Zaslúžený úspech v neprajnom prostredí slovenského futbalu Čo vidím a čo cítim po postupe na európsky futbalový šampionát

Slovenský futbalový a vari i širší svet zachvátili v posledných dňoch úplne protichodné postoje a nálady.

Hra a výsledky našich reprezentantov, ktorí pred pár dňami postúpili na majstrovstvá Európy tretíkrát po sebe, vyvolávajú u jedných nadšenie, u druhých radosť, tretí prechovávajú skeptickú zdržanlivosť a štvrtí ich iba kritizujú.

Proti vecnej a odbornej kritike nemožno nič namietať, ale na sociálnych sieťach sa i v tomto prípade vyrojili hlasy, ktoré dokážu zo všetkého najlepšie zosmiešňovať, opovrhovať, ponižovať. Tu nejde o vysoké nároky, ale o apriórnu neprajnosť a negativizmus ľudí, ktorí v živote toho veľa nedokázali.

Podľa nich, posmelených aj názormi niektorých publicistov a odborníkov, slovenská reprezentácia vlastne ani nemala inú možnosť, teda postup bol samozrejmosťou. Do omrzenia opakujú, že sa na šampionáte zúčastní až dvadsaťštyri súperov, čiže takmer polovica európskych krajín.

Povrchná kritika mieri k tomu, že nepostúpiť zo slabej kvalifikačnej skupiny by znamenalo úplné zlyhanie. Medzi desiatimi kvalifikačnými skupinami však priepastné rozdiely nevidím.Zdieľať

Ani trochu neberú do úvahy, že veľkú väčšinu účastníkov budú tvoriť oveľa väčšie či o čosi väčšie štáty, ako je náš (Slovensko spolu so Škótskom bude z hľadiska počtu obyvateľov asi piatym najmenším účastníkom tohto šampionátu), ani to, že jeho dvere sa zatvorili, resp. sa ešte zatvoria aj viacerým väčším a bohatším futbalovým federáciám, ako je slovenská.

Povrchná kritika mieri aj k tomu, že nepostúpiť z takej slabej kvalifikačnej skupiny, ako bola tá naša, by znamenalo úplné zlyhanie. Nuž, keď sa nepredpojato pozrieme na zloženie desiatich kvalifikačných skupín, priepastné rozdiely medzi nimi nevidíme, aspoň ja nie.

Tým nepopieram, že tá naša skutočne patrila z hľadiska reálnych výkonov k slabším. Kto však pri žrebovaní mohol vedieť, že poklesne výkonnosť nevyspytateľnej Bosny a Hercegoviny a do istej miery i donedávna skalopevného Islandu? Navyše nezabúdajme na vývoj, ktorým futbal vo svete i u nás prechádza.

Ešte pred dvadsiatimi rokmi sa považovala remíza či nedajbože prehra napríklad vo Fínsku, Walese, v Nórsku, Arménsku, Izraeli, Luxembursku, na Cypre za škandalózny neúspech, po ktorom občas padali aj hlavy trénerov. Súdny milovník futbalu dnes vidí, hoci si to možno nepraje, že toto je už minulosť.

Ešte nedávni trpaslíci dokázali zaznamenať za jednu generáciu obrovský vzostup. Z fackovacích panákov sa zmenili na mužstvá, ktorých musia súperi, tradične považovaní za silnejších, brať veľmi vážne a hrať s nimi naplno.

Vladimír Weiss a Ján Kozák viedli reprezentáciu k statočným výkonom, po nich však prišiel takmer šesťročný útlm a úpadok. Na to sa už akosi zabudlo a ani v médiách sa to takmer nespomína.Zdieľať

Áno, výkony našich reprezentantov boli počas poslednej kvalifikácie kolísavé. Odohrali v nej výborné, dobré, znesiteľné i nevydarené minúty. A pravda je i to, že vo viacerých zápasoch mali dosť šťastia.

Treba povedať, že toto šťastie našu reprezentáciu sprevádza už od roku 2009, keď sa pod vedením Vladimíra Weissa dostala prvý a zatiaľ posledný raz na majstrovstvá sveta, kde obstála so cťou. Rovnako statočných výkonov sme sa od nej dočkali i na majstrovstvách Európy v roku 2016 pod vedením Jána Kozáka. Obaja boli vynikajúci hráči a doteraz sú najúspešnejšími trénermi našej reprezentácie.

