Gynekológ Štefan Lukáč Gynekológia nemá v Nemecku ideologický podtón. Aj kresťania môžu robiť kariéru, hoci nevykonávajú potraty

Ako gynekológ pracuje v univerzitnej nemocnici v nemeckom Ulme, stáž absolvoval na Harvardovej lekárskej fakulte a je nositeľom prestížnych cien za výskum rakoviny prsníka.

So Štefanom Lukáčom sme sa rozprávali o tom, prečo na neho nikto z kolegov nepozerá cez prsty za to, že sa odmieta podieľať na potratoch.

„Skutočne ubúdajú lekári, ktorí by boli ochotní robiť potraty. Na klinike robia len potraty zo zdravotnej indikácie. Ale aj medzi kolegami vnímam nastavenie, že hoci sa to robí pod rúškom pomoci ženám, je tam výrazné ale… Medicínsky jednoducho všetci vnímame, o čo ide pri potrate. Do medicíny idú ľudia, ktorí majú aspoň štipku empatie a reflektujú veci, ktoré sa pri ňom dejú,“ hovorí pre Postoj gynekológ Štefan Lukáč. 

Keď Anna Záborská na Slovensku navrhovala predĺžiť spomínanú lehotu na rozmyslenie o potrate zo 48 na 96 hodín, nastala spoločenská hystéria, že sa vraciame do stredoveku. „V Nemecku je táto lehota tri dni a žena musí ísť na poučenie do nezávislej inštitúcie. Je teda snaha, aby mohli žena alebo pár skutočne zvážiť alternatívy. Som zástancom toho, aby sme uvažovali, ako ženám, ktoré sa ocitnú v situácii, keď zvažujú potrat, adresne pomôcť. Teda aby sa zmysluplne intervenovalo v skorých štádiách, keď sa žena rozhoduje,“ reaguje Štefan Lukáč. 

Tvrdí, že téma odmietania takzvanej potratovej tabletky je komplexnejšia, pretože v zahraničí sa bežne používa aj ako šetrnejšie riešenie po spontánnych potratoch. „... v drvivej väčšine prípadov sa využíva na vypudenie plodu po spontánnych potratoch. V našej nemocnici riešime už 99 percent prípadov zamlčaných potratov medikamentózne. Z môjho pohľadu je to logická voľba, ale rozhodnutie ostáva na pacientke. Ale keď jej predstavíme alternatívy, výhody a riziká, tak som mal zatiaľ asi len jednu pacientku, ktorá povedala, že chce operačný zákrok pri spontánnom potrate.“

Štefan Lukáč má atestáciu z gynekológie a pôrodníctva, je v príprave na atestáciu z gynekologickej onkológie. Udelili mu šesť prestížnych vedeckých cien z oblasti gynekológie a onkológie. Naposledy cenu Nemeckej spoločnosti pre infektológiu v gynekológii a pôrodníctve, ktorá mu bude oficiálne odovzdaná v októbri.

Museli ste pri nástupe do nemocnice v Nemecku podpísať výhradu vo svedomí, keď ste nechceli robiť potraty?

Nie. Povedal som primárovi, že z osobného presvedčenia sa na potratoch nechcem podieľať, a šéf to prijal, lebo v nemeckej spoločnosti sa to akceptuje bez nutnosti toho, aby sa niečo podpisovalo. Vníma sa to ako pluralita názorov.

Nikto vám nedal pocítiť, že s týmto postojom budete gynekológom druhej kategórie?

Nie, vôbec. Veď to je smutné, že gynekológia sa zužuje na tému potratov. Je to taký krásny odbor a robí sa v nej toľko krásnych vecí, umelé potraty sú v skutočnosti marginálnou súčasťou tejto medicíny.

Napríklad keď príde v službe pacientka, ktorá je naplánovaná na ukončenie tehotenstva v druhom trimestri, tak je to úplne prirodzené, že túto pacientku preberie jeden zo spoluslúžiacich kolegov a ja mu zas prevezmem inú pacientku. Nikto ma nikdy nenútil do potratu.

Takže aj kresťanskí gynekológovia dokážu robiť v nemocniciach v Nemecku kariéru a nemusia sa sťahovať len do ambulancií, ako sa to deje na Slovensku?

Toto sa v Nemecku nerieši, gynekológia nemá ideologický podtón. Stretol som v Nemecku kolegov kresťanov, ktorí normálne robia kariéru. Napríklad šéfka univerzitnej gynekologicko-pôrodníckej kliniky v Regensburgu pôsobí v predstavenstve Nemeckej gynekologickej spoločnosti, venuje sa medicíne dušou i telom a k tomu výborne operuje. Je o nej známe, že je kresťanka a nerobí potraty.

Je škoda, ak niekoho zastaví v možnosti robiť túto profesiu naplno len to, že má iné hodnotové nastavenie. Robím si práve habilitáciu a týmto diskusiám nerozumiem. Som kresťan, žijem svoju vieru, ale gynekológia je pestrý odbor a mojim pacientkam v prvom rade záleží na tom, aby dostali tú najlepšiu možnú a vedou overenú starostlivosť v ich konkrétnom probléme.

To, že som kresťan, je pacientke jedno. I keď existujú momenty, hlavne pri našich onkologických pacientkach, kde sa viera, hodnoty a spiritualita dostávajú do rozhovorov s nimi, ale iba ak túto tému otvoria samy.

Detský neurochirurg HornPri téme potratov neviem byť neutrálny

Zuzana Hanusová

Na Slovensku sa aktuálne vedie diskusia o zavedení takzvanej potratovej tabletky. Aká je vaša skúsenosť s chemickými potratmi v Nemecku?

Potraty sa v Nemecku robia väčšinou u ambulantných gynekológov. Ja pracujem na univerzitnej klinike, preto sa s pacientkami, ktoré by chceli potrat nie z medicínskych dôvodov, takmer nestretávam. Tie sa vyskytujú u nás vo všeobecnej gynekologickej ambulancii väčšinou len v letných mesiacoch, keď majú obvodné ambulancie, ktoré robia tieto chemické potraty, dovolenky.

V rámci zastupovania tak robí naša klinika chemické potraty z nemedicínskych indikácií len pár týždňov v roku a ich počet by sa dal spočítať na prstoch jednej ruky. Inak sa v nemocnici robia len potraty z medicínskych dôvodov.

Pravdepodobnosť, že sa v mojej pozícii dostanem na takúto ambulanciu, je minimálna. Pred pár rokmi sa mi však raz stalo, že mi prišla do ambulancie pacientka s touto požiadavkou. Vtedy sme sa však dohodli s kolegyňou, že tento prípad preberie ona, keďže sa na potratoch nepodieľam.

Túto tabletku, teda mifepriston, však využívame v Nemecku bežne v praxi.

V akých prípadoch sa predpisuje?

Ja ju využívam iba u pacientok so zamlčaným potratom.

Z pohľadu kolegov, povedal by som, asi 90 percent pacientok, pre ktoré túto tabletku používajú, sú ženy po spontánnych, zamlčaných potratoch. V týchto prípadoch ju skutočne využívajú v drvivej väčšine.

Zvyšných desať percent sa využíva pri potratoch z medicínskej indikácie, keď sa pri prenatálnej diagnostike nájdu napríklad nejaké závažnejšie syndrómy. Niektorí rodičia sa vtedy rozhodnú, že tehotenstvo je pre nich zaťažujúce a nevedia si predstaviť bábätko s rôznymi diagnózami. V takom prípade sa mifepriston využíva aj na ukončenie vitálnej gravidity a podávajú ho kolegovia z prenatálnej diagnostiky.

S týmito prípadmi sa nepriamo stretávam následne v službe v nemocnici. Ide o úkony, ktoré sú dopredu naplánované, keďže im predchádzala diagnostika, a realizujú sa väčšinou medzi 15. až 21. týždňom tehotenstva.

Žena dva dni pred hospitalizáciou užije pod dozorom spomenutých kolegov mifepriston a následne prichádza na hospitalizáciu v nemocnici, kde dostáva misoprostol, kým nedôjde k pôrodu plodu. Starostlivosť o tieto pacientky však majú iní kolegovia.

Ale pomenovanie mifepristonu ako „potratová tabletka“ nie je podľa mňa správne.

Prečo, keď sa reálne používa pri potratoch?

