Lekári o výpovediach Odbory podporujú aj tí, ktorí odišli. Čo vyčítajú Šaškovi a kto by neustúpil Visolajskému? (anketa)

Ani 12 dní do konca výpovedí vláda Roberta Fica s Lekárskym odborovým združením nenašla dohodu. Vo výpovedi naďalej zostáva 3300 lekárov, 1500 z nich už vypovedalo aj nadčasové služby. Lekárov pracujúcich v slovenských, ale aj zahraničných nemocniciach sme sa opýtali:

1. Podali (by) ste výpoveď? Ak áno/nie, prečo?
2. Máte nejaké výhrady voči požiadavkám LOZ-u či voči postupu odborov?
3. Schvaľujete konanie ministra zdravotníctva Kamila Šaška, ktorý v prípade nedohody s odbormi presadil novelu o mimoriadnej situácii?

V ankete odpovedajú anestéziologičky Dária Rábarová a Eva Kušíková, neurochirurg Benedikt Trnovec, onkogynekológ Pavol Žúbor, gynekológ Štefan Lukáč, otorinolaryngológ Pavol Šurda a infektológ Martin Kršák.

Zatiaľ čo viacerí slovenskí lekári v zahraničí by sa k odborom Petra Visolajského pridali, prečo to nespravili tí, ktorí mohli? Kto z lekárov schvaľuje krok ministra Šaška proti odborárom, ktorý ostatní pokladajú za zastrašovanie? A v čom lekárski odborári prekračujú svoje kompetencie?

Dária Rábarová

anestéziologička, Trnava

1. Výpoveď som nepodala. Som vďačná, že som mohla vyštudovať, čo nie vždy v minulosti bolo samozrejmé. Sama som si toto povolanie vybrala aj s vedomím, že budem robiť aj po nociach a cez víkendy. Napriek všetkému mám svoju prácu rada. Rozhodla som sa, že zostanem pracovať na Slovensku, a toto rozhodnutie neplánujem zmeniť.

Podať výpoveď by bola z mojej strany možno nejaká forma „podpory“, ale nie úprimné rozhodnutie to naozaj dotiahnuť do konca a v prípade nesplnenia podmienok odísť. Rozhodnutia, ktoré robím, zvyknem myslieť vážne.

2. S väčšinou požiadaviek LOZ-u súhlasím a takisto mi nie je ľahostajné nespravodlivé financovanie a systematické rozkrádanie zdravotníctva.

Najväčšiu výhradu mám voči načasovaniu. Všetko sa to spustilo po schválení konsolidačných opatrení, kde sa siahlo na rast miezd zdravotníkov. Čiže zas prvotným stimulom boli peniaze, s čím ja principiálne nesúhlasím. Môžeme síce deklarovať, že nám ide o zmenu systému financovania nemocníc, vzdelávanie a ostatné požiadavky, avšak ten „blbý pocit“, že ide o peniaze, zostane. Nebudeme uveriteľní, že nám naozaj ide o zmenu systému, kým jednou z požiadaviek budú platy lekárov. Peniaze vždy budú len krátkodobou motiváciou a nespravia zo zlého lekára dobrého ani z nepoctivého poctivého.

3. Nemyslím si, že toto riešenie je správne. Považujem to za zastrašovanie, ktoré môže na niekoho fungovať, tu však skôr očakávam opačný efekt, nie stiahnutie výpovedí, ale o to väčšie odhodlanie na strane lekárov. Čo sa však stať môže, bude to, že mladí lekári po skončení školy naozaj nebudú ochotní zostať v krajine s takýmito zákonmi a de facto nútenou prácou.

Eva Kušíková

anestéziologička, Banská Bystrica

1. Áno, podala som výpoveď. Pôvodne to bolo preto, že vláda jednostranne a bez predchádzajúcej diskusie vypovedala dohodu, ktorú s nami podpísala pred dvoma rokmi. Obsadenie vlády sa síce zmenilo, ale to nič nemení na tom, že aktuálnu vládu považujem za viazanú podpísaným memorandom, najmä vzhľadom na to, že súčasné vládne strany nás z pozície vtedajšej opozície v roku 2022 verejne podporovali a jej poslanci za schválenie memoranda hlasovali. O jeho znení s nami mala začať diskutovať predtým, než ho zmenila, a nie až po tom, čo sme proti jej zásahu začali rázne protestovať.

