Na Sardínii žije dvadsať rokov Život tu je drina, ale mladí nechcú odísť. Rodina je pre Sardínčanov všetko a deti sú „svätá vec“

„Sardínia je nádherná, jej príroda je úchvatná, je to skutočne klenot, ale žiť tu s tým, že nemáte stabilnú prácu, tak to je masaker.“ Taká je skúsenosť Gabriely Hranáčovej, ktorá pochádza zo severu Čiech a na Sardínii žije už dvadsať rokov.

Tento stredomorský ostrov prežíva vďaka turizmu, ľudia pracujú len sezónne, je tu najvyššia nezamestnanosť zo všetkých talianskych regiónov. Zo stavu nemocníc a škôl doslova kričí, že chýbajú peniaze. Napriek tomu len malá časť mladých sa rozhodne opustiť ostrov a odísť za lepšími školami alebo kariérou do sveta. Dôvod?

„Pretože rodina je pre nich všetko a nechcú sa jej vzdať,“ hovorí v rozhovore pre Postoj Gabriela Hranáčová. O tom, že rodina je pre Sardínčanov najväčšia hodnota, vypovedá aj ich vzťah k deťom. „Deti sú tu na prvom mieste, deti sú pre nich svätá vec,“ dodáva Gabriela Hranáčová.

Gabriela Hranáčová (47) žije na Sardínii od roku 2004 so svojím sardínskym manželom a dnes 15-ročným synom. Rozprávali sme sa o tom, ako sa Sardínia stala pre ňu druhým domovom, ktoré kultúrne rozdiely ju zaskočili, aký je na ostrove školský systém a prečo tam inklúzia funguje bez väčších problémov.

Bol to váš sen, žiť na tomto stredomorskom ostrove?

Vôbec to nebolo plánované. V Česku som mala svoj domov a prácu. V jedno leto som naň šla s kamarátkou na dovolenku a tam som sa zoznámila s miestnym Sardínčanom. Bol to opálený veľký štramák. (Smiech.) Najskôr sme sa navštevovali, on za mnou jazdil do Prahy, ja som chodila na Sardíniu, no a potom sme si povedali, že to takto nejde. Dohodli sme sa, že dám v Česku výpoveď a prídem na Sardíniu, to bolo v roku 2004.

Prečo ste sa rozhodli, že odídete na Sardíniu vy? Nechcel manžel prísť do Česka?

On mal na Sardínii svoju prácu, svoje zázemie, bol starší, medzi nami je dvadsaťročný rozdiel a ja som si hovorila, že sa mi páči more. V tom čase som neovládala taliančinu, vtedy ešte neboli chytré telefóny, a tak som cestovala so slovníkom. Ja som sa ešte aj vydávala so slovníkom, papierom a ceruzou. (Smiech.) Nemala som v pláne, že zostanem na Sardínii dlhodobo. Išla som sem s tým, že nejaký čas zostanem a potom sa vrátime do Česka. Zostala som tu však ďalších dvadsať rokov.

Sardíniu ste už poznali z pohľadu dovolenkára a občasných návštev pred svadbou. To je však asi trošku skreslený pohľad na krajinu. Aká bola realita?

Kým som neporodila nášho syna, tak som žila akoby v rozprávke, že všetko je super a fajn – more, nádherná krajina, príjemní ľudia. Po piatich rokoch sa narodil náš syn Dino. Vtedy som začala zisťovať, že veci tu nefungujú, ako by mali, že to nejde tak ako u nás v Česku.

Foto: archív G. H.

V akom zmysle?

Napríklad keď som išla do pôrodnice, zostala som v šoku, pretože dovtedy som ich nemocnice nepoznala. Predtým som sa so sardínskym zdravotníctvom nikdy nestretla. Takže skúsenosť z pôrodnice, v ktorej som rodila, bola pre mňa šok. 

Rodila som v Sassari na poliklinike San Pietro a v tom čase tam mali akurát nejaký problém s vodou, nevychádzali im dobré výsledky, čo sa týka neškodnosti. Sestrička ma preto už vopred upozornila, že keď prídem rodiť, mám si okrem všetkých potrebných vecí priniesť aj fľaše s vodou, v ktorej sa budem po pôrode oplachovať. A tiež som si mala priniesť vlastný lavór, do ktorého si sadnem a budem sa oplachovať vo vode, ktorú si prinesiem. Neveriacky som na ňu pozerala.

Spomínate pôrod, ktorý ste zažili v roku 2009. Zrejme sa už odvtedy aj tam veci zmenili, ale ako to v tom čase prebiehalo?

Všetko prebiehalo hlavne s krikom. Dostala som bolesti pätnásť dní pred termínom. Keď ma v nemocnici privítali, hovorili, že sa smejem a nevyzerám na to, že idem rodiť. Tak som im povedala, že neviem, či rodím, ale nejaké bolesti mám. Skontrolovali ma a zvolali: „Ženská, vy rodíte!“

Manžel mohol byť pri pôrode. Do nemocnice však prišla celá jeho rodina a z chodby sa ozýval veľký krik. Bola to pre nich veľká udalosť, pretože manžel je z ôsmich súrodencov a on jediný ešte nemal potomka. Ale to vôbec neznamená, že prišli len súrodenci, oni prišli so svojimi rodinami, takže sa to násobilo a každý z nich si priviedol aspoň ďalších štyroch. Prežívali to ako veľkú slávu, prišiel tam akoby autobusový zájazd a na chodbe asi dvadsať ľudí kričalo a oslavovalo narodenie nášho syna.

Aký kontakt s dieťaťom bol ženám umožnený?

Po pôrode ženu zašili, odviezli do izby a celú noc nechali matku bez dieťaťa. Ráno deti priviezli na kŕmenie, sestry bábätká vykúpali, prebalili, presne ako kedysi u nás za komunistov.

Aj to zašívanie bol skutočný „zážitok“. Klinika, na ktorej som rodila, je univerzitnou nemocnicou. Pri mojom pôrode bolo asi desať medikov a všetci sa na mne učili, a keď som porodila, predbiehali sa, kto ma môže zašiť. Pri zašívaní som len počula, či to môžu robiť týmto nástrojom, a každý si chcel niečo vyskúšať. Zašívanie bolo pre mňa horšie ako pôrod, pretože to fakt robili dlho a zaznievali pri tom otázky ako: S čím mám toto spojiť?

Foto: archív G. H. 

Ako celkovo na Sardínii funguje zdravotníctvo?

Tam som narážala aj po narodení syna. Začalo sa to tým, že bol vôbec problém nájsť pediatra. Zistila som, že celý ten systém je nejaký iný ako u nás. Oni ako lekári sú dobrí, akurát že nemajú na to priestory a nie sú peniaze na vybavenie. Fakt vidieť, že peniaze tu chýbajú. Lekári sú odborníci a šikovní ľudia, narážajú však na nedostatok peňazí.

Syn sa narodil s hydronefrózou (chorobný stav obličiek, pozn. red.), mal ísť na operáciu, ale v tom čase nemali v Sassari laparoskopiu. Chceli ho otvoriť a vykonať klasickú operáciu. Zobrala som ho teda do Prahy a riešila to tam. Teraz sa to už zrejme pomaly mení, pretože vidím v správach, že nemocnica kúpila taký a taký prístroj.

Je skutočne život Sardínčanov či Talianov vo všeobecnosti pomalší a pohodovejší, ako sa to hovorieva?

Oni sú neuveriteľní salámisti. Za tých dvadsať rokov, čo tu žijem, si na to neviem zvyknúť. Ja mám rada, že keď poviem, že zajtra prídem o dvanástej, tak prídem o dvanástej a urobím to do troch dní, ak som tak sľúbila. Nie že budem maliara alebo murára naháňať niekoľko dní, aby vôbec došiel. Oni všetci majú svoje pohodové tempo, fakt sa ničím nestresujú.

Ale na druhej strane premýšľam, či to tak nie je lepšie. My sa vždy stresujeme, všetko aby bolo rýchlo. Oni, naopak, majú na všetko čas. To je vždy áno, urobím to, potom, pozajtra, uvidíme. To sú ich formulky. Najčastejšie slová môjho manžela sú dopo – potom, vediamo – uvidíme a ešte často hovorí neviem – non lo so. Oni sú skutočne na pohodičku, neriešia nič a ja z toho kvitnem od hnevu. (Smiech.)

Kto má u nich v rodine hlavné slovo? V talianskych filmoch často vidíme fenomén „nonny“, teda starú mamu každý poslúcha a nedajbože ju nahnevať. Je to tak aj v realite?

