Minister kultúry Marek Maďarič patrí medzi ideových lídrov Smeru, ktorý toto leto čelil kritike zvnútra, že strane vtlačil národno-konzervatívnu líniu a vytesnil hodnotové témy západoeurópskej ľavice, ako sú registrované partnerstvá. Maďarič bol súčasne podľa našich informácií najvyšším predstaviteľom Smeru, ktorý vo vnútorných debatách zastával názor, že Robert Kaliňák musí kvôli kauze Bašternák odstúpiť.

Marek Maďarič pre Postoj hovorí o chybách, ktorých sa Smer v posledných rokoch dopustil, čo musí jeho strana zmeniť, aby prežila, aj o tom, prečo Kaliňáka Smer stále drží a či je to udržateľné.

Náš rozhovor sme začali otázkami o európskej ľavici, ktorá prechádza najväčšou krízou v povojnovej histórii.

Pred rokmi vypukla finančná kríza, ktorú vyvolali aj deregulované finančné trhy, no európska ľavica z tohto otrasu kapitalizmu nijako neprofitovala, naopak, je v najväčšej kríze od konca druhej svetovej vojny. Ako si vysvetľujete postupný prepad kedysi veľkých ľavicových strán?

Globálna politika atakuje kľúčovú agendu ľavice, ktorou je sociálny štát. Ten zažíval svoje výnimočné obdobie v 50., 60. a 70. rokoch, keď boli ideálne podmienky na mzdové zabezpečenie či budovanie pracovnoprávnych istôt.

Ekonomika však v povojnových časoch prudko rástla, takže bolo aj z čoho prerozdeľovať a dvíhať sociálne štandardy...

... ale rozdiel bol aj v štruktúre ekonomiky. Vtedy ešte dominovala reálna ekonomika a silný priemysel, čo umožňovalo vysokú zamestnanosť. Finančné skupiny aj bankové domy ešte nemali takú silu, ekonomika bola viac v rukách národných vlád.

Globalizáciou, zmenou štruktúry ekonomiky aj pádom socialistického tábora a takisto nástupom ideológie neoliberalizmu sa významne zúžil priestor pre politiku sociálneho štátu. Už aj ľavicové vlády čelili vplyvu globalizácie a nadnárodných spoločností.

Teda voliči podľa vás už v novej dobe nevideli rozdiel medzi pravicou a ľavicou, čím klasické sociálnodemokratické strany stratili zmysel?

To vyvrcholilo neskôr. Bol tu totiž ešte jeden problém, politika zadlžovania. Keď sa stali vysoké dlhy bremenom, našiel sa vinník, a tým bol sociálny štát.

A nebol?

Významne sa znížili dane právnických osôb, čiže aj príjmy pre sociálny štát. A potom sa povedalo, poďme ho okresávať, a tak sociálnodemokratický kancelár Gerhard Schröder urobil reformy, ktorých výsledkom bola dlhodobá stagnácia miezd.

Pritom miera zisku firiem išla hore. Máme tu teda paradox, produktivita práce sa zvyšuje, ale platy stagnujú.

Sociálnodemokratické strany tomu nedokázali čeliť, stratili svoju agendu, ktorú v západnej Európe nahrádzali ľudskoprávnymi témami. Lenže kľúčovou agendou pre ľavicu sú ekonomicko-sociálne témy, bez nich strácajú dych, a preto neoslovujú zamestnancov ako cieľovú voličskú skupinu.

Európska ľavica ľudí sklamala

Lenže problém je v tom, že staré ľavicové schémy a predstavy o sociálnom štáte už nemôžu fungovať, keďže spoločnosť je oveľa pestrejšia. Robotnícky proletariát kedysi volil ľavicu, no ten už neexistuje, mnohé robotnícke profesie zanikli, iné sa transformovali na slušne platené pracovné miesta. Niekdajší voliči ľavice sa tak dnes cítia ako stredná trieda.

Iste, to súvisí s nástupom nových technológií, redukujú sa totiž miesta v priemysle a reálnej ekonomike, ľudia sa presúvajú do služieb či IT-sektora, čo naozaj nie je klasický proletariát. Je tu však propaganda, ktorá vyvoláva v tejto strednej vrstve ilúzie, že všetci môžu byť raz milionármi, takže jej príslušníci v tejto ilúzii hlasujú aj za ľudí, ktorí v skutočnosti nereprezentujú ich záujmy.

