Dobrovoľníci, ktorí pomáhajú onkologickým pacientom Ja ťa budem sprevádzať, ale ty mi ukáž cestu

„Zostať s niekým v tichu je často oveľa náročnejšie než povedať vtip,“ hovorí predsedníčka občianskeho združenia Vŕby Viktória Vasilenková. 

A práve preto nie všetci sú na tento typ dobrovoľníctva vhodní. 

Poslaním Vŕb je sprevádzať ťažko chorých ľudí v nemocniciach a liečiť samotu, ktorou často trpia. 

„Nie je to o tom, že prinášame smiech a dobrú náladu. Niekedy je služba o tichu, o bytí s človekom v jeho strachu a bolesti,“ vysvetľuje.

V rozhovore hovorí o tom, ako sa ich práca začala, prečo záujemcovia prechádzajú prísnym výberom, ako aj o tom, prečo môže byť dobrovoľníctvo návykové a ako sa pri ňom vyhnúť vyhoreniu.

Ako vznikol nápad navštevovať onkologických pacientov?

Našu činnosť sme začali na podnet lekárov z Onkologického ústavu svätej Alžbety. Bol to počin, keď si lekári uvedomili, že nestačí liečiť iba fyzickú stránku, ale je dôležité liečiť aj dušu.

Sformovala sa prvá skupina nadšencov a tí začali navštevovať pacientov. Po troch-štyroch rokoch vznikla potreba profesionalizácie, pretože sme zistili, že sa nám hlási veľké množstvo ľudí, no nie každý je na tento typ dobrovoľníctva vhodný.

Cítili sme potrebu vyberať dobrovoľníkov metodicky, posunúť to na vyššiu úroveň. Predsa len pracujeme s jednou z najzraniteľnejších skupín.

Kde momentálne pôsobíte?

Začali sme v ústave sv. Alžbety, v roku 2015 sme sa presunuli do Národného onkologického ústavu. Máme víziu rozšíriť sa ďalej a presunúť sa možno aj mimo Bratislavy.

Čo je poslaním občianskeho združenia Vŕby?

Našou víziou je, aby sa ťažko chorí a zomierajúci pacienti v nemocnici necítili sami. Našou úlohou je ich sprevádzať. Poskytujeme im laickú psychosociálnu podporu, aby sa necítili a nezomierali osamotení. Sprevádzanie môže mať rôzne podoby: rozhovor, vypočutie, zdieľanie ticha, tvorivé aktivity či podávanie kávy a čaju tým, ktorí čakajú pred ambulanciami.

Naša najnovšia aktivita je hudba na oddeleniach, či už formou jednorazových koncertov, alebo využitia hudby v individuálnom sprevádzaní. Všetky tieto činnosti vychádzajú z jedného spoločného poslania: aby pacient nebol sám.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vychádzate z princípov hospicovej starostlivosti. Čo to znamená?

Hospicová starostlivosť stojí na dvoch pilieroch: tlmení bolesti a zmierňovaní samoty. Bolesti nie sú len fyzické – môžu byť aj psychické, sociálne či duchovné. Až keď sú tieto potreby saturované, môžeme sa venovať ďalším formám starostlivosti. Dobrovoľníci, ako sme my, sa zameriavajú najmä na zmierňovanie samoty.

Hospicová filozofia hovorí, že nezáleží na tom, čo sa stane, aj keby prišiel ten najťažší scenár, ja ťa neopustím. Nebudeš v tom sám. Toto je základ všetkého, čo robíme. Aj jednoduché gesto, ako je podanie kávy a čaju, v sebe nesie odkaz: Som tu pre teba. Nie si v tom sám.

Pacienti často prichádzajú z celého Slovenska. Niektorí musia vstávať už o štvrtej ráno, aby prišli načas, aby absolvovali celý cyklus vyšetrení či chemoterapiu. Bývajú unavení, mnohí bez sprievodu blízkych. Aj v tých najmenších aktivitách sa snažíme vyslať správu: Nezostávaš v tom sám.

Prečo sa dobrovoľníci zvyknú hlásiť na tento typ dobrovoľníctva?

Naši dobrovoľníci sú prevažne vysokoškolsky vzdelaní ľudia, prevažujú ženy. Je to zrejme dané tým, že ženy častejšie pracujú v pomáhajúcich profesiách. Vekovo ide najmä o produktívnu skupinu od 25 do 55 rokov.

Keď sa ich pýtame na motiváciu, často odpovedajú, že cítia potrebu niečo odovzdať ďalej. Hovoria, že v živote veľa dostali, sú vďační a chcú niečo vrátiť späť, zmysluplne pomáhať druhým.

Veľa z nich pracuje v korporátnom prostredí, kde nemajú veľa kontaktu s ľuďmi, a práve preto hľadajú rovnováhu, niečo, čo ich osobne obohatí a dá ich životu hlbší zmysel. Naša činnosť im umožňuje vidieť konkrétnu pomoc konkrétnemu človeku, čo prináša silný osobný zážitok a naplnenie. Dobrovoľníctvo tak často vnímajú ako rozšírenie svojho životného poslania.

Väčšina našich dobrovoľníkov sú introverti. Tiež by som povedala, že všetkých, aj keď majú rozličné profesie či vek, spája jedna vlastnosť, a to akčnosť. Sú to ľudia, ktorí majú aktívny záujem o život. Nie je to otázka veku.

Hlásia sa vám aj seniori?

Áno, mali sme napríklad jedného dobrovoľníka, na ktorého spomíname veľmi radi. Ide o pána Františka, ktorý s dobrovoľníctvom začal po sedemdesiatke. Bol to akčný človek, mal konkrétny deň, v ktorý chodil do Onkologického ústavu svätej Alžbety. Už ho tam poznali a chodil tam až do svojej smrti v 83 rokoch.

Bol to veľmi pozitívny človek a rozdávanie kávy bol pre neho iba prostriedok, ako sa priblížiť k ľuďom. Keď vstúpil do čakárne, celá sa rozžiarila. Ľudia ho čakávali, a mnohí keď sa dozvedeli, že zomrel, nám dávali spätnú väzbu o tom, aký bol výnimočný.

Ale máme veľmi rôznych dobrovoľníkov. Sú medzi nimi právnici, manažéri, účtovníci, máme policajtku, analytičku, učiteľku v umeleckej škole a podobne.

Kritériá výberu sú však veľmi prísne. Prečo?

Našou prioritou je bezpečnosť pacienta aj dobrovoľníka. Starostlivosť o dobrovoľníkov je pre nás kľúčová. Máme trojkolový výber, ktorý je naozaj náročný.

Ide totiž o špecifický typ činnosti, kde nestačí iba záujem. Je potrebný určitý osobnostný predpoklad, vnútorná zrelosť, empatická osobnosť, mať kontakt so zomieraním v tom zmysle, že to pre záujemcu nie je nejaká vzdialená idea, ktorú ignoruje. Ak ho myšlienka na umieranie desí, asi by sa k nám nemal pridávať.

Dobrovoľník zároveň musí mať viac ako 20 rokov, nemôže byť bývalým onkologickým pacientom alebo mať v rodine či medzi najbližšími aktuálne niekoho s nejakým vážnym ochorením.

Hlavnou úlohou dobrovoľníkov je sprevádzať pacientov, aby sa necítili sami. Foto: Archív OZ Vŕby

Prečo? Mohlo by sa zdať, že práve títo ľudia sa budú vedieť vcítiť do situácie pacientov.

Často je to tak, že keď niekto prežil vážne ochorenie, prešiel si vlastnú cestu, má potom tendenciu ponúkať, podsúvať to, čo pomohlo jemu.

Je to prirodzené, pretože človek chce pomôcť, ale naša činnosť je naozaj založená na počúvaní. Nedávame poučenia, zdravotné rady, neevanjelizujeme, nepretláčame niečo. Viac počúvame, ako hovoríme.

Dopĺňame duchovných, psychológov aj lekárov, nenahrádzame ich.

Vylučujeme aj ľudí, ktorí majú aktuálne v rodine alebo v blízkom okolí vážne ochorenie, pretože na týchto ľudí to emočne vplýva, kontakt s pacientmi by ich traumatizoval. Je to pre ich vlastnú bezpečnosť.

Toto pravidlo funguje od začiatku?

Na začiatku sme brali všetkých, ale potom sa vyprofilovali pravidlá, ktoré dnes máme. V praxi sme videli aj ľudí, ktorí vypadávali z terénu, pretože ich to paralyzovalo.

Ak dobrovoľník prejde výberom, ide hneď za pacientmi?

Najprv musia prejsť školeniami a na začiatku chodia na oddelenia so služobne starším dobrovoľníkom. Opakuje sa to tak dlho, kým to dobrovoľník potrebuje. Niekomu stačí jedna spoločná návšteva, niekto potrebuje dlhší čas.

Po celý čas sa musia dobrovoľníci pravidelne raz za mesiac zúčastňovať na skupinovej supervízii. Tam sa rozprávame o tom, ako sa majú v bežnom živote, aj o tom, čo zažili na oddeleniach, lebo to spolu súvisí. Každý hovorí o tom, čo zažil, čo by potreboval rozobrať.

Ak je výber dobrovoľníkov taký prísny, zostane vôbec niekto?

V priemere sa nám zvykne hlásiť 40-50 ľudí a v konečnom dôsledku prejde tak do desať. A ani to ešte neznamená, že po prvých návštevách neodídu ďalší, lebo napríklad až na mieste zistia, že to nie je pre nich.

Ak nám po nábore zostane sedem dobrovoľníkov, považujeme to za úspech. Nie je to jednoduchá činnosť, je náročná na čas, pretože dobrovoľníci chodia na oddelenia na týždňovej báze.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Zdalo by sa, že ide o dobrovoľníctvo ako šité na mieru pre extrovertov, vy však hovoríte, že väčšinou sú to introverti. Ako si to vysvetľujete?

Aj pre nás to bolo zaujímavé zistenie. Ale sú to introverti, ktorí chcú ísť za svoju komfortnú zónu, naučiť sa niečo nové, vystúpiť z toho, čo už poznajú.

Naša spoločnosť je nastavená tak, že hovoríme veľa, len aby nebolo ticho. Ale naše interné motto hovorí: „Ja ťa budem sprevádzať, ale ty mi ukáž cestu.“

Dobrovoľník vstupuje do nemocničnej izby a čaká, snaží sa byť vnímavý na to, aké potreby má pacient, čo potrebuje riešiť.

Ale na začiatku musí vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Predstaví sa, povie, čo ponúka, a pacient musí súhlasiť. Môže, samozrejme, aj odmietnuť. Stáva sa to, je to úplne prirodzené.

O čom sa dobrovoľníci zvyknú rozprávať s pacientmi, ktorých nepoznajú?

Naši dobrovoľníci sú školení, aby vedeli citlivo klásť otázky a „navnímať“ pacienta – často sa to začína nenápadne, napríklad rozhovorom o vnúčatách alebo spoločenských témach. Postupne sa rozhovor môže prehĺbiť a môžu sa dotknúť aj vážnejších, osobných tém.

Máme skúsenosti so situáciami, keď pacientovi práve oznámili diagnózu – vtedy veľmi potrebuje vypovedať to, čo cíti: strach, neistotu, úzkosť. To sú ťažké momenty, ktorými však pacient potrebuje prejsť, dobrovoľník musí byť schopný zostať s pacientom v tej emócii tak dlho, ako to potrebuje.

Mnohí záujemcovia o dobrovoľníctvo na pohovoroch hovoria, že vedia rozprávať vtipy, že rozosmejú každého – a to je určite krásne. No práve preto sa nie každý na túto službu hodí. Nie je to o tom, že prinášame smiech a dobrú náladu. 

Niekedy je služba o tichu, o bytí s človekom v jeho strachu a bolesti. A zostať s niekým v tichu je často oveľa náročnejšie než povedať vtip.

Opäť sa vraciame k filozofii hospicovej starostlivosti: Neopustím ťa, budem tu s tebou, nech sa deje čokoľvek. To je základ našej činnosti – byť prítomný, neuhnúť pred ťažkou emóciou.

Aj preto sa v praxi ukazuje, že z pôvodného množstva záujemcov cez celý výberový proces prejde približne len 20 percent. Dobrovoľníctvo u nás je náročné, ale veľmi zmysluplné.

Je nejaký návod na to, ako sa rozprávať s ľuďmi, ktorí majú vážne ochorenie a možno v blízkom čase zomrú?

Opäť sa vrátim k nášmu internému mottu: „Ja ťa budem sprevádzať, ty mi ukáž cestu.“ Znamená to, že pacient určuje smer, on rozhoduje, o čom chce hovoriť a ako tú tému pomenovať.

Niektorí napríklad nechcú vyslovovať slovo rakovina. Povedia len: „Mám nejaké ochorenie.“ A to je úplne v poriadku. Netreba veci pomenovávať za nich, dôležité je prispôsobiť sa ich tempu a spôsobu, ako chcú rozprávať.

Niekedy stačí jednoduchá, prirodzená otázka: „Ako sa cítite?“ A potom vnímať, čo pacient chce alebo nechce povedať.

Pacient si sám určuje, kam až chce ísť, ako hlboko sa chce ponoriť do danej témy. A my ho v tom len citlivo sprevádzame.

Veľmi si zakladáme aj na autenticite. Neprichádzame ako tí, ktorí majú všetky odpovede. Nie sme tam preto, že sa nebojíme alebo že máme všetko vyriešené. Sme tam ako ľudia – autenticky, ľudsky prítomní. Ak nás niečo dojme, ak cítime emóciu, nepotláčame ju.

Je nejaký mýtus o komunikácii s chorými ľuďmi?

Stretávame sa s tým, že ľudia majú pocit, že majú pacientov rozptýliť, rozveseliť. A áno, sme tu aj preto, aby sme priniesli zvonku trochu iný pohľad do nemocnice. Ale netreba mať ako misiu rozptýliť, namotivovať pacientov. Najdôležitejšie je byť s človekom, vnímať, čo potrebuje, a možno je to aj ticho, stačí naša prítomnosť.

Medzi aktivity dobrovoľníkov patrí aj podávanie čaju a kávy v čakárňach. Foto: Archív OZ Vŕby

Stalo sa niekedy, že by vznikli konflikty medzi dobrovoľníkom a pacientom?

Nestáva sa nám to. Možno na začiatku sa to stávalo, keď ešte neboli pravidlá a prijatí boli všetci záujemcovia. Niektorí sa prihlásili preto, že ich fascinovala smrť a chceli ju zažiť zblízka, iní chceli evanjelizovať.

Nestáva sa, že sa pacient na nejakého dobrovoľníka naviaže? Čo potom?

Práve preto máme jasné pravidlá o tom, že naša činnosť sa odvíja na oddelení, a keď dobrovoľník odchádza, tak odchádza. Nedáva pacientom svoje číslo, nestretávajú sa pomimo.

Súvisí to s ochranou dobrovoľníka, aby nevyhorel. Tak ako v mnohých pomáhajúcich profesiách, aj tu sa stáva, že niektorí ľudia nemajú hranice. A práve to sa musia naučiť.

Preto môžu byť na oddelení maximálne tri hodiny. Sú totiž ľudia, ktorí by boli schopní stráviť tam aj päť, desať hodín. Už to necítia ako nejakú záťaž, vnímajú iba benefit pre pacienta.

Nie je to aj návykové? Pocit, že niekomu pomáham, že som užitočný.

Áno, myslím si, že altruizmus nikdy nie je úplne nezištný, vždy si ním dopĺňame nejakú svoju potrebu.

To je, samozrejme, v poriadku, ale musí to byť v správnom pomere. Sme tam pre pacienta, on je prvoradý, my sme až na druhom mieste. Naša bývalá odborná garantka hovorievala, že dávame do zátvorky svoje ja a sme tam pre toho druhého.

Takže áno, môže to byť návykové, ale práve preto sú tam tie hranice.

Ako reagujú lekári či zdravotné sestry, keď stretnú dobrovoľníkov?

Začali sme na pozvanie lekárov, takže oni sami videli túto potrebu. Niektorí vedia, že je to jedna z disciplín, ktorá participuje na liečbe. Máme so zdravotníckym zariadením stanovené podmienky, potrebujeme mať v nemocnici nejaké zázemie, miestnosť, kde sa dobrovoľníci prezliekajú, kde píšu reporty.

Možno na začiatku spolupráce nás niektorí vnímali ako konkurenciu, ale vždy sme sa snažili vysvetliť, ako fungujeme, prečo to považujeme za potrebné a dôležité.

Ale na oddeleniach, kde nás personál viac pozná, máme pocit, že sme skôr členmi tímu než nejaký cudzí element.

Ako reagujú rodiny?

Stretávame sa v zásade len s pozitívnymi reakciami. Rodina býva rada, že pacient nie je sám, že sa mu niekto venuje, keď oni nemohli prísť.

Ale ak by sme chceli rozširovať naše služby, mohli by sme sa zamerať aj na rodinných príslušníkov pacientov.

Je to druhá cieľová skupina, ktorá by potrebovala sprevádzanie. Dokonca sa odporúča, aby pacienta a rodinu nesprevádzal rovnaký človek.