Pravdou však je, že postupne sa tento protest lekárov proti porušeniu dohody v mojich očiach mení na občiansky postoj a protest proti rozkladu demokracie a pozvoľnému nástupu autoritárskeho režimu, ktorého sme svedkami. Ostávam vo výpovedi, pretože slovami Martina Luthera: tu stojím, nemôžem inak.

2. Nie, za požiadavkami LOZ-u stojím. Postup našich zástupcov zodpovedá situácii, keď lekári okrem svojej reálnej práce ešte navyše musia čeliť politikom a ich podrazom ťažkého kalibru.

3. Neschvaľujem. A zároveň priznajme, že minister Šaško predsa nekoná na vlastnú päsť. Toto je ťah celej vládnej koalície na čele s premiérom, čo ako sa on od celej situácie snaží dištancovať. Novela ma nijako neprekvapila, tvrdý nátlak som očakávala. Od vlaňajších volieb vládna koalícia torpéduje základné princípy a ducha demokratického štátu zľava-sprava a táto autoritárska demonštrácia moci je v súlade s tým, čo sme v poslednom čase videli v oblasti kultúry, životného prostredia, justície či polície.

Benedikt Trnovec

neurochirurg, Penta Hospitals Bratislava Bory

1. Výpoveď som nepodal. Som spokojný so svojím pracovným prostredím a vďačný za podmienky, ktoré mám na svoju prácu. Pred dvomi rokmi som však už neskôr po odborárskej akcii podal definitívnu výpoveď v bratislavskej univerzitnej nemocnici a zatiaľ som to rozhodnutie neoľutoval. Ak by som to vtedy neurobil, možno by som to spravil dnes.

Plne zdieľam a chápem frustráciu kolegov, nemyslím si však, že k jej systémovému riešeniu zásadným spôsobom prispeje LOZ. Tam, kde som, som aj preto, že mimoriadne nesúhlasím s paušálnym tabuľkovým ohodnotením lekárov bez ohľadu na ich individuálny skutočný prínos do systému. Takto nemôže fungovať žiadna slušná a spravodlivá spoločnosť, nemocnica ani podnik. Lekár, ktorý je vyoperovaný a spraví 200-300 náročných operácií ročne, nemôže zarábať to isté ako ten, ktorý za rok horko-ťažko nazbiera 50 výkonov a o pol druhej opúšťa pracovisko.

2. Na jednej strane nám môže lichotiť karmické načasovanie protestov počas štvrtej vlády súčasného premiéra, ktorá na rozdiel od vlád Radičovej a Hegera mohla počas svojich troch predlhých etáp vládnutia oveľa viac ovplyvniť terajší stav. V období zdedeného covidu a tesného postcovidu nebol priestor na žiadne radikálne reformy a vízie.

Nakoniec to, že zdravotníctvo nie je premiérska téma, nezistil len súčasný, verme, že schopnejší minister. Bolo to tak celý čas takmer dvadsať rokov. Najneskôr sa to zhmotnilo, keď pre chýbajúcu politickú podporu na potrebné radikálnejšie kroky sama odstúpila ministerka Kalavská. Ťažko sa v tom však niekedy vyznať, spomínajúc si na dvojhodinové tlačovky počas covidu, sme si, naopak, všetci želali premiéra od zdravotníctva čo najďalej.

Celkovo pri okrajovom sledovaní situácie považujem požiadavky LOZ-u ako demokraticky nevolených zástupcov len jednej profesie za príliš politické, prepálené, zasahujúce do oblastí mimo ich kompetencie a aj trochu naivné. Chýba mi dôraznejší hlas sestier, tam vidím oveľa väčšie rezervy v nárokoch na mzdy, uznanie vzdelania, znižovanie byrokracie, systémové kroky a personálnu politiku štátu voči tejto vymierajúcej a zároveň prepotrebnej profesii. Ak lekári počas trinástich rokov štrajkovali už trikrát, sestry by pri podobne nastavenej optike mohli pokojne štrajkovať aj každý rok.

3. Treba sa pozrieť do histórie na lekársky štrajk na Malte v roku 1977, tamojšia vláda vtedy neustúpila, štrajkujúcich lekárov nechala odísť a nahradila lekármi napríklad aj z vtedajšieho Československa.

Nielen žiadny minister, ale ani občan a verím, že ani nikto zo štrajkujúcich, sa asi nechce prvého januára zobudiť do krajiny, keď nadobudnú právoplatnosť výpovede takmer tretiny lekárov v našich nemocniciach. Dúfam, že v prípade tohto zákona ide o výnimočný nástroj, ktorý nikto nechce použiť a len reaguje na aktuálnu psychológiu rokovaní s ohľadom na mieru rozumnosti zostávajúcich otvorených požiadaviek LOZ-u.

Predovšetkým nepredpokladám, že osobné presvedčenie, existenčná situácia, realita šance deklarovaného odchodu do zahraničia a motívy všetkých 3300 lekárov, ktorí podali výpoveď, sú totožné.

Bez ohľadu na vývoj rokovaní bude s príchodom sviatkov rásť napätie aj v radoch odborárov a silnieť tlak na uzavretie rokovaní tak, aby k naplneniu výpovedí nikdy neprišlo. Ak by tento stav nebodaj skutočne nastal, tak budú nakoniec pacientom, paradoxne, dobrým sluhom dlhodobo a veľakrát aj neférovo ostrakizované súkromné nemocnice, kde je výpovedí len zanedbateľné množstvo.

Myslím, že štátny a neštátny sektor sa dokáže navzájom tak ako aj inde vo vyspelom svete v mnohom inšpirovať a konštruktívne spolupracovať. Aktuálna štvavá rétorika predsedu LOZ-u nás stavia do pozície nejakých vyvrheľov ignorujúcich potreby pacienta a bažiacich len po čistom zisku, s čím zásadne nemôžem súhlasiť.

Pavol Žúbor

profesor a onkogynekológ, Nórsko a Švédsko

1. Áno. Jednoznačne áno. V situácii, v ktorej sa slovenské zdravotníctvo nachádza, obzvlášť štátne nemocnice, by som nemal inú možnosť. Moja výpoveď by bola nielenže spoločným profesijným protestom proti aktuálnemu politickému postupu predstaviteľov vlády Slovenskej republiky, ale i akýmsi výstražným krokom – upozornením pre celú spoločnosť, že situácia v zdravotníctve nie je dobrá.

Zdravotníci na Slovensku už majú v sebe také množstvo sklamania a vyčerpania, že tento ich postup je len prirodzenou reakciou. Systém nie je správne nastavený, organizovaný a vedený, takže odchod z neho je jednou z možností, ako si zdravotníci vyriešia svoju situáciu v profesijnom živote. Naši lekári a zdravotné sestry sú veľmi žiadaní v zahraničí pre svoj profesionálny prístup a vysokú odbornosť.

2. LOZ je odborová organizácia nemocničných lekárov, ktorej úlohou je rokovať najmä na úrovni svojich zamestnávateľov, t. j. nemocníc. Nie je ňou ovplyvňovať štátnu politiku v zdravotníctve, riadiť ju či určovať celý jej koncept. Jedna zložka v systéme si nemôže diktovať požiadavky a organizovať protesty, ak sa neplnia.

Rozumiem tomu, že majú veľmi zlú skúsenosť s pracovným prostredím a so stavom nefunkčného slovenského zdravotníctva, že na toto poukazujú a žiadajú zmenu. Avšak na to sú predsa v konečnom dôsledku iné nástroje, hoci môžeme takmer so všetkými požiadavkami súhlasiť. Chránia si svoju pozíciu, prácu, záujmy a ja verím, že im ide o dobrú vec pre lekárov, sestry a pacientov.

Osobne s nimi vo všetkom, čo žiadajú, súhlasím. Avšak spôsob, ako to celé prebieha, je neštandardný. Takto to v Škandinávii nefunguje. Je to však opäť obraz úplne zanedbaných procesov v zdravotníctve. Postupy na takéto situácie sa tvoria roky pred ich vznikom, predvída sa, rieši sa chod a zabezpečenie zdravotníctva dlhodobo a s víziou. U nás by sa to vyriešilo na takzvanej rozhodovacej komisii, ktorá by v prípade sporu medzi odborovou organizáciou a ministerstvom rozhodla, a obe strany by to museli akceptovať.

Sú tu nastavené progresívne výpovedné lehoty. Nie je možné, aby všetci lekári podali výpovede naraz k jednému dňu. Toto ohrozuje systém. Počas progresívnych výpovedí sa v nemocnici nahrádzajú najskôr tí zdravotníci, ktorí majú výpoveď 1 až 2 mesiace, čo dáva nemocniciam priestor na riešenie vzniknutej situácie. Neskôr sa riešia tí zamestnanci, ktorým výpoveď plynie 4 až 6 mesiacov. 

Podobný návrh o zmenách výpovedných lehôt u lekárov som v slovenskom parlamente zaregistroval, ale, žiaľ, bol zamietnutý. Výsledkom súčasného rokovania je zákon o „nútenej práci“, čo malo za následok ďalšie nové výpovede z ústavných pohotovostných služieb. Ľudsky a profesijne i s touto reakciou so slovenskými lekármi opäť plne súhlasím.

3. Konanie pána ministra zdravotníctva nie je šťastné, najmä návrh o nútenej práci a vyhrážanie sa väzením pre zdravotníkov. To takto ideme riešiť neschopnosť nastaviť systém?

Pavol Šurda

otorinolaryngológ a chirurg, Veľká Británia

1. Áno, podal by som. A to nielen pre otázku platov. Lekári sú kritickou súčasťou zdravotníctva, ktorá drží systém pohromade. Ak sú prepracovaní, podhodnotení a nútení pracovať v podmienkach, ktoré ohrozujú pacientov, štrajk či výpovede sú adekvátnou reakciou. Na Slovensku ide o kumuláciu dlhoročných problémov – nielen platy, ale aj pracovné podmienky, infraštruktúra a podpora zo strany vlády. Samozrejme, problém zdravotníctva sa nekončí len pri lekároch. Ak chceme funkčný systém, musíme adekvátne ohodnotiť celý zdravotnícky personál – od sestier po sanitárov.

2. Úprimne povedané, požiadavky LOZ-u považujem za oprávnené. Zároveň si uvedomujem, že výpovede sú krajným riešením, ktoré výrazne zasahuje pacientov. No zároveň musím povedať – ak niekto dokáže presadiť zmenu, sú to práve odbory. Ostatné pokusy viesť dialóg s vládou v minulosti nepriniesli výsledky. Možno by bolo vhodné, aby LOZ vo svojom tlaku myslel aj na dlhodobé reformy – nielen na platy, ale na komplexnú transformáciu systému, do ktorej by mohli aktívne vstúpiť. Každý štrajk je nepríjemný, ale ak vedie k zlepšeniu podmienok, môžeme ho považovať za nevyhnutnú súčasť demokracie.

3. Nie, toto považujem za neprimerané a autoritárske riešenie. Nútiť lekárov pracovať pod hrozbou sankcií je úplne kontraproduktívne. Zároveň zdôrazňujem, že zvýšenie platov bolo dohodnuté a schválené parlamentom aj hlasmi poslancov terajšej vládnej koalície. Odbory týmto zmluvným ošetrením chceli otázku platov vyriešiť dlhodobejšie, aby sa mohli sústrediť na ostatné problémy zdravotníctva, ako je infraštruktúra, personálna kríza a kvalita starostlivosti. Tento čin vlády však odvrátil pozornosť od týchto otázok a donútil lekárov opäť štrajkovať, len aby dostali to, čo im bolo v zmluve garantované.

Navyše Amnesty International označila túto legislatívu za potenciálne porušenie ľudských práv, pretože núti zdravotníkov pracovať pod hrozbou trestov, čo je v rozpore s demokratickými princípmi. V Spojenom kráľovstve sa aj počas masívnych štrajkov zdravotníkov nepoužíva legislatívny nátlak, ale pokračuje sa v rokovaniach, čím sa zachováva aspoň základná dôvera medzi zdravotníkmi a vládou.

Martin Kršák

infekt​ológ, Spojené štáty americké

1. Hneď v úvode treba priznať, že práve tým, že na Slovensku nepracujem, je zložité jednoznačne povedať, či by som výpoveď podal. Vyjadrím sa teda k jadru otázky, či by som podporil štrajk nemocničných odborárov. Odpoveď je určite áno. Bez výrazne vyššieho dofinancovania zdravotníckeho sektoru totiž Slovensko nikdy nepritiahne dosť mladých lekárov/zdravotníkov a ani si neudrží doma niektorých z tých najlepších.

Po ďalšie, mnohé zmeny, pokiaľ ide o nezmyselnú byrokraciu v atestačnom vzdelávaní, ako aj nedostupnosť niektorých cirkulácií v riadnom časovom horizonte, sú neprípustné. Každý mladý lekár má skončiť rezidentúru v rovnakom časovom rozmedzí, nie vtedy, keď mu to nadriadení alebo nejaké „jediné pracovisko umožňujúce konkrétnu cirkuláciu“ umožnia.

2. Za mňa je však absolútne nevhodné, až neprípustné, aby sa odbory miešali do ekonomiky hospodárenia. Ja som pravidelne kritikom neefektivity hospodárenia štátu, ale v tomto prípade, keď ešte aj sociálne demokraticky zmýšľajúca vláda je ochotná zmeniť nemocnice na akciovky, aby sa konečne prehľadnejšie hospodárilo, ekonomicky slabo informovaní lekári sa stavajú proti.

Prehnané obavy vo veci vplyvu súkromného sektora, nech už aj sú do určitej miery podložené, čo neviem dostatočne posúdiť, nemôžu znegovať pozitívny vplyv štrajku v prvom bode kompletným povolením zadlžovania sa nemocníc v gescii štátu. To je úplne kontraproduktívne voči požiadavke o transparentnom financovaní zdravotníctva a predstavuje to obrovský konflikt záujmov. Ak sa nemôže zadlžovať súkromník, nemôžu sa ani štátne nemocnice – treba sa naučiť hospodáriť s rozpočtom, ktorý majú, a naučiť sa aj vyrokovať dostatočné platby od poisťovní.

To isté platí o požiadavke týkajúcej sa stavby koncovej nemocnice. Tú môže postaviť iba niekto, kto dokáže projekt doviesť do konca a kto takú nemocnicu zároveň hneď po otvorení neprivedie do krachu – čiže súkromník. Štát to má totiž v rámci projektovania ťažké s prepolitizovanými prekážkami v podobe „transparentných“ tendrov, ktoré všetko iba predražujú a predstavujú platformu na politické hry, ktoré tieto projekty väčšinou úplne „zarežú“.

Navyše ak mi v požiadavkách niečo chýba, je to žiadosť o zmenu článku 40 Ústavy SR. Nikto, a hlavne pacient, tu nikdy nebude rukojemníkom, pokiaľ sa prestaneme hrať, že občan má nárok na bezplatnú starostlivosť v ústave. Treba pamätať, že len čo sa rozviažu ruky mnohým šikovným ambulantným aj nemocničným zriaďovateľom a zmení sa systém poistenia na viaceré hladiny poistného s možnosťou vyššej alebo nižšej spoluúčasti občana na platbách za vlastnú starostlivosť výmenou za nižšie paušálne poistné, budú neschopné nemocnice môcť skrachovať (aj pôsobením prehnaných štrajkov zamestnancov) a nahradia ich schopnejšie.

3. V nedávnej relácii V politike na TA3 medzi pánom ministrom Šaškom a doktorom Szalayom sme sa dozvedeli, že ani oponenti takzvaných „nútených prác“ nemajú v skutočnosti iné riešenia ako inú formu „nútených prác“. Znovu teda, zrušenie 40. článku Ústavy SR by zabezpečilo, že máločo vo veci dostupnosti starostlivosti bude treba riešiť „horúcou ihlou“.

Štefan Lukáč

gynekológ, Nemecko

1. Ťažko zvonku povedať, ako by som sa rozhodol v danej situácii. Podať výpoveď, a teda ukončiť pracovný pomer, ktorý je zdrojom finančnej zábezpeky celej rodiny, nie je ľahké rozhodnutie. Lekárky a lekári sú aj rodičmi, majú svoje záväzky. Aj v prípade protestných výpovedí hrozí, že nakoniec človek stratí zamestnanie a rodina príde o svoj zdroj príjmov. Toto riziko si kolegyne a kolegovia, ktorí výpovede podali, určite uvedomujú. O to viac to potvrdzuje obraz toho, aká vysoká musí byť frustrácia, keď súčasne aj vo vedomí hrozby trestov tieto výpovede neubúdajú, ale pribúdajú.

Potreba veci zlepšovať nie je špecifikom len na Slovensku. Aj v Nemecku sa konajú lekárske protesty, na ktorých som sa sám viackrát zúčastnil, no nikdy nám za to nikto trestom nehrozil. Každý z nás je predsa povinný snažiť sa veci zlepšovať, inak sa ako spoločnosť nikam nepohneme. A podanie výpovedí nebolo prvým krokom, je len nechceným vyvrcholením celého procesu o snahu zlepšiť zdravotnú starostlivosť na Slovenku.

2. V ideálnom svete by sa dalo očakávať, že so záujmom zlepšovať podmienky v zdravotníctve pre všetkých občanov tej-ktorej krajiny, lebo každý z nás istú formu zdravotnej starostlivosti potrebuje, príde vláda, ktorej cieľom by malo byť spravovať verejné prostriedky pre dobro všetkých občanov. Toto zlepšovanie by sa malo diať za diskusie s odbornými a stavovskými organizáciami.

Realita je taká, že zlepšovať podmienky v zdravotníctve sa v tomto prípade snaží LOZ, k čomu poslalo 19 návrhov. Z toho sa sedem zameriava na úpravu financovania zdravotnej starostlivosti pomocou DRG systému, čo je štandardom vo vyspelom svete. Ďalšie body sa snažia o transparentnosť, ktorej benefity sú žiadané v systéme, kde momentálne kolujú podozrenia na záujmové toky financií. Vzdelávanie lekárov na Slovensku je rovnako dôležitou témou, keďže v porovnaní s inými európskymi krajinami je zaťažené nadbytočnými prvkami alebo limitáciami (napr. počas rodičovských dovoleniek) bez pridanej hodnoty pre kohokoľvek.

A rovnako ako ktorýkoľvek iný človek na Slovensku, aj lekári a zdravotníci majú právo, aby pre nich platil Zákonník práce, ktorý má chrániť obe strany, zamestnancov a zamestnávateľov, no v tomto prípade hlavne pacientov. Vo viacerých povolaniach existujú povinné prestávky a intervaly medzi prácou a oddychom, ktorých nedodržanie sa trestá sankciami. No v nemocniciach sa akosi predpokladá, že lekárky a lekári dokážu pracovať v službe bez prestávky aj niekoľko desiatok hodín bez únavy a potreby oddychu. Je to nebezpečný precedens ohrozujúci zdravie pacientov, ale aj zdravie zdravotníkov.

3. Nepatrí mi nikoho súdiť a hodnotiť. Skúsim však zhrnúť fakty. Situácia je taká, že minister zdravotníctva, ktoré je dlhodobo v kríze, reaguje bičom a trestom na konkrétne formulované požiadavky zdravotníkov, ktoré majú chrániť pacientov, zlepšiť transparentnosť financovania nemocníc a priblížiť lekárske vzdelávanie na úroveň európskych krajín. Signál smerom k zdravotníkom je jasný.

No aký signál dostávajú občania? Je to zastrašovanie? Ak sa najbližšie rozhodne iná skupina občanov, napríklad učitelia, dať návrh na zmenu a vláde sa to nebude páčiť, aj na nich pripravia zákon? Kto si bude môcť nakoniec dovoliť ozvať sa a snažiť sa veci zlepšiť ? Komu vyhovuje takýto systém? Na mieste by bola vecná a odborná diskusia s úctou k zúčastneným stranám, ak je cieľom snažiť sa nájsť riešenie.