Áno, často tu vládne rodine matka, všetci ju musia poslúchať. Ale nejaví sa to navonok, navonok vidieť, že muž alebo otec rodiny je ten silný, že on je vodca, v skutočnosti však v zákulisí komanduje manželka. A čím viac pôjdete do vnútrozemia ostrova, tým je to silnejšie. Platí to najmä pri stredných a starších generáciách, pri tých mladších sa to však už pomaly mení.

Syn mal na Sardínii krásne detstvo, hovorí Gabriela Hranáčová. Foto: archív G. H.

Čo ma na Sardínii udivilo, je postoj jej obyvateľov k deťom, ktorý je oveľa tolerantnejší, ako býva u nás. Kým tu by v niektorých situáciách rodičia čelili výčitkám o nevychovanosti, tam sa na nich s pochopením usmievajú.

Tu sú deti na prvom mieste, deti sú pre nich svätá vec. Deti vám tu môžu v reštaurácii kričať, behať, liezť po stoloch, všetko je v poriadku. Ony vôbec nie sú vychovávané tak, že sadni si tu, buď ticho a neruš.

Vzťah k deťom krásne vidieť v rodinách, keď muž prijme ženu s cudzím dieťaťom. Sardínčania v takých prípadoch dieťa prijmú za svoje. Skutočne do toho vložia všetko, berú to dieťa ako svoje, nerobia vôbec žiadne rozdiely. 

Ako si tieto deti, ktoré sú v rodinách prijímané bez výhrad, poradia v predškolských a školských inštitúciách?

Je to pre ne ťažké. Navyše tu matky majú materskú len pár mesiacov. Dieťa už približne v šiestich mesiacoch musí ísť do jaslí, pretože mama sa musí vrátiť do práce. Sú tu štátne jasle aj súkromné.

Keď som videla tie štátne, tak som sa rozplakala, v akom sú stave. Vyzeralo to ako na nejakom oddelení na psychiatrii. Bolo to hrozné. To isté so škôlkami. Radšej som obetovala peniaze na súkromné.

Prečo? Ako vyzerajú sardínske štátne škôlky?

Deti sa v nich neprezúvajú, nemajú postele ani svoje uteráky ako u nás. Prídu do škôlky, zostanú obuté v topánkach, v ktorých prišli, vyzlečú si bundu a začnú plakať. Dokonca ani nechodia von na prechádzky, to tam vôbec nepoznajú.

Jedlo sa deťom dováža, v škôlkach nie sú jedálne. Ak sú deti unavené, tak sa oprú o lavicu a ležia na nej, keďže tam nemajú postele. Tamojšie učiteľky vôbec nechápali, prečo som z toho zhrozená, brali to ako prirodzenú vec. Vtedy som im povedala, že keby videli české škôlky, tak by pochopili, že to je iný svet. Podľa nich som len preháňala. Ale neskôr pochopili.

Čo tým myslíte?

V tom čase prišli Poliaci na výmenný pobyt pozrieť sa na Sardíniu a na to, ako tu funguje systém škôlok. O pol roka po svojej návšteve pozvali tieto učiteľky zase k nim. Keď sa vrátili, prvé, čo mi povedali, bolo, že som mala pravdu, že to je iný svet. Nevychádzali z údivu, že deti sa v škôlke prezúvali, mali svoje postele, čistili si zuby a mali aj kuchyňu a jedáleň.

Ako to potom vyzerá v školách?

Tam platí to isté, štátne školy sú veľmi chudobné. Náš syn chodí teraz do štátnej školy a po každej návšteve mám z nej traumu. Veľmi vidieť, ako chýbajú peniaze napríklad na vybavenie. Lavice sú veľmi staré, počítače sú staré.

Aký je ich systém vyučovania?

V škole kladú dôraz na učenie a sú prísni. Na prvom stupni sa neznámkuje, hodnotí sa slovne. Na druhom stupni už známky sú, ale je to inak ako u nás. Majú širšiu škálu, od jeden do desať, pričom desiatka sa chápe ako naša jednotka a jednotka je najhoršia známka.

Foto: archív G. H.

Na Slovensku sa témou verejných diskusií stávajú domáce úlohy. Niektorí sú za, iné školy skúšajú dočasne úlohy zrušiť. Majú sardínski žiaci domáce úlohy?

Domáce úlohy sú kapitola sama osebe. Majú ich veľmi veľa. Na prvom stupni vyučovanie prebieha podľa úväzku: rodičia si vyberajú, či chcú tempo piano, teda plný úväzok, čo znamená, že je škola od ôsmej do pol piatej. To som vybrala pre nášho syna. Tam už potom úlohy nemali. Syn bol síce od prvého ročníka v škole veľmi dlho, ale potom sme odtiaľ išli napríklad do parku odreagovať sa a už sme doma nerobili žiadne úlohy. Ale keby bol v škole končil o pol druhej, čo bola druhá možnosť, tak by tie úlohy bol mal. Tieto deti síce prídu domov skôr, ale sedia tri hodiny nad úlohami, a tak sa tomu teda nevyhnú.

Aj keď to oficiálne na papieri u nás funguje, v skutočnosti naše školy majú s inklúziou problém. Deti, ktoré sú nejakým spôsobom iné, nenachádzajú často na štátnych školách pochopenie a sú posúvané do špeciálnych škôl alebo do domáceho vzdelávania. Ako je to na Sardínii?

Ja som sa ako ošetrovateľka starala o postihnuté dievčatko, ktoré malo mozgovú obrnu. Toto dievčatko dostalo rôzne sociálne dávky plus príspevky pre postihnuté osoby. A popritom chodilo normálne do základnej školy medzi ostatné deti.

Na Sardínii je bežné, že choré deti sú spoločne so zdravými deťmi v škôlke aj v škole. Nie je to rozdelené, že by sa tieto deti zatvorili do špeciálnej školy, ako je to u nás. Na postihnuté deti sa pozerajú úplne inak, pretože oni s nimi vyrastajú v škôlke a aj na základnej škole. Pri vyučovaní síce hučia a vyrušujú, ale spoločnosť to berie tak, že tieto deti majú na to nárok, a do školy chodia všetci dohromady.

Ľudia tu celkovo na iné deti pozerajú láskavo, sú k nim veľmi dobrí. Prídu ku kočíku alebo k vozíku, pomodlia sa, prinesú im zmrzlinu alebo lízanku, nikto na dieťa so špeciálnymi potrebami nepozerá tak čudne ako u nás. Aj to je asi dôsledok toho, že spoločne vyrastajú.

Ako je to s univerzitami na Sardínii? Majú o ne mladí ľudia záujem alebo odchádzajú na pevninu, kde sú slávne univerzity v Bologni, Siene, Ríme?

Sardínčania sú veľmi viazaní na svoju rodinu a málo z nich ide študovať do sveta, pretože rodina je pre nich všetko a nechcú sa jej vzdať. Radšej vyhľadávajú štúdium na Sardínii, aby boli blízko rodiny. Napríklad u manželových príbuzných jedna dievčina šla študovať do Talianska a po pol roku sa vrátila, že chce radšej študovať doma. Zistila, že sa jej byť vonku nepáči a chce sa vrátiť k rodine. Len malé percento ide študovať na univerzity mimo Sardínie.

Sardínia je najchudobnejší taliansky región s málo pracovnými príležitosťami. Keď mladí za štúdiom nechcú ísť von, neprinúti ich k tomu nedostatok práce?

S prácou je to na Sardínii veľmi zlé. Sardínia je nádherná, jej príroda je úchvatná, je to skutočne klenot, ale žiť tu s tým, že nemáte stabilnú prácu, tak to je masaker. V rámci Talianska je tu najväčšia nezamestnanosť.

Všetci prevažne pracujú len v lete bez ohľadu na vyštudované školy. Približne od mája začnú pracovať v rezortoch pri mori, robia recepčných, chyžné, kuchárov, čašníkov, plavčíkov. Pracujú do septembra až októbra. Potom všetci zájdu na úrad, poberajú sociálnu dávku cez celú zimu a potom zase v máji nastupujú do rezortu. Alebo jazdia na zimnú sezónu do Álp do Dolomitov. Okrem týchto dvoch možností tu takmer nič nie je.

Pre mladých vôbec nie je kariéra prioritou?

Veľmi málo, ako som hovorila, oni sa držia rodiny. Rodina tu skutočne klape, oni spolu držia. Málokto sa z mladých rozhodne odísť za prácou von, nechcú svoju rodinu opustiť. Percentuálne to neviem povedať, ale toto vidím za tých dvadsať rokov, čo som tu.

Čiže mnohí z nich zrejme využívajú pravidelne sociálne dávky. Ako na Sardínii funguje sociálny systém?

Povedala by som, že veľmi dobre. Každý rok v januári sa prepočítava vymeriavací systém a zisťuje sa, ako na tom daný človek je, či vlastní nehnuteľnosti, či má na nejaké obdobie prácu, a podľa toho sa vypočíta výška sociálnej dávky.

Ak toho veľa nemajú, dostávajú napríklad 350 eur mesačne na celý rok základnú dávku od provincie, v ktorej žijú, k tomu sa pridá ešte štátna dávka, ktorá sa prepočítava podľa počtu osôb, ktoré žijú so žiadateľom v domácnosti. Ďalej majú možnosť zúčastniť sa na rôznych školeniach a rekvalifikáciách, za čo potom dostávajú ďalších 500 eur mesačne. 

Vo všeobecnosti ak máte trvalý pobyt na Sardínii minimálne dva roky a napríklad nevlastníte žiadnu nehnuteľnosť ani nemáte väčšie úspory, môžete od štátu dostávať aj tisíc eur mesačne. Okrem toho vám sociálka zaplatí krúžky alebo počítačové kurzy pre deti.

Foto: archív G. H. 

Aktuálne sa okrem iného venujete aj pomoci českým a slovenským klientom s kúpou nehnuteľností. Je badateľný zvýšený záujem ľudí od nás kúpiť si dom či apartmán na Sardínii?

Áno, rozmohol sa nám tu „takový nešvar“. (Smiech.) Veľa Slovákov a Čechov tu začalo kupovať nehnuteľnosti, veľa volajú, veľa sa pýtajú. Ja som začínala s touto prácou pred ôsmimi rokmi. Keď som vtedy predávala prvý apartmán, bolo to vo Valledorii, v tom čase tam žiadny Čech ani Slovák nebol. Teraz na Sardínii často narazíte na niekoho od nás.

Sú tieto apartmány dobrá investícia?

Je to výborná investícia. V súčasnosti už toho na trhu veľa nie je, ale v čase covidu, keď tu krachovali stavebné firmy, toho bolo skutočne veľa. Teraz už oproti tomu obdobiu nie je taký výber.

Viacerí Slováci i Česi, ktorí sa rozhodli na Sardíniu odsťahovať a žijú tam kratší čas, píšu nadšené blogy a hovoria o najlepšom rozhodnutí pre seba a svoje deti, vy však toto nadšenie až tak nepociťujete.

Je to tu ťažké. Ak máte nejaký trvalý mesačný príjem, fajn, nasťahujte sa sem a budete si tu žiť ako v rozprávke. Ale ak si myslíte, že sa sem presťahujete a napríklad začnete podnikať, otvoríte si kaderníctvo či budete robiť maséra, tak to tu tak nefunguje.

Na Sardínii sú vysoké dane, musíte si urobiť equipollenzu, teda uznanie diplomu a dokladov. Musíte prejsť štátnymi jazykovými skúškami pred komisiou z ministerstva školstva. Ak neovládate taliančinu, tak vás nezamestnajú ani ako upratovačku.

Je to skutočne na dôkladné zváženie. Za celých dvadsať rokov tu nemám stabilnú prácu. Pracujem ako ošetrovateľka, stále robím len záskoky, popritom robím na nehnuteľnostiach, prenajímam vlastný apartmán, robím aj upratovačku v iných apartmánoch, práca tu jednoducho nie je a ja beriem všetko. Ak nemáte stabilný príjem alebo nie ste fakt bohatí, nie je na Sardínii ľahké žiť a uživiť sa.

Napriek tomu na Sardínii žijete už dvadsať rokov. Čo vám tento krásny ostrov priniesol do života? Zmenil vás v niečom?

Najvďačnejšia som za zdravého syna, ktorý má teraz pätnásť rokov a mal tu krásne detstvo, spoločne sme si užívali krásy ostrova, spoločne ho spoznávali a ešte poznávame. Pristupujeme k nemu s pokorou a ani po dvadsiatich rokoch nemôžem povedať, že ho poznám výborne, je tu stále čo objavovať, čo sa učiť a najmä rešpektovať. Priniesol mi do života pokoj a naučil ma žiť bez stresu a neustáleho náhlenia sa za niečím.