Herec Tomáš Maštalír Fico je doktor vied slovenského populizmu

Čo sa okrem iného dozviete v rozhovore s Tomášom Maštalírom:

• prečo je Martina Šimkovičová najhoršou ministerkou kultúry v ére samostatnosti,
• čo si myslí o Lukášovi Machalovi a ako vníma incident Romany Tabak s divákmi SND,
• čo vyčíta riaditeľke divadla Zuzane Ťapákovej a prečo nestojí na strane hercov,
• prečo je Fico doktorom vied slovenského populizmu a prečo ho nezmenil ani atentát,
• prečo je naivný, keď si myslí, že nás Rusko bude brať ako rovnocenného partnera,
• prečo vystúpil na jednom z protestov a či majú zmysel, aj keď tam chodí menej ľudí,
• čo si myslí o súdnej rade, ktorá kritizovala jeho kolegu Roba Rotha za prejav na námestí.

Pred niekoľkými mesiacmi ste v rozhovore pre Denník N ostro kritizovali Martinu Šimkovičovú aj dianie v rezorte kultúry. Čo sa odvtedy zmenilo?

Určite nič k lepšiemu. Je to konštantne zlé, možno aj horšie.

Čo vás najviac vyrušuje? 

Nekompetentnosť, neslušnosť, arogancia a absolútna degradácia až dešpekt voči odbornosti. Prekvapuje ma aj bohorovnosť, s akou vedie rezort ministerka Šimkovičová. S pocitom, že tam budú naveky.

Niekto to možno vníma ako prejav sebavedomia, pre mňa je to skôr obrazom nulovej sebareflexie. Mimochodom, videli ste niekedy ministerku v nejakých diskusných reláciách?

Veľmi tam nechodí. Ak niekam ide, tak väčšinou do spriaznených médií, kde ju nikto nekonfrontuje.

Presne tak. Bojí sa toho, lebo by tam úplne „zhorela“. A táto konfrontácia sa neodohráva ani na odbornom poli. Napriek tomu dostala od volieb množstvo ponúk na dialóg, všetky však odmieta.

Väčšinou komunikuje len cez tlačovky, kde si odrecituje, čo chce. Mimochodom, pravidelne tam s ňou stojí minister životného prostredia (Tomáš Taraba – pozn. red.). 

Ako dohľad, keby sa pomýlila?

Zrejme ako prejav podpory, aby aj ich voliči videli, že verne držia spolu. Inak si neviem vysvetliť absurdnosť toho, prečo chodí šéf envirorezortu tak často na tlačovky ministerky kultúry.

Problémom je aj nefungujúci Fond na podporu umenia, ktorý je ochromený už niekoľko mesiacov. Nezávislé zoskupenia tak boli odstrihnuté od zdrojov, na ktoré majú právo.

Nehovoriac o šialených nomináciách do orgánov fondu. Dnes tam majú väčšinu Šimkovičovej ľudia, ktorí nespĺňajú kvalifikačné predpoklady na členstvo v rade fondu.

Je úplný nonsens, ak chce niekto, kto získal vo voľbách 27-tisíc preferenčných hlasov, definovať smer, akým by sa malo uberať umenie a aká by mala byť slovenská kultúra.

Ako problematické až škandalózne sa javia aj nominácie typu Gustáv Murín. Známy konšpirátor a šíriteľ dezinformácií, ktorý sa stal riaditeľom Slovenského literárneho centra.

Bohužiaľ to svedčí aj o stave spoločnosti ako takej. Ak by si neboli istí, že im to prejde, tak by do toho nešli. Už dlhšie sa tu totiž vedie vojna nielen voči odbornosti, ale aj voči vede, dátam, skúsenostiam.

Verejným priestorom sa dnes šíri mix pravdivých informácií, poloprávd aj vyslovených lží. Pre mnohých ľudí je objektívne ťažké sa v tom zorientovať a rozlíšiť, čomu veriť a čo sú bludy.

Výsledkom je, že štát, jeho inštitúcie a ministerstvá vedú ľudia, akí ich vedú. A tí si zase do podriadených funkcií dosadzujú ľudí rovnakého zmýšľania, ktorí im pomáhajú šíriť ich ideológiu.

Je to dôsledkom covidu alebo ten to len zosilnil?

Som presvedčený, že sa to začalo covidom. Dlho sa nevedelo, čo to je, čo sa vlastne deje, čo bude. Ľudia mali prirodzený strach z neznámeho, čo bola živná pôda pre „géniov“, ktorí začali vyliezať na verejnosť.

Neboli to vedci, lekári, biológovia. Neboli v podstate nič, ale niekde sa dočítali, respektíve mali pocit, že oni na to „kápli“. Ľudia hľadali odpovede, pričom mnohí, žiaľ, uverili akémukoľvek „vysvetleniu“.

Neistota bez odpovede totiž neprináša žiadnu nádej. Vtedy začali kvitnúť dezinformačné weby. Každý druhý zrazu „vedel“, čo s nami robia vlády, ako nás ovládajú najbohatší ľudia sveta, že nás idú čipovať atď.

Konšpirátori získali publikum, pričom im pomohli aj sociálne siete. Dostávali lajky, získavali followerov. Už nešlo o relevantné dáta, väčší zásah mali ľudia s veľkým počtom sledovateľov.

Jeden z nich – Peter Kotlár – sa dokonca stal vládnym splnomocnencom pre preverenie pandémie covidu. Vráťme sa však k Martine Šimkovičovej, ktorú kritizujete za nekompetentnosť, neodbornosť, chýbajúce vzdelanie aj prax. Kritici by možno namietali, že minister je politická funkcia – a že má byť hlavne dobrým manažérom. To znamená, že ak sa obklopí kvalitnými odborníkmi, nemusí až tak detailne ovládať problematiku rezortu. Čo by ste im odpovedali?

Že sa obklopila „odborníkmi“ ako Lukáš Machala, ktorý vie vždy všade všetko o všetkom a tieňovo riadi ministerstvo kultúry.

Okrem toho dobrý manažér na čele všeobecného rezortu nemá prevychovávať celú krajinu na svoj ideologický obraz.

Ale spojiť a podporiť potenciál ľudí na ministerstve a v rezorte, aby z nich dostal to najlepšie. A to sa, žiaľ, nedeje.

Tomáš Maštalír. Foto: Postoj/Andrej Lojan

O čo teda ide Šimkovičovej? Ženie ju vpred pomsta a snaha za každú cenu presadiť svoje videnie sveta – bez ohľadu na to, čo tým reálne dosiahne?

Myslím, že v prvom rade ide o sebaprojekciu a pocit moci. Zároveň chce dať všetkým „neprajníkom“, ktorí boli proti jej vymenovaniu do funkcie, obrazne povedané, po papuli. A ukázať im, že nerozhodujú o ničom.

Za nebezpečnú však považujem spomínanú snahu určovať, ako má vyzerať umenie a kultúra. Umenie je totiž bezhraničné, pričom sa díva na svet inými očami. Často je iracionálne, pre niekoho však krásne.

To spektrum je navyše také široké, že nemôžete tvoriť len veci, ktoré sa páčia všetkým. Každý si vyberie, čo sa ho dotýka, čo ho zasahuje, čo mu imponuje. Ak chce niekto raziť jednu ideológiu, nechápe poslanie umenia.

Čiže pre Šimkovičovú má hodnotu, len keď je slovenské, nie internacionálne, a nerieši témy ako LGBTI?

Je pravda, že problematika LGBTI je pre nich jedným z najväčších diablov. Ale netuším, aká je vlastne ich predstava o umení a kultúre. A obávam sa, že to poriadne nevedia ani oni.

Keď sa začali občianske protesty proti súčasnej vláde, na ktorých vystupujú aj herci, Šimkovičová sa vyjadrila, že sú riadení zo zahraničia. Dotklo sa vás to alebo to beriete jedným uchom dnu, druhým von?

Keď sa dozviem niečo podobné, najskôr si hovorím, že na to ani nemá zmysel reagovať, lebo je to úplná hlúposť. Dokonale to však zapadá do kontextu pracovných metód a argumentácie, ktorú používajú.

Ministerka Šimkovičová je navyše veľmi dobrou dymovou clonou pre Roberta Fica. Jej prešľapy pozakrývajú aspoň najvypuklejšie problémy v iných rezortoch, ktoré majú čas trochu vychladnúť.

Politici tohto typu nemanažujú kultúru ani štát, ale len nenávisť. Umelo vyrábajú nepriateľov, údajne napojených na cudzie sily, ktoré zasahujú do našej suverenity a rozhodovania. A pokúšajú sa na nich nasmerovať nenávisť ľudí. Je to absurdné.

Ako si to mám predstaviť v praxi? Že nás kontaktujú nejaké utajené bunky zo zahraničia, s ktorými sa koordinujeme, a netrpezlivo čakáme na noty, ktoré nám dajú? Že máme čítať na protestoch ich vyhlásenia?

Že nás skrátka zneužili, aby sme rozvrátili tento štát? Kvôli nejakým záujmom, ani nevieme koho? Ani sa mi nechce veriť, že niekto vôbec dokáže vysloviť a použiť takéto primitívne argumenty.

Ešte horšie je, že si to môžu dovoliť, lebo vedia, že istá časť publika im to zhltne aj s navijakom. Aj Fico vie, že je to do neba volajúca hlúposť, ale robí to, čo mu vyhovuje a zaberie, aby si udržal voličov.

Túto stratégiu využíva celú politickú kariéru, ale zintenzívnilo sa to pred siedmimi rokmi po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Odvtedy ide podľa rovnakého manuálu, menia sa len osoby v pozadí: raz je za údajným prevratom Soros, potom Gruzínci alebo Ukrajinci.

Fico je doktor vied, respektíve kráľ slovenského populizmu. Nikto taký tu dnes nie je. Vždy je niekto na vine – a on, obetujúc aj vlastný život, bojuje a zachraňuje národ proti silám, ktoré sú protislovenské.

Navyše sa zdá, že čím absurdnejšie príklady používa, tým viac mu to funguje. Otázka je, ako priviesť spoločnosť k precitnutiu, že sú to naozaj bludy, čo proti tomu robiť a ako to zastaviť.

Fico totiž nemá žiadnu víziu: nechce odovzdať moc a krajinu v lepšom stave, v akom ich preberal. Je mu to absolútne jedno. Rieši len väčšinu v parlamente a ďalšie voľby, aby zostal za každú cenu pri moci.

Zlepia to akýmkoľvek spôsobom, niečo rozdajú, podelia sa. Fico nechce predčasné voľby. Aj keď o nich začal hovoriť ako prvý, bol by posledný, kto by ich dopustil. Ak by k nim však predsa len prišlo, hodí zodpovednosť na iných.

V tomto je naozaj majster: nikto nedokáže predávať príbehy tak ako Fico. Chvíľu mal konkurenciu len v Igorovi Matovičovi.

Človek, ktorý prejde veľmi zlou osobnou skúsenosťou – v tomto prípade dokonca atentátom –, sa s tým môže vyrovnať v zásade dvoma spôsobmi. Buď sa stane pokorným, spája a hľadá riešenia naprieč spoločnosťou, aby sa už nič podobné nestalo. Alebo sa stane ešte horším, nenávistnejším a začne sa mstiť. Čo ste si pomysleli po atentáte, ktorou cestou sa Fico vydá?

Nemal som pochybnosti, že bude takým, akým je dnes. Veľmi dobre ho poznáme, na politickej scéne nie je žiadnym nováčikom. No hoci vládne v podstate už štrnásty rok, pre Slovensko urobil strašne málo.

Veľmi rád by hodil všetky problémy na Matoviča, ktorý sčasti má podiel na jeho návrate. Ale vecne ani časovo to nesedí, keďže vládol najdlhšie v celej histórii samostatného Slovenska po roku 1992.

Nehovoriac o sľuboch, ktoré nikdy nesplnil – vrátane toho najznámejšieho o diaľnici do Košíc. Napriek tomu dokáže ľudí opakovane oklamať a presvedčiť, aby mu dali znovu hlas.

Nedávno som čítal jeden rozhovor, z ktorého vyplynulo, že ľudia už zrejme rezignovali na to, aby očakávali od vlády výsledky. Akoby si zvykli, že žiadne neprichádzajú. Všetko je o podlízavom populizme.

Bezhranične veria, čo im hovoria politici, pričom nevedia pomenovať, čo pre nich urobili. Počúvajú len na heslá typu, že treba zastaviť liberalizmus, aj keď nevedia ani poriadne vysvetliť, čo to vlastne je. Hoci samotná myšlienka je o rešpekte a tolerancii.

Tomáš Maštalír. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vráťme sa ešte raz k Martine Šimkovičovej. Je najhorším ministrom kultúry v histórii? Alebo bol horším Mečiarov nominant Ivan Hudec, ktorý ušiel pred hercami počas štrajku divadelníkov v roku 1997 s kabátom na hlave? 

Pokiaľ ide o schopnosti, tak je jednoznačne najslabšou ministerkou kultúry.

Ste členom Činohry SND, ktoré momentálne vedie Zuzana Ťapáková. Ako vnímate jej polročné pôsobenie vo funkcii?

Ťažko nájsť niečo, čo by sa zmenilo k lepšiemu. A v rámci slovenskej „tradície“ sa hádže všetko, čo nefunguje, na predchádzajúce vedenie. 

Činohra sa však snaží normálne fungovať a napĺňať svoje poslanie. Svedčí o tom aj návštevnosť, ktorá je najvyššia zo všetkých troch súborov.

Máme najširší reportoár a najväčší počet predstavení v priebehu roka. Napriek tomu necítime veľkú podporu zo strany riaditeľky SND.

Ako sa to prejavuje?

Napríklad v tom, že sa nás nikdy nezastala, keď na nás útočila ministerka kultúry. Neohradila sa ani voči invektívam na adresu hercov. Niekoľko mesiacov sa nám s ňou nepodarilo ani len stretnúť.

Nereagovala na žiadne výzvy ani žiadosti, keď sme ju chceli konfrontovať s tým, čo hovorí ministerka na adresu jej zamestnancov. Tým viac, že pani Šimkovičová sa na ňu často odvolávala.

V akom zmysle?

Často používala formulácie typu: viem od pani riaditeľky..., dozvedela som sa od pani riaditeľky... Ministerka nás tiež obviňovala, že vnášame do divadla politiku, púšťame do éteru politické „výgrcy“ a podobne.

Prečo sa s vami Ťapáková nechcela stretnúť?

Keď nastúpila do funkcie, prišla sa nám predstaviť v novej pozícii, pričom avizovala, že sa chce stretnúť s určitými skupinami, možno aj s jednotlivcami. K tomu však napokon nedošlo: vraj nebol priestor alebo čas.

Až nedávno sa uskutočnilo prvé stretnutie, kde si dala podmienku, že sa nechce stretnúť s celou Činohrou SND, ale len s umeleckým poradným zborom a tromi konkrétnymi jednotlivcami.

Aký je výsledok toho stretnutia?

Aj ľudia, ktorí sa na ňom zúčastnili, mali problém pomenovať, o čom to vlastne bolo.

S Ťapákovou vo funkcii sa spájajú aj tri iné udalosti. Prvou bolo vykázanie hercov pred budovu divadla, keď chceli reagovať na lži ministerky Šimkovičovej. Druhou zrušenie hosťovania jedného pražského divadla, ktoré malo predstavenie s LGBTI tematikou. A treťou vysoký honorár proputinovskej opernej speváčky Anny Netrebko, ktorá má vystúpiť v SND. Ako vnímate podobné iniciatívy zo strany Zuzany Ťapákovej?

Aj keď to trvá, oni nejaké vysvetlenie vždy vymyslia. Otázka je, či im to zbaštíte alebo nie. Honorár 230-tisíc za jeden večer pre ruskú speváčku – v období, keď sa divadlu hodí každé euro a nie sú peniaze na iné veci – je prinajmenšom zvláštny. Keď sme sa o to zaujímali, bolo nám povedané, že to nepôjde z rozpočtu SND.

A kto to teda zaplatí?

To je otázka. Žiadnu odpoveď sme však nedostali.

Lístky sú pomerne drahé.

Napriek tomu by výnosy z ich predaja nepokryli takú vysokú sumu. Okrem toho 230-tisíc eur je len základ.

Čo vykázanie hercov pred budovu SND?

Vnímal som to ako veľmi detinské gesto zo strany vedenia divadla. Vojna v zaváraninovom pohári.

A zrušenie hosťovania pražského divadla?

Za toto rozhodnutie som sa hanbil.

Nedávno vyvolala rozruch aj Romana Tabak, ktorá po jednom predstavení hercom vyčítala, že čítajú vyhlásenie k aktuálnej situácii v rezorte kultúry. Vraj majú robiť politiku na námestiach. Čo si o tom myslíte?  

To isté, čo diváci na zverejnenom videu z tohto incidentu (Romanu Tabak diváci vypískali – pozn. red.). Po prvé: vyhlásenie, ktoré čítame po predstaveniach, nie je politické, ale je to občiansky postoj.

Po druhé: to nie je stand-up, keďže nás napádajú, že ho čítame z papiera. Robíme to preto, lebo je to vyhlásenie a chceme, aby odznelo čo najpresnejšie.

Naozaj si niekto myslí, že sa nedokážeme naučiť naspamäť jednu stranu, keď hrávame aj trojhodinové predstavenia?

Po tretie: to vyhlásenie nie je súčasťou predstavenia. Čiže nenarúšame ním predstavenie a neuberáme diváka o nič, za čo si zaplatil. Zaznie až po jeho skončení, po ďakovačke a potlesku.

Kto chce, môže slobodne odísť. Toto zaznie vždy veľmi jasne hneď na začiatku vyhlásenia.

Romany Tabak sa, naopak, zastal Lukáš Machala. Na adresu hercov aj divákov, ktorí boli na inkriminovanom predstavení, povedal, že sú morálny odpad. Čo by ste mu odkázali?

Myslím, že na to netreba reagovať. Človek, ktorý takto označí iných ľudí, tým zo seba robí presne to, čím ich označuje.

Tomáš Maštalír. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vášho kolegu Roba Rotha pre zmenu ostro kritizovala súdna rada – za jeho vystúpenie na proteste v Bratislave, kde narážal na rozhodnutie sudcu Petra Pulmana nevziať do väzby extrémistu Bombica. Nie je to zastrašovanie?  

Určite áno. Keby bola činnosť tohto typu sudcov transparentná, kryštalicky čistá a nevzbudzovala žiadne pochybnosti, nikto by si ich nevšímal, respektíve nemal dôvod sa nimi zaoberať.

Aj vy osobne ste v januári vystúpili na proteste v Bratislave. Bolo to náročnejšie ako pred publikom v divadle?

Dovtedy som nestál pred 45-tisícovým davom a možno sa to už nikdy nezopakuje.

Divadlo je domácim prostredím. Okrem vystupovania „naostro“ sa tam na každé predstavenie pripravujete aj niekoľko mesiacov.  

Na javisku sme navyše v role interpretov. Na proteste to bolo oveľa osobnejšie, prejavil som aj svoj občiansky postoj.

Keď som šiel pešo uličkami Bratislavy na Námestie slobody, vplával som do valiaceho sa davu, ktorý mi pripomínal cunami.

Naplnilo ma to veľkou nádejou a umocnilo pocit, že je správne vystúpiť na tribúne. Zapojil som sa, lebo som v tom videl zmysel.

Myslíte si to aj s odstupom času? Počet ľudí na protestoch kontinuálne klesá. Aj emócia je iná ako pred dvoma mesiacmi.

Je dôležité, že protesty stále prebiehajú. V akomkoľvek počte. Znamená to, že časť spoločnosti nerezignovala a nie je nám to jedno.

Samozrejme, že si uvedomujem, že protesty, kým nie sú v oveľa vyšších počtoch, nemajú zatiaľ silu zmeniť myslenie ľudí vo vláde, primať ich k sebareflexii a odstúpeniu.

Možno tiež nie je pre ľudí jednoduché postaviť sa pravidelne – každé dva týždne v piatok o piatej – na námestie a protestovať.

V novembri 1989 chodili na námestia denne.

Po štyridsiatich rokoch totality.

Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej to bolo na týždennej báze.

To bola fatálna udalosť s oveľa väčšou silou mobilizovať. Keď si navyše uvedomíte, ako to tu Fico a spol. postupne valcujú – časť spoločnosti je aj pod ťarchou neustálych informácií unavená.

Ale hoci sa vláda tvári, že protesty pre ňu nič neznamenajú, opak je pravdou. Veľmi pozorne sledujú, čo sa deje a aké to vyvoláva reakcie.

Napokon, vraveli, že zabránili štátnemu prevratu.

A, samozrejme, ani tentoraz nepriniesli žiadne dôkazy. Predvádzajú tragický, smiešno-trápny cirkus. Hovorili, že si vysúkajú rukávy a budú robiť pre ľudí. Aj to robia, ale len pre tých svojich ľudí.

Mení sa aj zahraničnopolitická orientácia krajiny. Fico a spol. koketujú s vystúpením z EÚ, hovoria o rozpustení NATO. Premiér útočí na Ukrajinu a nadbieha Putinovi aj Trumpovi. Neobávate sa, ako sa to celé skončí?

Je šialené, čo predvádza tento náš birmovaný katolík, neskôr presvedčený komunista a sociálny demokrat. Dnes dokonca vystupuje na podujatiach amerických konzervatívcov.

Na základe toho, komu sa chodí klaňať, ťažko odčítať, o čo mu vlastne ide. Nemá problém pchať sa do zadku jednej aj druhej veľmoci, ktoré boli dlho aktérmi studenej vojny.

Politika na štyri svetové strany.

Tak určite. Snaží sa to zaobaliť, že mu ide o slovenské záujmy, ktoré sú mu však v skutočnosti ukradnuté. Jediným lepidlom je moc.

Chodí si prihrievať polievočku kade-tade – v naivnej predstave, že mu to pomôže. Slovensko je však najmenšia ryba v európskom rybníku.

Žiadna veľmoc ani silná európska krajina nás zásadným spôsobom nepotrebuje, naopak: to my sme odkázaní na partnerstvá a spojencov.

V prípade EÚ je ešte šanca, že nás budú brať ako relevantného, rovnocenného partnera. Rusko nás tak nikdy nebude brať: buď budeme pod ich nadvládou, alebo ich nezaujímame.

Čiže Ficovo nadbiehanie Kremľu je nielen nezmyselné, ale aj krátkozraké.

Presne tak. Preto je trestuhodné, keď útočí na našich prirodzených partnerov v EÚ. Aj to je dôkazom, že to so Slovenskom nemyslí dobre.