Potomkovia vysťahovalcov Americkí Slováci si svoj pôvod veľmi cenia, slovenská identita pretrváva naprieč generáciami

Keď Slováci odchádzali do Ameriky, nešli za more s tým, že sa už nevrátia. Chceli si zarobiť a vrátiť sa. „Život sa však rozbehol, takže ich sen sa nikdy nesplnil, ale až do konca života hovorili, že sa vrátia,“ hovorí v rozhovore pre Postoj Zuzana Palovic.

Teraz aj cez jej organizáciu Global Slovakia prichádzajú na Slovensko potomkovia vysťahovalcov. Tretej či štvrtej generácii amerických Slovákov sa tak plní to, o čom snívali ich predkovia, aj keď sa sem zväčša nevracajú natrvalo.

Aj Zuzana Palovic je z rodiny, ktorá Slovensko opustila, po rokoch sa však rozhodla vrátiť. Rozprávali sme sa o tom, ako americkí Slováci reagujú na Slovensko, ako sa darí zachovať ich slovenskú identitu a aj o tom, prečo niektorí uvažujú, že sa k nám presťahujú.

Narodili ste sa na Slovensku, ale ako dieťa ste sa s rodičmi presťahovali do Kanady, kde ste aj vyrastali. Dnes žijete na Slovensku. Ako sa to stalo?

Odjakživa som mala k Slovensku nejakú väzbu. Narodila som sa tu, potom sme emigrovali a nejaký čas sme boli v utečeneckých táboroch v Rakúsku, potom sme odišli do Kanady. Zažila som strašne veľa zmien, ale vždy som si nejako pamätala Slovensko.

Ľudia mi hovoria, že to nie je možné, veď som mala iba štyri roky, ale je to tak. Vedome som začala svoj pôvod skúmať, keď som mala asi osemnásť rokov. Mala som dlhé letné prázdniny cez vysokú školu a rozhodla som sa ísť na Slovensko a stráviť ich s babkou a dedkom.

Vtedy som sa rozhodla viac preskúmať, v čom spočíva moja slovenská identita, z akej kultúry pochádzam. Ľudia, ktorí tu žili, mi nevedeli vysvetliť, v čom spočíva slovenská identita. Hovorili mi o histórii, kultúre, ale nejako mi unikala tá esencia. A preto som vlastne založila aj Global Slovakia.

Od roku 2018 žijete na Slovensku. Zo Slovenska veľa mladých ľudí odchádza, vy ste urobili opak. Prečo ste späť?

Chcem pomôcť Slovensku a našej kultúre, dejinám, dedičstvu zviditeľniť sa. Sloganom Global Slovakia je Share Slovakia with the world, čiže prepájať Slovensko so svetom.

Ja som videla svet, keď som bola malá. Odišli sme, keď som bola veľmi malá, vyrastala som v Kanade, potom som žila v USA, celkovo som žila v deviatich rôznych krajinách na štyroch kontinentoch. Zažila som svet, túto kapitolu už mám za sebou a teraz chcem dať svojej krajine niečo späť. Vnímam, že život je veľmi krátky a mám obmedzený počet rokov, kedy to môžem spraviť, a preto som tu.

Ako vznikol nápad založiť organizáciu Global Slovakia?

S mojou kolegyňou sme sa stretli v čase, keď sme si obe robili doktorát v Londýne. Mali sme rovnakého školiteľa, a keďže sme obe mali vzťah k Slovensku, tak nás zoznámil. Skamarátili sme sa a z toho vznikla túžba pomôcť Slovensku zviditeľniť sa a komunikovať slovenský príbeh do sveta.

Obe sme vnímali, že keď sa hovorí príbeh alebo história Slovenska, nehovorí sa tak, ako ho chcú prijímať cudzinci. Bola to diera na trhu, a tak sme sa do toho pustili a napísali sme prvú knihu Slovensko. Legenda lipy. Išlo o dvestostranovú knihu, ktorá rozpráva históriu našej krajiny cez emócie, ale aj symboliku.

Veľmi rýchlo sme zistili, že vydať knihu nestačí, treba urobiť aj kampaň. Začali sme teda zviditeľňovať knihy a zrazu sme si uvedomili, že môžeme mať väčšiu misiu – zviditeľňovať Slovensko ako také.

Na oficiálnej stránke píšete, že sa snažíte priblížiť Slovensko slovenskej diaspóre.

Áno, začali sme zoširoka, naše prvé knihy boli preložené aj do arabčiny, čínštiny, ruštiny. No všimli sme si, že gro podporovateľov prišlo spomedzi potomkov vysťahovalcov do Ameriky. 

Nie sú to teda Slováci, ktorí odišli študovať alebo pracovať do zahraničia, ale nová unikátna komunita, ktorú tvorí tretia, štvrtá generácia potomkov týchto vysťahovalcov z prelomu 19. a 20. storočia.

Nezačínali sme projekt s týmto zámerom, ale nakoniec sa to tak vyvinulo. Táto komunita nás už roky podporuje, kupujú si naše knihy, chodia na naše webináre.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aký je o ne záujem?

Pripája sa na ne okolo 150 ľudí, väčšina je zo Spojených štátov. Je tam naozaj túžba spoznať svoje korene a hlbšie sa prepojiť so Slovenskom. Následným krokom je navštíviť Slovensko a niekedy chcú ísť ešte ďalej, teda získať občianstvo a možno sa sem dokonca vrátiť.

Ak by ste to mali zovšeobecniť, o akých ľudí ide?

Sú tam rôzne kategórie, ale najväčšiu časť tvoria slovenskí Američania. Ide väčšinou o starších ľudí, lebo už majú viac času a začínajú reflektovať o živote, spomínať na veci, ktoré im hovorili starí alebo prastarí rodičia. Majú čas mapovať rodinnú históriu, venovať sa týmto veciam a sú to oni, kto sem aj chodí.

Potom je ďalšia, úplne odlišná skupina. Tú tvoria mladí ľudia, ktorí pracujú, majú svoju kariéru a uvažujú o tom, že by prišli do Európy. Rozmýšľajú nad tým, že by skúsili život inde. Chcú ísť niekam, kde je život pomalší, pokojnejší. Celkovo je trendom mať pre život nejaký plán B a pre mnohých Američanov, ktorí majú európske korene, je ním Európa. Ale chcú žiť tak pol na pol. Chcú si ponechať prácu, ktorú majú, ale chodievať sem cez leto alebo tu tráviť určitú časť roka.

Prichádzajú za vami aj ľudia, ktorí uvažujú nad tým, že by sa vrátili na Slovensko natrvalo?

Áno, sú aj takí. Chodia na návštevy, spoznávajú rôzne mestá. Niektorých láka Bratislava, iných zasa východ, lebo tam je väčší pokoj, ďalší zasa hľadajú kreatívnu komunitu a zaujíma ich preto Banská Štiavnica. Takže chodia sem, mapujú si situáciu, ale nevidíme ešte nával ľudí, ktorí by sa sem chceli presťahovať.

Myslím si, že najprv musia prísť tí prví, ktorí si to prídu vyskúšať, a potom prídu aj ďalší.

Tak to bolo, aj keď naši predkovia odchádzali do Ameriky. Najprv išli tí, ktorí nemali čo stratiť alebo mali dobrodružnú povahu. Išli ako prví, pracovali v oceliarňach a baniach, a keď sa usadili, začali prizývať ďalších – susedov, rodinu, známych. V tretej fáze za nimi prichádzali ženy a vtedy už začala vznikať slovenská komunita. A tak sa to môže stať aj naopak, len musia prísť tí prví.

Čo ich láka na Slovensku?

Amerika sa radikálne mení, život je tam čoraz ťažší. V niektorých častiach USA je väčšia kriminalita, drogové závislosti, v niektorých štátoch sú veľmi vysoké dane, a tak ľudia začínajú hľadať, kde inde by mohli žiť.

Napríklad veľa Američanov odchádza do Portugalska. Hlavne ľuďom z Kalifornie to pripomína domov vďaka teplu, slnku a moru, ale zároveň je tam oveľa lacnejší život a vyššia kvalita života.

Takže keď sa pozerajú na Slovensko, vnímajú ho na jednej strane nostalgicky ako krajinu svojich predkov, ale vidia aj pokoj, čistotu, to, že tu nie je veľa bezdomovcov, na uliciach nevidno drogovo závislých ľudí, čo je v niektorých častiach USA dennodenná realita.

V knihe Slovenskí vysťahovalci píšete, že v Spojených štátoch sa k slovenským koreňom hlásia približne dva milióny ľudí. Slováci však odchádzali aj do Kanady, Argentíny... Máte celkové údaje?

Čísla sa rôznia. V roku 1990 sa v USA prihlásilo k slovenským koreňom 1,8 milióna ľudí a to je najvyššie číslo, aké bolo zaznamenané. Ale napríklad slovenské ministerstvo zahraničných vecí hovorí, že v Spojených štátoch žije milión alebo 800-tisíc Slovákov. Ale oni nie vždy počítajú aj potomkov z ďalších generácií.

Pozerajú na emigrantov, možno ich deti, ale nie na celkovú komunitu potomkov. Ja si myslím, že to číslo je vyššie, pretože ide o údaje zo sčítania spred tridsiatich rokov.

Silná komunita je v USA, menšie v Kanade a Argentíne a to sa stalo preto, že po prvej svetovej vojne Amerika zaviedla imigračné kvóty. Uzavreli imigráciu zo strednej a z východnej Európy, lebo odtiaľ prichádzalo množstvo ľudí a neintegrovali sa. Vo Washingtone tak prišli k záveru, že musia imigráciu obmedziť a dať čas, aby sa tieto komunity integrovali.

V tom istom období otvorili svoje brány migrantom Kanada a Argentína, takže ľudia, ktorí chceli odísť do Ameriky, presmerovali svoju cestu do týchto krajín. Lákal ich prísľub toho, že dostanú pôdu zadarmo. Tá však nebola taká ako napríklad na južnom Slovensku, ale často dostali kúsok džungle v Argentíne či neúrodnú skalnatú pôdu v Kanade. Začiatky týchto ľudí boli veľmi ťažké.

Koľko generácií vydrží pôvodná identita prisťahovalca?

Povedala by som, že vydrží veľmi dlho. My prichádzame do kontaktu s treťou a so štvrtou generáciou. Slováci sú v tomto unikátni, posúvajú si národnú hrdosť ďalej oveľa viac ako napríklad Česi. Možno sa to dá porovnať s Poliakmi. Sú jednoducho hrdí na to, že sú potomkami Slovákov.

Možno aj oveľa viac ako čerství imigranti. Tí nemajú až taký silný vzťah k Slovensku, lebo sa chcú integrovať do novej spoločnosti. No potomkovia slovenských vysťahovalcov už majú túto etapu dávno za sebou, sú asimilovaní Američania, možno dosiahli aj ten americký sen na istej úrovni a teraz sú hrdí na svoj pôvod.

V Amerike ide o prirodzenú vec, všetci odniekiaľ pochádzajú, vedia o tom a sú na to hrdí. Povedala by som, že americkí potomkovia sú na svoj slovenský pôvod viac hrdí ako Slováci tu na Slovensku.

Čo zo slovenskej identity, kultúry pretrvá najdlhšie?

