Kto bol dôležitejší: Masaryk, Štefánik alebo Beneš?

Kto bol dôležitejší: Masaryk, Štefánik alebo Beneš?

Česká národná banka vydala pri príležitosti 100. výročia vzniku Československa 20-korunové mince s portrétmi T. G. Masaryka, E. Beneša i M. R. Štefánika. FOTO – ČNB

A prečo je odpoveď na túto otázku prekvapivo relevantná aj pre budúcnosť pravicovej politiky u nás?

Počas uplynulého mesiaca som v súvislosti s výročiami okolo vzniku Československa zažil túto debatu opakovane na internetových fórach: Vždy, keď sa stočí reč na vyzdvihovanú trojicu zakladateľov ČSR, objaví sa nejaký hrdý „národovec“, ktorý má potrebu vysvetľovať ostatným diskutérom, že bez toho Štefánika by to Masaryk naozaj „nedal“. Že pražskému profesorovi otváral Štefánik v Paríži dvere svojimi kontaktmi a „zelenáča“ Beneša učil, ako sa pohybovať vo vysokej spoločnosti.

Je to také prekáranie v štýle: „Môj Štefánik varí lepšie ako tvoj Masaryk“.

Na českej strane je to niekedy podobné, len z opačnej strany. Hoci Česi zvyknú pomerne konzistentne medzi zakladateľmi ČSR popri Masarykovi a Benešovi uvádzať aj Slováka Štefánika, občas pôsobí akoby do počtu. Taká povinná slovenská kvóta.   

Keď pred pár rokmi ČT uviedla inak výborný televízny seriál České století, prvá epizóda s názvom Veliké bourání (1918) ukazuje síce odbojovú činnosť Masaryka a Beneša, no meno Štefánik v nej ani len nezaznie. Je to podobné, ako keď jeden z exmanželov vystrihne po rozvode toho druhého zo všetkých spoločných fotografií.

Historická skutočnosť je taká, že Štefánik naozaj Masarykovi sprostredkoval mnohé kontakty vo vysokých francúzskych kruhoch. Zároveň Masaryk nebol na začiatku prvej svetovej vojny vo svete úplne neznámy – aj vzhľadom na kauzy, v ktorých predtým figuroval, ako napríklad hilsneriáda.

Rovnako je pravda, že Štefánik v istom zmysle učil Beneša, ako sa pohybovať v salónoch. No on chápal rýchlo a čoskoro umenie diplomacie zvládol. Známa je Benešova metóda podsúvať podklady rôznym tajomníkom a ministerským úradníkom, ktorí ich potom posúvali svojim šéfom – čelným dohodovým politikom – a tí na ich základe rozhodovali.

Keby chcel niekto zase spochybňovať Štefánika, dalo by sa kontrovať jeho podielom na formovaní československého zahraničného vojska, ktoré bolo veľmi hmatateľným argumentom pre Dohodu, aby nám priznala štát...

V skutočnosti boli všetci traja veľmi efektívni: Masaryk ako predseda Československej národnej rady, Štefánik ako jej podpredseda a Beneš ako jej tajomník.

Keď čítate ich vzájomnú korešpondenciu z rokov prvej svetovej vojny, vidíte, ako sa všetci traja úžasne dopĺňali. Československý zahraničný odboj bol výsledkom synergie (a netreba zamlčiavať, že občas aj istého napätia) týchto troch odlišných osobností, temperamentov a charakterov.    

Z hľadiska manažmentu odboja dnes tiež málo doceňujeme, že jednotliví členovia ČSNR, najmä Štefánik a Masaryk, boli počas prvej svetovej vojny značne rozcestovaní. Nesedeli len v Paríži, ale cestovali po jednotlivých dohodových štátoch vrátane Ruska, USA či Japonska.

Vzájomná koordinácia prebiehala poštou či telegraficky. Udržať relatívne jednotnú líniu zahraničného odboja bol ohromný výkon nielen z hľadiska možností vtedajších komunikačných a dopravných prostriedkov, ale tiež preto, že v strede medzi dohodovými štátmi boli Centrálne mocnosti, a ak ste chceli cestovať napríklad z Paríža do Kyjeva, nemohli ste voliť najkratšiu cestu, ale ísť dlhšou trasou, ktorá obchádzala nepriateľské územie.     

Malé cieľavedomé tímy     

Prečo je dôležité pochopiť, že nie Masaryk sám alebo Štefánik sám, či Beneš sám, ale synergia medzi nimi bola kľúčová pre vznik ČSR a oslobodenie oboch našich národov v roku 1918? Lebo to súvisí so širšou otázkou, kto skutočne hýbe dejinami: Sú to výnimoční jednotlivci alebo neosobné historické sily?

Mojím hlbokým presvedčením je, že správnou odpoveďou na túto otázku sú slová, ktoré si za svoj slogan zvolilo aj slovenské Spoločenstvo Ladislava Hanusa: „Jeden človek môže zmeniť svet, ale nemôže to urobiť sám!“

Inak povedané, dejinami nehýbu ani tak abstraktné historické sily, ale ani titanskí individualisti, ako skôr malé kreatívne skupinky jednotlivcov, ktorých spája spoločný cieľ a ich rozdielne schopnosti pôsobia vo vzájomnej súčinnosti s účelom dosiahnuť tento cieľ.

Samozrejme, čím sú schopnosti jednotlivých členov skupiny lepšie – o čo obratnejší a vynachádzavejší sú –, tým lepší výsledok spravidla ich kombináciou dosiahnu. Naproti tomu, ak násobíte tri nuly, výsledok bude zase len nula.   

