Nehodné narábanie so štátnou hymnou A k tomu ešte jeden zbytočný film

Za pár hodín sme mohli zaregistrovať najrôznejšie reakcie, najčastejšie také, ktoré vyjadrovali bezprostredné pocity a vzrušenie.

Jedni tento počin vychvaľovali, pričom časť z nich ho bez rozmyslu až idealizovala, druhí kritizovali, nejedni bez rozmyslu dehonestovali všetko vôkol nás. Nezriedka dochádzalo k prekročeniu hranice elementárnej slušnosti, k urážaniu nositeľov iného názoru.

Našťastie, zazneli aj texty a slová zdravého rozumu a vecného pohľadu, ako aj odborne podkutá kritika. Podľa mňa najfundovanejšie a najzasvätenejšie sa k problému vyjadrili Gabriela Husková a Peter Weiss, ich postrehy a úvahy sa mali už dávno stať východiskom diskusie, keby k nej bolo došlo.

Pokúsim sa vyhnúť súvislostiam, ktoré títo autori precízne vyjadrili. A k samotnej novej úprave štátnej hymny sa vyjadrovať nebudem, od hudobného laika by to bolo trúfalé.   

Odrazím sa od dokumentárneho filmu Nad Tatrou sa blýska príbeh slovenskej hymny (nejde o môj omyl, názov filmu znel presne takto). Odvysielala ho Slovenská televízia a rozhlas večer na Nový rok počas prestávky dôstojného slávnostného koncertu. Ani dvaja oslovení odborníci, ani ministerka kultúry, ani generálny tajomník služobného úradu jej ministerstva v tomto filme neuviedli dôvod, prečo je potrebná nová verzia štátnej hymny.

Pravdepodobne im túto otázku jeho tvorcovia vôbec nepoložili. To je prvý kameň úrazu.

Druhý kameň úrazu je spôsob, akým sa rodila a schválila táto nová verzia štátnej hymny. Mnohí autori a koniec koncov aj Oskar Rózsa konštatujú, že so štátnym symbolom je nutné narábať s rešpektom a úctou a má sa doň zasahovať uvážlivo a ostražito len v nutných prípadoch a s odbornou výbavou.

Ich avanturizmus ignoroval právny rámec Slovenskej republiky a základné princípy demokracie. 

Počas dlhoročného štúdia symbolov som spoznal, že štátne symboly bývajú stabilné.

Prudko a náhle sa zvyknú meniť len v krízových časoch (revolúcie, vojny, politické prevraty), vtedy zákonné normy nemusia hrať dominantnú rolu. Ak sa menia a upravujú v tzv. pokojných časoch, nebýva to z večera na ráno, tento proces úpravy by mal prebiehať dlhodobejšie, rešpektovať právne normy a sprevádzať by ho mala kultivovaná komunikácia. Východiskom býva uvedenie pádneho dôvodu, z ktorého vyplynie diskusia s účasťou verejnosti a najmä odborníkov (v našom prípade hudobných skladateľov, historikov a teoretikov hudby), potom by sa rozhodnutí mali chopiť politické inštitúcie, ktoré majú zo zákona kompetencie a povinnosť starať sa o štátne symboly, teda aj o hymnu.

Pokiaľ viem, u nás neprebieha žiadna osudová kríza, takže ťažko chápať poloutajenú, súkromnú iniciatívu zopár ľudí ponáhľajúcich sa upraviť našu štátnu hymnu.

Ich avanturizmus ignoroval právny rámec Slovenskej republiky a základné princípy demokracie. Ich svojvoľné konanie buď vyplynulo z dobrej vôle, potom sa však treba spýtať, ako je možné, že na čele rezortu kultúry stoja naivní, odborne nespôsobilí ľudia, ktorí neovládajú základy abecedy spravovania štátu, alebo z presvedčenia o svojom elitárskom poslaní a o výnimočných schopnostiach. Potom je namieste otázka, či netrpia pocitom nadradenosti, tam sa však už môžu začínať objavovať fašizoidné znaky.

Rovnako zarážajúce je dlhodobé mlčanie najvyšších inštitúcií štátu.

S výnimkou ministerstva kultúry sa ku kauze do 8. januára 2025 nevyjadrila ani vláda, ani jej ministri, parlament, prezident. Vrhá to na politiku vládnej koalície ďalšiu čiernu škvrnu a ďalšie podozrenie, do akej miery je pre ňu zákon záväznou normou a do akej iba ornamentom, nad ktorým stojí moc a vôľa jednotlivcov.

Po tieto dni nevieme, ktorá verzia Nad Tatrou sa blýska je oficiálna, ocitli sme sa v tomto smere v akomsi legislatívnom vákuu. Až v uvedený deň (8. januára) vydalo ministerstvo vnútra tlačovú správu, v ktorej uvádza, že už 12. decembra 2024 „odporučilo verziu štátnej hymny používať pri verejných produkciách...“ 

Z textu však jednoznačne nevyplýva, o ktorú verziu hymny má ísť, keďže Rózsova nová úprava hymny ešte nebola verejne prezentovaná.

To, že ministerka kultúry zadala úpravu slovenskej hymny bez diskusie a súťaže iba jednému skladateľovi, vyvoláva podozrenie, že mohlo ísť o politiku „našich ľudí“, s ktorou má naša spoločnosť, žiaľ, dlhoročné skúsenosti.

Názov filmu, v ktorom sa nachádza výraz príbeh slovenskej hymny, vôbec nevyjadruje jeho obsah. 

Má to však aj iný rozmer. Nepriamo urazila mnohých skladateľov a aranžérov. Našťastie, na neveľkom Slovensku máme niekoľko desiatok mimoriadne schopných hudobných tvorcov, no väčšina z nich tvorí v tichosti mimo záujmu moci a médií, takže politika až k nim nedovidí. Ani ministerka kultúry im nedala šancu súťažiť o rolu upravovateľa štátnej hymny.

Čo sa týka Oskara Rózsu, nemusí poznať veľa z histórie hymny Nad Tatrou sa blýska a z jej úprav. Zopár faktov si však mohol naštudovať. Inak by ľahkomyseľne netvrdil, že súčasná (či už minulá?) oficiálna úprava nesie socialistický nádych, a pri skladateľoch, ktorí jej v minulosti dávali podobu, by pravdepodobne spozornel.

Úprava hymny nie je súkromnou zábavou ani hračkou v rukách roztopašného dieťaťa, je to predovšetkým umelecký výkon vysokej spoločenskej zodpovednosti.

Bohužiaľ, o vývoji našej štátnej hymny sme sa takmer nič nedozvedeli ani v spomínanom filme, a to napriek jeho názvu. Jej vznik iba neurčito naznačil, objavila sa v ňom gitara a sediaci mladíci, ale bez slovného sprievodu.

Pritom genézu tejto hymnickej piesne máme najmä vďaka Viliamovi Paulínymu-Tóthovi slušne zdokumentovanú. Vo filme nebola ani zmienka o kontexte utvárania národných hymien v Európe v romantickom 19. storočí, slovenská bola jednou z mnohých. Obišiel to, aké miesto zaujímala pieseň Nad Tatrou sa blýska v zostave iných hymnických piesní, napríklad Hej, Slováci či Kto za pravdu horí.

Nezmienil sa ani o tom, aké úlohy tieto piesne hrali v slovenskom národnom živote a v emancipácii Slovákov v tých časoch. A mlčaním prešiel aj osud a úpravy Nad Tatrou sa blýska v 20. storočí, výnimku predstavovala iba zmienka o jej povýšení na súčasť československej hymny po roku 1918. Názov filmu, v ktorom sa nachádza výraz príbeh slovenskej hymny, vôbec nevyjadruje jeho obsah. Nijaký príbeh sa v ňom totiž neodohráva. 

Film sa začína konštatovaním, že slovenský ľud po stáročia zápasil s ťažkým životom (ktorý ľud ho mal ľahký?), bál sa hladu, mal strach z vojen. Oživuje staré stereotypy o zúboženom a ustráchanom slovenskom ľude ako základnom znaku slovenských dejín a slovenskej identity.

Historici sa už nádejali, že tento sebadeštrukčný a dejinám nezodpovedajúci obraz je minulosťou. Isté kruhy, zdá sa, však bez poddanskej mentality nedokážu žiť a prijať iný, optimistickejší obraz slovenskej minulosti i prítomnosti. Zúbožených Slovákov reprezentuje vo filme pohľad na roľnícku rodinu, no čuduj sa svete, tá je zobrazená v úplne novom, parádnom sviatočnom kroji. Nie o ich biede, ale o biede filmu svedčí aj to, že jedno z dievčat, nebolo už také malé, sa nedokázalo ani poriadne prežehnať.

Slovenská politika opäť ukázala, na akú nízku úroveň klesla.

Aj krst autora slovenskej hymny Janka Matúšku zobrazil film prapodivne. V kostole boli počas neho iba jeho rodičia a farár, pričom otec malého Janka mal po celý čas na hlave klobúk a farár lial vodu priveľmi usilovne na hlavu, ba do tváre dieťaťa, ktorému ani nesňali čepček.  

Úrovni filmu zodpovedá anonymita jeho tvorcov.

Okrem jeho názvu sa uvádza iba to, že ho vyrobila Slovenská televízia a rozhlas. Pripomína to časy komunistickej propagandy, keď Československá televízia vysielala niektoré prehnane tendenčné filmy bez zverejnenia tvorcov, ale uviedla v nich aspoň redakciu.

Žeby to bol náznak návratu slovenskej televízie do minulosti, o ktorej sme si mysleli, že je už za nami?

Mimochodom, a to sa už televízie ani filmu netýka, na Jozefskej ulici v Bratislave, kde naša štátna hymna vznikla, s výnimkou pamätnej tabule od súkromnej osoby neexistuje žiadne oficiálne pripomenutie si tohto aktu.

Podobne ako neexistuje na bratislavskom Primaciálnom námestí nič, čo by aj dnešným ľuďom pripomínalo, že tu došlo k hodžovsko-hattalovskej reforme spisovného jazyka, ktorý používame dodnes.

Slovenská politika, po koľkýkrát, tentoraz predovšetkým v prevedení ministerstva kultúry, opäť ukázala, na akú nízku úroveň klesla.

Výraz Kocúrkovo, odrážajúc sa od slovenskej drámy z roku 1830, neskôr používali skôr Česi, chcejúc pranierovať negatívne stránky života. Táto metafora sa v súčasnosti viac vracia do krajiny, z ktorej vzišla. Je pre ňu veľmi priliehavá.