To však bola skôr mentalita pred krízou, dnes má stredná trieda najmä na Západe pocit, že sa bude mať horšie než generácie predtým, že si nebude vedieť toľko ušetriť a bude mať nižšie dôchodky. Nie je skôr problém v tom, že Európania už budúcnosti sociálneho štátu neveria a jeho prísľuby pokladajú za chabé ilúzie?

Samozrejme, veď ľudia sa sklamali. Zoberme si príklad francúzskeho prezidenta Hollanda, ktorý nastupoval s veľmi ľavicovou agendou...

... so 70-percentnými daňami pre bohatých...

... a postupne od toho ustúpil a najväčšie súboje zvádza okrem terorizmu práve s odborármi, teda tými, čo zastupujú záujmy jeho voličov.

Ale Francúzsko nejaké reformy potrebuje. Ktorý Hollande je vám bližší, ten prvý alebo druhý?

Isté pochopenie treba mať pre oboch, jeden aj druhý sú vo vleku situácie, keď my ako národní politici strácame národnú suverenitu, aj Hollande závisí od veľkých nadnárodných spoločností či od ratingových agentúr. Určite mi je sympatickejší ten Hollande, ktorý má v hlave ideu, že daňová progresivita môže byť užitočná tak, ako s ňou dokážu narábať škandinávske vlády.

My na Slovensku sme však na tom predsa len inak, už len keby sme sa dostali na úroveň toho v západnej Európe zredukovaného sociálneho štátu, mohli by sme hovoriť o veľkom pokroku. U nás je preto stále nemalý priestor na presadzovanie agendy zamestnaneckých práv alebo zvyšovania minimálnej mzdy.

Ak tento priestor na Západe nie je, čo môže vlastne tamojšia ľavica ponúknuť ako alternatívu?

Nežijem v tom prostredí, takže im nebudem príliš radiť. No predsa sa asi treba vrátiť k záujmom strednej triedy aj pracujúcej chudoby. Aj tam je množstvo ľudí, ktorí sa zamestnávajú v neistých a nízkoplatených pracovných pozíciách.

My na Slovensku sme na tom predsa len inak, už len keby sme sa dostali na úroveň toho v západnej Európe zredukovaného sociálneho štátu, mohli by sme hovoriť o veľkom pokroku. Zdieľať

Jednou z pravicových ideí je flexibilita pracovného trhu, čo je na jednej strane fajn, no prejavom tejto flexibility je aj veľká neistota, človek má byť stále pripravený, aby si zbalil kufre a odsťahoval sa za prácou do iného regiónu. Viac by sme sa mali preto zamerať na lokálnu ekonomiku.

Čo to znamená?

Uvažujem o forme družstevného podnikania, kde je zamestnanec aj spoluvlastníkom a podieľa sa na riadení družstva. Takéto družstvá nemusia byť len v poľnohospodárstve, ale aj vo výrobnej sfére a službách.

To je aj pre nás určitá cesta, ako zvyšovať mieru sebestačnosti v potravinárskom sektore, je to aj vec zachovania miestnej identity. Myslím, že by sme mali takúto formu podnikania u nás legislatívne viac podporiť.

Ľavica musí nájsť odpoveď, inak iniciatívu preberú radikálne ľavicové strany.

Lenže iniciatívu nepreberajú ľavicové, ale najmä pravicové populistické strany trumpovského typu, vidieť to takmer všade.

Pozrime sa však do Grécka. Len čo radikálnejšia ľavicová Syriza pocítila medzinárodný tlak, jej radikálnosť bola preč. To nie je problém ľavice, ale vôbec politiky, ktorá je pod tlakom medzinárodných štruktúr aj nadnárodných korporácií.