Napríklad preto, lebo potrat je možné uskutočniť aj misoprostolom samotným. Zároveň účinok mifepristonu, teda tej potratovej tabletky, nie je absolútny. V USA sa v niekoľkých prípadoch podarilo zvrátiť jeho účinok, keď ženy svoje rozhodnutie zmenili a donosili sa živé bábätká. Preto je podľa mňa termín „potratová tabletka“ nesprávny.

Zároveň sa práve táto tabletka v drvivej väčšine prípadov využíva na vypudenie plodu po spontánnych potratoch. V našej nemocnici riešime už 99 percent prípadov zamlčaných potratov medikamentózne. Z môjho pohľadu je to logická voľba, ale rozhodnutie ostáva na pacientke.

Aj odporúčania nemeckej gynekologickej spoločnosti hovoria, že spôsob riešenia je vždy na základe konsenzu s pacientkou, teda ona si vyberá. Ale keď jej predstavíme alternatívy, výhody a riziká, tak som mal zatiaľ asi len jednu pacientku, ktorá povedala, že chce operačný zákrok pri spontánnom potrate.

Riziká operačného výkonu po spontánnom potrate sú skutočne výrazne vyššie ako po požití tabletky?

Pri spontánnom potrate viaceré svetové gynekologické spoločnosti odporúčajú najprv vyčkávací alebo medikamentózny postup. Ten má omnoho viac benefitov ako operačný zákrok. Čo sa týka medicínskych dôkazov, tak platí, že používanie kombinácie misoprostolu a mifepristonu pri zamlčaných potratoch je podľa dnes dostupných štúdií efektívnejšie ako operačná terapia v zmysle komplikácií a následkov.

Môj osobný názor je, že v prípade žien, ktoré chcú ísť na umelý potrat, nie je pre ich rozhodnutie relevantné, či ho budú mať tabletkou alebo operačne. Rozhodnutie už urobili a následne sa rozhodujú pre spôsob, akým sa potrat uskutoční.

No ženám po spontánnom potrate, čo je bolestivá rana v živote ženy, by sa nemala brať možnosť zvoliť si postup, ktorý preferujú a ktorý zároveň umožňuje, aby nemuseli podstupovať chirurgické zákroky, ktoré môžu mať následky na ich ďalšie tehotenstvá, ako Ashermanov syndróm (zrasty maternice – pozn. red.), riziko predčasného pôrodu a podobne.

No práve v oficiálnych gynekologických štandardoch pre lekárov v Nemecku sa píše, že „pri porovnaní medzi medikamentóznym a operatívnym potratom neexistujú dôkazy, že jedna z týchto dvoch metód vykazuje väčšie riziká“. Ako to teda je?

Tieto štandardy vyšli nedávno a sú zamerané na ukončenia tehotenstva v prvom trimestri. Logicky sa v nich vyčkávací postup nespomína, keďže ide o želané ukončenie tehotenstva. Aj v ich texte sa rozlišuje, že v skorom prvom trimestri sa preferuje medikamentózny postup a neskôr viac operačný postup, ale zdôrazňuje sa hlavne potreba diskusie s pacientkou. Tak ako som spomínal, aj v klinickej praxi dominuje medikamentózny postup.

Nedala by sa schváliť táto účinná látka len pre prípad spontánneho potratu?

Nepoznám celkom slovenskú prax, možno áno, ale neviem si celkom predstaviť, ako by sa to medicínsky obhájilo.

Mifepriston dnes berie pacientka po zamlčanom potrate predo mnou, sú o tom prísne záznamy, aby nedošlo k zneužitiu. V záznamoch teda máme presne zaznačené, kedy ho zobrala. Doma si dá po 36 alebo 48 hodinách druhú tabletku misoprostol.

Princíp pri umelom potrate je presne ten istý, len je tam trochu iné dávkovanie.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Prax v niektorých krajinách je však taká, že sa tieto pravidlá postupne uvoľňujú. Tabletka sa berie najprv v nemocnici, po čase však dochádza k uvoľneniu legislatívy a je možné užiť ju už aj doma. Kritici zavedenia medikamentózneho potratu sa preto logicky obávajú, že keď sa potraty presunú do anonymity domácností, tak ženy budú brať potraty ako malý problém, ktorý sa dá jednoducho odstrániť užitím tabletiek.

