Milan Nič Fico skúsil na Scholza karpatskú fintu. Kancelár odmietol prísť na naše oslavy vstupu do EÚ

Hovorí, prečo je suverénna zahraničná politika Ficovej vlády v skutočnosti impotentná a prečo Robertovi Ficovi v EÚ nevychádza, keď si myslí, že je možné správať sa voči Ukrajine pragmaticky a súčasne pred domácim publikom raziť tvrdú protiukrajinskú a protizápadnú rétoriku.

Analytik Milan Nič pracuje v Berlíne v prestížnej Nemeckej spoločnosti pre zahraničnú politiku (Deutsche Gesellschaft für Auswärtige Politik, DGAP), preto má aj informácie zo zákulisia nemeckej politiky. V rozhovore pre Postoj približuje, ako vyzeral rozhovor medzi nemeckým kancelárom Olafom Scholzom, premiérom Robert Ficom a ministrom obrany Robertom Kaliňákom, ktorý sa konal koncom januára v Berlíne. Kancelár Scholz nabádal vtedy Fica, aby nemenoval do čela SIS trestne stíhaného Tibora Gašpara, Nemcov preto neskôr prekvapilo, keď vláda obštrukciou prezidentky presadila do vedenia tajnej služby jeho syna Pavla.

Milan Nič bol v rokoch 2007 – 2009 poradcom Miroslava Lajčáka, v tom čase vysokého predstaviteľa medzinárodného spoločenstva a zvláštneho vyslanca Európskej únie (EÚ) v Bosne a Hercegovine, v rokoch 2010 – 2012 bol poradcom štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí Milana Ježovicu. Špecializuje sa na Európsku úniu, strednú a východnú Európu či západný Balkán. Je spoluautorom knihy esejí o slovenskej zahraničnej politike Bruselenie valašiek.

Slovenská zahraničná politika má od nástupu štvrtej Ficovej vlády dve tváre. Tá skrytá tvár zahŕňa istú kontinuitu s predošlými vládami, minister obrany Robert Kaliňák sa správa voči EÚ a USA veľmi pragmaticky, čo sa odzrkadľuje na komerčnej výrobe našich zbrojoviek pre potreby Ukrajiny, ďalej financujeme Európsky mierový fond na podporu Kyjeva. Odhalenou tvárou je radikálna protiukrajinská aj protizápadná rétorika Roberta Fica, ide vlastne o nepretržitú stranícku kampaň. Ako to vnímajú v Berlíne, je to z ich pohľadu akýsi slovenský pragmatizmus, ktorý pózuje pred domácim publikom, alebo to vnímajú ako vykoľajenie, ktoré je vážnym problémom?

Pohľad od volieb sa vyvíja, ale čoraz častejšie to vnímajú ako problém, ktorý narastá. Postoju slovenskej vlády dnes ťažko rozumieť. Pár týždňov po tom, čo koncom januára navštívil Robert Fico kancelára Olafa Scholza, začali v kruhoch SPD rásť obavy, kam vlastne vývoj u nás smeruje.

Teda Nemci majú obavy o vnútropolitickú situáciu u nás? 

Áno, ale berú to pragmaticky. Nemyslia si, že by Fico chcel hrať nejakú vyššiu európsku hru ako Budapešť, napokon, aj ich ubezpečil, že Slovensko na úrovni EÚ nebude nič blokovať, čo, mimochodom, zatiaľ dodržal.

Otázkou pre budúcnosť je, aký je Ficov potenciál v blokačných koalíciách, teda komu dodá Slovensko hlasy v nejakých sporoch. Fico totiž zatiaľ nemá žiadnu vlastnú agendu okrem záujmu tejto vlády presadiť si doma to, čo potrebuje. A udržať si eurofondy aj platby z fondu obnovy.

Čo si vlastne povedali Fico so Scholzom v Berlíne?

Scholz mal záujem o schôdzku s Ficom ešte pred mimoriadnym summitom Európskej rady k finančnej pomoci Ukrajine. Podľa mojich zdrojov nemeckú delegáciu dosť zaskočilo, že takmer polovicu pracovnej večere Fico venoval svojim domácim témam. Vysvetľoval, prečo sa púšťa do rušenia špeciálnej prokuratúry a zmien v polícii, čomu bol vystavený v opozícii, v akom stave prevzal štát a ekonomiku.

Scholz si pritom potreboval prediskutovať európske témy, nový finančný nástroj na pomoc Ukrajine.

Ale bol pripravený aj na tieto témy, údajne mal pár cielených otázok a dva politické odkazy.

Aké?

Po prvé, radil Ficovi, aby si nevyrobil nový spor s Európskou komisiou, počkal na jej pripomienky k novele Trestného zákona a v čo najväčšej miere ich zohľadnil pri konečnej verzii. To isté mu poradil, aj pokiaľ ide o pripomienky Benátskej komisie Rady Európy. Nechápal, prečo sa s tým potrebuje tak ponáhľať.

A po druhé, nabádal ho, aby do čela spravodajskej služby nemenoval trestne stíhanú a skompromitovanú osobu, čím mal na mysli Tibora Gašpara.

Olaf Scholz to Ficovi v Berlíne povedal takto priamo?

Podľa mojich informácií to na ich stretnutí v Berlíne zaznelo veľmi jasne. O to väčšie počudovanie neskôr vyvolalo menovanie jeho syna do vedenia SIS. Takúto karpatskú fintu s jeho synom si všetci všimli.

Predpokladám, že to domov hlásili všetci veľvyslanci členských krajín NATO. Nerozumejú tomu ani v Berlíne, takýmito ťahmi strácame dôveryhodnosť. A pozoruhodné bolo aj to, ako aktívne počas tej schôdzky vystupoval minister obrany Kaliňák, akoby bol zároveň aj ministrom zahraničných vecí. Údajne na tom stretnutí u Scholza to bol na strane slovenskej delegácie dvojrozhovor.

V akom zmysle?

Okrem Fica doň totiž intenzívne vstupoval aj Kaliňák, keďže časť agendy sa týkala spolupráce v obrannom priemysle.

Kaliňák bol tým dobrým mužom, ktorý vysiela prozápadné signály?

To neviem. Môžem len potvrdiť, že v Berlíne rastú aj obavy z posilňovania dezinfoscény na Slovensku a rastu vplyvu ruskej propagandy. Pričom Kaliňák vysiela signály, že to má pod kontrolou.

Znamená to, že Fico má svoju hru pre domáce publikum, súčasne si myslí, že aj s pomocou obchodníckeho Kaliňáka to nejako uhrá?

Len mu to nevychádza. Žijeme v dobe, keď takýmto cynickým, pragmatickým obchodníkom veľmi rýchlo padajú masky. Napriek tomu si myslím, že záujem našich kľúčových partnerov, či už sú to Česi, alebo Nemci, je nestratiť Slovensko, nevytláčať nás na európsku perifériu, kam nás ťahá Fico, a udržať nás stále v čo najväčšom počte formátov spolupráce.

Scholz Fica nabádal, aby do čela spravodajskej služby nemenoval trestne stíhanú a skompromitovanú osobu, čím mal na mysli Tibora Gašpara. 

Na jednej strane možno rozumieť českému kroku vyslať na Slovensko nejaký typ signálu, ktorý u nás aj u nich doma silno zarezonuje, ale myslím, že to neodkomunikovali najlepšie.

Považujete české gesto, ktorým zrušili spoločné zasadnutia českej a slovenskej vlády, za chybu?

Považujem za chybu, ako o tom verejne hovorili. Mohli si starostlivejšie zvážiť, ako to vysvetlia, za akých podmienok sa budú ochotní k tomu vrátiť. Verím, že v českom záujme nie je odpísať Slovensko a tlačiť nás do náručia Moskvy a Budapešti. A najmä nevidím ďalšie kroky, ktoré by mali nasledovať.

Hovoríte, že v okolí nemeckého kancelára sledujú so znepokojením vnútropolitický vývoj. Budú na to Nemci nejako reagovať?

Okolo úlohy Nemecka v kauzách narušenia právneho štátu v Poľsku a Maďarsku sa nakopilo veľa mýtov. Napríklad bývalá poľská vláda obviňovala Nemecko, že stojí za ťažením Európskej komisie proti Poľsku, no skutočný postoj Nemcov bol iný. Veľmi radi ten horúci zemiak posunuli do Bruselu, nech sa tým zaoberá Komisia, nechceli si zaťažovať vzájomné vzťahy. Nemci to delegovali na európsku úroveň, mimochodom, rovnako pristupujú k Slovensku.

Nemecká vláda, ktorá je beztak zavalená vážnymi vnútornými problémami, by bola najradšej, keby nemala so Slovenskom žiaden európsky problém. Ale ako hovorím, ten vnútropolitický vývoj u nás sledujú s obavami. Pýtajú sa čoraz častejšie, o čo vlastne Ficovi ide a kam je pripravený zájsť.

Je jasné, že Fico nemá vlastnú európsku agendu, a ak bude niečo hrať, tak len v tandeme s Orbánom a možno po ďalších voľbách s Rakúskom či Českom. Nevnímajú nás teda ako súčasť potenciálne silnejšieho bloku?

To sedí, ale vzhľadom na veľkosť Slovenska a aj na to, že Fico nesleduje vyššiu geopolitickú hru ako Orbán, sa na Slovensko pozerajú ako na štát, ktorý sa presúva na okraj európskej politiky. Stávame sa irelevantnými.

Ale súčasne vnímajú aj zmenené vystupovanie Fica v Bruseli. Tí, ktorí si ho pamätajú a vedia porovnávať, vravia, že kedysi bol pragmatikom a na zasadnutiach Európskej rady bol skôr ticho, no teraz tam vidia iného Fica. Je zradikalizovaný, vyjadruje sa veľmi otvorene.

Teda už nie je rozdiel medzi tým, ako reční pred domácim publikom a ako v Bruseli na summitoch?

Asi má pocit, že môže robiť obe veci naraz. Teda na jednej strane sa hlásiť k tomu, aby sa Slovensko zapojilo do rekonštrukcie Ukrajiny, lebo je to v našom finančnom aj strategickom záujme, a zároveň môže hovoriť, čo chce. Neuvedomuje si, že tieto dve polohy sú vo vzájomnom rozpore a pre kľúčových európskych partnerov sú neakceptovateľné a podrývajú slovenskú dôveryhodnosť.

Prečo by si mal myslieť, že mu to nevyjde, keď Orbán robí v posledných rokoch niečo podobné? Iste, Maďarsku boli zablokované veľké peniaze, ale ich časť sa mu podarilo uvoľniť vydieraním cez právo veta a Budapešť si zrejme stále verí, že na princípe takéhoto bazáru môže postupovať naďalej.

Ale aj on už s týmto prístupom naráža. K veľkému zlomu došlo v roku 2019 pred voľbami do Európskeho parlamentu, keď bol Fidesz vylúčený z EPP a dostal sa do veľkej konfrontácie s Bruselom a európskymi partnermi.

No a odvtedy v Bruseli stráca vplyv a prehráva čoraz viac súbojov. Stratil prístup k veľkej časti eurofondov, mnohokrát sa snaží o dohodu. Ukázalo sa, že silný premiér, ktorý si doma robí, čo chce, ale súčasne nie je zo systémovo dôležitej krajiny, môže ísť v mnohých veciach na hranu, pokiaľ je v úplne zásadných otázkach potichu súčasťou jednotného postupu.

Avantúra s Lavrovom a zbytočné búchanie po stoleAko Fico s Blanárom škodia sebavedomej zahraničnej politike

Jozef Majchrák

Až kým nebola v Európe vojna, ešte mu toho veľa prechádzalo. Od začiatku vojny mohol vydierať tým, že mnohé veci vrátane spoločných sankcií voči Rusku nezablokoval, hoci s nimi nesúhlasil. Lenže teraz sa ukazuje, že už nevie v Bruseli nič poriadne presadiť a ani v kľúčových témach, ktoré chcel zastaviť, nezískal žiadnych spojencov a musí ustupovať.

Ukazuje sa, že orbánovská pozícia – byť solitérom na okraji EÚ, profitovať z eurofondov a súčasne robiť vlastné obchody aj strategické dohody s Čínou a Ruskom – je pozíciou krajiny, ktorá akoby vyčkávala na rozpad EÚ a iný svetový poriadok. Orbán nevidí Maďarsko ako súčasť Západu. Slovensko však bolo nastavené inak a toto naše európske nastavenie je teraz ohrozené.

Ale neverí Orbán stále, že nejakých spojencov – napríklad ak by raz vo Francúzsku Macrona vystriedala Marine Le Pen – v západnej Európe získa, len treba byť trpezlivý?

Samozrejme, on vždy vedel, že musí mať v západnej Európe spojencov medzi veľkými krajinami, preto mal svojho času veľké očakávania od Mattea Salviniho v Taliansku. Lenže ten politický priestor napokon ovládla súčasná premiérka Georgia Meloni, ktorá ešte kedysi v opozícii mala užšie kontakty s Orbánom. Ako premiérka sa už k tomu nevracala, ale v prvom rade sa orientovala na utuženie vzťahov s väčšími, s Nemcami, Francúzmi alebo Američanmi.

Meloni drží Orbána v napätí aj v tom, že stále nie je jasné, či ho bude chcieť prijať do skupiny Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR), kam sa Orbán potrebuje dostať, a kladie mu podmienky, napríklad aby si zlepšil vzťahy s Ukrajinou. 

Orbánovi až tak záleží na tom, aby sa dostal do ECR?

Rok 2019, keď bol vytlačený z EPP na okraj, bol pre neho lekciou, keďže vie, že veľká časť európskej politiky sa uskutočňuje v politických skupinách. Bez toho máte malý vplyv čokoľvek presadiť. A teraz sa pozrime na Roberta Fica, ktorý je suspendovaný zo Strany európskych socialistov, a vzhľadom na to, čo robí doma alebo akých ľudí pošle do Európskeho parlamentu, je nateraz nereálne, že sa tam vráti.

Smerujeme teda k tomu, že budeme mať v EÚ oveľa menší vplyv než doteraz, pričom nie sme Orbán. Keby sme boli ako Orbán, môžeme aspoň tvoriť nejaký protipól. Maďarsko totiž funguje na inom vnímaní obchodných záujmov vládneho režimu a napojených finančných skupín, potrebuje prílev peňazí, ktoré nebudú celkom transparentné, či už to je ruské financovanie jadrovej elektrárne Paks, alebo ide o Čínu, ktorá tam bude stavať baterkárne. 

Orbán robí z Maďarska vstupnú bránu na zaplavenie spoločného európskeho trhu čínskymi elektromobilmi, ktoré sú vyrobené tak, aby sa vyhli clám. Môže sa nám to nepáčiť, ale aspoň má istú hru, kým my nemáme žiadnu hru.

Plus Orbán upiera svoje nádeje na USA, dlhodobo si pestuje vzťahy s Donaldom Trumpom, pre ktorého sa Maďari, ak vyhrá v USA voľby, stanú jeho politicky najbližším spojencom v Európe.

Viktor Orbán určite vychádza z toho, že hoci je dnes izolovaný, tento rok sa môže pre neho skončiť ešte veľmi dobre. On mal vždy globálnu víziu, že Západ slabne a východné veľmoci idú hore, treba na tom zarobiť a byť s nimi zadobre. Lenže netreba si robiť ilúzie ani o jeho paralelnej agende maďarského historického revizionizmu, ktorá je takisto dôvodom, prečo sa nechce odkloniť od Putina. 

No Slovensko nemá žiadnu revizionistickú agendu, proste ju nemáme mať voči komu.

Fico sa však kvôli inštrumentalizácii svojich domácich záujmov presúva do područia okolitých rebelov voči západnému konsenzu, ktorí majú svoje revizionistické agendy, no pritom vôbec nie je jasné, aký je v tom slovenský záujem. Možno to zároveň aj sám tak cíti a nadbieha sentimentu svojich zradikalizovaných voličov, pričom do toho ťahá celé Slovensko.

A ešte to nazýva suverénnou slovenskou zahraničnou politikou.

To je ten najväčší paradox. Ona je suverénna v tom, že Fico o všetkých svojich stihomamoch a fóbiách hovorí suverénne bez ohľadu na strategické dôsledky a reálne slovenské záujmy. V skutočnosti to nie je suverénna, ale impotentná zahraničná politika.

V nemeckej vládnej SPD, z ktorej je aj kancelár Scholz, bol tradične veľmi silný prúd ústretový voči Rusku. Ten síce po Putinovom útoku takmer stratil hlas, ale Scholz musí stále brať ohľad aj na takéto spodné prúdy. Má ešte Fico v rámci SPD nejakých spojencov, s ktorými udržiava komunikačnú linku? 

Smer mal kedysi s SPD veľmi intenzívny vzťah, bola pre neho najdôležitejšou partnerskou stranou v Európe, hneď po českých sociálnych demokratoch. Fico si vraj najlepšie rozumel s Matthiasom Platzeckom...

... bývalým premiérom východonemeckého Brandenburska, ktorý stál dlho na čele Nemecko-ruského fóra.

Je to vlastne taký východonemecký Gerhard Schröder. Mnohé z Ficových proruských naratívov išli možno aj cez tento kanál. Dnes už je jasne zdokumentované, že viacerí z týchto ľudí boli platení Ruskom, pričom často išlo o predstaviteľov východonemeckej časti SPD.

Po vojne, po ktorej ohlásil Scholz „Zeitenwende“, teda novú epochu, sa stali záťažou aj hanbou nemeckej sociálnej demokracie. Popri iných dôvodoch, vrátane Ficovej podpory antivaxerov, sa SPD odpútala aj od neho a stavila na Hlas. 

Fico sa kvôli inštrumentalizácii svojich domácich záujmov presúva do područia okolitých rebelov voči západnému konsenzu, ktorí majú svoje revizionistické agendy. Nie je jasné, aký je v tom slovenský záujem.

Peter Pellegrini mal pred rokom po straníckej línii stretnutie so Scholzom, komunikoval aj so šéfom sociálnych demokratov Larsom Klingbeilom. Lenže SPD aj tu narazila, dnes tam vládne veľké sklamanie, do akej vlády išiel Hlas a ako správa.

Teda Fico ani Hlas už na západ od nás nemajú žiadne stranícke linky?

Momentálne nie, sú takpovediac v karanténe. Navyše Fico ani nemá pocit, že by sa mal niekam tlačiť. Nemá záujem niečo riešiť, lebo niet s kým a najmä v EÚ už nemajú k nemu dôveru, keďže Fico sa nespráva lojálne a púšťa von informácie pre potreby svojho domáceho publika.

Nikomu nič nedlhuje, Orbán mu ešte pomáha zvyšovať si domácu podporu aj medzi maďarskou menšinou. Fico vie, že Aliancia sa už do parlamentu nedostane, ale vidí, že na ulici je nových päť percent voličov, ktorých chce natiahnuť na seba. Predtým to skúšal Matovič, ale teraz ich má k dispozícii on.

Kým predtým bol Fico v EÚ pasívny, Slovensko budilo najväčší záujem v súvislosti so Sulíkom a s hlasovaním o eurovale, dnes si slovenské postoje všímajú občas aj titulné stránky európskych novín. Obhajca Ficovej zahraničnej politiky by mohol povedať, že Slovensko budí rešpekt, prvýkrát počúvajú, čo hovoríme, aj keď nesúhlasia.

Problém je, že to nebudí rešpekt, ale zdesenie. Teda presne naopak, Slovensko takto stráca rešpekt, dôveru aj vplyv. Slovenskí veľvyslanci prestávajú chodiť na podujatia, lebo nevedia, ako to majú vysvetľovať. Európska schôdzka s Macronom v Elyzejskom paláci, ktorá Ficovi náramne poslúžila vo vnútroslovenskom politickom boji, bola predelom.

Teda fakt, že Macron poslal lídrom vlád dôverne nejaké témy, o ktorých sa malo rokovať za zatvorenými dverami, a Fico z toho spravil ešte predtým celonárodnú tému.

Ak predtým verili ilúzii, že Fico je síce drsňák, ale pragmatik, ktorý rešpektuje diplomatický úzus a dohody, čo mnohých vyliečilo. Je vnímaný ako jasne proruský premiér, ktorý má nejakú svoju čudnú hru.

Ale súčasne ten istý Fico rokuje s ukrajinskou vládou na spoločnom rokovaní a dohoduje cezhraničné projekty...

... áno, ale tomu už Nemci vôbec nerozumejú a pýtajú sa, či je to len dymová clona alebo je za tým aj nejaká podstata.

Vaša odpoveď?

Myslím, že tam je nejaká podstata, teda zlepšovanie cezhraničných prepojení a konkrétne projekty, ktoré budú užitočné pre Ukrajinu a zaujímavé aj pre slovenský biznis. Lenže ak chce Fico mávať tým, pozrite, ja robím predsa aj užitočné veci, na to mu už nikto nesadne.

Fico si myslí, že môže na Slavín na výročie oslobodenia Bratislavy pozvať veľvyslancov Ruska a Bieloruska a popri nich aj veľvyslancov EÚ a Ukrajiny, pričom je ich problémom, že v takejto zostave neprídu.

Ale to je vlastne ten istý Fico so svojou zväzáckou a mladokomunistickou zahraničnou politikou, s ktorou kedysi začínal, ale rýchlo od nej upustil.

Čo máte na mysli?

Keď sa stal premiérom v roku 2006, prešiel si skúškou ohňom, keď chcel odložiť vstup do eurozóny, no finančné trhy ho vyškolili. Jeho vyškolenie v zahraničnej politike bolo oveľa nuansovitejšie a menej viditeľné: chystal sa totiž na návštevu venezuelského prezidenta Huga Cháveza, čo by bolo bývalo narušením európskej politiky. Veľkí mu vtedy dali najavo, že takto to nefunguje, vycúval z toho. Dnes máme Fica, ktorý je vlastne rovnaký, ale už má pocit, že si to môže dovoliť.

Ešte vtedy zaujal recepciou na kubánskej ambasáde, kde prejavoval svoje sympatie voči kubánskemu komunistickému režimu.

To však v Európe nikoho nezaujímalo, bol to len domáci folklór. Ale ak dnes robí domáci folklór voči Rusku, aby si udržal svojich podporovateľov, majú to na stole všetci.

Lenže politika na všetky svetové strany nefunguje v čase, keď v Európe zúri vojna a Rusko hovorí, že je so Západom vo vojne. Ak hovoríte, že vás to nezaujíma, a hráte so všetkými, napokon dopadnete tak, že si s vami niekto zahrá. Prepadávame sa do záujmovej zóny Ruska s jeho hybridnými, korupčnými a destabilizujúcimi prvkami, ktoré teraz u nás dostávajú väčší priestor.

Aké negatívne následky to ešte môže priniesť pre našu zahraničnú politiku a záujmy? Nebudeme prizývaní k nejakým stretnutiam, lebo hrozí riziko vyzradenia dôverných informácií, to sa už minimálne raz stalo, takisto sa s nami nebudú deliť o citlivé informácie, čo bude platiť aj pre Gašparovu SIS...

Čerstvým príkladom je odmietnutie kancelára Scholza prísť do Bratislavy okolo 1. mája na oslavy 20. výročia nášho vstupu do EÚ.

Scholz bol pozvaný, ale nepríde pre zhoršené vzťahy?

Toto výročie je pre Nemecko taká významná politická symbolika, že sa vopred starostlivo zvažuje, akým spôsobom si to spolkový kancelár pripomenie. Mimochodom, viete, kam pôjde 30. apríla prezident Steinmeier? Do Prahy.

Jednoducho nás začnú viac ignorovať. Budeme mať oveľa slabší vplyv, väčší problém vytvárať záujmové koalície či vyjednávať o novom európskom rozpočte. Samozrejme, neklesneme tak hlboko ako v 90. rokoch za Mečiara, pretože sme členmi Únie aj NATO a odtiaľ nás nikto nevyhodí.

Lenže pokiaľ budeme mať právo veta, nemôžu nás úplne odstaviť na vedľajšiu koľaj, nie?

Právo veta je v slovenskej diskusii preexponované. Napríklad v mnohých oblastiach ekonomickej politiky či v oblastiach, ktoré sa týkajú azylu alebo spravodlivosti, sa už dávno hlasuje kvalifikovanou väčšinou. Jeden z dôvodov, prečo sa to tak preexponovalo, je ten, že Maďarsko právo veta sústavne zneužívalo, najmä v spoločnej zahraničnej politike. Blokovali rozhodnutia, ktoré ani nemohli zdôvodniť ako predmet výsostného národného záujmu. Dokonca svoj blokačný hlas v Bruseli bežne zobchodovali voči tretím stranám, kde si tým pomohli presadiť vlastné bilaterálne hospodárske záujmy. 

Politika na všetky svetové strany nefunguje v čase, keď v Európe zúri vojna a Rusko hovorí, že je so Západom vo vojne. 

Pre Slovensko je však dôležitejšia ako právo veta schopnosť získať si spojencov v oblastiach, na ktorých máme silný záujem. Napríklad pri udržaní kohéznej politiky, diverzifikácii dodávok plynu, podpore znovuoživenia obranného priemyslu a podobne.

Tak ako sa Orbán upína na možné víťazstvo Trumpa, neupína sa Fico na víziu, že v strednej Európe sa čoskoro zmení atmosféra a on už nebude za exota? Tento rok sa konajú voľby v Rakúsku, po ktorých by teoreticky mohla vzniknúť vláda FPÖ (Slobodná strana Rakúska), ktorej viaceré pozície ladia s Ficom a ÖVP (Rakúska ľudová strana), no a budúci rok po voľbách v Česku môže vzniknúť vláda Babiša s Okamurom.

V prvom rade si nemyslím, že Fico má nejakú víziu. Jeho koncepcia je v duchu hesla: som, aký som, a už necúvnem. Scenár, aký ste načrtli, je nielen možný, ale dokonca pravdepodobný. Isteže platí, že európska politika je dnes veľmi fragmentovaná a nejaký čas sa v nej dá takto plávať. Lenže čo urobíme, ak to Nemcov a Francúzov v istej chvíli prestane baviť? Urobia si nejakú novú úniu na báze medzivládnych dohôd mimo rámca dvadsaťsedmičky. 

Ale takisto sa môže stať, že za prezidenta USA zvolia Donalda Trumpa a budeme tu mať iný svet.

Súhlasím, bude to iný svet, ktorý zvýši manévrovací priestor práve takýmto typom malých Trumpov. Môže sa to stať. Len ja som vždy Slovensko na rozdiel od Maďarska vnímal ako krajinu, ktorá stavila na to, že bude mať pevnú väzbu s Českom, Nemeckom a so západnou Európou. Tak nám to velí aj hospodársky záujem. 

No táto väzba sa teraz za Ficovej vlády oslabí. Poliaci dokázali počas ôsmich rokov vlád PiS v európskej politike presadiť len málo, ale určite im neušiel vlak. No takej malej krajine, ako sme my, ten vlak ujsť môže a EÚ sa medzitým môže posunúť niekam, kam už nemusíme automaticky patriť alebo byť k tomu prizvaní. Aj keď sme v eurozóne.

V Bratislave vždy platilo, že nech bola akákoľvek vláda po Mečiarovi, diskusia o obmedzení negatívnych dôsledkov niektorých rozhodnutí sa dala viesť aj s politickými oponentmi. Platilo to aj za predchádzajúcich Ficových vlád, keď v jeho okolí boli ľudia, ktorí verili tomu, že doma si môžu robiť svoje, ale smerom von sa treba držať západnej Európy.

Kto konkrétne boli títo ľudia?

Napríklad Peter Kažimír. Dnes sme však oveľa bližšie k rozpadu EÚ ako kedykoľvek predtým. Vždy som si myslel, že Robert Fico si takýto scenár neželá, lebo rozumie tomu, že je pre Slovensko nevýhodný. Lenže teraz vidím, že Fico k naplneniu tohto scenára prispieva tým, ako podkuruje rozleptávaniu vzájomnej dôvery v Únii.

Týždenný výber šéfredaktoraPrečo takzvaní mierotvorcovia ako Trump, Orbán či Fico zabíjajú nádej na mier

Martin Hanus

Dnes sme tak súčasťou podmývania spoločného európskeho záujmu. Rozumiem, prečo to robí Orbán. Ale prečo to robí Fico, je otázka, ktorú v Nemecku často dostávam a na ktorú nemám jednoznačnú odpoveď. Teda okrem toho, že je to kľúč k tomu, aby si udržal moc. Nakoniec, nie je to žiaden nový fenomén.

Na čo narážate?

Mali sme tu Janeza Janšu, slovinského pravicového premiéra, ktorý na rozdiel od Roberta Fica aj bol vo väzení pre korupčnú aféru s nákupom fínskych obrnených transportérov. Nakoniec nepadol jednoznačný rozsudok. Janša následne celý svoj návrat k moci postavil na revanši. To veľmi dobre využil Viktor Orbán. Politickú a marketingovú podporu Janšovi využil na to, aby rôzne maďarské finančné skupiny blízke vláde v Slovinsku poskupovali médiá, energetické firmy, hotely, podiel na koperskom prístave. Nám to takisto hrozí. Aj zo strany Kremľa a ďalších. 

Naznačujete, že okrem vnútropolitických dôvodov môže byť za takouto zahraničnou politikou aj iný kalkul? Stávka na to, že Rusko na Ukrajine vyhrá, nastane chaos a rozpad a nový svet bude tomuto typu politikov vyhovovať viac ako ten starý?

Ak by Rusko presadilo svoje ciele na Ukrajine, je to aj klinec do rakvy EÚ. Je to koniec európskeho projektu, ako ho poznáme. Robert Fico doteraz o sebe hovoril, že nikdy nepôjde proti EÚ. Európsky záujem sa medzitým posunul a on ide proti nemu. Pri tom, ako sa upriamil na svoj domáci zápas o prežitie, prestal vnímať, ako sa zmenila EÚ.

Pri Ukrajine bude Fico v európskej politike izolovaný. Sú však témy, kde môže nájsť viacerých spojencov naprieč EÚ, ktorá má vlastné chyby a problémy. Napríklad ich môže mať pri kritike Green Dealu, sú tu aj kultúrne témy.

Presne tak. Len sa pýtam, na základe čoho bude definovaný takýto slovenský záujem. V programovom vyhlásení vlády o tom takmer nič nie je, ministerstvo životného prostredia dali politickej strane, ktorá v Green Deale vidí konšpiračnú teóriu. Tých európskych loptičiek vo vzduchu je príliš veľa a nikto ich poriadne neriadi.

Áno, takáto línia je možná, ale napokon nič také z Bratislavy neprichádza. Skôr sa mi zdá, že ľudia v slovenskej vláde s nejakým typom pozitívnej agendy, ako povedzme vicepremiér Peter Kmec, skončia v slepej uličke. Pretože premiér pod nimi podpiľuje konár.

Maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjártó je v zahraničí vnímaný ako schopný diplomat a silný muž za Orbánom. Ako je vnímaný Juraj Blanár?

Ako neviditeľný minister, ktorý mení rozhodnutia. Jeden deň aj chce stretnutie s ministerkou zahraničných vecí Annalene Bearbockovou a požiada o termín, ale na druhý deň to ruší, akoby si tým nebol istý. Ako niekto, kto sa doteraz role ministra zahraničia celkom nezhostil.

Všimli si v Nemecku stretnutie Juraja Blanára s ruským ministrom Lavrovom alebo to je vec, ktorú sme tu precenili?

Všetci to zaznamenali. Naopak, málokto si všimol stretnutie ministra obrany Roberta Kaliňáka vo Washingtone, ktoré mala tá schôdzka s Lavrovom akoby vybalansovať.

Nemci určite pozorne sledovali, ako Robert Fico vložil veľkú energiu do toho, aby dostal zo sankčného zoznamu „obyčajného milovníka motoriek“ Jozefa Hambálka. Je napokon známe, že na zoznam sa dostal z iniciatívy nemeckej strany. Prečo ho tam Nemci vlastne chceli?

Pretože bol šéfom európskej pobočky Nočných vlkov. Nehralo úlohu, či je Slovák, Čech alebo Talian.

Nebola to však chyba aj zlyhanie slovenskej diplomacie? Hambálek sa tam totiž ocitol ako jediný občan EÚ, pričom mu nebolo dokázané protiprávne konanie. 

Pokiaľ viem, bola to úplne nová situácia a slovenská diplomacia mala minimálny čas na vyjadrenie. Tieto prvotné zoznamy sa takpovediac šili horúcou ihlou. Nezabúdajme, že Noční vlci si ešte pred vojnou cielene pestovali imidž propagandistického nástroja Kremľa. Doma sa podieľali na nábore žoldnierov do invázie voči Ukrajine. Otázka asi stála tak, kto ich zastupuje a reprezentuje v Európe.

V iných štátoch možno nájsť ľudí, ktorí boli na vplyvných pozíciách a boli predĺženou rukou Vladimira Putina a jeho záujmov, napríklad nemecký exkancelár Gerhard Schröder, ktorý je, mimochodom, stále členom SPD. Nepatril na sankčný zoznam viac Schröder než nočný vlk Hambálek?

Asi áno. Ale v logike Roberta Fica by to bola čistá politická vendeta, všakže? Individuálne zoznamy boli predmetom konsenzu, ktorý sa tvoril na bežiacom páse. Je prirodzené, že tam prešli ľudia s nižším profilom, pri ktorých bolo menšie riziko, že ich niekto zavetuje. Na druhej strane som doteraz nepočul, že by sa bol Hambálek v tom čase nejako dištancoval od invázie alebo vyčíňania Nočných vlkov, čím by bol vytvoril argumenty, ktoré by bola mohla slovenská diplomacia použiť.

Ako sa Ficovi podarilo dostať Hambálka zo sankčného zoznamu?

Tak, že si to postavil ako politickú prioritu a našiel v nej spojencov. V prvom rade Budapešť, ktorá sa už vyše roka pokúša vyškrtnúť zo sankčného zoznamu troch Rusov vrátane oligarchu Usmanova, ktorý v Maďarsku podniká.

Predpokladám, že maďarská diplomacia má celý postup dôkladne naštudovaný. Po druhé, premiér Fico o to osobne požiadal kancelára Scholza. A po tretie, zmenil sa prístup kompetentných slovenských orgánov vrátane tajných služieb. Ak by sa bol Hambálkov podnet napokon dostal na Súdny dvor EÚ, bez ich spolupráce by sa mu nič nebolo podarilo preukázať. Takže zo strany Nemcov možno išlo aj o pragmatické rozhodnutie.

Na záver: ako v Nemecku vyhodnocujú výsledok slovenských prezidentských volieb?

Ako potvrdenie nastoleného trendu a ďalší triumf proruského populizmu. Venovali sa tomu hádam všetky dôležité médiá. Z politickej scény zazneli aj obavy, že vládna koalícia v Bratislave teraz ešte pritvrdí. Predseda európskeho výboru Bundestagu zo strany Zelených Anton Hofreiter sa vyjadril, že tandem Fico a Pellegrini by mal dostať varovný signál z Berlína a Bruselu, že ak ešte viac osekajú právny štát a znovu otvoria dvere korupcii, Slovensku sa môžu pozastaviť eurofondy.

Ale oficiálne miesta jednoducho zobrali výsledky na vedomie a budú sledovať, ako sa Peter Pellegrini zhostí novej funkcie.

Ako sme spomínali, Pellegrini ešte minulý rok čulo komunikoval s vedením SPD. Dá sa očakávať, že v paláci zvolí trochu iný tón než Fico a než mal v kampani?

Keď ho pred rokom v Berlíne na straníckej pôde prijal aj kancelár Scholz, bol Hlas ešte na čele prieskumov a SPD ho podporovala ako modernejšiu verziu sociálnodemokratickej strany na Slovensku. To už, samozrejme, neplatí. Nepôjde len o zmenu tónu po kampani. Po presune do Prezidentského paláca však bude pre Pellegriniho dôležité jednak to, čoho sa sám zhostí a kde bude treba naprávať pokazené vzťahy, naštrbenú dôveru. A jednak to, ktorí prezidenti mu v tom budú pripravení pomôcť.

Musí tiež venovať úsilie tomu, aby sa Slovensko v tejto nebezpečnej dobe od západných spojencov celkom neodstrihlo. Poviem to takto: fakt, že až doteraz bol aktívnou súčasťou tejto deviácie aj Peter Pellegrini, až tak nezaváži. Ako hlava štátu bude mať v diplomacii novú rolu aj príležitosť.

A to aj vo vzťahu k Nemecku. Spolkový prezident Steinmeier, ktorý našu krajinu zo súčasnej nemeckej politickej špičky pozná asi najlepšie, mu dokonca môže výrazne pomôcť. Udržiavanie politického dialógu s krajinami nášho regiónu na úrovni prezidentov považuje za svoju misiu. Osobitne v tých oblastiach, ktorým spolková vláda nevenuje primeranú pozornosť, alebo na úrovni exekutív, keď niečo hapruje. Keď boli vzťahy s Varšavou v posledných rokoch na bode mrazu, Steinmeier veľmi intenzívne komunikoval s poľským náprotivkom Andrzejom Dudom. Teda nie všetko bude závisieť iba od Pellegriniho.

Foto: Adam Rábara