Román Rhinelandčania Vykúpenie Nietzscheho „posledného človeka“

Friedrich Nietzsche je neslávne známy svojou teóriou Übermenscha, nadčloveka, ktorý je povznesený nad obmedzenia morálky a priemernosti. Ako oveľa prorockejšia – a relevantnejšia – sa však ukázala jeho teória „posledného človeka“. Posledný človek je akýmsi opakom Übermenscha – je lenivý, slabý, na nič nie je zvedavý a žije iba pre pôžitok. Je produktom príliš civilizovanej, pokresťančenej a samoľúbej kultúry.

Kým Übermensch má hojnosť literárnych príkladov, je len pomerne málo vyobrazení „posledného človeka“ v celej jeho nesláve. Možno je takáto postava tak trochu až príliš povedomá a viac než len pár čitateľov by sa mohlo cítiť nepríjemne alebo si možno väčšina spisovateľov chce seba samých predstavovať ako Übermenschov, ktorí tvoria a riadia imaginárne kraje, a nie ako posledných ľudí, ktorí vyznávajú svoje slabosti.

Alebo sú s najväčšou pravdepodobnosťou poslední ľudia zo svojej definície natoľko pasívni, že predstavujú vážnu výzvu pre každého spisovateľa, ktorý by sa pokúšal dať o nich dohromady nejaké zaujímavé rozprávanie.

No len preto, že je niečo náročné, neznamená to, že to nestojí za pokus. Katolícky esejista Alan Schmidt sa vo svojom debutovom románe The Rhinelanders (Rhinelandčania) púšťa do problému posledného človeka, rozpráva jeho príbeh a predstavuje si jeho osud. Zobrazuje pritom obyčajné, tiché zúfalstvo, v ktorom dnes žijú mnohí ľudia vrátane veriacich. Román čitateľom pripomína, aby nezabúdali na tieto stratené duše, lebo aj ony sú Božie deti, ľudia s pozoruhodnou minulosťou a potenciálne pozoruhodnou budúcnosťou.

Príbeh sa odohráva v malom vidieckom mestečku Westphalia v štáte Michigan, ktoré založili nemeckí katolícki osadníci. Hrdinom príbehu je Stephen Koenig, neženatý a nezaujímavý muž v strednom veku, ktorý býva so svojou mentálne hendikepovanou sestrou Sarah a s naničhodným bratom Thomasom. Na rozdiel od väčšiny členov Koenigovho klanu Stephen z rodného mesta nikdy neodišiel, lebo mu chýba ctižiadostivosť, ktorá by ho inšpirovala k takejto zmene. Má pohodlný život, neuchopiteľnú kancelársku prácu vo firme zameranej na finančné poradenstvo, chodieva na omšu, každý deň sa modlí ruženec a udržiava dobré vzťahy so súrodencami a susedmi.

Zasiahnu však určité sily a narušia Stephenov jednoduchý výskyt vo svete. V noci ho pravidelne navštevujú duchovia jeho predkov spolu s dvomi hrozivými vlkmi, ktoré mu berú duševný pokoj. Počas dňa dostane pracovnú príležitosť, ktorá by ho konečne dostala z Westphalie, a je konfrontovaný s romantickým vzťahom so ženou, ktorá v podstate iniciuje každé stretnutie. On však využíva sestrino postihnutie a bratovu neschopnosť dospieť ako výhovorky pre to, že sa nedokáže akokoľvek zmysluplne rozhýbať.

Každú kapitolu Schmidt začína pasážou pripomínajúcou nejaký moment z dejín Stephenovej rodiny. Od kmeňa pohanských Gótov až po generáciu nemeckých Američanov, ktorá tu bola bezprostredne pred Stephenom a jeho rodinou, ilustruje ich porovnanie so súčasnosťou postupnú stratu vôle a vnútornej sily, ktorá Koenigovcov kedysi hnala vpred. Dávno predtým, než je Stephen výslovne identifikovaný ako „posledný človek“, je zjavné, že práve jeho má predstavovať.

Napriek tomu sa Schmidt vyhýba tomu, aby predstavoval iba nietzscheovskú alegóriu zasadenú do modernej vidieckej Ameriky. Stephenovu postavu komplikujú určité vykupujúce faktory. Áno, je nerozhodný, vyhýba sa záväzku, je neistý, ale aj veľkorysý, zbožný a morálny. Vďaka tomu je zhodou okolností oveľa sympatickejší než jeho brat Thomas, ktorý je jeho opakom, muž s veľkou energiou a vôľou, ale aj drsný a rebelský.

Moderný svet ukazuje, že dáva prednosť mužom ako Stephen, keď im dáva hladkú existenciu plnú ľahkých príležitostí, pričom aktívne trestá mužov ako Thomas, ktorí musia bojovať o všetko, čo majú.

Navyše pritom, ako sa Stephen a Thomas predierajú svetom, Schmidt vysvetľuje, že sa ich rozhodnutia neuskutočňujú vo vákuu. Sú produktom ich miestneho prostredia, nemeckého pôvodu, cirkvi, výchovy, ale aj tragédií, ktoré prichádzajú bez varovania, no menia život. Rozhodnutia, ktoré robia, sú síce v konečnom dôsledku ich vlastné, no veľmi ich ovplyvňuje svet okolo nich aj v ich vnútri. Preto keď naplno nevyužijú svoj potenciál alebo ohrozia svoju spásu, čitateľ by nemal viniť iba ich, ale aj padnutý svet okolo nich, ktorý akoby uľahčil ich úpadok a pád.

Po tom, ako Schmidt rozvinie tieto konflikty a témy, bolo by dosť ľahké nechať všetko nedoriešené a nejednoznačné a uspokojiť sa s lacným nihilizmom, ktorý sa v moderných románoch považuje za hĺbku (pozri moju analýzu neapolských románov od Eleny Ferrante v predchádzajúcom stĺpčeku). Veľmi mu však slúži ku cti, že svoju tému rámcuje cez katolícky pohľad. Všetky slová a činy postáv majú zmysel a dôsledky siahajúce do večnosti, vždy je možné obrátenie a uzdravenie a za viditeľnými tajomstvami života sa schováva hlbšia pravda. Ešte dôležitejšie je, že sa tieto myšlienky ukazujú jemne a umelecky, nie povrchným moralizovaním.

Práve pre tieto cnosti však Rhinelandčania môžu predstavovať určitú výzvu pre moderných čitateľov. Schmidt je brilantný a talentovaný spisovateľ, ale od obecenstva si vyžaduje viac než len trochu trpezlivosti a pochopenia. Niektoré udalosti plynú pomaly, niekoľko scén sa trochu vlečie, iné (obvykle tie, kde vystupujú duchovia) je ťažké úplne poňať a pri postavách môže mať človek občas pocit, že sú nedostatočne rozvinuté. Na Schmidtovu obhajobu však treba povedať, že sa iba snaží zostať realistický: mnohým ľuďom dnes chýba silná osobnosť a nadprirodzeno často presahuje jazyk.

Napriek tomu sú Rhinelandčania výnimočné dielo súčasnej katolíckej beletrie, ktoré ukazuje veľkú šírku a potenciál tohto žánru. Podobne ako iná kvalitná katolícka beletria stojí pred realitou s potrebnou úprimnosťou a hĺbkou, ktoré sa vyžadujú od katolíckeho svetonázoru. Odmieta ľahké odpovede, uznáva nevyhnutnosť utrpenia a prináša lásku a svätosť aj do najtemnejších miest.

Románu sa darí vysvetliť neutešenú situáciu dnešných „posledných ľudí“ a ponúka aj cestu vpred, pričom odhaľuje fliačik duchovného svetla, ktoré sa nachádza na konci možno aj dlhého a tmavého tunela.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Auguste Meyrat je učiteľ angličtiny v okolí Dallasu. Vyštudoval humanitné vedy a výchovné vedenie. Je redaktorom týždenníka The Everyman, napísal eseje pre stránku The Federalist, pre časopisy The American Thinker a The American Conservative, ako aj pre Dallaský inštitút pre humanitné vedy a kultúru.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.