Liberáli, ktorí bránite právo druhých povedať svoj názor, kde ste?

Liberáli, ktorí bránite právo druhých povedať svoj názor, kde ste?

Americký prezident Barack Obama a kubánsky prezident Raúl Castro odchádzajú zo spoločnej tlačovej konferencie po rokovaní v Paláci revolúcie v Havane 21. marca 2016. Foto: TASR/AP

Cnie sa mi po liberalizme. Skutočnom liberalizme. Nie po tomto zmäkčilom ustráchanom liberalizme, ktorý sa bojí vlastného tieňa.

Cnie sa mi po zásadovom liberalizme, ktorý hľadá pravdu, snaží sa o spravodlivosť, bráni práva, ktorý možno s vaším názorom nesúhlasí, no bude brániť vaše právo povedať ho. Tento liberalizmus porazil nacizmus a komunizmus.

Bol to liberalizmus vašich otcov, ktorého obhajcovia hovorili veci ako:

Keby mali všetci ľudia okrem jedného nejaký názor a iba jeden človek by mal názor opačný, ľudstvo by nemalo o nič väčšie právo umlčať tohto jedného človeka, než by mal on právo umlčať celé ľudstvo, keby mal na to moc. (John Stuart Mill, 1859)

Alebo toto:

Ak má naša ústavná konštelácia nejakú stálicu, je to tá, že žiaden úradník, vysoký ani nízky, nesmie predpisovať, aký má byť správny názor v politike, nacionalizme, náboženstve či v iných oblastiach, kde sú možné rozličné mienky, alebo nútiť občanov vyznávať vieru v tento názor slovami alebo skutkami. Ak existujú nejaké okolnosti, ktoré v tejto veci povoľujú výnimku, momentálne nám žiadne nenapadajú. (sudca Robert Jackson, 1943)

Či dokonca toto:

Chcem povedať toto – sekularisti sa mýlia, keď od veriacich žiadajú, aby pred vstupom do verejného života zanechali svoje náboženstvo predo dvermi. Frederick Douglas, Abraham Lincoln, Williams Jennings Bryant, Dorothy Dayová, Martin Luther King – vlastne väčšina veľkých reformátorov v amerických dejinách – všetci títo boli nielenže motivovaní vierou, ale opakovane používali náboženský jazyk na obhajovanie svojej veci. Je teda praktickou absurditou vyžadovať, aby muži a ženy nevnášali do diskusií o verejnej politike svoju „osobnú morálku“. Náš zákon je zo svojej definície kodifikáciou morálky a veľká časť z nej sa zakladá na židovsko-kresťanskej tradícii. (Senátor Barack Obama, 2006)

Cnie sa mi po zásadovom liberalizme, ktorý hľadá pravdu, snaží sa o spravodlivosť, bráni práva. Ktorý možno s vaším názorom nesúhlasí, no bude brániť vaše právo povedať ho. Zdieľať

Hnacou silou tohto liberalizmu bola skutočná tolerancia, nie tá falošná, ktorá je v skutočnosti iba starou moralistickou netoleranciou s lepším marketingovým tímom, protináboženskými sklonmi a s oveľa väčšou politickou a byrokratickou mocou.

V dávnych časoch – predtým, než sociálne médiá inštitucionalizovali kedysi právom zavrhovaný „tlak rovesníkov“ a dali mu tichý súhlas – vám rodičia či učitelia (alebo jedni i druhí) dali určité usmernenia, ako zvládať svoje reflexy a orientovať svoje myslenie v slobodnej a otvorenej spoločnosti. (Viem, nie každý mal rodičov zásadových liberálov, ako som mal ja. Ale s tým nič nenarobím.) Zvyčajne sa to stalo vtedy, keď ste sa sťažovali či fňukali nad tým, že ste počuli, videli alebo čítali niečo, čo spochybnilo vaše hlboké presvedčenia alebo vás prinútilo myslieť spôsobom, ktorý bol pre vás nepríjemný či dezorientujúci.

Hovorili niečo v tomto duchu: „Ferko (alebo ako sa už voláte), jednou z najlepších vecí na živote v slobodnej a otvorenej spoločnosti je to, že nemáš inú možnosť, než chápať ľudí, s ktorými nesúhlasíš, a učiť sa od nich. Je to dobré minimálne zo štyroch dôvodov. Po prvé, ten druhý má možno pravdu, a keď sa s ním pustíš do reči, máš príležitosť sa ju dozvedieť. Po druhé, ten druhý možno nemá pravdu, ale ak sa konfrontuješ s jeho námietkami, naučíš sa viacej oceniť a chápať svoje vlastné presvedčenia a dôvody pre ne. Po tretie, možno máš pravdu ty, a keď sa ten druhý pustí s tebou do reči, má príležitosť stať sa intelektuálne cnostnejším a väčšmi sa s tebou spriateliť, lebo si mu pomohol získať pravdu. Po štvrté, ani jeden z vás možno nemá celú pravdu, ale v rámci dialógu si možno svoje presvedčenia navzájom poopravíte, a dostanete sa tak bližšie nielen k pravde, ale i k sebe navzájom.“

Edmund Burke (12. 1. 1729 – 9. 7. 1797) – írsky filozof a politik, člen britskej strany whigov, ktorá bola v opozícii k toryovcom, predchodcom dnešných britských konzervatívcov.

Tento zásadový liberalizmus je rýchlo nahrádzaný ustráchaným liberalizmom, ktorého obhajcovia odmietajú hlavné princípy zásadového liberalizmu – hľadanie pravdy a prezumpciu slobody – a snažia sa ich nahradiť tvrdeniami, že to najvyššie na svete je identita a najvyššou blaženosťou je sebapotvrdenie (eufemisticky nazývané „dôstojnosť“).

To vysvetľuje, prečo ustráchaní liberáli stratia dych, keď sú konfrontovaní s nárokmi viery. Náboženský veriaci obvykle tvrdí, že najvyšší je Boh a blaženosťou je spoločenstvo s ním, pričom jedno i druhé predpokladá, že najvyššie dobro a pravda sa nachádzajú mimo človeka, nie vo vnútri jeho ja, ktoré sa snaží o sebapotvrdenie. Z tohto pohľadu dokázali zásadoví liberáli žiť s náboženskou vierou spôsobom, ktorý ustráchaní liberáli považujú za nepredstaviteľný.

Zásadový liberalizmus je rýchlo nahrádzaný ustráchaným liberalizmom, ktorého obhajcovia odmietajú hľadanie pravdy a prezumpciu slobody. Zdieľať

Zásadový liberál i náboženský veriaci tvrdili, že hľadanie pravdy a prezumpcia slobody sú dôležité ľudské dobrá. Samozrejme, určité napätia medzi niektorými zásadovými liberálmi a niektorými náboženskými veriacimi tu boli vždy, zvlášť čo sa týka významu slobody alebo či je možné poznať transcendentné pravdy či dokonca pravdy špeciálneho zjavenia. Pre zásadových liberálov, ktorí boli zároveň náboženskými veriacimi, boli tieto napätia menej výrazné.

V každom prípade typický zásadový liberál – obvykle s výbornými znalosťami dejín ideí – vedel, že je až príliš veľa naozaj múdrych ľudí, ktorí týmto veciam verili z dosť sofistikovaných dôvodov, ako napríklad Augustín, Akvinský, Maimonides, Avicenna, Leibniz, Reid, Burke, Lev XIII., Reinhold Niebuhr, Ján Pavol II., Edita Steinová, Alvin Plantinga, David Bentley Hart atď.

Zásadový liberál uznával, že môže existovať suverén vyšší než štát, a preto sa snažil čo najväčšmi redukovať počet prípadov, kedy by záujmy štátu mohli zasahovať do zámerov tohto suveréna. Z toho dôvodu nám dal zákon štátu Virginia, ktorý ustanovuje náboženskú slobodu, prvý dodatok Ústavy, predpisy o výhrade vo svedomí a úpravy legislatívy prispôsobujúce sa náboženskému presvedčeniu občanov.

Podľa zásadového liberála by Jehovovi svedkovia nemali byť nútení zdraviť vlajku, Gregory Johnson by mal mať možnosť ju spáliť, kvakeri by nemali byť odvádzaní na vojenskú službu a Amiši by mali byť oslobodení od povinnej školskej dochádzky. Podľa ustráchaného liberála však musia kresťanskí cukrári, fotografi a kvetinári použiť svoje talenty na spoluprácu so slávením liturgického podujatia, o ktorom sú presvedčení, že je len falošnou verziou toho pravého, alebo znášať likvidačné pokuty, ktoré ich môžu pripraviť o živobytie.

Veru sa mi cnie po zásadovom liberalizme.

Francis J. Beckwith 
Autor je profesorom filozofie a štúdií vzťahov Cirkvi a štátu na Baylorovej univerzite a v tomto akademickom roku aj hosťujúci profesor konzervatívneho myslenia a politiky na Coloradskej univerzite v meste Boulder. Napísal množstvo kníh, okrem iných aj Taking Rites Seriously: Law, Politics, and the Reasonableness of Faith (Brať ríty vážne: Právo, politika a rozumnosť viery. Cambridge University Press, 2015).

 

Pôvodný text: Rock-ribbed vs. Faint-hearted Liberalism.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo