Každý v niečo verí Dvojaký život v „nahom verejnom priestore“

Do práce chodievam metrom. Mám to rád, lebo mám vďaka tomu súvislý čas niečo robiť. Čítať. Za mesiac takto zvládnem aspoň dve knihy. Písať. Náčrt niektorých recenzií kníh vznikol práve v podzemke. Modliť sa. Cesta do práce môže predstavovať dobrých dvadsať minút na tichú modlitbu.

Minule som sa obzeral po ostatných cestujúcich a pomyslel som si, koľkí asi využívajú tento čas podobným spôsobom. Vtedy som si spomenul na „nahý verejný priestor“, o ktorom hovoril kňaz a spisovateľ Richard John Neuhaus.

Prečo?

Keď Neuhaus prišiel v roku 1984 s pojmom „nahý verejný priestor“ v knihe s rovnomenným názvom, tvrdil, že je antidemokratický, lebo ako cenu za vstup do verejného života a do verejnej diskusie od občanov vyžaduje, aby sa vyzliekli zo svojej náboženskej identity.

Nahý verejný priestor ako paradigma vzťahu štátu a Cirkvi vyžaduje, aby občania, ktorí sú veriaci, vo väčšine prípadov zapreli túto svoju základnú identitu, ak sa chcú podieľať na politickom a spoločenskom živote. Náboženstvo treba ukryť pred pohľadom verejnosti. V spoločenskom živote. Na školách. V metre.

Samozrejme, neobhajujem ostentatívne predvádzanie náboženstva na verejnosti. Katolíci sa nachádzajú v „čase milosti“, ktorý sa začal Evanjeliom podľa Matúša, kde sa ľuďom radí, aby vošli do svojej izby, zatvorili dvere a modlili sa.

Toto evanjelium je však sotva jedinou normou pre modlitbu. Ak by to tak bolo, ako by sme vysvetlili to, čo majú kresťania robiť každý Pánov deň? Matúš radí, že svoju vieru nemáme predvádzať na verejnosti a nevyvyšovať svoje meno, nie že sa máme vyhýbať cteniu Božieho mena.

Ako to teda súvisí s nahým verejným priestorom?

Modlitba a bohoslužba nie sú iba prikázania, ale aj základné ľudské potreby, lebo, aj keď možno moderna hovorí niečo iné, nič také ako ateista neexistuje. Poľský filozof Zbigniew Stawrowski tvrdí, že každý človek je veriaci, lebo každý sa drží určitých absolútnych základných princípov (jedným z nich je, paradoxne, dokonca aj relativizmus), ktoré mu netreba dokazovať, lebo sú to axiómy, ktorým verí.

Človek verí vo svoje „Absolútno“, vo svojho boha. Toto božstvo môže byť pravý Boh Abraháma, Izáka a Jakuba alebo boh ako sex, peniaze a moc. Je to však boh, s ktorým sa človek identifikuje a usporadúva si podľa neho život.

Nahý verejný priestor nevylučuje všetkých veriacich, iba tých stúpencov tradičných náboženstiev, ktorí si nerobia bohov z dobier tohto sveta. V protiklade k svojmu proklamovanému cieľu ochrany náboženskej slobody formou vylučovania explicitného náboženstva z verejných vecí v skutočnosti živí preferenčný prístup k náboženstvu, keď kanonizuje vieru sekularizmu, ak sa len tvári, že nie je náboženstvom.

A napokon podporuje to, aby ľudia žili dvojaký život. Robí to tak, že vo verejnom priestore privileguje určité – sekulárne – identity a vytvára kultúrne očakávania, že iné hlboké presvedčenia, ktoré konštituujú identitu človeka, musia zostať ukryté.

Praktizujúci kresťania a židia musia vykonať určitú formu duchovného sebazmrzačenia (či aspoň duchovnej hormonálnej terapie), aby sa prispôsobili očakávaniam nahého verejného priestoru. Presvedčenia a hodnoty, ktoré najviac konštituujú identitu človeka, majú zostať v skrini, lebo sú náboženské.

V dobe inak naklonenej tomu, aby „kvitlo tisíc kvetov“, zostávajú určité identity kandidátmi na sociokultúrne pesticídy.

Germain Grisez zahrnul do jednej z prvých verzií svojej etickej teórie základných ľudských dobier „autenticitu“. Pod ňou mal Grisez na mysli určitú priehľadnosť osobnosti: človek nesie v sebe to isté, čo aj ukazuje svetu.

Patrí medzi dobrá, ktoré udržiavajú integritu ľudskej bytosti a chránia ju pred rozdeľujúcimi účinkami hriechu: integrita zjednocuje rozličné časti v rámci človeka (rozum, vôľu, vášne), autenticita zjednocuje vnútorného a vonkajšieho človeka, priateľstvo ho spája s ostatnými ľuďmi a náboženstvo s Bohom.

Autenticita a náboženstvo teda nie sú voliteľné veci pre „dobrý pocit“, ani výhradná oblasť veriacich. Sú to základné ľudské dobrá potrebné pre všetky ľudské bytosti, aby sa rozvíjali.

Sociálne, kultúrne a právne očakávania, ktoré si nejakým spôsobom predstavujú náboženstvo ako „voliteľný doplnok“, ktorý je najlepšie obmedziť na sakristiu či neviditeľnosť náboženskej identity u veriaceho na verejnosti, sú teda vo svojej podstate zásadne protiľudské a v konflikte so skutočným ľudským rozvojom. Podobne prekáža skutočnému ľudskému rozvoju aj nahý verejný priestor, ktorý predpokladá, že náboženská identita u ľudí by mala byť vo všeobecnosti vylúčená z verejného života a viditeľnosti.

Amerika sa v súčasnosti nachádza uprostred diskusie na túto tému. Vláda takmer 70-ročného rozhodovania Najvyššieho súdu, ktoré si plietlo slobodu náboženstva so slobodou od náboženstva, sa z veľkej časti skončila a nahradil ju trend uznávať slobodné praktizovanie náboženstva ako prvé právo chránené ústavou.

Keď sa cestou do práce občas modlievam, pripúšťam, že rozmýšľam, či sa modlí ešte aj niekto iný, čo obvykle vedie k modlitbe za kohokoľvek z prítomných, kto ju potrebuje. Som však nútený uvažovať aj nad tým, prečo sme dospeli k tomu, že sme pripustili spoločnosť, ktorá chápe skrývanie základnej identity u toľkých ľudí za niečo normálne či dokonca žiaduce.

V dobe úplne posadnutej otázkami identity je paradoxom, že sa hovorí praktizujúcim židom a kresťanom, aby svoju identitu skrývali. Richard John Neuhaus bol toho názoru, že nahý verejný priestor podkopáva demokraciu, no jeho možno ešte ničivejším účinkom je, ako normalizuje myšlienku, že veriaci ľudia by mali žiť dvojaký život.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

John Grondelski (Ph.D., Fordham) je bývalý prodekan Teologickej fakulty Univerzity Seton Hall v newjerseyskom South Orangei. Všetky názory vyjadrené v tomto článku sú výlučne jeho.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.