojí téma, o ktorej točia film. 

Hovoríme o filme Mníchov 1972 (pôvodný názov 5. september), ktorý natočil režisér Tim Fehlbaum.

Najprv k názvu, ktorý sa u nás prekladá inak. Názov v angličtine a nemčine (5. september) pripomína deň, keď sa film odohráva. 

V ten deň roku 1972 palestínske teroristické komando napadlo v olympijskej dedine v Mníchove izraelských športovcov a držalo ich ako rukojemníkov. Útok sa skončil tragicky, aj pre neschopnosť či neskúsenosť nemeckej polície.

Je to známa udalosť a vynikajúco ju pripomenul Steven Spielberg vo filme Mníchov. Ten vznikol v roku 2005, a kto ho videl, isto naň nezabudol. 

Aj preto bolo dosť odvážne prísť po Spielbergovi opäť s drámou, ktorá sa viaže k tomuto teroristickému útoku v Mníchove.

Ako sa toto dá prekonať? 

Niektorí diváci možno odmietli ísť do kina na nový film o mníchovskej tragédii aj preto, že si chcú v pamäti uchovať najmä ten Spielbergov film. Alebo si možno myslia, že k tejto udalosti už ani netreba nič iné dodávať, že Spielberg ten priestor na dlhé roky dopredu dokonale filmársky zaplnil. 

Ale švajčiarsky režisér si predsa len trúfol pozrieť sa ešte raz na tú tragédiu. A urobil presný opak toho, čo Spielberg. 

Ten svoju veľkolepú drámu rozvinul v čase, priestore aj v hĺbke ľudských osudov.

Fehlbaumov film sa odohráva 5. septembra, ide iba o sedemnásť hodín a sme zväčša uzatvorení v niekoľkých malých miestnostiach a chodbách televízneho štúdia. Celá dráma sa odohráva tam. O jeho hlavných postavách veľa nevieme, žiadne psychologické sondy do ich duší, žiadna barlička v nejakom umelo vtesnanom ľúbostnom príbehu.

Nebolo času, všetko sa dialo rýchlo a režisér sa spoľahol na to, že samotné dianie bolo dostatočne dramatické, nepotreboval nič dodávať. Stačilo sa dôkladne vhĺbiť do situácie a do dilem, ktoré museli hlavní hrdinovia v tom zhustenom čase riešiť.

Historický záber na teroristu v Mníchove 5. septembra 1972.

Teroristický útok palestínskeho komanda vidíme vďaka kamerám, ktoré mala americká televízia ABC dômyselne rozmiestnené aj po olympijskej dedine. Nespoliehala sa len na techniku, mala v tíme aj skúsených reportérov. 

Celý štáb bol zohratý, profesionálny aj odhodlaný. Každý vedel, čo je jeho úlohou. Aj tak sa na to, čo sa udialo na mníchovskej olympiáde, nedalo pripraviť.

Ale je pravda, že všetci sa obdivuhodne rýchlo preorientovali z prenosu športových podujatí na snímanie teroristickej drámy. Akoby v sebe zapli akéhosi autopilota, nerozmýšľať dlho, ale rýchlo konať. 

Po prvý raz sa vtedy dalo vysielať vďaka satelitu v priamom prenose. A dokonca aj vo farbe, teda pre tých, čo mali farebné prijímače. Ale nie všetky štúdiá boli na takéto priame prenosy už pripravené, technicky aj ľudsky. 

Menilo to však všetky pravidlá hry, a ako ukázala tragédia na olympiáde, nielen reguly pre športové prenosy.

Čo teda vidíme? V mníchovskej centrále televízie ABC je niekoľko obrazoviek, sedia tu technici a produkční, ktorí to celé manažujú. Moderátor je v štúdiu, reportéri v teréne a tu v stiesnených priestoroch sa rozhoduje, čo sa práve vysiela. Či debata zo štúdia, výstupy reportérov alebo prenos športových disciplín.

Piateho septembra prichádza do práce nový produkčný, ktorý to tu má tento deň riadiť. Je síce nový, ale trochu hrá takú profesionálnu znudenosť, akože o nič nejde, žiadne emócie, veď je to rutina. Naoko je pokojný, ale, samozrejme, chce sa predviesť a ukázať, že má na túto robotu. Netuší, do čoho ide.

Na obrazovkách sa zrazu odvíja teroristický útok. A oni už majú technické možnosti vysielať ho naživo. Nikto z konkurencie nemá takéto možnosti. Jedinečná príležitosť, milióny divákov z celého sveta sedia prikovaní pri obrazovkách.

Vďaka dobre rozmiestnenej technike môže ABC priblížiť divákom balkón, na ktorom sa ukázal terorista, môže nepretržite zvonka sledovať apartmán, kde sú držaní rukojemníci, môže ukázať aj vyjednávanie teroristov s políciou, ohrozovanie izraelského rukojemníka – a napokon dokonca aj neúspešný policajný zásah.

Filmári pritom zručne používajú aj historické zábery. Dodnes z nich mrazí.

Nový produkčný sa ocitá v kľúčovej úlohe mediálnych dejín. Vysielať všetko naživo, keď sa dá? Kde to treba zastaviť? Môžeme naživo odvysielať smrť? Teda ohlasované popravy rukojemníkov? (Tí napokon zahynuli neskôr na letisku, mimo kamier.) A môžeme naživo ukazovať policajný zásah, keď s istotou vieme, že to sledujú v televízii aj teroristi?

ABC je v situácii, že je jediná, ktorá má takúto možnosť. Predbehla konkurenciu, a tak je zodpovednosť iba na nej. Jasné, chcú sa predviesť, ako všetko dobre zariadili, vybavili, konkurencia zaspala. Ale potom aj to zvažovanie zodpovednosti ostalo len na úzkom tíme jednej televízie.

Vyzerá to možno na prvý pohľad ako odťažitá téma, zaujímavá pre ľudí z médií. Ale, samozrejme, nejde v tom filme len o médiá, ich možnosti, hranice, zodpovednosť či profesionalitu.

Vidíme totiž všeličo.

Vďaka kamerám bolo možné vidieť, ako amatérsky sa nemecká polícia pokúšala o prvý útok na teroristov priamo v olympijskej dedine. Vyzerá to až groteskne, do akcie išli ľudia, ktorí na nič takéto neboli pripravovaní. O to nepochopiteľnejšie bolo, že Nemci odmietli pomoc Izraelčanov.

Je to vlastne aj veľká historická téma zachytená cez úzky výsek. Nemci – po traume z holokaustu – chceli ukázať, že vedia obrániť Židov. 

Ako na konci poznamená zlomená nemecká spolupracovníčka ABC, a Nemci opäť zlyhali. Hoci pár minút pred smrťou rukojemníkov sa ešte nemecký politik v televízii sebavedome chválil, že to ide dobre.

Práve záver je naozaj ako z veľkej drámy. A hoci ju zažívame v malej stiesnenej miestnosti, mimo letiska, kde sa odohrával samotný boj s teroristami, je to silné. Vidíme, ako produkčný riadi vysielanie, ako je všetko na jeho rozhodnutí, situácia sa mení z minúty na minútu, ani skúsenejší kolegovia takúto situáciu nepoznali. 

Ale ani organizátori nevedeli, čo robiť. Na začiatku rukojemníckej drámy sa na niektorých športoviskách ešte normálne viedli olympijské zápasy. Zastaviť olympiádu, čo keď je to len búrka v pohári vody?

No na konci dňa tu nikto nie je hrdina bez bázne a hany. Iste, televízna technika, satelity posunuli celú žurnalistiku neuveriteľne dopredu, ale prišli otázky, ktoré s technikou nemajú veľa spoločného. 

Pre nemeckých politikov a policajtov bolo ponižujúce, že celý ich neprofesionalizmus a nepripravenosť išli do sveta v priamom prenose. Pre rodiny unesených rukojemníkov to zas bola iná dráma. A vidieť to na obrazovkách.

Samé ťažké voľby – ako vždy, keď sa niečo také hrozné a závažné deje po prvýkrát.

Ak by sa niečo také udialo dnes, asi by už podobné dilemy riešil málokto. Nad apartmánom s rukojemníkmi by asi lietali drony, technicky dobre vybavené médiá by možno mali zábery aj zvnútra apartmánu. A tým, že konkurencia je tvrdá, aj rozhodovanie by bolo rýchlejšie. Ak to nepustíme von my, pustia to iní. 

A aj zabíjanie rukojemníkov sme už videli, dokonca aj odrezávanie hláv, lebo teroristi dnes pracujú s médiami sofistikovanejšie ako v roku 1972. Chcú, aby ľudia videli, akej hrôzy sú schopní.

Ten film je naozaj dobrý. Aj keď na ňom akademici na Oscaroch nevideli nič na najvyššie ocenenie.

Vlastne, človek v dnešných prepolitizovaných Oscaroch aj rozumie tomu, že si akademici netrúfli oceniť drámu, kde palestínski teroristi zajmú izraelských športovcov. A kde to ani nedopadne dobre, zahynú jedni aj druhí.

Príliš by to mohlo pripomínať udalosti z októbra 2023, keď palestínski teroristi vyslaní Hamasom vraždili a unášali Izraelčanov. A rukojemnícka dráma trvá dodnes.

Časť americkej verejnosti teraz náruživo stojí na strane Palestínčanov, s propalestínskymi demonštráciami mali problém najmä univerzity. Aj to je problém pre filmový biznis.

Oscary majú v sebe vždy aj silné politikum. No a pripomínať teraz palestínskych teroristov z roku 1972 sa mohlo niekomu javiť ako rizikové. 

Možno sa akademici báli, že by cena pre tento film mohla vyzerať ako podpora Izraelu. Alebo ako pripomenutie, že palestínsky terorizmus je dlhodobý problém.

Je to možno iba špekulácia, ale aj tak je prekvapujúce, že tento film nedostal vôbec žiadnu cenu.