To, čo sa najlepšie zachováva, sú jedlá. Veľa zo slovenských Američanov pochádza z východu a majú tak radi holúbky, to je jedlo, za ktorým pociťujú najväčšiu nostalgiu. Je to aj kapustnica, bobálky a vo všeobecnosti tradičné jednoduché jedlá, ktoré boli typické na dedinách.

Zachovali sa tiež vianočné a veľkonočné zvyky a náboženstvo – katolícka viera. Pamätajú si, ako babka na Veľkú noc brávala košík s jedlom do kostola.

Jazyk sa však vytratil. Ten sa na začiatku veľmi silno držal, keď sa začali formovať rodiny a poistné organizácie, vychádzali aj noviny a s nimi osveta o americkoslovenskej identite.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo sa potom stalo?

Po druhej svetovej vojne sa to rozbilo, pretože Československo bolo súčasťou komunistického bloku, čiže bolo na nepriateľskej strane. Okolo kontaktu s rodinou vo východnej Európe vzniklo tabu. Nebol zakázaný ako tu u nás kontakt s rodinami v zahraničí, ale bolo cítiť určitý tlak. Vtedy sa aj prestalo rozprávať po slovensky, zanikli komunitné centrá, ľudia už nechceli byť takí prepojení so Slovenskom ako kedysi.

Aké majú predstavy o Slovensku tí, ktorí sem prídu na prvú návštevu?

Je to také starožitné, nostalgické, zidealizované. Neočakávajú takú rozvinutú krajinu. Privítame ich v Bratislave a ideme rovno na východ a tam to veľmi prežívajú, keď prechádzame cez jednotlivé dedinky, veľa plačú. Ale sú aj prekvapení, aká vyspelá krajina je Slovensko.

Ako reagujú ich slovenskí príbuzní, keď sa im ohlási rodina z Ameriky?

Je to veľmi prirodzené. Aj keď sú to cudzí ľudia, tak Slováci na dedinách na východe sú veľmi otvorení, páči sa im, že títo potomkovia prichádzajú za svojimi koreňmi. A, samozrejme, keď sa stretnú priame rodiny, tak je to veľmi emotívne. Ale hlavne pre tých amerických potomkov. Keď ich predkovia odchádzali, neodišli s tým, že idú preč navždy. 

Oni chceli ísť iba pracovať, zarobiť si a vrátiť sa. Život sa však rozbehol, takže ich sen sa nikdy nesplnil, ale do konca života hovorili, že sa vrátia do vlasti. A teraz pomáhame, aby sa to tretej či štvrtej generácii splnilo.

Čo máva najväčší úspech na cestách po Slovensku?

Celkovo cestovanie po Slovensku, to, keď vidia, aké je Slovensko pekné, zelené, čisté. Ale páči sa im tradičný život na dedine, pozerajú na kopce, lúky, kostoly. Zrazu vidia na vlastné oči to, o čom im hovorievali starí rodičia.

V roku 2022 sa zmenil zákon o občianstve a jeho získanie je tak pre týchto potomkov ľahšie. Zaznamenali ste záujem o jeho získanie?

Dva roky sme sa stretávali s politikmi a úradníkmi a vysvetľovali sme, prečo je tá zmena dôležitá, a nakoniec sa to podarilo. Požiadali o to už stovky ľudí, ale sú tisíce, ktoré pracujú na získaní potrebných dokumentov. Existuje online skupina, v ktorej je dvetisíc ľudí, kde sa zdieľajú informácie a tipy, ako na to. Vznikli firmy, advokátske kancelárie, ktoré týmto ľuďom pomáhajú, a dennodenne to riešime. A rozmýšľame, ako by sa to dalo uľahčiť, pretože tam je ešte veľa bariér.

Stále je to relatívne komplikované. Ak je to napríklad potomok tretej generácie, on získa občianstvo, ale jeho potomkovia už nie. Slovensko má pritom potenciál získať aj tieto mladšie generácie, aby sem chodili na dovolenky, trávili tu letá či sa sem dokonca presťahovali.