Prejdime od západných ľavicových strán k Smeru. Aj mnohí nemeckí sociálni demokrati sa v súkromí vyjadrovali s obdivom, že sa Robertovi Ficovi darí tak dlho udržiavať veľkú spoločenskú podporu a raziť politiku silnejšieho štátu. Dnes však môžeme po tých takmer desiatich rokoch vašich vlád bilancovať. Je pravda, že miera prerozdeľovania počas vašej éry vzrástla, lenže kým na Západe ten sociálny štát cítiť nielen vo vyšších daniach, ale aj v kvalitných verejných službách, u nás aj napriek nárastu prerozdeľovania sú najväčším zlyhaním práve školstvo a zdravotníctvo. To nie sú iba pocity ľudí či médií, dá sa to aj objektívne zmerať. Vy ste vďaka silnej rétorike a silnej osobnosti Roberta Fica dlho úspešne predstierali, že budujete sociálny štát, ale nebolo to v skutočnosti fiasko? Ešte väčšie, než aké sa prihodilo ľavici na Západe?

Určite by som to nechcel hodnotiť ako väčšie fiasko. Je pravda, že sa nám darilo v jednoduchších veciach, ako je zvyšovanie minimálnej mzdy, alebo v úpravách pri dôchodkoch.

Otvorene priznávam, že vo verejných službách máme veľké rezervy. Nie vždy sa nám darilo zviesť odborný súboj v zdravotníctve, ktoré Rudolf Zajac zanechal aj s takými vlastníckymi vzťahmi, že sa to spätne ťažko vracalo do polohy v širokom rozsahu bezplatného zdravotného zabezpečenia.

Našou chybou však bolo, že sme do pozícií ministrov dosadzovali manažérov, ktorým chýbal politický pohľad na vec. Ako keby sme sa zmierili s tým – a to pokladám za chybu našej predošlej vlády – že naším programom je len manažovanie štátu, a zabúdali sme tak podstatnejšie uplatnovať našu politickú optiku v rôznych sektoroch.

Neboli to premárnené roky, ale máme veľké rezervy

Prečo ste na to zabúdali? Nemali ste na to ľudí alebo vás to ani nezaujímalo?

Nie. Jedným z dôvodov bolo, že sme boli jedinou vládnucou stranou. To malo svoju zradnú stránku, niesli sme zodpovednosť za všetko, boli sme druhý krát pri moci, viac sme sa stotožňovali s rolami ministrov a premiéra než s tým, že základom politiky je politická strana s jej programom. To nebol úmysel, tak to priniesol život.

Celkom správne sme si zakladali aj na tom, že máme zodpovednosť za stabilitu a udržanie štátu vo všetkých tých krízach, ktorými sme počas našich vlád prechádzali, od plynovej cez finančnú a dlhovú. Viac sme sa tak ocitali v pozícii krízových manažérov než tých, čo idú realizovať svoj socialistický program.

Nevnímate to ako úplne premárnenú príležitosť? Nijaká strana nemala po taký dlhý čas takú veľkú moc ovplyvňovať podobu štátu.

Určite nemám pocit, že je to úplne premárnená príležitosť.

Tak teda – tak trochu premárnená príležitosť.

Až odstup nám povie, čo bolo v tej-ktorej dobe pozitívom, čo bolo a čo nebolo premárnené. Napriek obdobiu veľkých otrasov aj stúpania radikalizmu všade v Európe sme sa udržali v dobrej kondícii, aj ekonomickej.

Teda to nie je tak, že sme niečo prejedli a premárnili, podarilo sa nám zabezpečiť, aby tu bolo štandardné prostredie. Isteže, keby sme šli do detailov, určite by som si vedel predstaviť inovatívnejšie, zaujímavejšie riešenia v niektorých oblastiach.

Po pravicových reformách sme však celkovo otočili trochu loď doľava, čo bol užitočný posun, ktorý raz nejaká zmysluplná pravicová alternatíva môže zas korigovať. Neboli to premárnené roky, ale určite máme veľké rezervy, najmä v otázke verejných služieb.

Nedávno ste čelili tvrdej kritike europoslanca Borisa Zalu, ktorý za jeden z hlavných dôvodov toho, že Smer sa neposunul k štandardnej európskej ľavicovej strane, uviedol vás a váš vplyv v strane. Vyčíta vám, že ste presadili národno-konzervatívnu líniu.

(Úsmev.)

Ako vidíme, táto kritika vám celkom lichotí.

Nie, usmievam sa preto, že s Borisom rád diskutujem o rôznych témach, musím sa však priznať, že toto progresívne ľavičiarstvo som na ňom nebadal. Preto bolo pre mňa prekvapením, keď zrazu takto vystúpil.

Napokon, aj v čase, keď mal výraznejší vplyv na politiku Smeru, bol spoluautorom myšlienky, že sociálna demokracia musí mať aj národný rozmer.


 

Teda ste boli ideoví spojenci?

Áno, samozrejme. Neviem teda, čo mal na mysli témami, ktorými sme neštandardní, ale ak má na mysli ľudskoprávnu agendu, ja sa jej nezriekam, je legitímne prichádzať s ústretovými gestami či návrhmi voči komunite LGBTI.

No nemyslím si, že to má byť podstatou našej politiky. Tou musia ostať sociálno-ekonomické otázky, pričom nemôžeme stratiť ani národný zreteľ.

Napokon, veľký historik Ľubomír Lipták napísal, že ak chce byť akákoľvek strana na Slovensku úspešná, musí sa starať o tri piliere – sociálny, národný, kresťanský. Pri všetkej otvorenosti k novým témam si myslím, že keby Smer zredukoval tieto svoje piliere a začal by byť kozmopolitným, internacionálnym, uškodil by sme si.

Takže to nie ani tak vec presvedčenia, ako taktiky kvôli voličskému úspechu.

To nesedí. Jednak sa tieto dve veci nedajú od seba oddeliť. Ale aj keď sme kedysi túto víziu formulovali aj spolu s Borisom, nerobili sme to ako akýsi marketingový plán budúcej úspešnej strany, sami sme tomu verili.

Náš veľký historik Ľubomír Lipták napísal, že ak chce byť akákoľvek strana na Slovensku úspešná, musí sa starať o tri piliere – sociálny, národný, kresťanský. Zdieľať

Veď aj Robert Fico pred založením Smeru nebol nejaký hejslovák, ale jeho národné postoje aj vzťah k histórii boli vždy autentické, on sa k tomu nemusel nútiť. Národná poloha je drvivej väčšine predstaviteľov Smeru vlastná.

Vy ste sa teda s Borisom Zalom o týchto jeho výhradách, ktoré nedávno sformuloval v rozhovore pre .týždeň, nebavili?

Nie. Preto hovorím, že ma to prekvapilo. Tento jeho bruselský zástoj som predtým nebadal, nechcem to viac hodnotiť, rád sa s ním o tom osobne porozprávam.

V posledných týždňoch zaznievajú zo strany nielen Zalu, ale aj Moniky Flašíkovej-Beňovej veľmi tvrdé slová jednak voči tejto ideovej orientácii Smeru, ale aj voči Robertovi Kaliňákovi, ktorý by mal aj podľa týchto vnútorných kritikov odstúpiť. Predtým takéto výzvy v Smere nezaznievali, čo svedčí o napätej situácii. Cítite, že sa v Smere v dôsledku volebného výsledku, ale aj pre problémy Roberta Kaliňáka začína rozprávať konečne otvorene?

Ale my sme sa na našich straníckych grémiách vždy rozprávali otvorene, preto ma prekvapilo, čo hovoril Boris. Nikto, ani ja, ani predseda Borisovi nevyčítame, že verejne vystupuje a kritizuje politiku Smeru, mrzí nás len, že to nepovedal najskôr nám vnútri, pretože priestor na to je. Boris mal „iks“ príležitostí prísť na vedenie, nikto by ho nevyhnal, a povedať to.

Naštartovalo to diskusiu, ako ďalej v Smere, akou stranou vlastne chcete byť?

Áno. Nedávno som mal presne o tom rozhovor s Robertom Ficom, z ktorého som usúdil, že aj on o ďalšom smerovaní strany rozmýšľa.

Ste spoluautorom dnešnej politiky strany, ktorá dlho nadmieru úspešne fungovala, voľby aj povolebné dianie boli však bodom zvratu. Čo chcete zmeniť, aby vaša strana nenasledovala osud SDKÚ či HZDS?

Určite sa musí niečo zmeniť, v tom niet sporu. Náš problém vyplýva z dĺžky nášho pôsobenia, ale aj z toho, čo som spomínal. Myslím, že sme postupne, z objektívnych dôvodov, ale aj z vlastnej viny, začali byť viac manažérmi štátu než ľuďmi, ktorí presadzujú politiku z pozície programu strany.

Nemyslím si, že by sme nerobili politiku, ktorá by sa nedala označiť za ľavicovú, ale mali sme to robiť dôslednejšie, určite s väčším dôrazom na verejné služby.