V Nemecku musí žena zobrať prvú tabletku pred lekárom, ktorý jej ju musí predpísať. Rovnako ako v prípade opiátov, aj o týchto tabletkách vedieme podrobné záznamy.

Ak žene na ultrazvuku oznámim napríklad v ôsmom týždni, že srdiečko už nebije, tak následne máme rozhovor o celej situácii. Potom preberieme možnosti, ako by sa mohlo postupovať.

Pacientka môže napríklad najprv počkať, lebo rôzne štúdie dokazujú, že v skorých štádiách tehotenstva približne u viac ako polovice žien dokáže maternica plod vylúčiť sama, pričom je riziko infekcie veľmi nízke. Ak teda pacientka povie, že chce počkať, tak je to úplne v poriadku. Ak krvácanie nenastane, druhou voľbou je medikamentózny postup.

Hovorí sa aj o nepríjemných vedľajších účinkoch tabletky, ako je napríklad silné krvácanie, ktoré ženy môže priviesť späť do nemocnice a niektoré musia aj tak podstúpiť operačný zákrok, ktorého sa tak obávali.

Keď si žena dá tabletku, tak po istom čase príde krvácanie, čo je spôsob, ako sa vylúči mŕtvy plod bábätka. Krvácanie však nesmie byť príliš silné a trvať dlho.

Rovnako ako operačný zákrok, aj tabletky majú vedľajšie účinky, ale v realite som sa s nimi stretol len málokedy. Ak sa pacientka po spontánnom potrate rozhodne pre medikamentózny postup, tak jej dávam už rovno liek proti vracaniu a proti bolesti, aby ho mala poruke, ak by to bolo potrebné. Samozrejme, poučím ju, že ak by nastali nečakané udalosti ako prisilné krvácanie, má prísť kedykoľvek k nám.

Nehovorím, že nie sú pacientky, ktoré sme museli potom ešte dodatočne vyčistiť operačne, ale je ich skutočne minimum. Ale ani čistenie v narkóze nebýva vždy stopercentné, aj tam sa stáva, že je niekedy potrebné ešte jedno čistenie v ďalšej narkóze.

Ženám neprekáža, že možno doma uvidia plod svojho bábätka niekde na vložke alebo v záchode?

To je potrebné opýtať sa tých žien. No preferencia žien je pri zamlčaných potratoch u nás jasná.

Na Slovensku už vraj lekári používajú misoprostol ako účinnú látku v tablete s názvom Angusta na vypudenie plodu po spontánnych potratoch.

Samozrejme, aj to je možnosť. Medicínske štúdie však ukázali, že použitie v kombinácii s mifepristonom pri zamlčanom potrate znižuje riziko nekompletného potratu o 45 percent. Preto sa odporúča ich kombinácia, keďže účinnosť kombinácie oboch liekov je oveľa vyššia ako použitie iba jedného. To je dôležité pre ženy po spontánnom potrate, ak sa rozhodnú pre medikamentózny postup, aby sa im umožnil prístup k vedecky overenej, bezpečnej a efektívnej liečbe.

Riaditeľ nemocnice a primár gynekológieV Trstenej sa potraty nerobili, nerobia a nikdy robiť nebudú

Zuzana HanusováLukáš Kekelák

Kritici zavedenia tejto tabletky však argumentujú, že sa tak odstráni ďalšia prekážka v dostupnosti umelých potratov. Ženy môžu nadobudnúť dojem, že tehotenstvo je problém, ktorý sa dá jednoducho vyriešiť v anonymite požitím tabletky.

Rozumiem, len si myslím, že v tom momente, keď žena urobila rozhodnutie ísť na potrat, teda ukončiť vitálne tehotenstvo, už nerozhoduje forma, ktorou sa to uskutoční.

Rozhodnutie žien ísť na potrat nie je zvyčajne krátkodobá záležitosť. Ak chceme čosi podporné urobiť, tak sa mi zdá rozumnejšie poskytnúť ženám a párom poradenstvo o iných možnostiach a lehotu na rozmyslenie, zváženie možností. Ak sa teda bavíme o potratoch pri nemedicínskych indikáciách.

Keď Anna Záborská na Slovensku navrhovala predĺžiť spomínanú lehotu na rozmyslenie o potrate zo 48 na 96 hodín, nastala spoločenská hystéria, že sa vraciame do stredoveku. Hoci v Holandsku je táto lehota päť dní, v Belgicku je to šesť dní a u vás v Nemecku sú to povinné tri dni pred vykonaním potratu.

Áno, v Nemecku je táto lehota tri dni a žena musí ísť na poučenie do nezávislej inštitúcie. Je teda snaha, aby mohli žena alebo pár skutočne zvážiť alternatívy.

Som zástancom toho, aby sme uvažovali, ako ženám, ktoré sa ocitnú v situácii, keď zvažujú potrat, adresne pomôcť. Teda aby sa zmysluplne intervenovalo v skorých štádiách, keď sa žena rozhoduje. Ale obávam sa, že keď je už žena pevne rozhodnutá, je jedno, akú metódu potratu má k dispozícii, jej rozhodnutie to asi neovplyvní.

Máte s tým osobnú skúsenosť z praxe?

Raz v službe prišla za mnou pacientka so silným krvácaním v šiestom týždni tehotenstva. Vyšetril som ju a povedal, že všetko je v poriadku. Jej reakcia bola, že zmeravela, čo ma prekvapilo, lebo väčšinou sa ženám viditeľne uľaví, keď im poviem, že dieťa je v poriadku.

Začal som sa pýtať, čo sa stalo, a ona sa rozrozprávala, že má osemnásť rokov a dieťa nebolo plánované a teraz nevie, čo s tým, a spýtala sa, či robíme potraty. Vysvetlil som jej, že na klinike nerobíme potraty na požiadanie, len z medicínskej indikácie, ale že na požiadanie sa robia v súkromných ambulanciách. Zároveň som jej povedal, že existujú aj rôzne možnosti, ako si bábätko nechať, a ak by chcela, tak jej môžem pomôcť sprostredkovať kontakt s inštitúciami, ktoré by jej v jej sociálnej situácii vedeli pomôcť.

Táto pacientka mi na to povedala, že podobný príbeh zažila aj jej mama, keď bola tehotná s ňou, a jej otec jej povedal, že buď si dá dieťa zobrať, alebo ju opustí. Keďže sa jej mama rozhodla pre dieťa, otec ich opustil. Akoby sa opakoval generačný kruh a ona sa ocitla v rovnakej situácii. Rozlúčili sme sa, o pár mesiacov som ju opäť stretol na šestonedelí, kde mi hrdo ukázala svojho synčeka. Nedávno mi poslala jeho fotky, sú zdraví, priateľ s ňou zostal a sú spolu.

Nepovedal som jej, že nesmie ísť na potrat, nechal som jej slobodu rozhodnutia a podal som jej pomocnú ruku. To je podľa mňa úloha nás kresťanov v zdravotníctve. Biblia k tomu dáva dostatok príkladov. Máloktorá žena si v takýchto ťažkých životných rozhodnutiach volí ísť s radosťou na potrat. Zrazu sa ocitnú v takejto situácii a veľakrát skutočne potrebujú pomocnú ruku, aby našli východisko. Štúdie ukazujú, že za väčšinou potratov sú spoločenské problémy, ktoré nevyriešime medicínsky.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vy ste študovali medicínu na Slovensku, prečo ste vlastne odišli do Nemecka?

Môj celý život je, poviem to ako kresťan, zhoda Božích riadení. Pôvodne som chcel robiť intervenčnú kardiológiu, ale po piatom ročníku bola povinná prax na gynekológii. Vždy som sa prax snažil robiť tam, kde nechajú medikov niečo robiť, a Trnava mala celkom dobrú povesť.

Gynekológia sa mi vtedy vďaka prístupu hlavne dvoch tamojších lekárov zapáčila a nikdy nezabudnem na svoj prvý pôrod, keď som bábätko držal v rukách. Bol to taký krásny moment, až som si povedal, že toto chcem robiť.

Nestáli ste pred dilemou, či ako kresťan chcete robiť tento odbor?

Na škole sa hovorilo, že keď nerobíš potraty, tak nechoď na gynekológiu. (Úsmev.) Presne preto som to ani nechcel robiť. Ale spomenutá stáž v Trnave, ako aj ďalšie momenty ma v rozhodnutí upevnili.

V šiestom ročníku som bol na stáži vo Viedni v univerzitnej nemocnici AKH, kde som sa zhodou okolností staral aj o jedného primára gynekológie, a ten mi povedal, že keby som chcel, môžem ísť k nemu na stáž, ktorú som neskôr uňho aj absolvoval. Tak sa mi skladali kamienky do mozaiky a moje rozhodnutie dozrelo.

Po škole som poslal rôzne žiadosti na Slovensko aj do Nemecka. Napokon som sa rozhodol pre Nemecko s myšlienkou, že by som sa rád čosi v zahraničí naučil, aby som raz mohol priniesť svoje vedomosti domov.

Pýtam sa aj preto, že u nás je silná tradícia potratov ešte z čias socializmu a mnoho významných slovenských gynekológov vyštudovalo v systéme, pre ktorý boli potraty na požiadanie súčasťou štandardnej medicíny. Títo lekári napokon ešte stále formujú verejnú mienku. Zatiaľ čo v Nemecku chce potraty robiť čoraz menej gynekológov a robia sa väčšinou len v súkromných ambulanciách. V nemeckom denníku TAZ vyšiel článok o tom, že v Bavorsku až tretinu potratov robí jeden 75-ročný gynekológ, a keď sa snažil nájsť zástupcu, ktorý by prebral jeho prax, dal inzerát s ponukou platu 6000 eur a neprihlásil sa mu žiaden záujemca.

Skutočne ubúdajú lekári, ktorí by boli ochotní robiť potraty. Na klinike, ako som už spomínal, robia len potraty zo zdravotnej indikácie. No aj medzi kolegami vnímam nastavenie, že hoci sa to robí pod rúškom pomoci ženám, je tam výrazné ale…

Na klinike nie je cítiť nejaké výrazné politicko-spoločenské tlaky a medicínsky jednoducho všetci vnímame, o čo ide pri potrate. Do medicíny idú ľudia, ktorí majú aspoň štipku empatie a reflektujú veci, ktoré sa pri ňom dejú. Preto sa na mňa nikto nepozerá cez prsty za to, že sa na potratoch odmietam podieľať.

Univerzitné kliniky sa v Nemecku považujú za špičkové pracoviská, kde sa robia najzložitejšie úkony a patria tam tie najnáročnejšie ochorenia, logicky potraty medzi ne nepatria. V mojom prípade je to rakovina prsníka a endometrióza.

Stúpajúci odpor nemeckých gynekológov k potratom je však pre niektoré politické strany problémom, je preto cítiť tlaky?

Strana zelených sa pokúšala zaviesť, aby sa v rámci atestačnej prípravy na gynekológiu stal potrat povinnou súčasťou katalógu na atestáciu z gynekológie. Mysleli si, potraty lekári nechcú robiť, lebo nevedia, ako sa robia, a počas štúdia sa s tým nestretli.

To je omyl, lebo operačný potrat sa robí kyretážou, čo je základný zákrok, ktorý sa robí aj ženám po postmenopauzálnom krvácaní, po spontánnom potrate a v iných situáciách, ale to všetko sa rieši tou istou kyretážnou technikou. Potrat sa nerobí inou technikou, preto sa ozvala nemecká lekárska komora gynekológov, ktorá povedala – počkať, počkať. Chápeme záťaž, ktorú nesie žena, ale je tu sloboda vierovyznania a svedomia a nebudeme nútiť našich gynekológov, ktorí to nechcú robiť, aby to museli robiť. Rovnako túto formuláciu prebrali aj smernice k ukončeniu tehotenstva.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vy sa špecializujete na rakovinu prsníka, absolvovali ste v tomto odbore aj stáž na Harvardovej lekárskej fakulte, vyhrali ste ceny za výskum. Prečo práve onkológia v rámci gynekológie?

Hoci pre pacientky je to zaťažujúce ochorenie, medicínsky je to veľmi komplexná situácia a pre lekára ide o veľkú výzvu. Výskum ide dopredu, no veľa vecí ešte stále nevieme.

Zároveň si cením dlhodobý kontakt s pacientkami, keďže v Nemecku robíme ako gynekológovia ultrazvuk, biopsiu, my pacientku zoperujeme a podávame aj systémovú liečbu vrátane chemoterapie. Jediný moment, keď pacientka opustí našu kliniku, je, keď ide na ožarovanie. Prejde rukami jedného kolektívu počas takmer celej liečby.

V USA sa napríklad o takúto pacientku stará tím viacerých lekárov z rôznych oddelení.

Tvrdíte, že dnes už v západnej medicíne je úspešnosť liečby rakoviny prsníka nad 90 percent. Čo bol taký zásadný prelom vo výskume a v liečbe?

Prvá vec je skríning, ktorým sa včas zachytia počiatočné štádia rakoviny prsníka, ktorých liečba je pre pacientku často menej zaťažujúca. Včasný záchyt rakoviny zároveň zlepšuje možnosť prežívania pacientok, teda že sa ich tumor už nikdy nevráti.

Potom je tu systémová liečba, ako napríklad antihormonálna liečba, protilátky alebo protilátkové konjugáty, čo sú nové kombinácie chemoterapie a protilátok v jednom lieku.

Keď vidím tie výzvy na facebooku, keď si mladé ženy zverejňujú zbierky na moderné lieky, lebo im ich poistovne neuhradia, je mi to veľmi ľúto. Reálne im tieto lieky dokážu predĺžiť život a mali by mať na ne v modernej spoločnosti nárok, keď sa už nájdu peniaze na všelijaké iné výdavky…

Zdá sa mi strašná situácia, ktorú opisovala vaša kolegyňa v nedávnom rozhovore, čím si musela prejsť s rakovinou prsníka, že jej povedali, aké má šťastie, keď si nemusela na liečbu zháňať prostriedky cez sociálne siete. Zastavuje sa mi nad tým rozum, či toto naozaj riešime v 21. storočí. 

Po umelom potrate mala mesiace pocit, že je stále tehotnáUž si nemyslím, že každý sa môže rozhodnúť, ako chce

Jana Holubčíková

Uvažujete o tom, že by ste sa už vrátili na Slovensko?

Dennodenne. Viem, kde mám korene, a snažím sa vracať to, čo som dostal, napríklad tak, že sa snažím zostať v kontakte s mojou alma mater, Univerzitou Komenského, či sprostredkovať stáže kolegom zo Slovenska, či podeliť sa o výsledky môjho výskumu na kongresoch. Kedy a či sa tak stane, však odovzdávam v modlitbách Bohu.

Rozumiete mladým kolegom gynekológom, ktorí sa dnes rozhodnú odísť radšej do zahraničia, lebo nečelia zideologizovanej gynekológii tak ako na Slovensku?

Chápem úvahy mnohých, ktorí zvažujú odchod do zahraničia, že aj prostredie vzájomnej tolerancie a akceptovania sa môže zohrávať rolu pri rozhodnutí.

Vidím, že to aj mnoho slovenských medikov takto vníma pri rozhodovaní sa, či pôjdu na gynekológiu. Občas ma slovenskí, ale aj nemeckí medici kontaktujú s otázkou, či sa majú vôbec vydať cestou gynekológie, keď budú musieť čeliť vážnym etickým dilemám.

Čo im hovoríte?

Že gynekológia má zmysel aj pre kresťana. Je mnoho pacientok, ktoré sú rady, ak má ich lekár rovnaké hodnotové nastavenie, či je to kresťanské, alebo akékoľvek iné. Buduje to vzťah medzi lekárom a pacientom, čo napomáha celej liečbe.

Pre mňa sú rozhodujúce v živote dve veci, a to je veda a viera. A jedno nevylučuje druhé. Verím v Boha a v to, čo je vedecky dokázané. V medicíne neargumentujem Bibliou, ale výskumom a vedeckými dôkazmi.

Možno mám pridanú hodnotu kresťanského vnímania sveta, ktorá sa odráža v prístupe k pacientom v ťažkých životných situáciách. Ale to je bonus, ak je na to priestor. To je nastavenie, v ktorom pracujem. Chcem zlepšovať starostlivosť o pacientky nie svojimi názormi, ale tým, čo dokážem preukázať.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš