Milan Nič Nemci stoja pred historickou výzvou, Vance chce oslabiť európsku integráciu

„Ďalšie štyri roky budú skúškou Aliancie, ešte väčšou než jeho prvé volebné obdobie,“ hovorí Milan Nič, podľa ktorého Európu čaká výrazné zvyšovanie obranných rozpočtov aj potreba zorganizovať mierovú misiu na Ukrajine.

V rozhovore pre Postoj objasňuje, pred akými výzvami stojí budúci nemecký kancelár Friedrich Merz a prečo nemecko-americké vzťahy bude zaťažovať aj bezprecedentný zásah Trumpovho okolia do nemeckej predvolebnej kampane.

Milan Nič pracuje v Berlíne ako výskumník Nemeckej spoločnosti pre zahraničnú politiku (Deutsche Gesellschaft für Auswärtige Politik, DGAP). V minulosti pracoval ako novinár, v rokoch 2007 – 2009 poradcom Miroslava Lajčáka, vtedy vysokého predstaviteľa medzinárodného spoločenstva a zvláštneho vyslanca Európskej únie v Bosne a Hercegovine, v rokoch 2010 – 2012 bol poradcom štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí Milana Ježovicu.

Špecializuje sa na Európsku úniu, strednú a východnú Európu či západný Balkán. Je spoluautorom knihy esejí o slovenskej zahraničnej politike Bruselenie valašiek.

V Nemecku zvíťazila CDU/CSU, zdá sa takmer isté, že Friedrich Merz bude ďalším kancelárom. Čo to bude znamenať pre Európu, aj vzhľadom na veľmi opatrné vyjadrovanie na adresu USA a Donalda Trumpa?

Predovšetkým to, že po dlhom období nefunkčnej vlády Olafa Scholza bude mať Berlín nového, razantnejšieho kancelára, ktorého prioritou bude posilniť Európu a zvýšiť vlastnú obranyschopnosť. Cíti tlak historickej chvíle, dokonca chce s Francúzskom a Veľkou Britániou riešiť aj európsku spôsobilosť jadrového odstrašenia Ruska bez závislosti od Spojených štátov. 

To všetko sú správne tézy a znak toho, že je pripravený rýchlo reagovať na zásadnú zmenu svetovej politiky a búrať veci, ktoré boli v nemeckej politike akýmsi tabu. Ale cesta od zámeru k činom bude pre neho v dnešnej politickej realite Nemecka aj Európy nesmierne zložitá.

Znamená to, že by v nejakom krajnom prípade NATO vedelo fungovať bez Spojených štátov alebo si budeme musieť hľadať úplne iný model?

Zatiaľ nie. A takisto záleží, v čom a ako rýchlo. V otázke európskej obrany nový americký minister obrany Hegseth otvorene povedal, že to bude na pleciach európskych členov NATO. Ale zatiaľ nie je jasné, či a kedy napríklad dôjde k redukcii počtu amerických síl nasadených v Poľsku a inde na východnom krídle NATO alebo takmer 40-tisícového kontingentu v Nemecku.

Merz neuhol pred priznaním, že žijeme v novom svete a Európa sa bude musieť pripraviť na najhorší scenár. Ale na začiatku bude musieť riešiť domáce úlohy, napríklad zásadné navýšenie výdavkov na obranu do júnového summitu NATO.

V blízkej budúcnosti sa minie stomiliardový balík na obranu, ktorý nemecký parlament schválil ešte v roku 2022, a obranný rozpočet potom automaticky padne späť na 1,5 percenta HDP. Od Merza zatiaľ nepočuť jasné slová o otázke, či reformovať dlhovú brzdu, ale kráti sa čas, pretože v novom parlamente nebude ústavná väčšina bez AfD alebo Linke, ktorá by to mohla zmeniť.

Merz zatiaľ ukazuje, že si presne uvedomuje, čo treba robiť. Hovorí, že Európa a svet nečakajú, kým si na Nemecko zostaví vládu. V týchto týždňoch sa dejú veci, pri ktorých musí byť pri stole nemecký kancelár s novým mandátom. Európska pozícia tak bude silnejšia a kredibilnejšia.

Pri Merzovi treba mať na pamäti, že zatiaľ nemá veľkú skúsenosť v najvyšších funkciách výkonnej moci ani zahraničnej politiky. Bude sa takpovediac učiť za pochodu. Obávam sa, aby sa pri mnohých obrovských výzvach a prekážkach, ktoré jeho vládu čakajú doma i vonku, už hneď na začiatku nezasekol v tom množstve agendy a operatívy. Napríklad pri reforme dlhovej brzdy od volieb menil taktiku takmer každý druhý deň.

Aké budú Merzove priority?

Prvou vecou teraz bude dohodnúť koaličnú zmluvu a rozpočet na tento rok, čo znamená vyrokovať dobrý kompromis s SPD najmä v oblasti obrannej politiky a výdavkov, migrácie a ekonomickej politiky. Predpokladom na všetko ostatné bude vyriešenie dlhovej brzdy, aby sa zbavil výdavkových limitov. Na to je však potrebná ústavná väčšina a širšia dohoda než len s budúcim koaličným partnerom. 

A v druhom slede, ak dôjde k dohode o prímerí na Ukrajine, bude musieť ponúknuť – a doma to najskôr vyrokovať – aj účasť Nemecka na bezpečnostných zárukách a nasadenie jednotiek do medzinárodných síl.

NATO tak či tak chcelo posilňovať armády, teraz budeme asi horko-ťažko vykrývať výpadok Spojených štátov, aby sme udržali aspoň súčasnú úroveň...

Budú sa musieť okamžite spraviť dve veci. Po prvé, plošné zmodernizovanie armád a doplnenie schopností, pri ktorých sme záviseli od Američanov, či už v logistike, alebo bojových schopnostiach.

Ale po druhé, ak nastane prímerie na Ukrajine, bude to znamenať nárast nových výdavkov na mierovú misiu, ktorú bude musieť poskladať Európa. Európsky príspevok nie je možný bez toho, aby každá z veľkých krajín neprispela. Domáca verejná mienka je pritom stále náchylná počúvať na pacifistické struny, čo bude v súlade so záujmami Moskvy využívať zocelená opozícia na čele s AfD.

A to sme ešte nespomenuli potrebu naštartovať ekonomiku, ktorá v reálnych číslach neporástla od roku 2019, a v poslednom čase sa stagnácia ešte prehĺbila pri technologickom zaostávaní niektorých odvetví priemyslu, čo sa priamo dotýka aj dodávateľských reťazcov u nás. Ale to bude témou, až keď nová vláda bude vedieť, v akom stave je rozpočet a či si Nemecko bude môcť dovoliť nejaké šrotovné na nové autá.

Milan NičFico skúsil na Scholza karpatskú fintu. Kancelár odmietol prísť na naše oslavy vstupu do EÚ

Jozef MajchrákMartin Hanus

Jednou z príčin nemeckých ekonomických problémov sú aj vysoké ceny energií. Friedrich Merz nenesie žiadnu vinu na odstavení jadrových elektrární, v čase prijatia tohto rozhodnutia pôsobil mimo politiky. Aké sú šance, že sa teraz niečo zmení?

Pokiaľ tomu dobre rozumiem, to je teraz nezvratné. Dalo sa to zmeniť ešte pred rokom, kým odstavili prevádzku posledných troch jadrových reaktorov. Vzhľadom na obrovské náklady a technickú náročnosť sú teraz proti ich opätovnému spusteniu aj samotné energetické firmy.

Do budúcna bude zaujímavé sledovať, ako nová vláda vyrieši otázku trvalého úložiska rádioaktívneho odpadu na území Nemecka. A či podporí výskum a vývoj malých modulárnych reaktorov alebo spomalí program zatvárania uhoľných elektrární. Do značnej miery to bude závisieť od vývoja verejnej mienky, pričom podpora jadra sa drží na úrovni tesne nad 40 percent, a takisto od možností nemeckého rozpočtu.

Nová vláda bude musieť najskôr riešiť výdavky na obranu, daňové a sociálne témy vrátane reformy nového typu sociálneho zabezpečenia, takzvaný Bürgergeld, s ktorým prišla Scholzova vláda a ktorý podľa konzervatívcov neúmerne zaťažuje štátny rozpočet. Neverím teda, že bude politická vôľa otvárať ďalšiu výbušnú tému, ktorá hlboko rozdeľuje nemeckú spoločnosť.

Spomínate sociálne témy, Bürgergeld, ktorý chce Merz zreformovať. Nehrozí, že mocenský zápas v SPD vyhrá ľavicové krídlo a nakoniec ku koalícii nedôjde?

Prevládajúci spoločenský dopyt, aj medzi voličmi SPD, je po stabilnej vláde a predvídateľných rozhodnutiach. V tomto svete neistoty, ešte zvýšenej Trumpom a hrozbou obchodnej vojny, bude na nich mediálny tlak, aby sa poponáhľali a mali zodpovedný prístup.

Predstavitelia ľavicového krídla síce trúbia na poplach, že oslabená SPD sa v koaličných rokovaniach predá pod cenu a neustráži si svoje priority v sociálnej a ekonomickej oblasti, budú naťahovať čas, spomaľovať Merzom nastolené tempo rokovaní a ťah na rýchle vytvorenie vlády, ale ani oni nevidia alternatívu k veľkej koalícii. 

Ich hlavným tromfom je potreba schváliť koaličnú dohodu v takzvanom vnútrostraníckom referende, v ktorom bude hlasovať vyše 360-tisíc členov SPD. Mimochodom, pri podobnom referende v roku 2018, keď schvaľovali poslednú veľkú koalíciu Angely Merkelovej, ich ešte bolo o stotisíc viac. Tento domáci proces bude kľukatý a zložitejší, než sa to zvonku zdá. A Merzovi sa to nemusí podariť zložiť do Veľkej noci, ako plánuje.

Veľa sa hovorí o úspechu AfD aj o historicky slabom výsledku SPD, ich najhoršom za vyše sto rokov. Podobný výsledok SPD sa však dlho očakával, zatiaľ čo Zelení si síce udržali svoje jadro, stratili oveľa menej hlasov, ale nedokázali nahradiť SPD ako hlavnú ľavicovú stranu, odplašili veľa ľudí, ktorí im kladú za vinu súčasné problémy, a ani teoreticky nemajú väčšinu s CDU/CSU. Nie sú teda Zelení skutočným strategicky porazeným týchto volieb?

O miere porážky Zelených hovorí aj to, že ich volebný líder a najpopulárnejší politik Robert Habeck sa nebude viac uchádzať o post vo vedení strany.

Ale podľa mňa sú Zelení stále v menšej šlamastike ako SPD. Všeobecne treba povedať, že tieto voľby boli tvrdým vysvedčením pre všetky vládne strany semaforovej [červeno-zeleno-žltej, pozn. red.] koalície. Zelení v porovnaní s SPD a FDP stratili ešte najmenej. 

Ako ste povedali, scvrkli sa na svoje jadro. Výsledok 11,6 percenta znamená, že oproti posledným voľbám klesli o tri percentá, kvázi na úroveň, ktorú mali dlhodobo predtým. Teraz mieria do opozície, čo im pomôže znovu sa vyprofilovať a nájsť témy, ktorými opäť zaujmú najmä mladých voličov.

Prepad SPD bol oveľa prudší, dosiahla svoj najhorší výsledok za posledné desaťročia. V dlhodobom trende stráca voličov smerom k radikálnej pravici aj ľavici, čiže k AfD aj Linke. A teraz bude mať oveľa väčší problém udržať si podporu ako vládna strana. Priemerný vek jej členov je vyše 60 rokov, čo, mimochodom, platí aj pre CDU.

Strmý prepad SPD je ďalekosiahlejší a vážnejší než neúspech Zelených. Výhoda Zelených je to, že pod 10 – 11 percent padnúť nemôžu, naproti tomu SPD nevie, kde má dno.

Poľsko už nebude nemeckou perifériouVaršava a Berlín: medové týždne sa nekonajú

Maciej Ruczaj

Na úvod sme hovorili o Trumpovi, ktorý sa v priamom prenose v Bielom dome pohádal aj so Zelenským. Môže po Trumpovi dôjsť k obnoveniu transatlantických vzťahov alebo táto loď, ako sa hovorí, odplávala?

Ak sledujeme hnutie MAGA, ktoré Donalda Trumpa vrátilo do Bieleho domu, nemôžeme si nahovárať, že je to len o ňom. Ďalšie štyri roky budú skúškou Aliancie, ešte väčšou než v jeho prvom volebnom období. Táto garnitúra, napriek prítomnosti republikánov starého razenia, ako je Marco Rubio, má iný pohľad na medzinárodný poriadok, americký záujem a spojencov ako doteraz.

Zažívame koniec jednej éry transatlantických vzťahov. Spojené štáty sa budú starať najmä o seba, budú sa koncentrovať na Čínu a Blízky východ a pokojne sa v rokovaniach s Ruskom zariadia bez ohľadu na záujmy Európy.

Dávajú jasne najavo, že v Európe nebudú ďalej takí prítomní. Hĺbka predelu je veľká a myslím, že v Nemecku sa za posledné týždne rozplynula ilúzia, že sa to dá pretrpieť. Na rozdiel od Poliakov a obyvateľov Pobaltia, ktorí hovoria, že keď zvýšime výdavky, Trumpa sa dá uchlácholiť. V Berlíne je až mrazivý pocit obáv a historickej výzvy.

Čoho sa obávajú?

Obáv je viacero. Po prvé, keď sa urobí dohoda na Ukrajine, nepôjdu Rusi ďalej a nebudú skúšať súdržnosť Európy pri hybridných útokoch napríklad v Baltskom mori? To už nie je iba o budúcnosti NATO, je to o prežití Európskej únie a jednotného trhu.

Po druhé, niektorí predstavitelia americkej administratívy ako viceprezident J. D. Vance vidia európsku integráciu ako niečo proti záujmom USA a podporujú sily, ktoré chcú oslabiť EÚ a jej regulačný rámec, najmä v oblasti digitálnej ekonomiky. Vytypujú si vlastných favoritov medzi stranami krajnej pravice a budú ich všemožne podporovať. Pritom ich nebude zaujímať, že taká AfD v iných otázkach otvorene podporuje pozície a záujmy Ruska a Číny.

Tieto debaty v Berlíne zatiaľ nie sú verejné, ale rastie odhodlanie riešiť spoločnú obranu alebo pomoc Ukrajine, ak to nepôjde na pôdoryse európskej dvadsaťsedmičky. Maďarsko sa jasne vyprofilovalo ako členský štát blokujúci spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, pričom trvá na vlastných vzťahoch s Ruskom a Čínou. Slovensko je vnímané ako kdesi na polceste k Viktorovi Orbánovi.

My sme sa chceli na spolupráci podieľať a veslovať v európskom člne, lebo vždy to pre nás bolo výhodné. Ale už v lete pri návrhu nového európskeho rozpočtu sa môže ukázať, ako je všetko prepojené.

Pokiaľ ide o náš región, som veľmi zvedavý na spoluprácu novej spolkovej vlády s Poľskom, ktorú chce Merz v európskej politike posilniť až na úroveň nemecko-francúzskeho tandemu, čo sa, samozrejme, nebude páčiť v Paríži.