Slovensko na Euro 2024 Reprezentácia za rok vystúpila z európskeho dna až na európsky šampionát

Peter Kravčák

Medzi kontinentálnou smotánkou si zahráme tretíkrát po sebe, ale tento postup je predsa len iný.

Potom však prišiel takmer šesťročný útlm a úpadok. Na to sa už akosi zabudlo a ani v médiách sa to takmer nespomína. Inak sympatickému Pavlovi Hapalovi sa angažmán v slovenskej reprezentácii na rozdiel od vedenia Žiliny, s ktorou získal titul, vôbec nevydaril. Aj pred obrazovkou bolo cítiť jeho neistotu a pasivitu pri koučovaní, neschopnosť motivovať svoje mužstvo.

Tí istí hráči sa za pár mesiacov zmenili na nepoznanie. Hrali mátožný futbal a u niektorých poklesla nielen športová, ale aj ľudská morálka. Profesionálny hráč, o to menej reprezentant, predsa nesmie svojvoľne opustiť lavičku náhradníkov, keď ho tréner nepostaví.

Posledné dva roky sme sa s výnimkou Portugalska nestretli s európskou špičkou. Takže o vyše pol roka môžu ME dopadnúť všelijako, možno na nich uspieť, ale rovnako utrpieť hanbu.Zdieľať

Úpadok nezastavil Štefan Tarkovič, hoci s mužstvom postúpil na majstrovstvá Európy. Ale tam to už bolo trápenie.

V tomto zneistenom, pochmúrnom a málo prajnom slovenskom futbalovom prostredí sa pred vyše rokom ocitol neznámy Francesco Calzona. Úlohu pozdvihnúť slovenskú reprezentáciu z podpalubia mu závidel asi málokto.

Nie, nepredbieham, postupový úspech si zaslúži ocenenie, ale unáhlene ho neglorifikujem. Nad naším mužstvom zostáva visieť dosť otáznikov. Napríklad posledné dva roky sme sa s výnimkou Portugalska nestretli s európskou špičkou. Takže o vyše pol roka môžu majstrovstvá Európy dopadnúť všelijako, možno na nich uspieť, ale rovnako utrpieť hanbu.

Jedno je však isté. Nový, prostredia neznalý tréner netáral. Športovci radi zdôrazňujú, že tvoria dobrý kolektív. Dobrý kolektív však nepotvrdzujú slovné vyjadrenia, ale výkony.

Francesco Calzona dokázal za krátky čas prebudiť a nabudiť svojich hráčov, vtlačiť im väčšie sebavedomie a ich hre dať modernú tvár, ktorú predtým nepreukazovali. Opustili vyčkávaciu obrannú taktiku a hru na šťastnú náhodu, črtou slovenskej reprezentácie sa stala behavosť, pomáhanie si na ihrisku.

Hráči pod Calzonom opustili vyčkávaciu obrannú taktiku a hru na šťastnú náhodu, črtou slovenskej reprezentácie sa stala behavosť, pomáhanie si na ihrisku.Zdieľať

Diváci sa nevrátili do hľadiska náhodou. Tušia, že hráči majú zo svojej hry väčšiu radosť, sú ochotní „makať“ v prospech celku. Pokúšajú sa hrať súčasnosti zodpovedajúci náročný a dynamický futbal, ktorý ich neraz aj bolí.

A nezabúdajme, že u nás je špičkové futbalové zázemie úzke a len menšia časť reprezentantov vykazuje a spĺňa najnáročnejšie európske futbalové schopnosti a nároky.

Pritom sa súčasný reprezentačný tréner stretával s dôverou a prajnosťou ešte menej ako jeho predchodcovia. O to je jeho bilancia – hoci zatiaľ len čiastková – chvályhodnejšia. Kiežby sme takúto mieru zodpovednosti voči verejnosti a poctivosti v práci mohli rozpoznať na Slovensku aj u tých, ktorí zaň nesú hlavnú zodpovednosť.

A na záver si dovolím položiť jednu otázku: Všimne si realizačný tím pri problémoch s krajom obrany žilinského hráča Kristiána Bariho?

Autor je slovenský historik a celoživotný fanúšik futbalu.