28. 10. Všimli ste si, že je štátny sviatok?

Zdanlivo je teda bežný pracovný deň s načierno vyfarbeným číslom.

Ku cti niektorým kalendárom slúži, že pri dnešnom dni píšu, že je štátny sviatok. Mnohé kalendáre, pravdepodobne aj ten vo vašom elektronickom zariadení, si však výročie vzniku Československa vôbec nevšimli – a s nimi zrejme ani väčšina slovenského obyvateľstva.

Ak by však dnešná dvadsaťosmička bola v kalendároch červenou farbou, bola by to faktická chyba. Tento sviatok totiž nie je voľným dňom, respektíve dňom pracovného pokoja, a dokonca nie je ani sviatkom podľa osobitného predpisu, teda podľa Zákonníka práce.

Zamestnanci teda dnes nemajú nárok na voľno ani nedostanú príplatky, pokiaľ idú do práce, obchody sú otvorené rovnako ako vo všedný deň i verejná doprava jazdí v štandardnom režime, akoby sa nechumelilo.

Ono sa totiž ani nechumelí, veď je iba obyčajný štátny sviatok.

Za toto filištínske riešenie, ako zvýšiť počet sviatkov bez toho, aby pribudol voľný deň, môžeme ďakovať Matovičovej vláde. Tá zaviedla precedens, že štátny sviatok môže byť všedným pracovným dňom, ktorý sa iba volá „štátny sviatok“, no s obsahom tohto pojmu nemá nič spoločné.

Matovičova vláda vymyslela guľatú kocku, kovové drievko alebo, ak chcete, vegetariánske mäso. Do rovnakej kategórie paradoxných vecí patrí štátny sviatok, ktorý je zároveň úplne bežným pracovným dňom.

Hovorí sa tomu aj protirečenie alebo oxymoron – keď niečo má súčasne vlastnosti vzájomne sa vylučujúcich vecí. Papier znesie všetko, dokonca aj oxymoron.

(Mimochodom, medzi takéto uzákonené oxymorony v niektorých krajinách patrí aj manželstvo osôb rovnakého pohlavia.)

Súčasnej vládnej garnitúre sa nápad „pracovného sviatku“ očividne zapáčil, preto už voľným dňom nie je ani ďalší štátny sviatok – Deň ústavy. Tohto roku sme však prvého septembra mali nedeľu, tak sme si to ani nevšimli.

Aby toho nebolo málo, naši konzervatívni politici z Kresťanskej únie a Kresťanskodemokratického hnutia si obľúbili navrhovať zavedenie ďalšieho štátneho sviatku, ktorý by bol pracovným dňom, a to 25. marec ako „Deň zápasu za ľudské práva – výročie Sviečkovej manifestácie“.

Bez ohľadu na to, či s pracovným sviatkom prišiel Matovič, Fico alebo naši kresťanskodemokratickí zákonodarcovia, žiaden z týchto nápadov nie je ani konzervatívny, ani sociálny, ani národný a už vôbec nie dôstojný.

Po prvé, degraduje to pojem štátneho sviatku. Štátny sviatok je všeobecne chápaný ako výnimočný deň, ako akási významná udalosť, čo už samotné znamená, že to nemôže byť dňom všedným. Podľa súčasného právneho poriadku však už štátny sviatok výnimočným dňom byť nemusí.

Po druhé, nevyhnutým dôsledkom prvého bodu je, že štátnym sviatkom už môže byť viac-menej čokoľvek a môže ich byť viac-menej koľkokoľvek. Keď už máme dva štátne sviatky, ktoré sú pracovnými dňami, prečo by sme také nemohli mať tri? V praxi sa nič nezmení. A keď ich budeme mať tri, tak prečo nie aj desať? A keď majú sviatok oni, prečo nemôžeme aj my?

Po tretie, ak bolo úmyslom zákonodarcov symbolicky si uctiť nejaký deň, no nepridávať voľný deň navyše, presne na tento účel slúži inštitút pamätných dní, ktorých je momentálne dvadsaťtri. Sú to všedné dni, ale zákon ich upravuje ako pamätné, čo je presne to isté ako pracovný štátny sviatok.

Apropo, 25. marec už dnes pamätným dňom je a jediné, čo chcú kresťanskí politici spraviť, je „posunúť“ ho akoby na vyššiu priečku, no bez akéhokoľvek efektu.

Rozlišovanie pamätných dní a štátnych sviatkov je rozumné: v pamätné dni si niečo pripomíname, vo sviatky niečo svätíme.

Keď sa vrátime k 28. októbru, mal by tento deň byť riadnym štátnym sviatkom, ktorý sa svätí a je teda voľným dňom s červeným číslom v kalendári?

Rozhodne áno, veď od tohto dňa v roku 1918 sme my Slováci prvýkrát v histórii mali vlastný štát – a aj vďaka tomu ho máme dodnes.

Ak by potom voľných dní bolo priveľa, vždy je tu možnosť niektorý zo súčasných dní pracovných pokoja, ktoré nechráni Vatikánska zmluva, zrušiť alebo presunúť do kategórie pamätných dní. A vrátiť tak do chaosu poriadok, nie ho ešte väčšmi prehlbovať.