V dejinách nájdeme dosť príkladov takýchto skupiniek, ktoré zmenili svet pozitívne i negatívne. Začnime tou pravdepodobne najvplyvnejšou skupinou: Ježišom a jeho dvanástimi učeníkmi.

Iste, Ježiš bol Syn Boží, ktorý zomrel na kríži za hriechy ľudí, aby tí, čo v neho uveria, mali večný život. No o jeho smrti, zmŕtvychvstaní a spasiteľskom diele by sa nikto nedozvedel, keby okolo seba nezorganizoval skupinu učeníkov, ktorí radostnú zvesť o ňom niesli ďalej do sveta, svedčili o tom, čo s Ježišom zažili, a stali sa základom Cirkvi.

Otcovia zakladatelia i profesionálni revolucionári

No nemusíme ísť do oblasti náboženstva. Asi najviac príkladov nájdeme v politike. Vezmime si napríklad Otcov zakladateľov Spojených štátov amerických.

Vznik USA na konci 18. storočia nebol dielom jedného človeka, ale prinajmenšom siedmich kľúčových osobností. Sú nimi: George Washington, John Adams, Thomas Jefferson, James Madison, Benjamin Franklin, Alexander Hamilton a John Jay.

Boli to po všetkých stránkach veľmi odlišní muži, ktorým sa nevyhli ani výmeny názorov. Je medzi nimi vojak, diplomat, finančník či právnici. Niektorí sa podieľali na vypracovaní zakladateľských dokumentov Spojených štátov. Prví štyria menovaní zároveň slúžili ako prví štyria prezidenti USA.

Faktor súčinnosti tejto kreatívnej skupiny dobre vystihuje výrok, ktorý mal vysloviť Benjamin Franklin na začiatku americkej vzbury proti Britom: „Musíme všetci držať spolu alebo budeme visieť každý osve.“ Narážal tým na prostý fakt, že ak ich podnik zlyhá, Briti ich popravia ako vlastizradcov. No ak budú držať spolu, pravdepodobnosť úspechu sa zvýši.

Malé odhodlané skupinky nemenili svet len v dobrom, ale tiež v zlom. Príkladom môže byť boľševická revolúcia v Rusku v roku 1917.

Nešlo o nejakú všeľudovú revolúciu v pravom zmysle slova, ale doslova o štátny prevrat, ktorý v hlavnom meste Petrohrade zorganizovala relatívne malá skupina revolucionárov z povolania. Ostatne, Lenin už predtým načrtol, že aby mohla byť „buržoázia“ zvrhnutá, je potrebná Strana, ktorá bude „revolučným predvojom“ pracujúcej triedy.

Nie konšpiračné dispečingy

Kreatívne cieľavedomé skupiny môžu vo svojej dobe zlyhať, no často víťazia skrze svoje dedičstvo či zanechanú stopu, po dlhšom období. Tak ako napríklad štúrovci, ktorí v rokoch 1848/49 oslovili len menšiu časť slovenského ľudu, vo svojej dobe boli politicky neúspešní, no ich dedičstvo v podobe spisovnej slovenčiny a politického programu rezonovalo aj v druhej polovici 19. storočia a napriek nepriaznivým podmienkam pomohli sformovať Slovákov v moderný národ...

Takto by sa dalo ešte dlho pokračovať. Zároveň treba koncept týchto malých odhodlaných skupín oddeliť od predstáv konšpirátorov o temných výboroch v pozadí, ktorí mikromanažujú točenie zemegule.

Spoločne zdieľaný cieľ spravidla okrídli skupinu len nakrátko. Často takýto cieľ musí predstavovať konkrétnu métu. Keď je dosiahnutý, opäť sa prejavia prirodzené rozdiely medzi pohľadmi rôznych ľudí a tí idú každý svojou cestou. Pričom čím je skupina väčšia, tým ľahšie sa rozštiepi. Masaryk, Beneš a Štefánik mali spoločný cieľ v podobe rozbitia Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa, no keď už raz nový štát vznikol, líšili sa v názore na niektoré prvky jeho usporiadania.

Preto sú malé kreatívne skupiny dobré, aby v nejakom okamihu rozbehli vlak alebo pohli výhybkou dejín, no nie sú príliš súce, aby fungovali ako trvalý železničný dispečing. Takáto trvácna administrácia si už vyžaduje inú štruktúru.

Hľadajme nie iba lídrov, ale zohraté tímy

Rozmýšľať o týchto malých cieľavedomých skupinách je dôležité nielen v súvislosti s históriou, ale tiež aktuálnou politikou. Voči Mikulášovi Dzurindovi možno mať všelijaké výhrady, no jeho dlhodobé fungovanie na premiérskom poste stálo tiež na deľbe práce medzi ním a Ivanom Miklošom. Kým Mikloš manažoval reformný obsah, Dzurinda vytváral politický priestor pre jeho presadenie. 

V našej spoločnosti je silne prítomné čakanie na veľkú spasiteľskú politickú osobnosť, ktorá nás vytrhne z biedy. Alebo prinajmenšom vnímanie straníckej politiky úzko cez optiku dominantného lídra.

Realistickejšie by bolo hľadať nie jednotlivca, ale obzerať sa po zohranom tíme, ktorý má jasnú predstavu, kam chce Slovensko posunúť. Alebo, ak ste politik, takýto tím skúste okolo seba zorganizovať.

Pokiaľ ide o pravicové prostredie, otázka nestojí tak, či Richard Sulík, Igor Matovič alebo Alojz Hlina, ale kto z nich buduje najlepšie zohratý tím charakterovo i odborne kompetentných ľudí, aby posunul Slovensko k úspechu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo