Identita v balíčkoch Keď táborové záujmy prevážia nad záujmami celku, môže na CPAC vystúpiť aj milovník Červenej armády

Poznáme to všetci – namiesto toho, aby nám mobilný operátor dovolil vybrať si služby na mieru, predáva „výhodné“ balíčky, takže keď chceme volanie zadarmo do zahraničia, dostaneme aj 20 športových televíznych kanálov.

Ale ak by sme namiesto toho požadovali Netflix a HBO, tie zase idú dohromady iba s neobmedzenými dátami a podobne. V zrýchlenej ére sociálnych sietí rovnaké predpripravené názorové sety fungujú stále viac aj vo verejnom priestore.

Pred tromi rokmi, niekedy v prvých dňoch novej ruskej agresie na Ukrajinu, som v rozhovore spomenul, že hrdinská ukrajinská obrana proti obrovskej presile nám môže znova sprítomniť vlastenecký a rytiersky étos, na ktorý sme v Európe zvládli nielen úspešne zabudnúť, ale aj vysmiať ho a vyhlásiť za nebezpečný. Vtedy mi celý rad rozhorčených čitateľov odkazoval, že predsa vlastenectvom sa oháňa Putin a jeho režim, zatiaľ čo Ukrajina bojuje za „európske hodnoty“.

Lekcia ukrajinskej vojny pomohla vrátiť slová ako „vlasť“ (a presvedčenie, že je niečo úctyhodné brániť ju) do slovníka našej verejnej debaty, ale predstava, že odpor voči ruskému imperializmu sa musí nutne rýmovať s láskou ku všetkým dogmám liberálneho názorového mainstreamu, pretrval.

Nedávno napríklad po sociálnych sieťach začal kolovať starý (a nie príliš vydarený) text Umberta Eca Večný fašizmus. Dokonca bola z neho vyrobená grafika, na ktorej sa demonštrovalo, prečo je Rusko stelesnením tohto „vecného fašizmu“ a Ukrajina nie. Medzi typickými príznakmi fašizmu, ktoré údajne odlišujú Moskvu a Kyjev, boli napríklad „kult hrdinov“ a „kult národnej tradície“.

Pre každého, kto mal s dnešnou Ukrajinou akýkoľvek reálny kontakt a vie, akú úlohu v udržiavaní ťažko skúšanej spoločnosti pohromade hrá kult hrdinov padlých za vlasť – či už v minulosti, alebo hlavne v tejto vojne –, museli tieto kaviarenské predstavy vyvolať nutné pobavenie.

Zatiaľ čo sa étos „obrany vlasti“ vďaka skúsenosti z ukrajinského konfliktu podarilo trochu rehabilitovať, tak občianske organizácie a jednotlivci, ktorí presadzujú tzv. „konzervatívnu“ agendu v rodinnej politike, musia už niekoľko rokov čeliť rovnakému typu útoku: „Kto nechce zväzky osôb rovnakého pohlavia, podporuje Putina.“

Pretože, samozrejme, v súlade s logikou balíčkov identity: keď nesúhlasíte s požiadavkami LGBT hnutia, ste nutne Putinov priaznivec, pretože Putin sa predsa taktiež proti tomuto hnutiu vymedzuje.

Motívy prezidenta USAJe to osobné! Výpady Trumpa voči Ukrajine sú pomsta za progresivizmus aj za Russiagate

Matyáš Zrno

Všetci sme však deťmi rovnakej doby. Uvažovanie v „balíčkoch identity“ zasahuje do politických programov novej pravice rovnako ako do tých liberálno-ľavicových. Práve teraz sa s touto skutočnosťou nepríjemne zráža Volodymyr Zelenskyj v súvislosti s kontaktmi s novou Trumpovou administratívou.

Keď tentoraz vynecháme celý bezpečnostný a medzinárodnopolitický kontext posledných udalostí, zostáva faktom, že v prostredí MAGA-hnutia sa pomoc Ukrajine ocitla v jednom balíčku s očkovaním proti covidu, „transgender propagandou“ a otvorenými hranicami pre ilegálnu migráciu.

Na toto nebezpečenstvo upozorňovalo množstvo expertov, ktorí mali možnosť zblízka sledovať americkú verejnú debatu vrátane života republikánskych sociálnych sietí. „Celý rad ľudí z blízkeho okolia Trumpa má veľmi odlišný pohľad na Ukrajinu ako my v strednej Európe a ruské naratívy na ňu majú prekvapivo veľký vplyv,“ varoval už bývalý poľský veľvyslanec vo Washingtone Marek Magierowski.

Dlho sa zdalo, že tieto ideologické pohnútky nemôžu prevážiť nad tvrdými bezpečnostnými a geopolitickými záujmami. V dnešných časoch sa však stierajú hranice nielen medzi virtuálnou a nevirtuálnou realitou, ale aj medzi vnútornou a zahraničnou politikou. Preto sa na tieto obvyklé „poistky“ proti ideologickým vplyvom na zahraničnú politiku možno spoliehať stále menej.

Skutočnosť, že dnes sa prekresľujú tradičné deliace línie medzi politickými tábormi a náš koncepčný aparát nestíha spracovávať premeny politického spektra, spôsobuje, že v súlade s logikou balíčka identity sa, naopak, medzi MAGA-konzervatívcov na konferencii CPAC môže zaradiť aj Robert Fico, starý zväzák, milovník červených karafiátov na MDŽ, Červenej armády a Gustáva Husáka – zrejme vďaka svojej neskrývanej nechuti k Zelenskému a boju s proti-covidovými opatreniami.

Problémom politiky identít na oboch stranách barikády je sklon k morálnemu absolutizmu a apokalyptickému videniu sveta. Politický život sa potom tvaruje do toxickej špirály stretu medzi znepriatelenými kmeňmi, každý so svojím balíčkom identity na chrbte. Záujmy celku potom nutne prehlušuje hlasné fandenie niektorej zo strán sporu.

Ako píše Konrad Szymański, bývalý poľský minister pre Európu, v dôležitom texte, ktorý práve vyšiel v českom jazyku v revue Kontexty: „Začíname projektovať politiku natruc druhým. Uspokojenie z toho, že naši oponenti kňučia bolesti či hnevu, začína byť dôležitejšie než všeobecné blaho.“

J. D. Vance v MníchoveNajväčšia hrozba, ktorej Európa čelí, nie je Rusko, ale ústup od vlastných hodnôt

J. D. Vance

Pritom naši protivníci, ako napríklad Rusko, takýto problém nemajú. Kremeľ dokáže byť ideologicky úplne promiskuitný, západným kultúrnym vojnám sa prizerá s úškrnom a využíva ich pre vlastnú potrebu.

Ako hovorí autor nedávno vydanej knihy Koniec ruského sveta? O Ideových zdrojoch ruskej agresie Piotr Skwiecinski: „Najväčší dôraz je tu kladený na samotné vymedzenie voči Západu. Byť protikladom je dôležitejšie ako samotný obsah onoho protikladu. Súčasný ruský príklon ku konzervativizmu vyplýva z toho, ako je vnímaný dnešný Západ, teda cez prevládajúcu ultraliberálnu agendu. Viem si hypoteticky predstaviť, že keby na Západe začali dominovať napríklad texaskí evanjelikáli, o pár rokov bude Putin uzatvárať manželský zväzok so Šojguom a žehnať im bude patriarcha celého Ruska. Trochu preháňam, ale len trochu. Obsah protikladu je druhoradý, dôležitý je protiklad samotný.“

To, pochopiteľne, neznamená, že „kultúrne vojny“, ktoré vedieme, nie sú podstatné. Otázka, ktorú Vance položil v Mníchove, teda „kto sme a čo vlastne chceme hájiť?“, platí, a, mimochodom, platí na oboch stranách Atlantiku.

Nezostáva iné než dúfať, že vďaka šokovej terapii posledných dní ju budeme schopní viesť v realistickejšom duchu a nie v prefabrikovaných „balíčkoch“.

Text bol paralelne uverejnený v týždenníku Echo.