Spomínali ste, že ste sa o tom, ako ďalej, nedávno rozprávali s premiérom. K čomu ste dospeli?

Tie veci nie sú v polohe, že teraz sme sa zobudili a ideme niečo robiť. Poviem to na príklade. Za silnú tému, ktorú sme však už začali riešiť, je otázka zaostávajúcich regiónov. Už to, že pri riešeniach počítame s využitím verejných zdrojov, je ľavicový prístup. Táto téma sa u mňa prepája ešte s väčšou podporou lokálnej výroby.

Nadväzujeme na niečo, čo sme už začali, ale s premiérom sme sa zhodli na tom, že to musí byť pre našu stranu a vládu jedna z dominantných tém nasledujúceho obdobia.

Ja osobne budem raziť aj myšlienku kvalitnejších verejných služieb. To sa týka aj kultúry, ale najmä zdravotníctva, školstva a tiež súdnictva. Budeme tiež musieť zviesť aj aktuálne zápasy, ktoré sa nám rysujú. Napríklad o zdaňovanie dividend, rast minimálnej mzdy či dôchodkov.

Musíme prejsť obmenou, preto zostávam v politike

To všetko sú legitímne témy ľavice, lenže otázkou je, či Smer už nezmeškal vlak. Nech by ste teraz urobili čokoľvek, obraz Smeru je zviazaný s obrazom Roberta Kaliňáka a všetkého, čo symbolizuje. Vy ste sa rozhodli venovať obrovskú kapacitu jeho obrane, čím sú všetky vaše iné témy prekryté.

To je asi pravda, ale to neznamená, že by sme sa tejto agendy mali vzdať. Každá strana, ak je vo vláde, vždy zápasí s nejakými problémami, ktoré zatieňujú jej agendu. To nás však nezbavuje povinnosti sa o niečo usilovať.

Sme na politickej scéne už dlho, sme teda opozeraní, mnohí s rôznymi nánosmi chýb a káuz, aj energeticky vyčerpaní. Samozrejme, musíme riešiť aj to, ako strana bude v budúcnosti fungovať. Aj u nás bude musieť dôjsť k nejakým zmenám. Ale nie z dôvodu toho, že niekto má alebo nemá kauzy. Jednoducho musíme prejsť obmenou.

Môžete to konkretizovať?

Charakterizuje nás veľmi silný líder, ktorý je výnimočný svojimi danosťami, ale nikto tu nie je večne. Musíme teda rozmýšľať aj o podobe strany, ktorá bude mať menej výrazného lídra, ale zostane silnou a rešpektovanou sociálnodemokratickou stranou.

Sme na politickej scéne už dlho, sme teda opozeraní, mnohí s rôznymi nánosmi chýb a káuz, aj energeticky vyčerpaní. Zdieľať

To je pre mňa osobne jeden z dôvodov, prečo ešte zostávam v politike. Záleží mi na tom, aby tu Smer dlhodobo fungoval.

Toto by sa malo udiať ešte v tomto volebnom období?

Asi áno. Minimálne treba položiť základy nového Smeru, ako som ho teraz opísal.

Teda Robert Fico už nebude kandidovať budúce voľby na premiéra?

(Úsmev.) Keď bude kandidovať, tak bude. Len s tým nemôžeme počítať ako s automatickou vecou. Treba rozmýšľať aj o Smere, keď Robert Fico nebude premiérom alebo nebude v najvyššej straníckej funkcii.

Bol by som rád, keby tu Smer zostal a keby mal taký vývoj ako povedzme česká sociálna demokracia, ktorá vstala z prachu, zažila rôznych predsedov, ale usadila sa a je stále vplyvnou politickou stranou.

Hovorí sa medzi vami už aj o potenciálnych nástupcoch Roberta Fica?

Nie. Ja túto otázku neotváram v takom bulvárnom zmysle slova, že nájdime správnu osobu a vyriešili sme problém. To je otázka vnútorného nastavenia, sebadôvery aj nového zadefinovania programu.

Opäť sa vraciam k tomu, že si musíme znovu pripomenúť, prečo sme v politike. Pre mňa to znamená uvedomiť si, koho zastupujem. Niekedy to v každodennej rutine strácame zo zreteľa.

 

Vráťme sa ku kauze Roberta Kaliňáka. Nebolo to, že ho Smer podržal v kresle ministra, ťažkou politickou chybou?

Keby debata o ňom bola len v rovine konfliktu záujmov, ktorý môže mať ako minister, keďže sa vyšetrujú veci, ktoré s ním súvisia, tak by odpoveď na túto kauzu mohla byť iná.

Ale kľúčová je predsa podstata kauzy, aká iná rovina?

Ak je jadro diskusie, nech sa už vedie z ulice alebo z opozičných tlačoviek, v rovine, že Kaliňák je zločinec, že má ísť do basy, že je hlavou mafie, ktorej súčasťou som aj ja a celý Smer, tak v takom prípade si odstúpenie Kaliňáka neviem predstaviť.

Ja tento svet nevidím takto čierno-bielo a považujem to aj za zlý precedens.

To, čo hovoríte, znamená, že ho teraz vlastne držíte proti vlastnej vôli.

Nesúhlasím s tým, aby sme pod tlakom rétoriky „Kaliňák do basy“ a „Smer sú zločinci“, dávali dole ministra.

Nie je za tým skôr obava, že ak by Kaliňák odišiel, pozornosť v tejto kauze sa presunie už len na premiéra, ktorý býva v Bašternákovom byte?

Hovorím vám, ako to vnímam ja. Mne naozaj prekáža dikcia, ktorú prebrali aj niektoré médiá, teda že už máme napísaný rozsudok. Sú nejaké podozrenia, beží vyšetrovanie, ale niekto už má hotový verdikt a pripravené pódium na popravu.

Vôbec pritom nemyslím na to, že ak odstúpi Kaliňák, tak pôjdu na Fica. Veď oni pôjdu po Ficovi tak či tak. Bude mimoriadna schôdza na jeho odvolanie.

V záujme Roberta Kaliňáka, aj keď na to nemôže priamo vplývať, je čo najrýchlejšie vyšetrenie kauzy Bašternáka. Od toho závisí jeho ďalší osud aj podpora, ktorú dnes má zo strany Smeru aj koaličných partnerov.

Kauza Bašternák sa nedá zahrať do stratena

Nezamieňajme príčinu a následok. Tá radikálna atmosféra okolo kauzy Kaliňák je dôsledkom toho, že minister nevyvodil politickú zodpovednosť, čo sa ešte v júni bralo ako samozrejmosť.

Atmosféra bola takto nastavená od začiatku, nebolo to tak, že sa postupne pridával plyn. Tie Matovičove formulácie boli brutálne hneď od začiatku.

Nemôžeme prijať hru, keď dnes povedia, že Kaliňák je zločinec a patrí do basy, a zajtra to povedia o niekom inom. Odmietam typ deštrukčnej rétoriky, ktorá rovno posiela ľudí do basy.

Opýtame sa vás priamo: podľa našich informácií ste vo vnútrostraníckej diskusii zastávali pomerne jasný názor, že minister by mal odísť.

To nebudem komentovať.

Teda to nepopierate.

Zo zásady nekomentujem naše interné diskusie. Máme pravidlo, že personálne veci si riešime doma, kde formulujeme slobodné názory. Nikdy som nepocítil, že by ma niekto kritizoval za nejaký názor.

Nebudem však vynášať z kuchyne, pretože rešpektujem názor väčšiny a nemyslím si, že musím mať pravdu len ja. Ak chcete, aby nejaká skupina fungovala, tak to musíte brať do úvahy.

Hovoríte, že Kaliňáka musíte držať, ak pre nič iné, tak pre radikálnu rétoriku opozície. Nie je to však lacná obhajoba? Aj Smer vedel byť v opozícii veľmi tvrdý. Spomeňte si, čo hovoril Robert Fico napríklad o Ivanovi Miklošovi, o tom, ako zarobil na privatizácii SPP alebo ako tromi tlačovkami donútil Dzurindu odstúpiť z čela SDKÚ. To je už predsa politický kolorit.

Všetko sa dá porovnávať. Ale takú poľovačku na politika, ako sa to teraz deje v prípade Roberta Kaliňáka, som ešte nezažil. Taká opozičná a mediálna poľovačka nebola ani na Ivana Lexu.

Musíte však uznať, že tie podozrenia voči nemu sú veľmi vážne.

Ale nie sú na úrovni toho, aby niekto vykrikoval, že všetci skončia v base, že ukradli tento štát a od rána do večera nič nerobia, iba kradnú.

Takú poľovačku na politika, ako sa to teraz deje v prípade Roberta Kaliňáka, som ešte nezažil. Zdieľať

S týmto sa hlboko nestotožňujem a nemyslím si to ani o Robertovi Kaliňákovi, ani o Robertovi Ficovi, ani o sebe. Pri všetkých chybách, ktoré som ochotný pripustiť.

Pripustili ste, že Kaliňák má problém a konflikt záujmov, o ktorom by ste sa boli ochotný aj baviť, nebyť radikalizmu opozície. Z toho však vyplýva, že držanie sa Kaliňáka vám bude ďalej škodiť. Ako chcete z tejto slepej uličky von?

Povedal som, že je v záujme Roberta Kaliňáka, aby sa čo najrýchlejšie vyšetrila kauza Bašternák. Pre mňa osobne jeho politický osud súvisí aj s tým, ako zvládne dôležité témy predsedníctva, najmä tlak na unifikáciu azylových pravidiel. Ale predovšetkým je dôležité to vyšetrovanie, musí byť dôveryhodné a jasné.

Ako realista musíte vedieť, ako to je s vyšetrovaním v takýchto prípadoch.

Toto sa nedá len tak zahrať do stratena.

Môže byť z logiky veci objektívne vyšetrovanie, keď je jeho objektom aj minister vnútra?

Pamätám si vyhlásenia ministra vnútra Lipšica, ktorý povedal, že vyšetrovatelia majú voľné ruky. Predpokladám, že to platí aj za Roberta Kaliňáka.

To, čo ste predtým povedali, máme chápať ako isté ultimátum Robertovi Kaliňákovi?

Hovorím to ako odpoveď na vaše otázky. Nikomu žiadne ultimáta nedávam. Robert Kaliňák je samostatný politik. Každý politik sa nejako správa, možno ja by som sa správal inak. Všetci však za svoje kroky nesieme zodpovednosť. Ja len hovorím, čo je v jeho záujme a čo aj ja od neho očakávam.

Vašu vládu oslabuje aj vnútrokoaličný spor so SNS o zvýšenie koncesionárskych poplatkov, kde ste hlavnou postavou. Mali ste aj silné vyhlásenie, že ak zvýšenie neprejde, podáte demisiu. Zatiaľ sa nezdá, že by sa SNS chystala v tejto téme ustúpiť. Budete ešte na konci roka ministrom?

Keď som pripustil svoju demisiu, bol som si vedomý, že keď o nej hovorím, dávam svojmu postoju vážnosť. Financovanie verejnoprávnych médií, s ktorým súvisí aj ich nezávislosť, je pre mňa vážna téma. Zároveň si však uvedomujem, že táto téma nemá dobrý potenciál na to, aby ju verejnosť dobre pochopila. Niekedy mi to pripadá aj ako vnucovanie dobra, ktoré však mnohí ľudia za dobro nepovažujú.

V každom prípade mi na tejto téme záleží preto, lebo som dlho pracoval na tom, aby sa verejnoprávne médiá dostali do lepšieho stavu. Tiež som presvedčený, že koncesionárske poplatky sú najlepším riešením na zabezpečenie ich nezávislosti. Nikto nemôže povedať, že RTVS by bola dnes servilným médiom voči vláde.

Vyššie koncesionárske poplatky sú vnucovaním dobra, ktoré však mnohí ľudia za dobro nepovažujú. Zdieľať

Na tomto mi veľmi záleží, aj za cenu, že i moji stranícki kolegovia nie vždy dobre znášali niektoré kritické veci, ktoré sa v nej vysielali. Teraz som videl úzky časový priestor, keď by sa zvýšenie poplatkov dalo presadiť, a tým na dlhý čas vyriešiť problém financovania verejnoprávnych médií na Slovensku. Aj keď som si vedomý toho, že verejnosť by tomu netlieskala. Preto ma mrzí, že to bolo zabrzdené. Navyše spôsobom, proti ktorému sa nedá bojovať.

Ako to myslíte?

