Len pár slov Dve školy, dva príbehy a hrozná tragédia

Tá prvá budova gymnázia je v centre Bratislavy – opulentná secesná stavba maďarského architekta Ödöna Lechnera, ktorá bola nedávno nákladne zrekonštruovaná. Často si ju fotia turisti, ktorí prichádzajú obdivovať Modrý kostolík od toho istého architekta hneď v susedstve.

Sídli tu prestížne gymnázium, takzvaná Gamča, s rozšíreným vyučovaním matematiky. Chodia sem žiaci, ktorým to myslí, o ich profesionálnu kariéru netreba mať obavy, taká budúca slovenská meritokracia.

Odtiaľto je študent, ktorý odmietol podať prezidentovi ruku pri preberaní ocenenia. Mladícky vzdor, ktorý v tejto politickej atmosfére ani veľmi neprekvapuje. Mladí majú radi silné gestá, nad ktorými tí starší potom moralizujú.

A spustila sa hystéria. Niektoré kruhy študenta do neba oslavovali ako toho, ktorý politikom, aktivistom či nespokojným občanom ukázal, akým treba byť v tejto politickej situácii – tvrdým, ráznym, akčným. Že on ukázal cestu a takíto nekompromisní musíme byť teraz všetci. O dobré spôsoby už nejde, zabudnime.

Premiér, ktorý tak rád dáva najavo svoju mladistvosť a energiu, pôsobil ako dedko nariekajúci nad skazenosťou mládeže.

No a Robert Fico dal svoj status o tom, ako bol vychovaný on. (Samozrejme, dobre a prísne, ako inak?) No a tento mladík je zle vychovaný, lebo dobrá výchova musí byť prísna, s fackami.

Aj smiešne to bolo a premiér, ktorý tak rád dáva najavo svoju mladistvosť, energiu, pôsobil zrazu ako dedko nariekajúci nad skazenosťou mládeže.

Ako vyplakávajú zatrpknutí ľudia, ktorí už majú život za sebou a žijú v spomienkovom optimizme. To keď sme boli my mladí, to boli iné časy...

A premiér popritom ešte skritizoval aj prezidenta za to, že on tohto študenta „rešpektuje“. Politická agenda vybavená. Prezident je slaboch, asi nemal prísnu výchovu a ani vlastné deti nemusí vychovávať.

Ale potom sa stalo, že honosná budova na Grösslingovej ulici musela byť zamknutá a strážená policajtmi, lebo do nej vtrhol youtuber Martin Daňo a dajaká agresívna žena túžiaca po pomste.

Kto si vezme na zodpovednosť, že sa nestane horšie? A tak sa brány školy zavreli, študenti nesmú vychádzať von a budovu strážia policajti.

Priveľa zbytočných slov v tejto kauze padlo.

Ale dobre, študenti budú teraz pár dní za zatvorenými bránami, nepôjdu si kúpiť obed do blízkych podnikov a časom sa na vec zabudne, prekryjú to iné kauzy. Na študentského rebela sa zabudne.

Život pôjde ďalej, na tej spomienke sa časom možno všetci pobavíme.

Má svoje gymnázium, svojich nadaných študentov, nádej.

Druhá škola je takmer štyristo kilometrov ďalej severovýchodným smerom, na Zamagurí.

Celkom iná budova, celkom iné mesto. Žije tu len vyše dvetisíc obyvateľov, nuž, skôr dedina to je, ale historicky si drží štatút mesta – a má svoje gymnázium.

Asi nie je ľahké udržať školu tohto typu v malinkom mestečku v nie veľmi bohatom kraji, ale mestu tá škola dáva celkom iný rang.

Má svoje gymnázium, svojich nadaných študentov, nádej, že sa niektorí z nich vrátia do regiónu. Bez tej školy by to nebolo mesto, bola by to dedina.

Budova nevyzerá lákavo, asi tu nie je veľa peňazí, ale vidno veľkú snahu napriek všetkému byť dobrou školou, prežiť, udržať sa. Prijať aj študenta, ktorého iní už nechceli, zvládnuť to.

A nahradiť jednoduchosť prostredia inými vecami, napríklad obetavosťou pedagógov, prajnosťou miestnych ľudí, súdržnosťou študentov, vlastnými nápadmi, ako aj tu žiť pestrý študentský život.

No a teraz táto tragédia. 

Zazneli aj veľmi hlúpe slová politikov, ktorí chceli tragédiu využiť.

Zaznelo opäť veľa slov, o úzkostiach a frustrácii tejto generácie, o nedostatku psychológov v školách, o zlyhávajúcom systéme, ktorý nevie odhaliť podobných agresorov, o hľadaní príčiny, vinníkov. Vyjadroval sa všelikto, od prezidenta, ministrov, generálneho prokurátora, poslancov až po vyslancov či zahraničných politikov.

Zazneli aj veľmi hlúpe slová politikov, ktorí chceli tragédiu využiť, nájsť v politickom dianí jej skutočnú príčinu. Hlúpe reči padli z oboch strán politického spektra.

Matovič s Dankom ukázali svoju nízkosť. Politika im už vymyla hlavu. Už v nej nie je veľa prirodzených emócií a empatie.

Tentoraz mal pravdu ten hnevlivo naladený premiér, keď volal po politickom tichu.

Najúprimnejšie, hoci najsmutnejšie zneli tie hlasy odborníkov, ktorí len ticho povedali, že takýmto tragédiám veľmi nevieme predísť. Môžu byť kamery na každom rohu a školy môže polícia strážiť z každej strany, toto žiadna technika nevyrieši. A možno ani ďalší psychológovia na školách.

A zaznelo aj iné posolstvo, že to je nadaný študent. V každej správe sa zdôrazňovalo, že mu išla matematika, nemčina aj šport, uspel v súťažiach. Médiá fascinovane opakovali, v čom všetkom bol úspešný. Akoby sme nedokázali uveriť, že ani vysoký intelekt nedokáže človeka zastaviť pri vraždení.

Už sme vlastne podobnú vec zažili, keď v Bratislave na Zámockej vraždil študent zo školy pre mimoriadne nadané deti.

Ale akoby sme stále chceli veriť, že múdri a nadaní nerobia takéto veci. Že takéto hrozné činy páchajú len ľudia s málo talentmi či nízkym IQ.

Dva študentské príbehy sa odohrali a jedna hrozná tragédia. 

Veľa slov netreba. S láskou spomínať na obete, byť nablízku trpiacim a dúfať, modliť sa, aby sa vraždy v našich školách nestali novou normou.

Aby rodičia neposielali svoje deti každé ráno do školy s obavami, či niektorý spolužiak nezačne riešiť svoju frustráciu zbraňou.