Keď niekto povie, že nedovolí, aby dôchodcovia platili viac, čo je, samozrejme, skreslené, pretože dôchodky sa roky zvyšujú kontinuálne a poplatky sa nemenili trinásť rokov.

Myslím si, že táto vláda vydrží do konca

Nevracia vám tým Andrej Danko rétoriku, ktorú ste aj vy v Smere tak úspešne používali proti pravici?

Nejdem hodnotiť, prečo to hovorí. Len v situácii, keď sa takto nastaví rétorika, dokonca od koaličného partnera, a nehovorí sa, aké sú profity z fungujúcich verejnoprávnych médií, tak zostanete bezmocný.

Andrej Danko vyhlásil, že sa o tejto téme bude rozprávať len s predsedami koaličných strán, nie s vami, hoci je to vaša rezortná zodpovednosť. Je to tak, že sa o tom už priamo nebavíte?

O tejto téme nie.

Ako si vysvetľujete, že sa tak vymedzil práve voči vám? V kuloároch sa hovorí, že Dankovi nejde ani tak o tie poplatky, ale že je to tak trochu osobná posmsta. Vraj vám vyčíta, že vašou zásluhou sa pred voľbami nemohol v RTVS objavovať tak často, ako si to predstavoval.

(Úsmev.) Nebudem rozpitvávať jeho motivácie, ale takto by sa na mňa mohli sťažovať všetci politici, pretože som v RTVS nikomu nič nevybavoval.

Ani proti nikomu?

Ani proti nikomu. RTVS je slobodná. Aj so všetkými chybami. Mnohí redaktori sú mladí a aj ja si niekedy poviem, že niečo urobili neprofesionálne. Verejne to však nekomentujem ani to nijako neriešim.

SNS túto tému stavia tak, že tam vlastne nie je možné žiadne riešenie. Nepríde teda na konci dňa vaša demisia?

Situácia je dnes iná. V tom zmysle, že premiér sa za mňa politicky aj vecne postavil. Prijali sme realitu, že bez hlasov SNS ten návrh nie je schváliteľný. Zároveň sme však prijali aj záväzok SNS, že príde s nejakým riešením. Teraz čakáme.

A keď nepríde?

Je to bod programového vyhlásenia vlády.

Otázkou je, či premiér, ktorý má dnes iné vážne problémy, je ochotný zviesť kvôli tejto téme s SNS politický zápas.

Zase buďme realisti. Aj pre rétoriku SNS sa zvyšovanie poplatkov ako nástroj dostalo do veľmi zlého svetla. V tejto chvíli nemôžem na premiéra tlačiť, aby sme to riešili za každú cenu. Možno sa však situácia upokojí a vznikne priestor to opäť otvoriť.

Veríte tomu, že táto vláda vydrží do roku 2020?

(Ticho.) Myslím, že je vysoko pravdepodobné, že vydrží.

S tým istým premiérom?

Tým som si takmer istý. Ak sa, samozrejme, neobjaví napríklad nejaký zdravotný problém. Ale ak by táto vláda nevydržala, tiež by ma to neprekvapilo, pretože v politike sa môže stať čokoľvek.

Je tu však jedna vec, ktorá tejto vláde zvyšuje šance na to, aby vydržala. Je ňou opozícia. Nie je tu alternatíva. V parlamente je Kotleba, strana Borisa Kollára a nakoniec aj Matovičovci. Jedinou štandardnou opozičnou stranou je SaS.

Ak by mala vláda padnúť, musela by existovať reálna odpoveď, kto ju nahradí. Tá odpoveď tu nie je. Skôr je tu aj medzi opozičnými voličmi obava, čo by nastalo, keby sa táto koalícia nedala dohromady. To je dôležitý faktor, ktorý prispeje k udržaniu tejto vlády.

Stav opozície je teda vašou poslednou útechou?

Nie.

Takže prvou útechou?

(Smiech.) Ja len konštatujem realitu. Pre Slovensko to nie je dobré a vôbec sa z toho neteším. Naozaj by som si prial situáciu, keď by sa striedali štandardné pravicové a ľavicové, alebo viac či menej etatistické vlády, ktoré dokážu zodpovedne tento štát riadiť. A keby strany, ktoré dnes tvoria skoro polovicu parlamentu a sú na rôzne spôsoby radikálne alebo čudné, boli minimalizované.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo